(16. - 18. august 2008)
Deň prvý
Po piatkovej prietrži mračien s krupobitím sa ani v sobotu ráno počasie neumúdrilo, stále výdatne leje. Odchod na CV teda nútene odkladáme. Predpoludním sa ale počasie konečne zlepšuje, nový termín odchodu je 11:47 z Hlavnej stanice. Na stanici je národa a národa, nemáme šancu zakúpiť si lístok pri pokladni, a tak nastupujeme do vlaku a platíme u sprievodcu. Za dva lístky s bicyklami a príplatkom za zakúpenie lístku vo vlaku (40 SKK) platíme takmer 300 korún, a to cestujeme len nejakých 50 km do Trnavy.
Z Trnavy do Dolnej Krupej je to len nejakých 10 km, cesta je ale nezáživná, pretože fúka nepríjemný severák a nič zaujímavé sa popri nej nenachádza. V Dolnej Krupej sme si chceli obhliadnuť kaštieľ, cez zamknutú bránu sa k nemu ale nedostaneme. Pokračujeme teda ďalej do Hornej Krupej. Odtiaľ sa vydávame skratkou po poľnej ceste popri poľnohospodárskom družstve. Už po pár metroch zisťujeme, že to nebol najvhodnejší nápad. Bajky máme celé zablatené a de facto nepohyblivé. Na krátkom úseku musíme niekoľko krát odstranovať blato z kolies, bŕzd, a ja aj z blatníka, ktorý síce blato zachytí, nepovolí však následne akýkoľvek točivý pohyb kolesa. Až keď sme z najhoršieho vonku, objavujeme aj pozitívne stránky tejto cesty. Občerstvujeme sa slivkami aj výbornými planými jabĺčkami, zopár si ich berieme aj do zásoby.
Dostávame sa do obce Naháč, využitím skratky sme stratili asi dve hodiny. Na chvíľku sa zastavíme v krčme a pokračujeme ku zrúcanine kláštora Katarínka.
Zaćína popŕchať, a tak sa schovávame a zvažujeme možnosť prenocovania. Dážď ale postupne ustane a máme ešte niekoľko hodín denného svetla, a tak pokračujeme ďalej. Dostávame sa do Dobrej Vody, dávame chrumky a pivo a smeruje do rekreačného strediska Mariáš. Na naše veľké počudovanie sa dozvedáme, že stredisko je už vyše roka opustené. Utáboríme sa teda pri ohnisku, rozložíme ohen, navečeriame sa a ideme spať.
Deň druhý
Kedže máme čo dohánať, vstávame zavčasu o 6 hodine, okolo 8 vyrážame.
Prvou zastávkou je Dobrovodský hrad, z ktorého nafotím celkom peknú panorámu okolitej krajiny. Pokračujeme do Brezovej pod Bradlom. Miguel konečne nakúpi potraviny, v reštike sa naobedujeme a stretávame (už po druhý krát) zahraničného cykloturistu. Predtým sme ho videli na Katarínke. Usúdili sme, že nebol tunajší, lebo vždy namiesto pozdravu len zdvorilo pokýval hlavou.
V pôvodnom pláne CV figurovala aj možnosť návštevy Mohyly M.R. Štefánika na Bradle, kvôli časovému sklzu ale Bradlo vypúštame a ideme po asfaltke do Myjavy. Popri ceste vidíme množstvo odbočiek na typické myjavské kopanice. V Myjave opät stretávame našeho starého známeho, tentokrát už naposledy.
Len čo opustíme Myjavu prvýkrát zahliadneme náš dnešný ciel - Veľkú Javorinu. Postupne sa dostávame z asfaltky na lesnú cestu, ktorá je lemovaná černicami a malinami. Ďalší kus cesty vedie po štátnej hranici.
Okolo 6 hodiny večernej prichádzame na Veľkú Javorinu a večeriame na Holubyho chate. Je už dosť neskoro, a tak hľadáme na mape miesto na prenocovanie. Trojica štvorkolkárov nám odporúča kemp Vápenky. Klesáme prudkou lesnou cestičkou po modrej značke, ktorá rozhodne nie je vhodná pre bajky. Značku strácame, pokračujeme ale ďalej na sever a napájame sa na červenú znacku. Vieme, že sa do kempu nedostaneme, a tak stanujeme na rozľahlej lúke pri Kamennej boude. Večer nám robia spoločnosť srnky a k nim neodmysliteľne patriace výstrely poľovníka.
Deň tretí
Táto noc bola o poznanie chladnejšia ako predošlá. Ráno nám ale spríjemňuje nádherný východ slnka, ktorý pozorujeme priamo zo stanu. Po raňajkách vyrážame podobne ako v predošlý deň okolo 8.
Asi o hodinu prichádzame na lúku, kde nás zastaví podivný zvuk. Najskôr sa mi zdá, akoby na nás niekto krical: "Niéé, niééé!". Miguel sa ide pozriet na lúku. Objavuje tam ovcu zakliesnenú medzi balíkmi sena.
Chúďa, nevedela sa dostať von, a tak volala o pomoc svojim typickým "Béé, bééé!". Keď sme sa pri nej objavili, upokojila sa a verila, že ju z tejto šlamastiky dostaneme. Nebolo to ale vôbec jednoduché. Seno je síce obyčajne považované za dosť ľahký materiál, nie však, keď je natlačené do obrovského balíka. Snažili sme sa najskôr balíky poposúvať. Balík sme síce s vypätím všetkých síl nejako posunuli, ten sa ale hneď vrátil na pôvodné miesto. Skúšali sme nájsť niečo na podopretie posunutého balíka, na lúke sa ale žiadny vhodný predmet nenachádzal a bajky sme na tento úcel obetovať nechceli. Nakoniec sa nám podarilo trošku posunúť jeden z dvoch balíkov, ktorý ovečku zvieral a miernymi kopancami sme jej naznačili, že už je voľná. Keď vybehla, spustila svoje víťazné "Bééé!", chvíľku sa dezorientovane obzerala po okolí, ale potom už celá šťastná bežala naspät k svojej čriede.
Pokračovanie cesty je príjemné, prechádzame lúkami s peknými výhľadmi na okolie. Križujeme hlavnú cestu a zastavujeme na odpočívadle. Za chvíľu sa sem privalí cyklistický pelotón. Pýtame sa na ďalšiu našu destináciu - Mikulčin vrch. Holky na naše veľké zdesenie dvíhajú prsty k oblohe. Je pred nami teda prudké stúpanie. Našťastie po asfaltke a s očakávaním občerstvenia na vrchole to nejak zvládame. Je ale pondelok a žiadna chata na vrchole nie je otvorená. Schádzame do oblasti Vyškovec s typickými moravskými kopanicami. Keďže mám už minimum vody a pred nami sú ešte nejaké horské prémie, navštevujem jednu z kopaníc. Domáci tvrdí, že by mi aj nalial, ale vodu v dome má zakalenú, a aj on sám musí nosiť vedrá zo studne za domom. Hold, život na kopaniciach je tvrdý. Načapujem si teda z druhej studne. Vo vode síce plávajú drobné nečistoty, v prípade núdze bude ale aj takáto tekutina dobrá.
Vystúpame na vrch Kykula, kde sa opäť dostávame na česko-slovenskú hranicu, po ktorej putujeme až po sedlo Machnáč. Na tomto úseku posledný krát vidíme Veľkú Javorinu. Pokračovanie cesty od Sokolieho kameňa po Drietomu je veľmi namáhavé - tlačíme bajky do kopca asi pol hodinu, klesanie z vrchola je tiež veľmi strmé, ale až na pár prekážok zjazdné.
V motoreste v Drietome obedujeme a pokračujeme ďalej po červenej do Trenčína. Vystúpame nad Drietomu, značku strácame, ale Trenčín je už nadohľad, a tak smerujeme priamo na mesto cez polia. Cestu nám ale skríži ovocný sad. Rozdeľujeme sa, ja blúdim asi 20 minút v labyrinte ovocného sadu, až kým neobjavím prechod popod diaľnicu, ktorým pred časom prešiel aj Miguel.
Opät sa stretávame na trenčianskej železničnej stanici. Nakúpime ešte pijatiku na cestu (rozumej minerálku a tonic), 18:47 odchádza vlak. Vagón je bez okien, ale zato s nefunkčnou klímou, a tak sa potím ako som sa snáď nepotil počas celého CV. Tesne po 9 večer som už doma a môžem čistiť bajk, aby bol pripustený k odparkovaniu.
Summa summarum
Ako vidno, plán výletu sa nám nepodarilo naplniť, pričom sa nemožno vyhovárať len na nepriazeň počasia v úvodný deň. Pri plánovaní výletu som rátal aj s variantom ukončenia v Trenčíne, takže rozhodne nie som sklamaný. Prejazd Považským Inovcom nám teda ostáva na niektorý z dalších CV (či už pôjdeme z Trenčína do Hlohovca alebo naopak).
Update: Hrebeňovku Považského Inovca sme nakoniec tiež úspešne absolvovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára