Cyklo(tor)túra Žilina-Turzovka-Bytča

(19. - 20. jún 2009)

Už z názvu vidno, že plánovanú trasu sme opäť neprekonali - skončili sme v Turzovke. Alebo Torzovke, keďže z našej trasy ostalo skutočne len torzo. Aké máme výhovorky tentokrát?


View Larger Map

Deň 1
Piatkové ráno nás našlo na hlavnej stanici, nabalených a natešených. Vo vlaku sme celkom ľahko ešte našli voľné miesta. Nepríjemnú skutočnosť, že od Trnavy boli označené ako rezervované PJ promptne odbil teóriou o akejsi záložnej rezervácii miest pre ľudí nastupujúcich inde ako v BA. Celkom jej nechápem, a asi ani netreba, keďže sa ukázalo, že to je BLBOSŤ. Spomenúť musím otváranie fľaše Mitickej, ktorá mi presne v duchu sloganu "Mitická vás pozdraví" začala kypieť smerom k našim spolusediacim dámam. Inštinktívne sa tie potvory uhli a tak ich nemohla pozdraviť naplno.

Minerálka nestihla ešte uschnúť a už sme v Trnave aj z jej školským výletom. To sa do vozňa nahrnulo asi 20 detí z lodnými kuframi a ich vedúce, ktoré nás vysačkovali zo sedadiel. PJ ich aspoň dohnal k potupnému ukazovaniu miesteniek, ale zvyšok cesty sme trávili na chodbe, zatiaľčo vedúce si na našich miestach chlípali pivo.

Žilina. Nemotali sme sa po nej, akurát sme sa z nej chvíľu museli vysomárovať. V parčíku za riekou sme si spravili prvú občerstvovaciu stanicu. Pokračovali sme na dedinu Vranie a viacero vsí s názvami ako Rudina, Rudinská, Rudinka. Neviem v akom poradí išli, neviem ani v ktorej z nich sme sa zastavili na pivo (slovom dve pivá). To nám bolo hej, Corgoň chutil, potešilo nás auto vykrikujúce svoju ponuku zemiakov 5€/15kg. Ochotný hostinský nám rád vysvetlil cestu. Až tak ochotne, že keď tretíkrát opakoval to isté od začiatku, musel som pozerať iným smerom aby som sa nesmial. Na cestu sme sa pýtali ešte niekoľkokrát, keďže z plánovanej trasy sme sa odklonili vynechaním Nesluše. Zaujala ma babička, jedna z tých ľudí čo nám ukazovali cestu. Prišlo mi až také rozprávkové, ako vravela, že chodí lesnými "chodníčkami".



Po vymotaní sa zo všetkých odbočiek a križovatiek nasledovalo stúpanie. To nám začali padať prvé kvapky, ktoré sme s prehľadom vyriešili chvíľkovým odstavením bicyklov pod stromy. Prvý signál, že nás čakajú ťažké časy prišiel v podobe silnejšieho dažďa pri tlačení bajkov na Jakubovský vrch. Navyše sme boli od seba dosť ďaleko. PJ kdesi vzadu kričal, že sa ide schovať do lesa, nuž som sa pokúsil o to isté. Lež na tých miestach bol les hustý. Vtrepal som sa do smrečiny, čupol si a čakal. Kvap, čľup, kvap, postupne už stromy nič nezachytávali. Po lesnej ceste sa valila voda. V zúfalstve som sa snažil preniknúť hlbšie do lesa, ale konáre každý pokus zmarili. Rozhodol som sa vyjsť z "úkrytu" a hľadať lepšie miesto ďalej v stúpaní. Či som ho našiel, ani neviem. Stál som pod iným stromom, ale možno už len to že som stál sa odvďačilo menšou plochou vystavenou dažďu. Po asi 10 minútach dážď ustal a šiel som ďalej, PJ nechajúc niekde sa sebou. Zbadal som totiž vrchol stúpania. Na lúke som bajk odstavil, vôbec už nepršalo, navyše bolo teplo a s víťazoslávnym pocitom som sa prezliekol.



Počkal som na PJa. Ten musel opäť odmontovať svoj blatník, ktorý si s blatom vôbec nerozumie. Myslel som, že najhoršie máme za sebou, no po vode prišla ďalšia rana - blato pri zjazde. A riadna porcia, prevaľovalo sa to cez všetky komponenty. Prestal mi fungovať tachometer, brzdy, spadla reťaz. Nejako sme zišli dole, akurát do dediny a nie do Turzovky. V tomto počasí pôsobilo mesto ponuro a nepríjemne. Dojem umocňovali aj paneláky obrastené machom. Celkovo, nič zaujímavé, či príjemné sme nevideli. Bolo niečo po šiestej a vedeli sme, že už nikam nedôjdeme. Vyhliadli sme si kopec za mestom a šup ho nájsť miesto na stan. Išlo o šťavnatú lúku, žiaden anglický trávnik ale riadne rastlinstvo, kde i pár metrová prechádzka znamenala žblnkanie v teniskách. Našli sme ako-tak súce miesto, podupali bujarú květenu a spomeniem aj pokus o založenie ohňa z nalámaných suchách konárikov. Horieť však nechcel ani papier (pôvodne itinerár trasy, toho času už zbytočná tlačovina), nieto drevina. Bajky sme nechali v znovuzačínajúcom daždi a v stane si dopriali výdatnú večeru, už asi vediac že je to najpríjemnejšia časť výletu. Zaspali sme ešte pred desiatou. V stane sa človek budí dosť často, hlavne keď má mokro pod hlavou aj pod nohami a do toho neustále počuje klopkanie dažďa.

Deň 2
Pršalo až do rána. Pršalo i pri balení stanu, i pri ceste do Bytče, kam sme sa vydali na vlak domov. Nemalo zmysel pokračovať s mokrým stanom, spacákom, oblečením, obuvou, helmou, zablateným a rozladeným bicyklom. Cesta do Bytče bola asfaltka s frekvenciou asi 1 auto za minútu. Sprvu stúpala, potom prišiel prudší zjazd nasledovaný pozvoľným klesaním do doliny. Práve prvá fáza klesania bola zaujímavá: PJ sa rozbehol a zanechal ma za sebou. Ja, poznajúc stav svojich bŕzd, ktoré i pri maximálnom stlačení brzdenie skôr predstierali, som šiel čo najpomalšie za neustáleho brzdenia na maximum. Lenže, brzdy v tomto stave strašne škrípali. Na ľavej strane cesty boli nejakí ľudia, preto som brzdy povolil. Hneď za nimi som ich za stlačil opäť na doraz, ale - kua - vôbec to nespomaľovalo. Pred sebou som videl neustále klesajúcu cestu. Zatiaľ ešte pokojný som začal brzdiť nohou, okrem zvýšeného hluku to však žiaden efekt nemalo. To už som mal strach. Za mokra sa s naloženým bajkom nedá veľmi manévrovať, preto bolo nemysliteľné jednoducho sa spustiť samospádom. Čo som mohol robiť? Po pravej strane cesty bola asi 3 metrová medzera v zvodidlách, zakončená nejakým stĺpom a kopou haluzia. Nuž som namieril do nej - bola to jediná možnosť ako zastaviť. Šľuuuch!

Hmm, žiadna bolesť, fajn. Rýchlo pozbierať rozsypanú blikačku, fľašu s vodou kým nepríde ďalšie auto. Ešte by sa pýtali či nepotrebujem pomôcť, čo by hneď oľutovali, keď by som začal bedákať: umyte ma, usušte ma, nastavte mi bicykel a odvezte ma domov! Tak teda, pád predsa len nejaké následky zanechal, ale len na úrovni obligátnych modrín a škrabancov. Pravda, po tomto zážitku sa bol roztrasený a dolu kopcom som už len tlačil. Našiel som PJa stojaceho na zástavke (treba povedať, že hodne ďaleko od miesta pádu, na budúce by sa patrilo viac sa obzerať, zvlášť keď som na stav bŕzd upozorňoval). Cesta stále klesala, preto som sa rozhodol prednú brzdu narýchlo nastaviť. Zadnú som pre nánosy blata na nej nechal na pokoji. Okrem ešte strašnejšieho zvuku sa mierne zvýšil jej brzdný účinok a tak som si trúfol znovu sadnúť do sedla. Niekoľko kilometrov sme tak relatívne šťastne prešli až do Bytče. To, že stále pršalo pripomeniem len kvôli naivným optimistom, ktorý by na to mohli zabudnúť.



V Bytči majú zaujímavo umiestnenú železničnú stanicu. Je vzdialená kus od mesta, ale opäť pomohli otázky na miestnych a miestne. Asi o 5 minút sme zmeškali vlaky na oba smery, takže sme mali dve hodinky. Prezliekli sme sa aspoň čiastočne, niečo zjedli a čakali. V okolí sa konal AUTHOR bikemaratón Súľovské skaly. Nerozumiem pretekárom, ktorý v takomto počasí išli na štart. Videli sme ich niekoľko, keďže trasa viedla aj okolo stanice. Vo vlaku sme dali bajky do opatery sprievodkyni v poštovom vozni. Pri vykladaní batožiny v kupé, v ktorom sme boli sami, sme sa pobavili, keď sa mi z cyklotašiek začala po ich naklonení liať špinavá voda. Sakra, tak to toto som vláčil? Zahumáčené bágle putovali na zem a my sme sa pohodlne usadili na 4 a pol hodinovú cestu do BA. Okrem fotenia, pozerania fotiek a zábavky sa s PJovým groteskným statívom sme hrali slovnú hru (povedať slovo na posledné dve písmená predch. slova).



Prejazd mestom, zašpinený, mokrý a z vŕzgajúcim bicyklom bol bodkou za naším, zatiaľ najnepodarenejším výletom. Jeho dozvuky sa odohrávali už v teple domova, pri vybaľovaní, umývaní a sušení hnusne mokrých vecí. Ale to už je iný príbeh!