Deň nula
Prípravu na dvojdňový výlet som začal o pol deviatej večer deň pred odchodom. Po poctivom popoludňajšom spánku som vyrazil do Tesca odhadujúc svoje chute do nadchádzajúcich víkendových dní. Odhady sa pridŕžali tradičných receptúr - parenica a Pali nemohli chýbať. Technickú prípravu bicykla a zbalenie som zvládol krátko nato odbiehajúc od Simpsonovcov. Peťovi musím poďakovať sa zabezpečenie výletu po organizačnej stránke (mapy, odchody vlakov, ubytovanie), na ktorom som vôbec neparticipoval.
Deň 1/2
5:48 prezieravo zavolal PJ kontrolujúc progres môjho odchodu na petržalskú stanicu. Musím priznať, že v tom čase o progrese nemohla byť reč, nakoľko som zlyhal pri nastavovaní budíka. Krátko nato sedíme vo vlaku. Za zmienku z cesty stoja snáď dve veci: prvou je úplné zablokovanie vstupu posledných dverí na poslednom vagóne, kde sa uvelebili naše bicykle. Poplatku 40Skk táto služba hodna nie je, sami si musíte "batožinu" strážiť a tiež odháňať nastupovaniachtivých cestujúcich. Druhým obveselením bol bezdomovecky pôsobiaci bezdomovec nastúpivší na Novom meste. Ako ho zrejme povyhadzovali zo všetkých kupéčok, zavítal napokon aj do toho nášho. Milého spoločníka sme privítali, žiaľ krátko nato naša spolupúť končila - vystupujeme v Zbehoch.
Privítalo nás chladnejšie podnebie, výhľad na Zobor a prvé kilometre začali ubiehať. Za ten rok od posledného výletu som zabudol na samotnú radosť z jazdy, zvuk kolies na asfalte a - trochu pateticky nazvané - slobodu. V tom momente som však vedel, že sa oplatilo.
To už prichádzame do prvej dediny - Čakajoviec. Honosne nazvaný Panteón slovenských dejateľov bol pamätník padlým oboch svetových vojen doplený o fakt hnusné strieborné sochy Tisa, Rázusa, Hlinku a ešte kohosi. Najmä Hlinka mal ako bonus čudesne vypúlené očí, Tiso zas zvyšky asi vaječného žĺtka v pravom zrakovom orgáne. Ozaj lacná atrakcia.
Radosť cestou do ďalšej "vesnice" - Podhorian - kazili obiehajúce autá - najmä dva BrutalMetalWehikľe a jeden Peugeot mi ponúkli nejaké tie momenty, ehm, strachu. Prvá dlhšia zástavka nám bola dopriata práve v tejto dedine pod lipami lemujúcimi vchod do kostola. Sediac na tráve pútajúcej pozornosť slnečných lúčov, odlamujúc si z čokolády človeku napadne, že asi takto vyzerali zjavenia inšpirujúce vznik svetových náboženstiev.
V nasledujúcej dedinke Mecheniciach zlyhal aj ďalší pokus o kofopauzu. Zato sme obdržali pár rád od miestnych seniorov - vystríhali nás pred blatom v hore i vzdialenosťou nášho cieľa. Ich predpoveď sa čiastočne naplnila, no viac ako blato zaujali komunikatívne a prítulné bodliaky. Po krátkom stúpaní sa ozvali pracovné povinnosti (telefonát). Bezmyšlienkovitá práca na smeny (či zmeny? JÚĽŠ sa príliš činí) má výhody, hoci v tej istej vete musím spomenúť jeden svoj sen - v ňom som robil v potravinách pri pokladni a keď som sa zobudil sakramentsky mi odľahlo. Videli ste už nákladnú lanovku? Jednu môžete nájsť pred dedinou Žirany - vozí asi kameň z kameňolomu do miestneho závodu.
V rekreačnom stredisku Jelenec dávame pauzy hneď dve - najprv v krčme, kde sa rozprúdila debata o upadajúcom turizme k takýmto destináciám. Inšpiráciou bolo množstvo opustených betónových podstavcov, ktoré kedysi honosne niesli chatky pre rekreantov.
Na brehu priehrady sme potom pitnú časť doplnili o príjem pevnej stravy. Spolu s rybármi a nami sa po brehu ponevieralo tak do 20 ľudí, a to sa prázdniny už začali.
Ďalšie minúty až do Topoľčianok nás mohli vidieť striedavo v dedinách a na poľných cestách. Cesta tu striedavo stúpa a klesá, zjazdy ponúkali široké možnosti vyšantenia. Zlaté Moravce sme len tak "lízli" a v stúpaní sme si vychutnali ich skládku odpadu zakrátko nasledovanú ČOV-kou jeho suseda - Topoľčianok. Z tohto mesta sme chceli vidieť kaštieľ a kone, no len v takej zdravej rovine - chceme ich vidieť ak prídu za nami, no hľadať ich nebudeme.
Prišiel len kaštieľ, hlavne jeho rozsiahly lesoparkový areál. Nič zásadne zaujímavé sme v ňom nenašli, skôr má význam pre postupné spoznávanie domácim obyvateľmi - náš Sad Divného Janka sa naň veľkosťou a peknými zákutiami nechytá.
Po opustení mesta a prekonaní posledných dvoch dedín nastal finálny výstup na Veľký Inovec. PJova navigácia fungovala štýlom: juchúzjazd dolu dedinou - precitnutie - stúpanie naspäť s kadiaľ sme juchúprišli. Kilometre teda utešene pribúdali. V stúpaní som musel siahnuť po dopingu - vopred pripravenej dávke hudobného 3,4-metylendioxy-N-metylmetamfetamínu. Účinky boli rýchle a PJa som nechával ďaleko za sebou (kyškyš). Ako sme sa vyteperili na Obycké lúky, začuli sme spev. Prichádzal kdesi spoza stromov kam sme nevideli a nemožno nepriznať, že pripomínal Cranberries. Opätovne skĺznuc do patetického tónu konštatujem, že situácia bola podobná vábeniu unavených námorníkov Sirénami. S pôvodkyňami spevu - skupinkou dievčat z ktorých sa v okne ukázala iba jedna, ostatné svoju prítomnosť prezrádzali zvukovými vlnami - sme zviedli nejaký ten smalltalk a za prvých Dažďových kvapiek pokračovali v púti . Na konci lúky padlo jablko (a nemyslí sa tým ďaleko od stromu). Asi posledná zástavka bola pri prameni s názvom Stoky, ktorý umelec PJ pri fotení umne premenoval na Toky.
Pobyt na chate bol v znamní Smädného Mnícha, gulášu a Smädného Mnícha a Smädného mnícha. Po nabažení sa výhľadu na rozsvecujúce sa svetlá v dedinách pod nami, sme skončili pri Stívim Seagalovi. Keď sme však obaja striedavo upadali do mrákot s pivom v ruke, navrhol som ústup do horných podlaží, kde sme mimochodom v 10 posteľovej miestnosti boli jediní hostia.
Deň 2/2
Po 10hodinovom spánku sa balíme a dávame raňajky s výhľadom. Ako nápoj som zvoli vypelichanú Fantu - bublinky v nej boli vzácne ako palmy v Karpatoch. Ešte raz sme mrkli výhľad z Inovca a šli ďalej. Treba uznať, že nasledovala krásna krajina typická pre kopanice, lesy prerušované lúkami s ovocnými stromami.
Až do Novej Bane je cesta nádherná, náročnejší terén vo finále vystriedaný prudkým zjazdom v starej časti Novej Bane, kde sa maximálka prehupla cez 60km/h. Pozreli sme (asi) centrum a prišla menej príjemná pasáž. Na autobusovej a železničnej stanici sme stratili červenú značku. No stratili, na železničných stĺpoch sme ich našli nadostač.
Uznávam, ich veľkosť asi ako A4 nám bola podozrivá, ale nič súcejšie sme nenašli. Z omylu nás vyviedla až píšťalka výpravcu stanice, ktorému naše kľučkovanie medzi vagónmi (ale na značke!) nebolo pochuti. Druhý pokus nás zaviedol na nepoužívanú cestu. Od Novej Bane vedie nová diaľnica špecifická tým, že jeden smer je stupňovito nižší ako druhý. Nahradila pôvodnú cestu, ktorou sme sa uberali my. Značku slepá cesta sme odignorovali vo viere, že pre bicykle slepá nebude. Ééééééé, bola. 5km navyše.
Do Žarnovice sme prešli ešte tri dediny. Spomeniem len, ako som skoro zrazil dvoch chodcov pozerajúc na pôvod podivného zvuku a hádzania v kolese. Zaujala aj dedina Voznica, ktorá netajila pôvod svojho názvu - dvory plné áut a pomôcok typických pre autoservisy. V Žarnovici sme na vlak čakali dve hodiny. PJ využil pohostinstvo bufetu na kapustnicu a čosi, čoho názov si nepamätám. Ja som si dal kombo - svetlé&tmavé a pozorovali sme kolorit malého mesta. Posledné chvíle sme presedeli na dlažbe železničnej stanice. Čo spomenúť na záver? Príjemnú pani z batožinového vagóna rýchlika R 832 Slatina? Alebo našich spolucestujúcich z kupé? Nie, hádam stačilo.
Sorry za zdĺhavý a menej dynamický priebeh prezentovaného výletu a vďaka všetkým spomenutým i zabudnutým účastníkov príbehu ako aj príbehov, ktoré sú pred nami.
mj
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára