Tento report považujte za expansion pack k reportu PJovmu. Viac ako na epický opis sa zameriam na vykreslenie pocitov z ciest i dojmov, ktoré mi uľahčujú prežívanie opätovne zhmotnenej všednej reality.
Deň úvodný
Vyvrhnutí z vlaku do šedi dňa a asfaltu, objaviac podcenené prvky prípravy na výlet (potraviny, náradie, pozitívne myslenie) prechádzame Trnavou po nekonečnej ceste do Dolnej Krupej. Spoločníkom nám je vietor a oblaky ihrajúce všetkými odtieňami hrozivosti. V duchu si iracionálne premietam výčitky voči PJovi za zvolenú trasu, hoci za triezveho uvažovania som mu za ogranizáciu veľmi vďačný. 10 nezáživných kilometrov a konečne strechy Dolnej Onej. Vtedy konečne prichádza to, čo som na minulom CV zažil ihneď - prvá inštancia pozitívnej emócie: zjazdujeme do dediny, PJ dvíha ruky nad hlavu a prvý slnkalúč onoho dňa dáva šancu, že CV sa na dobré obráti.
Lež všetko má svoj čas a čas má všetky svoje fragmenty naplánované po svojom.
Obe Krupé sklamali, situáciu nezachránil ani cyklista vychádzajúci z krčmy, o ktorej PJ prehlásil - súdiac čisto z pohybov tohto človeka - že na štamgastoch nešidí. S cyklistom som sa rozlúčil v momente, kedy niečo začal mumlať. Len v závere som rozpoznal slová "Neodpovedá", ktoré patrili mojej chladnej odozve na jeho isto interesatný svetabôl. Neviem, či spomenúť Večierku, kde som kúpil aspoň nejaké "kekse", pričom som prinútil domácic poslúžiť mi mimo otváracích hodín.
V Hornej Krupej prišla Piťukeho kľúčová veta - "Musíme začať šetriť kilometre". Skratka popri JRD cez polia mi poopravila predstavu o maximálnom množstve blata, ktoré je možné nacapiť na bajk. To bola jednoducho šupa, kolesá úplne paralyzované a z velocipedu sa stal osol ignorujúci oprátku. Nielen ja som bol bohatší o nové poznanie. I PJ konečne spoznal význam slova blatník - táto súčasť výbavy jeho tátoša ho trápila celý čas - blatník verný svojmu menu absorboval sebemenší kus hnedého zlata (a či sa tomu nevraví takto?) a v tomto stave vydával nepríjemné zvuky.
Nič ale nemohlo zabrániť postupnému prelomeniu CV do čiernych čísel. Zablatené polia pripomínali rajskú záhradu - rôzne druhy ovocia (čo po tom, že s našimi znalosťami botaniky sme si trúfli len na slivky a jablká) a scenérie zvlnenej vidieckej krajiny. Myslím, že pobavilo aj zistenie, že moje s láskou zbalené hrušky z domu na cestách-necestách splynuli so záložným tričkom. Áno, skladovať oblečenie spolu s ovocím, vyznačujúcim sa neveľkou rezistenciu tlaku vedie k potlači pôvodne bieleho trička ovocným motívom.
Katarínka - ozaj magické miesto. Malé kvapky dažďa padajúce cez oskalpovanú vežu starého kostola a vhodne vybrané útržky z diel autorov spojených s týmto miestom a Milana Rúfusa rozmiestnené v areáli. Viac nemám čo povedať. Prešli sme okolo tábora rádu katarínkov vyzerajúceho vyľudnene no nie ľudoprázdne a uháňame do Dobrej Vody. Ďalšou z rady ovocných príhod bolo PJove dobre myslené upozornenie na ovocný storm nevhodne načasované na zjazd do tejto dediny. Výkrikom "Jabloň" u mňa vyvolal nečakanú PádDoBlataException.
Vo Vode padá rozhodnutie o nocľahu v rekreačnom stredisku Mariáš. Fascinujú ma miesta, kedysi strediská spoločenského života, teraz doplácajúce na zmenu životného štýlu a preferovaných dovolenkových destinácií. Celkovo opustené budovy majú v sebe niečo, o čom sa mi pomerne často i sníva ale za bdenia to neviem popísať. Asi poznáte intenzívny pocit zo sna, ktorý sa po prebudení rýchlo stráca, chvíľu po ňom zostávajú ešte obrazy a výjavy, aby aj tie zmizli, keďže svoj účel, mne nie jasný, už podľa svojho názoru splnili. Mariáš bolo teda miesto, kde si viem predstaviť realizáciu podnikateľského plánu zameraného na segment ľudí, ktorí rekreácie pri slovenských vodných plochách zažívali rok čo rok a ťažiacich z ich nostalgie - hoci i za nábytkom, aký sme to videli.
Okolité príbytky aspoň sčasti slúžia naďalej - s jedným majiteľom sme prehodili zopár slov. Pri ohníku a Kozlovi z neďalekého bufetu, kde taktiež nikto nechodí a ohníku nám večer za mrholenia ubehol a vydali sme sa na voči plánu nie celkom zaslúžený odpočinok.
Deň prostredný
Vstávame o šiestej, vychutnávame si chlad rána i raňajok, takže vyrážame o nejakej ôsmej. Na programe máme veľké mestá - v Brezovej prichádzam do potravín spolu so záverečnou - nikdy som nevidel taký prázdny regál s pečivom. Beriem posledný chlieb a ešte jeden, čo som zobral z akéhosi nákupného košíka. Ten mi neskôr uchmatol PJ nevediac o nesmiernej tvrdosti tohto pokrmu. PJ, ale hádam si ho doma nevyhodil!! Zároveň si dávame parádny obed u Tvarožkovcov - iba na výlete si dokážem takéto veci naozaj vychutnať - posedenie na slnku, pri pive, cesnačke a haluškách - vzácne chvíle. Po hodoch býva bolenie brucha, v našom príbehu nôh. Stupáčik za Myjavou (PJ, nezaprúc svoje básnické vlohy, ju pohotovo nazval "krásavicou na...Myjave") naplno odkrýva krásu kopaníc, ovocných stromov, dvorov a ľudí. Prechádazme cez Poriadie, časť Sovinec (pracovný názov Poriadny Sovinec). Na konci na pocestných číha dom, ktorého majiteľ má peniaze ale postráda vkus - zrub v krajine, kde široko ďaleko podobný typ stavby nenájdete a pred zrubom Mercedes. Našťastie nás vstrebáva les a v ňom striedavo mierne i strmšie stúpania. Oddychujeme pri studni so starým dobrým pákovým mechanizmom, ktorého funkčnosť pochopiteľne preverujeme. Cesta až po Veľkú Javorinu neponúka námety na písanie, len číru esenciu pocitov, pre ktoré sa na cyklovýlety chodí - námaha a postup vpred. Preskočím tamojšie hody a sme opäť na zjazde. Tento bol úžasný, strednotempový. Stmieva sa, prekračujeme definitívne hranicu a na križovatke ciest s cedulou "Zákaz táboření a rozdelávaní ohně" prijímame rozhodnutie o nocľahu na najbližšej lúke. Len čo sme spravili pár šliapnutí do pedálov, pred nami sa vynára ideálny protoyp lúky. Skoro ideálny, čosi mu chýbalo, čosi, čo sme tušili za najbližším kopcom. A to čosi sme aj našli. Pravda, zarazil nás poľovnícky džíp zaiste znamenajúci prítomnosť poľovníka. Našťastie sme stretli nie jeho, len pár srniek, ktoré sme našou stavebnou činnosťou odplašili. Chutná večera dala bodku za nádherným dňom a otáznik do dňa nadchádzajúceho. Zatiaľ čo PJ už prechádza rôznymi písmenami gréckej abecedy čo sa štádií spánku týka, ja si ešte vychutnávam pohľad na blikajúce svetlá miest a dedín a mesiac rozmazaný pozostatkami oblačnosti.
Deň posledný
Pohľad na východ slnka zo stanu niečo po šiestej stál za foto. V pretrvávajúcej obave z poľovníka a vyfabulovanej možnosti pokuty rýchlo balíme, no o to pomalší sme pri raňajkách - tie si trebalo vychutnať. Pozvoľna klesajúcou cestou zjazdujeme českou krajinou. Cesta prestáva byť zaujímavá - výhľady už nie sú také vzácne. Doprajeme si dobrého pocitu pri záchrannej akcii ovce, ktorú sme kmitavou silou vyvíjanou na balíky sena za popokopávania ovce do jej kožucha (všetko s mierou, muselo s jej to páčiť) oslobodili zo zajatia. Mala šťastie, že zabékala, keď sme prechádzali okolo. Míňame stan kolegu - cyklovýletníka, ktorý však len teraz vstáva - môže byť okolo desiatej. Následne nás rozladila úroveň služieb na Mikulčinom vrchu - v penzióne obsluhovali len ubytovaných (mamľasi, takto sa robí turistický ruch) a vo všetkých ostatných zariadeniach mali zatvorené. Čierny pondelok. Navyše mi telefón nepríjemne pripomína pracovné povinnosti. Po prejdení pohodových trávnatých prérií na hraniciach SR-ČR a hľadaní rozdielov medzi územiami nás čaká nepríjemné a nič neprinášajúce stúpanie cez kopec do Drietomy z obdobne nepríjemným zjazdom. Na jeho konci, čuduj sa svete, cesta zakončený rebríkom. Nadávky zneli bučinou ostošesť. Pokračovali aj po dojazde do Drietomy, kde chvíľu trvalo kým sme našli správny smer a veru aj bajk letel v hneve do trávy. Miestnou raritou sú potraviny zatvorené v pondelok, ale motorest nám poskytol minimálne rovnako kvalitnú vzpruhu - dávame obed, PJ samozrejme mäso, ja nejaké sladké domáce rezance s orechami a orechovými škrupinami, ale chutilo. V stúpaní, ktoré sme niesli veľmi zaťažko - slnko pražilo, bajky oťažievali - sme navyše stratili cestu. Vidiac Trenčín, zanovito som sa rozhodol zjazdovať rovno k nemu, lež vynoriace sa opustené ovocné háje nepustili. PJ chcel pokračovať ešte po ceste, ale vtiahol som ho do tejto šlamastiky. Naberúc pár jabĺk sme uznali za jediné východisko návrat na tú jeho cestu. Lež opäť sa naše cesty rozišli - zatiaľčo on poctivo tlačil naspäť, už mimo dohľad som sa rozhodol skúsiť to po svojom. Celý čas bola hrozbou diaľnica, ktorú nie je ľahké prekonať - skúsenosti máme už z Novej Bane. Akoby zázrakom ma trmácanie doviedlo k pavučinami obvešanému podchodu pod rýchlocestou - ktovie koľko ich možno nájsť - asi som mal veľké šťastie. Dávam info PJovi a už mi nič nebráni v ceste na trenčiansku železničnú stanicu. Keď sa však snažím dovolať mu, nedvíha. Prichádzajú výčitky a strach či sa niečo v tej divočine neprihodilo, ale keď poviem, že už o pár desiatok minút sme si pochutnávali na zmrzline, zo zmrzlinárne mimoriadne príjmenej prevádzkarky na stanici, je jasné, že naše účinkovanie na cestách-necestách sa neminulo pozitívnym účinkom výletníctva na psychiku počítačmi sužovaného človeka.
Najbližšími plánmi je buď hrebeňovka Považského Inovca - Leopoldov-Trenčín alebo potulky štiavnickými kopcami. Dovtedy, vždy keď vidím Slnko, mám pocit, že na mňa svieti akosi spiklenecky - v spomienke na výlet, ktorý sme spolu s ním prežili.
Deň úvodný
Vyvrhnutí z vlaku do šedi dňa a asfaltu, objaviac podcenené prvky prípravy na výlet (potraviny, náradie, pozitívne myslenie) prechádzame Trnavou po nekonečnej ceste do Dolnej Krupej. Spoločníkom nám je vietor a oblaky ihrajúce všetkými odtieňami hrozivosti. V duchu si iracionálne premietam výčitky voči PJovi za zvolenú trasu, hoci za triezveho uvažovania som mu za ogranizáciu veľmi vďačný. 10 nezáživných kilometrov a konečne strechy Dolnej Onej. Vtedy konečne prichádza to, čo som na minulom CV zažil ihneď - prvá inštancia pozitívnej emócie: zjazdujeme do dediny, PJ dvíha ruky nad hlavu a prvý slnkalúč onoho dňa dáva šancu, že CV sa na dobré obráti.
Lež všetko má svoj čas a čas má všetky svoje fragmenty naplánované po svojom.
Obe Krupé sklamali, situáciu nezachránil ani cyklista vychádzajúci z krčmy, o ktorej PJ prehlásil - súdiac čisto z pohybov tohto človeka - že na štamgastoch nešidí. S cyklistom som sa rozlúčil v momente, kedy niečo začal mumlať. Len v závere som rozpoznal slová "Neodpovedá", ktoré patrili mojej chladnej odozve na jeho isto interesatný svetabôl. Neviem, či spomenúť Večierku, kde som kúpil aspoň nejaké "kekse", pričom som prinútil domácic poslúžiť mi mimo otváracích hodín.
V Hornej Krupej prišla Piťukeho kľúčová veta - "Musíme začať šetriť kilometre". Skratka popri JRD cez polia mi poopravila predstavu o maximálnom množstve blata, ktoré je možné nacapiť na bajk. To bola jednoducho šupa, kolesá úplne paralyzované a z velocipedu sa stal osol ignorujúci oprátku. Nielen ja som bol bohatší o nové poznanie. I PJ konečne spoznal význam slova blatník - táto súčasť výbavy jeho tátoša ho trápila celý čas - blatník verný svojmu menu absorboval sebemenší kus hnedého zlata (a či sa tomu nevraví takto?) a v tomto stave vydával nepríjemné zvuky.
Nič ale nemohlo zabrániť postupnému prelomeniu CV do čiernych čísel. Zablatené polia pripomínali rajskú záhradu - rôzne druhy ovocia (čo po tom, že s našimi znalosťami botaniky sme si trúfli len na slivky a jablká) a scenérie zvlnenej vidieckej krajiny. Myslím, že pobavilo aj zistenie, že moje s láskou zbalené hrušky z domu na cestách-necestách splynuli so záložným tričkom. Áno, skladovať oblečenie spolu s ovocím, vyznačujúcim sa neveľkou rezistenciu tlaku vedie k potlači pôvodne bieleho trička ovocným motívom.
Katarínka - ozaj magické miesto. Malé kvapky dažďa padajúce cez oskalpovanú vežu starého kostola a vhodne vybrané útržky z diel autorov spojených s týmto miestom a Milana Rúfusa rozmiestnené v areáli. Viac nemám čo povedať. Prešli sme okolo tábora rádu katarínkov vyzerajúceho vyľudnene no nie ľudoprázdne a uháňame do Dobrej Vody. Ďalšou z rady ovocných príhod bolo PJove dobre myslené upozornenie na ovocný storm nevhodne načasované na zjazd do tejto dediny. Výkrikom "Jabloň" u mňa vyvolal nečakanú PádDoBlataException.
Vo Vode padá rozhodnutie o nocľahu v rekreačnom stredisku Mariáš. Fascinujú ma miesta, kedysi strediská spoločenského života, teraz doplácajúce na zmenu životného štýlu a preferovaných dovolenkových destinácií. Celkovo opustené budovy majú v sebe niečo, o čom sa mi pomerne často i sníva ale za bdenia to neviem popísať. Asi poznáte intenzívny pocit zo sna, ktorý sa po prebudení rýchlo stráca, chvíľu po ňom zostávajú ešte obrazy a výjavy, aby aj tie zmizli, keďže svoj účel, mne nie jasný, už podľa svojho názoru splnili. Mariáš bolo teda miesto, kde si viem predstaviť realizáciu podnikateľského plánu zameraného na segment ľudí, ktorí rekreácie pri slovenských vodných plochách zažívali rok čo rok a ťažiacich z ich nostalgie - hoci i za nábytkom, aký sme to videli.
Okolité príbytky aspoň sčasti slúžia naďalej - s jedným majiteľom sme prehodili zopár slov. Pri ohníku a Kozlovi z neďalekého bufetu, kde taktiež nikto nechodí a ohníku nám večer za mrholenia ubehol a vydali sme sa na voči plánu nie celkom zaslúžený odpočinok.
Deň prostredný
Vstávame o šiestej, vychutnávame si chlad rána i raňajok, takže vyrážame o nejakej ôsmej. Na programe máme veľké mestá - v Brezovej prichádzam do potravín spolu so záverečnou - nikdy som nevidel taký prázdny regál s pečivom. Beriem posledný chlieb a ešte jeden, čo som zobral z akéhosi nákupného košíka. Ten mi neskôr uchmatol PJ nevediac o nesmiernej tvrdosti tohto pokrmu. PJ, ale hádam si ho doma nevyhodil!! Zároveň si dávame parádny obed u Tvarožkovcov - iba na výlete si dokážem takéto veci naozaj vychutnať - posedenie na slnku, pri pive, cesnačke a haluškách - vzácne chvíle. Po hodoch býva bolenie brucha, v našom príbehu nôh. Stupáčik za Myjavou (PJ, nezaprúc svoje básnické vlohy, ju pohotovo nazval "krásavicou na...Myjave") naplno odkrýva krásu kopaníc, ovocných stromov, dvorov a ľudí. Prechádazme cez Poriadie, časť Sovinec (pracovný názov Poriadny Sovinec). Na konci na pocestných číha dom, ktorého majiteľ má peniaze ale postráda vkus - zrub v krajine, kde široko ďaleko podobný typ stavby nenájdete a pred zrubom Mercedes. Našťastie nás vstrebáva les a v ňom striedavo mierne i strmšie stúpania. Oddychujeme pri studni so starým dobrým pákovým mechanizmom, ktorého funkčnosť pochopiteľne preverujeme. Cesta až po Veľkú Javorinu neponúka námety na písanie, len číru esenciu pocitov, pre ktoré sa na cyklovýlety chodí - námaha a postup vpred. Preskočím tamojšie hody a sme opäť na zjazde. Tento bol úžasný, strednotempový. Stmieva sa, prekračujeme definitívne hranicu a na križovatke ciest s cedulou "Zákaz táboření a rozdelávaní ohně" prijímame rozhodnutie o nocľahu na najbližšej lúke. Len čo sme spravili pár šliapnutí do pedálov, pred nami sa vynára ideálny protoyp lúky. Skoro ideálny, čosi mu chýbalo, čosi, čo sme tušili za najbližším kopcom. A to čosi sme aj našli. Pravda, zarazil nás poľovnícky džíp zaiste znamenajúci prítomnosť poľovníka. Našťastie sme stretli nie jeho, len pár srniek, ktoré sme našou stavebnou činnosťou odplašili. Chutná večera dala bodku za nádherným dňom a otáznik do dňa nadchádzajúceho. Zatiaľ čo PJ už prechádza rôznymi písmenami gréckej abecedy čo sa štádií spánku týka, ja si ešte vychutnávam pohľad na blikajúce svetlá miest a dedín a mesiac rozmazaný pozostatkami oblačnosti.
Deň posledný
Pohľad na východ slnka zo stanu niečo po šiestej stál za foto. V pretrvávajúcej obave z poľovníka a vyfabulovanej možnosti pokuty rýchlo balíme, no o to pomalší sme pri raňajkách - tie si trebalo vychutnať. Pozvoľna klesajúcou cestou zjazdujeme českou krajinou. Cesta prestáva byť zaujímavá - výhľady už nie sú také vzácne. Doprajeme si dobrého pocitu pri záchrannej akcii ovce, ktorú sme kmitavou silou vyvíjanou na balíky sena za popokopávania ovce do jej kožucha (všetko s mierou, muselo s jej to páčiť) oslobodili zo zajatia. Mala šťastie, že zabékala, keď sme prechádzali okolo. Míňame stan kolegu - cyklovýletníka, ktorý však len teraz vstáva - môže byť okolo desiatej. Následne nás rozladila úroveň služieb na Mikulčinom vrchu - v penzióne obsluhovali len ubytovaných (mamľasi, takto sa robí turistický ruch) a vo všetkých ostatných zariadeniach mali zatvorené. Čierny pondelok. Navyše mi telefón nepríjemne pripomína pracovné povinnosti. Po prejdení pohodových trávnatých prérií na hraniciach SR-ČR a hľadaní rozdielov medzi územiami nás čaká nepríjemné a nič neprinášajúce stúpanie cez kopec do Drietomy z obdobne nepríjemným zjazdom. Na jeho konci, čuduj sa svete, cesta zakončený rebríkom. Nadávky zneli bučinou ostošesť. Pokračovali aj po dojazde do Drietomy, kde chvíľu trvalo kým sme našli správny smer a veru aj bajk letel v hneve do trávy. Miestnou raritou sú potraviny zatvorené v pondelok, ale motorest nám poskytol minimálne rovnako kvalitnú vzpruhu - dávame obed, PJ samozrejme mäso, ja nejaké sladké domáce rezance s orechami a orechovými škrupinami, ale chutilo. V stúpaní, ktoré sme niesli veľmi zaťažko - slnko pražilo, bajky oťažievali - sme navyše stratili cestu. Vidiac Trenčín, zanovito som sa rozhodol zjazdovať rovno k nemu, lež vynoriace sa opustené ovocné háje nepustili. PJ chcel pokračovať ešte po ceste, ale vtiahol som ho do tejto šlamastiky. Naberúc pár jabĺk sme uznali za jediné východisko návrat na tú jeho cestu. Lež opäť sa naše cesty rozišli - zatiaľčo on poctivo tlačil naspäť, už mimo dohľad som sa rozhodol skúsiť to po svojom. Celý čas bola hrozbou diaľnica, ktorú nie je ľahké prekonať - skúsenosti máme už z Novej Bane. Akoby zázrakom ma trmácanie doviedlo k pavučinami obvešanému podchodu pod rýchlocestou - ktovie koľko ich možno nájsť - asi som mal veľké šťastie. Dávam info PJovi a už mi nič nebráni v ceste na trenčiansku železničnú stanicu. Keď sa však snažím dovolať mu, nedvíha. Prichádzajú výčitky a strach či sa niečo v tej divočine neprihodilo, ale keď poviem, že už o pár desiatok minút sme si pochutnávali na zmrzline, zo zmrzlinárne mimoriadne príjmenej prevádzkarky na stanici, je jasné, že naše účinkovanie na cestách-necestách sa neminulo pozitívnym účinkom výletníctva na psychiku počítačmi sužovaného človeka.
Najbližšími plánmi je buď hrebeňovka Považského Inovca - Leopoldov-Trenčín alebo potulky štiavnickými kopcami. Dovtedy, vždy keď vidím Slnko, mám pocit, že na mňa svieti akosi spiklenecky - v spomienke na výlet, ktorý sme spolu s ním prežili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára