Kolečko z Častej

(24. - 25. jún 2023)

Moravský kras poznačený dažďom

(13. - 15. september 2022)

Po siedmych rokoch sme sa nám podarilo opäť realizovať cyklovýlet vo dvojici PJ-Miguel. Ako dopadol? Vari trochu "dôchodcovsky", ale nevadí.

 

Deň 1

Cieľ sme mali stanovený len orientačne - Brno a Morava, možno prechod na SK. Odchod sa posunul o deň oproti plánu, kvôli PJ-ovým pracovno-pohovorovým povinnostiam. V utorok teda ideme na EC do Brna, čas odchodu po 10-tej plus "plánované" meškanie asi pol hodina. Zato sme mali pre seba celý vozeň - priestor na bajky a aj sedaciu časť. Luxus.

Začiatok po vystúpení v Brne predznamenal priebeh celého tripu - obed v Pivnici Pegas a k nemu originálne, trochu medové, pivo. Mesto na nás pôsobí rušenejšie a osobitejšie ako BA, ale možno len máme viac otvorené zmysly. Nenáhlivo hľadáme východ z mesta (môjmu urbexovému oku cestou učarila najmä továreň Esslerova textilní továrna) a postupne ho upresňujeme smerom na Bílovice nad Svitavou. Autá nás za mestom obiehajú opatrne a nie je ich ani priveľa, po krátkom výšľape a serpentínovom zjazde dávame pauzu, tentoraz v cukrárni.

Následne sa tlačíme smerom na Moravský kras. Nad rančom s koňmi nás cesta zasypaná čerstvo spílenými stromami núti nájsť obchádzku, kde boli tieto stromy taktiež no aspoň v menšom množstve. Po výstupe červenou značkou sa ocitáme Nad Arboretem na náučnom modrom chodníku a súčasne v pestrom zmiešanom lese. Zloženie vegetácie mi pripomína výrazne vyššie nadmorské výšky. Jedna z náučných tabúľ hovorí o člnkovom behu a tak neodolávame a dávame si každý jeden meraný beh. Poznámka pre budúce ja - pred behom si ponaťahovať svaly na nohách.

 

Pokračujeme smerom na Srnčí studánku, no nenájdeme v nej ani kvapku vody. Po asfaltke teda mierime do dediny Babice nad Svitavou. Krčma aj kaviareň sú už zatvorené, chvíľu sedíme na lavičke pri cintoríne so zvonicou a keďže slnko je už nízko, vydávame sa smerom na Propast Malá Macocha. Škoda, že z pôvodne vyše 40 metrov hlbokých šácht ostali iba zasypané náznaky.

Kúsok na severovýchod satelitná mapa ukazovala lúčku a rekognoskácia vhodnosti pre stanovanie dopadla dobre, takže ostávame tu. V dolnej časti lúky bol posed - okrem nočných motýľov a opusteného osieho hniezda - prázdny. Stan rozkladáme v hornej časti a pri večeri a domácom víne, ktoré doniesol PJ, ostávame hore až kým nad lúkou nevyšiel mesiac.

 

Deň 2

V noci viac ráz mrholilo a s prestávkami pršalo aj celý nový deň. Zabíjame čas postávaním pod spomínaným posedom a pri návrate k stanu krížom cez les objavujeme suché miesto pod veľkým ihličnanom. Vďaka tomu, že nefúka, je v ňom pomerne veľký výsek, kde voda celkom nedosiahne. Toto miesto sa stáva našou kuchyňou, jedálňou aj obývačkou. Podvečer nás počasie pustilo do dediny, konkrétne do krčmy, na pivo a polievku. Na terase sme sami, štamgasti uprednostňujú útulnejší interiér. V Smíšeném zboží oproti dokúpime pár drobností, najmä teda Moravské víno zo Španielska a slaninu, na ktorej si potom pripravíme pod posedom nazbierané suchohríby.

Večer je o niečo chladnejšie, hviezdy sú prikryté oblakmi, a teda do stanu zaliezame už po deviatej.

 

Deň 3

Keď som sa zobudil, na oblohe bol kúsok modrej oblohy, no kým vstal aj PJ, vrátila sa jednoliata šeď. Stále občas mrholí, takže sa rozhodujeme pre ukončenie výletu. Aj tak by sme sa museli v piatok vrátiť, takže nemalo význam zase tráviť deň rovnako ako včera. Do Adamova to bol čisto zjazd širokou lesnou cestou, takže aj v daždi išlo o zábavný nenamáhavý úsek. Toho času je Adamov poznačený masívnou prestavbou železnice a ciest, vlak odtiaľto teda nechodí. Asfaltová cesta do Bílovic nad Svitavou je málo frekventovaná, často prerušovaný jednosmernými úsekmi riadenými  semaformi.

Cestou míňame opustenú budovu, takže PJ-a lanárim na návrat k nej a malý prieskum. Ide o bývalú nemocnicu pre dlhodobo chorých opustenú vyše 10 rokov. Stav bol taký ako na tomto rok starom videu:

Kým sme bádali, zas začalo mierne pršať. Počas obeda vo Výletní restauraci Sokolovna sa rozpršalo úplne. Budova vrátane interiéru si zachovala atmosféru niekdajších škôl v prírode - vysoké stropy, starý obklad stien, svietidlá poskytujúce len mdlé osvetlenie, hádam pôvodný nábytok a aj denné menu pripomínalo ŠvP. Napriek tomu, že niekedy na mňa toto všetko pôsobilo deprimujúco, nostalgia spravila svoje a teraz sa mi to páčilo.

V najväčšom daždi sme sa rozhodli presunúť do už známej cukrárne vzdialenej asi 100 metrov. Zmokli sme viac než dovtedy za dva dni. Následne nás už čakala len super cesta popri rieke Svitave až do Brna. Predtým sme ju nejak prehliadli, takže asfaltke sme sam ohli vyhnúť. PJ síce chytil šlusdefekt, ale inak bola super - mierny zjazd, takmer nikoho a aj slnko začalo vykúkať.

V Brne sme navštívili obrovský supermarket albert za účelom kúpi tepšičkových pív (Ferdinand 13°, Ostravar, Gambrinus Dry, Primátor 11°, Radegast polotmavý). Zase lialo, takže dve z nich sme si vypili vo veľkom prístrešku pred supermarketom. A potom už len na stanicu, kde sme si počkali na EC meškajúce až 55 minút domov.

 

Zhodnotenie

Výlet bol poznačený výčitkami z pôžitkov neadekvátnym vynaloženej fyzickej námahe. Veľa sme toho nevideli a to čo sme prešli bolo blízko pri sebe. Celý výlet bol akoby miniatúrou našich obvyklých ciest. Za tri dni sme absolvovali trasu vhodnú na jeden deň - navyše z asi 70 prejdených km sme navyše cca tretinu absolvovali ešte v BA. Ale nebolo zle a som rád, že sme to vôbec na sklonku leta dokázali spáchať.

Slovenské rudohorie - návrat po roku

(9. - 12. máj 2022)

Po minuloročnej návšteve Slovenského rudohoria (z ktorej nie je report, pretože sa počas nej nič zaujímavé nestalo) som sa teraz rozhodol vrátiť do tejto časti Slovenska. Tentokrát som zamieril do Rožňavy, odkiaľ som chcel pokračovať do dedinky Brdárka a ďalej na vrch Stolica a snáď ďalej na Muránsku planinu.

Z Bratislavy som vyrazil ranným vlakom po ôsmej hodine s plánovaným prestupom vo Zvolene. Cesta mala trvať približne päť a pol hodiny. Na trati bola však ešte aj výluka pri Novej Bani, kde nás previezla náhradná autobusová doprava. Myslím, že výluka bola na tomto úseku aj pred rokom. Do Rožňavy sme prišli s miernym meškaním. Vlaková stanica je mimo mesta, čo využívajú taxikári číhajúci na pasažierov.

Rozhodol som sa nevyužiť ich služby a počkal som si asi trištvrte hodinu na autobus do centra. Cesta sa tým predĺžila na takmer sedem hodín. V Rožňave ma privítal silný lejak, ktorý neustával asi pol hodinu, našťastie autobusová stanica ponúka množstvo drevených striešok, pod ktorými sa dá schovať. Stačilo už len umne presúvať ruksak a klásť ho na miesto, kde sa práve netvoril potôčik zo stekajúcej vody.

Neďaleko autobusovej stanice, v centre mesta, priamo na Námestí baníkov sa nachádza budova kláštora, v ktorej dnes sídli Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor. Budovu postupne renovujú. V niektorých izbách, ktoré kedysi slúžili zrejme ako mníšske cely, sa dá ubytovať - ubytovanie sa dá rezervovať cez Airbnb, alebo priamo na mieste, ako som to urobil ja. Izby sú stroho zariadené posteľami, skriňou, stolíkom a kreslami.

Je tu aj vybavená kuchynka a zrekonštruované sprchy a WC. Počas konfliktu na Ukrajine poskytujú ubytovanie pre ukrajinské rodiny, ktoré utiekli pred vojnou. V Kláštore sídli tiež pobočka kníhkupectva Artforum, komunitné centrum, krajčírska dieľňa a kaviarnička/krčma so slušným výberom pív. Oceňujem, že sa tu nájdu ľudia, ktorým na tomto mieste záleží a dávajú ho do poriadku.

Dážď ustal, tak som sa vybral na kalváriu nad mestom. Výstup je relatívne jednoduchý, jednotlivé zastavenia sú obnovené, na zvonici a kaplnke navrchu sa ešte pracuje.

Bolo už večer, a tak som okrem námestia veľa z mesta nevidel. Námestie je rozľahlé, budovy majú vynovené fasády, snáď v každej je na prízemí nejaký obchod, kaviareň alebo reštaurácia. Pred spaním som ešte navštívil kaviareň v Kláštore a vyskúšal už spomínanú ponuku pív.

Ráno som si vychutnal kruhový (alebo skôr štvorcový) výhľad zo strážnej veže v strede námestia. Pustia vás hore za dve eurá, ktoré zaplatíte v informačnom centre na druhej strane ulice.

Zastavil som sa ešte v kaviarni na námestí doplniť sacharidy a v zelovoci som dokúpil zeleninu a mohol som vyraziť. Z mesta vedie zelená značka označená ako Chodník P.J. Šafárika. Chápete, P.J., jednoducho som nemohol odolať.

Prekročil som rieku Slaná, ktorá by sa mohla právom volať aj červená či oranžová. Dočítal som sa, že je to spôsobené ekologickou katastrofou, únikom vôd z bane. Viac info v článku.

Chodník viedol takmer stále do kopca, až po vrch Turecká vo výške 954mnm. Je tu postavená rozhľadňa z trojkombinácie betón, kov a drevo. V spodnej časti je miestnosť, kde sa dá schovať pred dažďom, či núdzovo prespať. Na vyššie poschodia vedú kovové rebríky a najvyššie poschodie je obohnané mrežami, človek sa tu cíti ako vo väzení. Výhľad je tu však famózny, po prvýkrát na tomto výlete som zazrel Kráľovu hoľu v Nízkych Tatrách so zvyškami snehu aj ešte stále zasnežené končiare Vysokých Tatier. Na vrchole som sa dosýta najedol z prinesených zásob a pokračoval som v ceste.

Príliš veľa miest s prístreškom na prenocovanie sa tu nenachádza, za zmienku stojí malebné miesto Zeme s chatkou, ohniskom, prístreškom a lavičkami.

Okolo 17 som sa dostal do sedla Filipka, križujúc hlavnú cestu. Po zelenej značke do Kobeliarova to malo byť ešte hodinu, do Brdárky asi ďaľšiu hodinu. Bol som už dosť unavený a nechcel som sa potulovať lesnými cestičkami v šere, aby som náhodou neprekvapil nejakého maca. Stretol som tu cyklistu, ktorý mi poradil, že asi 3.5km dole po ceste sa dostanem do Roštára, odkiaľ chodí autobus do Brdárky. Tiež mi prezradil, že starosta v Brdárke chová aj ovce a predáva žinčicu a syr, a tiež sa u neho môžem popýtať na ubytovanie. Na internete som zistil, že posledný autobus do Brdárky z Roštára ide po 19, mal som teda dosť času, aby som ho stihol. Cestou som skúšal aj stopovať, ale premávka bola celkom riedka a nikto nezastavil. Až približne v polke cesty, pri odbočke na Petrovo, sa mi podarilo chytiť stop. Vodič sa ma pýtal, či je to môj koníček, takto chodiť a jemu by sa vraj pešovať nechcelo :D Vysvetlovať, že individuálny automobilizmus je neekologický nemá vždy zmysel, hlavne keď vás niekto tým autom zvezie, tak som sa len pousmial :)

V Roštári som mal ešte viac ako hodinu do príchodu autobusu, tak som sa vybral do dediny, občerstviť sa v miestnej krčme. V dedine však nie je žiadna krčma. Stretal som prevažne rómske obyvateľstvo a poradili mi obchod, aj ten bol ale už o tomto čase zatvorený. Tak som sa vrátil na zastávku a čas som si krátil orieškami z vlastných zásob.

Autobus prišiel takmer prázdny, okrem vodiča tam bola ešte jedna pani a mladá dievčina, ktorá bola skôr vodičova kamarátka ako regulérna pasažierka. Brdárka je koncová obec, cesta ďalej nepokračuje, autobus sa tu točí a smeruje ešte do ďaľšej koncovej obce, Hanková. Brdárka je malá obec so strmými uličkami, z ktorej väčšina pôvodných obyvateľov odišla, ale v poslednej dobe sa sem vracia život vďaka OZ Alter Nativa a viacero chalúp je zrenovovaných. Prešiel som sa dedinou, dostal som sa až hore k altánku s prameňom, ale s ubytovaním to bolo biedne. Telefónny kontakt na obecnej tabuli mi nikto nedvíhal. Nad obcou sú síce lúky, kde by sa dalo pekne stanovať, ja som ale so sebou stan nemal, iba núdzový bivak. A do toho sa mi veru nechcelo.

Podarilo sa mi nakoniec skontaktovať pána z Alter Nativa a ten mi odporučil chalupy číslo 9 a 10, kde sa môžem popýtať na nocľah. Našťastie mali voľno, celú chalupu s cca 15-20 lôžkami som mal pre seba za výbornú cenu 10e. Na večeru som si spravil vifonku, čaj a opiekol slaninu, ktorá začínala mať po celom dni v ruksaku biely lepkavý povrch, ale po tepelnej úprave bola požívateľná. V chalupe bola aj sprcha ohrievaná solárnymi panelmi. Záchod je vonku a bol to separačný záchod, s akým som sa predtým naživo nestretol. Vyzerá ako klasický sedací záchod, má ale dva otvory, zvlášť na tekutý a tuhý výlučok. Tuhá zložka sa ešte zasype pilinami, kvôli správnemu PH alebo pomeru prvkov alebo tak nejak ;)

Brdárka je učupená medzi kopcami, takže som čakal, že tu slnko vychádza neskoro a ráno bude chladno. Keďže som ale vstal až niekedy po 8, slniečko už príjemne hrialo.

Moje zásoby jedla sa stenšovali a moja cesta viedla mimo obývaných obidlí, tak som chcel zohnať niečo pod zub. Klasický obchod v dedine nehľadajte, videl som akurát tak nejaký nápis o dovoze chleba, ale to asi len v presne stanovený čas na objednávku. Vybral som sa teda popozerať po starostovi, ktorý tu funguje aj v úlohe baču. Pani na obecnom úrade ma odkázala do domu oproti, kde práve bača/starosta pripravoval mliečne produkty. Vraj to robí každé ráno približne do 9 a potom to rozváža ďalej, zrejme aj do Rožňavy. Kúpil som si pol litra žinčice a pol kila ovčieho syra. Na raňajky som teda mal žinčicu, kúsok syra a sušené mäso z vlastných zásob. Na terase pred domom som si ešte vychutnal kávičku a mohol som vyraziť. Chalupa bola žiaľ už na ďaľšiu noc obsadená, inak by som tu ešte zotrval. V okolí dediny sa nachádzajú známe čerešňové sady, ktoré už ale boli v čase mojej návštevy asi týždeň-dva odkvitnuté. Aj tak sa tu dá ale potúlať po okolí a isto by som vybehol aj na kopec Radzim týčiaci sa nad dedinou, odkiaľ by bolo opäť vidno Tatry.

Cestu z Brdárky považujem za najkrajšiu z celej prejdenej trasy. Viedla pozdĺž zelených lúk so širokými výhľadmi.

Pomaly sa blížilo poludnie a slnko pripekalo, tak som aplikoval aj opaľovací krém. Na niektorých miestach som prechádzal cez výrazné rúbanická či polomy, našiel som ale aj stráň s nasadenými mladými ihličnanmi.

Narozdiel od veľkých plôch, odkiaľ bolo drevo odvezené, tesne pred vrchom Stolica som sa musel predierať pomedzi popadané stromy, ktoré bránili v ceste. Boli aj úseky, ktoré by sa dali preskočiť či podliezť, ak by som putoval naľahko, ale veľký a pomerne ťažký ruksak som tu musel zložiť z pliec a prehodiť či potiahnuť popod spadnutý kmeň.

Stolica, verná svojmu názvu, ma privítala rozľahlou lúkou. Boli tu ešte zvyšky snehu a množstvo kvitnúceho šafranu. Aj keď pôvodne som si myslel, že sa jedná o poniklec, až doma po prezretí iných fotografií som usúdil, že sa skôr jedná o šafran. Veď posúďte sami.

Bolo asi 5 hodín a chcel som pokračovať ďalej, ale vedel som, že sa tu má nachádzať táborisko aj prameň, tak som to šiel omrknúť podľa mapy a GPS. Ešte predtým som sa ale najedol, lebo som od rána nič poriadne nedal do úst. Ruksak som nechal pri chodníku a táborisko som šiel hladať naľahko. Počas celého výletu som okrem ľudí v obciach nikoho nestretol, takže odložiť ruksak len tak pri ceste mi nerobilo problém.

A veru som spravil dobre, že som sa šiel po táborisku poobzerať. Nachádza sa tu prístrešok, ohniská, niekoľko lavíc, stolov a okolo koberec z kvetov šafranu.

Zdroj vody sa nachádza 5-10 minút krížom cez lúku a nie je to nič menšie ako prameň rieky Slaná. Áno, je to tá rieka, ktorá je v Rožňave sfarbená do červena, tu je voda našťastie ešte číra a svieža.

Z lúky neďaleko tábora je opäť vidieť už dobrých známych Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry.

Miesto to je také okúzľujúce, že som sa tu rozhodol utáboriť, aj keď bolo sotva 6 hodín. Veď ako sa hovorí, lepší šafran v hrsti, ako, no, hocičo iné na streche :D (Ale nebojte sa, žiaden šafran som neodtrhol.) Čas som si tu krátil fotením, rozjímaním, prípravou večere a počúvaním Peny dní_FM na Rádiu FM. Po súmraku ma tu navštívil aj bažant, alebo možno tetrov, ale skôr bažant, ktorý sa, nevšimnúc si ma, promenádoval po lúke. Okolo 10 som zaľahol, vchod do prístrešku som zatarasil školskou lavicou, aby som zamedzil prístup neželaným hosťom. Jedlo som zavesil pod stôl o kus ďalej, vraj to tak majú medvede radšej ;)

Síce bolo toto miesto ukryté v závetrí, predsa len bolo v noci pomerne chladno, na spacák som teda natiahol ešte aj bivak. V noci som sa niekoľko krát prebral, predsa len tenká karimatka na drevenej lavici nie je na čo som zvyknutý, ale nakoniec som sa celkom dobre vyspal.

Nevedel som ešte presne, kam budem ráno pokračovať. Uvažoval som, že pôjdem smer Muráň, ale nakoniec som sa rozhodol stočiť na sever na Telgárt. Zavážila tu Kráľova hoľa, ktorá ma predošlé dni sprevádzala a chcel som sa na ňu pozrieť bližšie ;) Moja idea bola ubytovať sa v Telgárte, prespať, nechať veci na ubytku a naľahko vybehnúť hore. Či sa mi to podarilo, sa dozviete...

Cesta do Telgártu bola celkom príjemná, samozrejme prevažne dole kopcom. Opäť som videl nejaké rúbaniská. Poskytol sa mi ale aj výhľad na celý hrebeň Nízkych Tatier, až po zasnežené vrcholy Chopok a Ďumbier.

Do Telgártu som prišiel už okolo obeda, žiadna reštaurácia v strede obce ale nebola otvorená, z čoho som bol pomerne sklamaný. Taktiež cenovo dostupné ubytovanie, kam som volal, nebolo voľné. A nadôvažok mi ani predpoveď počasia na ďaľší deň nepriala - malo pršať. Výstup na Kráľovu hoľu som sa teda rozhodol oželieť, v potravinách som si kúpil parížsky (alebo iný) šalát, rožky a pivo a čakal som na autobus do Popradu. Tam som sa normálne najedol, skočil na zmrzku, úplnou náhodou som stretol rodičov, ktorí boli kúpiť ocovi oblek, podobne ako som si ja kúpil pred dvoma rokmi :D

Cestou do Bratislavy som si doprial jazdu IC-čkom, ktorým to z Popradu trvá asi o hodinu kratšie a nebýva také natrieskané. Rýchlik, ktorý z Popradu odchádzal ešte pred IC-čkom, sme cestou aj predbehli, takže som bol doma nakoniec ešte aj skôr.

Výlet trval iba štyri dni, ale pobyt v prírode som si užil. Najbližšie ma čaká vzdialenejšia destinácia, Faerské ostrovy, kde plánujem pobudnúť dlhší čas.