Malé Karpaty I.

(cyklovýlet, 7.-8. júl 2007)

Deň prvý
Na prvý tohtoročný cyklovýlet (CV) som vyrážal približne o 8:20, niečo po pol deviatej som sa zastavil v meste po Miguela. Odtiaľ sme šli do Rače po križovatku s Peknou cestou, kde sme sa zastavili v Jednote a doplnili sme chýbajúce potraviny. Po Peknej ceste sme stúpali až ku studničke Zbojníčke, kde sme si načapovali čerstvú pramenitú vodu, ktorá nám musela vydržať až po Pezinskú Babu, pretože po ceste už nie je žiaden zdroj vody. Prešli sme popri zrekonštruovanom červenom kríži a plynulo pokračovali na Biely Kríž, ktorý sme označili za oficiálny začiatok CV. Na Bielom Kríži sme sa občerstvili malou kofolkou a pozreli si prebiehajúcu rekonštrukciu chatky Klinec, nie veľmi vkusnú rekvizitu patriaciu k bufetu Včelín, ale aj utešeného diviačika veselo pobehujúceho v ohrade popri ceste.
Podľa tabule na Bielom kríži trvá cesta na Pezinskú Babu peším turistom asi 5 hodín a vzdialenosť je takmer 15km. Vydali sme sa teda ďalej. Cestou sme stretli skupinku bežcov, ktorí nás kvôli značne členitému terénu boli schopní asi 5 minút prenasledovať, dokonca ma aj v ťažkej chvíľke kúsok potlačili do kopca, za čo som im veľmi vďačný. Terén sa ale trošku umúdril a tak sa nám ich podarilo striasť.
Vystúpali sme až na Somár, kde si Miguel doprial malú sváču, ja som si dal iba jabĺčko a nafotil celkom peknú panorámu. Zo Somára to už nie je príliš ďaleko na Pezinskú Babu, kde sme si dopriali ďalšiu občerstvovaciu zastávku. Dali sme si každý veľkú kofolu, mal som chuť aj na kapustnicu, dúfajúc že ju v reštaurácii dostanem. Kvôli nedostatku hostí ale nevarili, a hoci mi ponúkli párky, odolal som, keďže som ich mal na raňajky. Sadli sme si teda na lúku a trošku prevetrali naše zásoby jedla. Odchod z Pezinskej Baby cca 14:30.
Len čo sme si sadli na bajky, opäť sme museli zosadať, pretože sa pred nami vynoril strašlivý kopec. Nadôvažok slnko na cestičku strašne pripekalo, takže sme sa snažili bajky hore čo najrýchlejšie vytlačiť. To bol ale ešte len začiatok tejto strastiplnej cesty. Striedavo tlačiac a pedálujúc sme sa vyštverali až na Čmelok, kde sme v prameni naplnili všetky fľaše vodou, pretože sme nevedeli, kde najbližšie naďabíme na ďalší prameň.
Cez Čertov kopec sme sa dostali až na Skalnatú, čo bolo opäť vhodné miesto pre ukojenie mojej fotografistickej vášne. Zo Skalnatej bol celkom pekný výhľad na časť Malých Karpát, ktorú sme mali ešte pred sebou.
Dolukopec bol strašne strmý, sotva by sa dal bezpečne zjazdiť s nenaloženým bajkom, takže sme museli ísť pešo a nechať bajky, nech nás dole ťahajú. Bolo to náročné, keďže potenciálna energia naložených bajkov bola dosť vysoká. Stále to ale nebol najťažší úsek našej cesty. Ten na seba nenechal dlho čakať. Chvíľku sme sa viezli a objavil sa po pravej strane železný plot. Dlho sa vynul popri červenej značke, až sa zrazu vryl priamo do skaly, chodník samozrejme takisto pokračoval v tomto skalistom teréne. Bajky sme s vypätím všetkých síl vytlačili na vrchol skaly, ktorá sa nám odvďačila ďalším pekným výhľadom. Dali sme si na chvíľku pauzu na vrchole, vedeli sme, že nás ale čaká podobný skalnatý chodník aj smerom nadol. Prvý úsek sme bajky nejak dostali dole ešte po kolesách. Ja som na chvíľu stratil balans, padol na zadok a celý bajk následne na mňa. Kvôli tejto záťaži som sa nemohl ani pohnúť, Miguel mi pribehol na pomoc a odbremenil ma. Našťastie som bol celý, pád odniesli iba okuliare, ktoré som mal v zadnom vrecku a rozsypali sa. Možno ma to ale uchránilo od zranenia, keďže okuliare čiastočne stlmili náraz.
Skaly ale stále nekončili. Miguel vzal bajk do vlastných rúk a zniesol ho dole. Ja som už nedisponoval fyzickými silami na takýto výkon a na chvíľu som si odpočinul. Potom som dal dole tašky, zniesol odľahčený bajk, a oddýchnutý Miguel, ktorý už čakal dole mi priniesol náklad, ktorý poctivo vyčkával na kopci.
Slnko bolo stále nižšie a nižšie, a my sme už vedeli, že sa nedostaneme k zamýšľanému cieľu našej trasy (vodná nádrž Buková). Pomaly sme začali uvažovať, kde prenocujeme. Dostali sme sa k sedlu Skalka, čo je vlastne maličká lúčka povedľa nekonečného plotu. Tu by sa dal stan rozložiť, ale keďže ešte nebolo tak neskoro, rozhodli sme sa pokračovať v jazde. Zišli sme z červenej značky a vydali sa po modrej, aby sme obišli najvyšší vrch Malých Karpát, Vápennú. Najbližšie miesto podľa tabúľ mala byť Sklená huta a tam sme sa chceli dostať a utáboriť.
Išli sme už dosť dlho a Sklená huta nikde. Nevedeli sme, či sme ňou náhodou už neprešli. Po prudšom klesaní sa nám stratila značka, ale zato sme našli lúčku, kde by sa dalo stanovať. Rozhodli sme sa, že už ďalej nepokračujeme a porozhliadneme sa po okolí. V blízkosti bola prekrásna pokosená lúka, ako stvorená na stanovanie. Hoci bola dosť krivoľaká, podarilo sa nám nájsť celkom rovné miestečko, kde sme rozložili stan. Bajky Miguel poctivo pozakrýval suchou trávou, aby na ne nikdo z cesty nevidel (hoci pochybujem, že tadiaľ za celý čas našeho pobytu niekto prešiel). Dopriali sme si poriadnu večeru a následne zaslúžený odpočinok.

Deň druhý
Na druhý deň ráno sa už Miguel nevedel dočkať pokračovania CV, a tak sa šiel previesť po okolí, pričom ja som ešte v stane dospával. Po jeho návrate som na viacnásobné apelovanie predsa len vstal, pobalili sme sa, naraňajkovali a vyrazili ďalej po modrej, ktorú Miguel medzičasom objavil. Zaujímavé bolo, že sme naozaj boli na Sklenej hute, kam sme sa aj chceli dostať.
Jazdu sme nezačali úplne ideálne, nechali sme sa zlákať dlhým zjazdom po asfaltke, pričom sme stratili modrú značku. Rozhodli sme sa vrátiť, našťastie značku sme po chvíľke stúpania objavili. Odkáňala sa z cesty do lesa a odbočka nebola vôbec označená. Neskôr sme zistili, že takýchto nejasných značení bude na našej trase viac.
Charakter trasy sa žiaľ vôbec nezlepšil, opäť sme museli veľakrát tlačiť bajky do kopca, čo bolo možno spôsobené aj ubúdaním našich síl. Po tiahlom stúpaní sme sa dostali späť na červenú značku a po nej sme šli až po Amonovu lúku. Tu sme sa rozhodli, že ďalej pôjdeme po modrej a pozrieme si Plavecký hrad. Dostali sme sa na vrch Báborská, odkiaľ sa nám naskytol pekný výhľad na Plavecké Podhradie a fabriku v Rohožníku. Bolo asi 11 hodín a začali sme uvažovať o ceste do Bratislavy. Zavolal som Axelovi, aby nám zistil, kedy ide nejaký vláčik domov. Žiaľ, vlaky z Plaveckého Podhradia aj priľahlých obcí boli zrušené a najbližšia funkčná stanica sa nachádzala až v Malackách. Neostávalo nám nič iné, ako sa vysporiadať z touto situáciou. Zistili sme, že to nie je až také strašné, z Plaveckého Podhradia do Malaciek to môže byť niečo cez 20km po rovnej ceste. Týmto by sme sa zároveň chceli poďakovať Axelovi, že bol náš spoľahlivý priateľ na telefóne.
Pokračovali sme teda na Plavecký hrad a prezreli si jeho ruiny. Je to dosť rozsiahly komplex, takže sme zhotovili dôkladnú fotodokumentáciu. Zišli sme do Plaveckého Podhradia, pokračovali až do Sološnice, kde sme sa zastavili na kofolku a vineu. Odtiaľ to bol len kúsok do Rohožníka, a pokračovali sme v smere na Malacky. Cesta do Malaciek mala 12km a prechádzala cez vojenský obvod, v ktorom bolo zakázané zastavovanie. My sme si ale predsa len dovolili zastaviť, na autobusovej zastávke, snáď sme sa až takého priestupku nedopustili.
V Malackách sme najprv pohľadali železničnú stanicu a pozreli, kedy ide najbližší vlak. Keďže sme mali asi hodinu a pol času, chceli sme sa ísť občerstviť do nejakej rázovitej krčmičky. Našli sme jednu, kde ponúkali obedové menu za 80Sk, v cene bol kurací vývar a rezeň s majonézovým šalátom. Hoci takýto šalát môže byť v lete dosť nebezpečný, riskli sme to a nebanovali sme. Polievka bola veľmi hustá, plná mäsa, druhý chod bol tiež vynikajúci. Ostávalo nám ešte trocha času, tak sme šli do parku pri kaštieli a chvíľku posedeli na lavičke.
Osobáčikom sme sa dopravili až na Hlavnú stanicu v BA a chceli sme ísť domov. Na Mierku sa ale konala demonštrácia proti zákonu zakazujúcemu vstup cyklistov do lesov, ku ktorej sme sa pripojili, keďže pri striktnom dodržiavaní takéhoto zákona by sa podobné akcie ako náš CV už nedali zrealizovať. Vypočuli sme si zopár rečníkov, ako napríklad expremiéra Mikiho a futbalového arbitra Micheľa a po rozpustení akcie sme konečne mohli ísť domov – unavení, ale spokojní, že zas raz padlo zopár kilometrov za obeť našej cykloturistickej vášne.