Silvestrovský beh cez bratislavské mosty 2008

Po ročnej či dvojročnej prestávke sme s PJom opäť nastúpili na štart tradičného behu. Mali sme aj čo-to odtrénované - labute na Chorvátskom ramene sa stále spamätávajú z otrasov vyvolaných naším dupotom. V sade Janka Kráľa sme zas vírením vzduchu počas naberania kondície výrazne uľahčili prácu jesennému vetru pri zhadzovaní listov zo stromov.

Ako zvyknem, zabudol som si zobrať peniaze na štartovné, ale PJ ma už asi pozná a zas ma založil. Takisto som si poplietol Technopol s Ovsišťom a nasadol na zlý bus... Asi som už pridlho ex-Petržalčan. Keďže beh začínal pri Ekonomickej univerzite, všimol som si, že naša poštátnicová maľba je už prekrytá. Parchanti. Počasie mrazivé ale bez námrazy, na beh ideálne. Najkurióznejším účastníkom bol bežec tlačiaci pred sebou detský kočík. Dúfam, že nedobehol skôr ako my. Bežali sme rovnomerným tempom bez prestávok, až kým som v závere na moste Lafranconi z falošného pocitu dostatku síl nezrýchlil. Hopla, omyl rýchlo vyšiel najavo a v obave či to po takom premrhaní síl dotlačím do konca som irýchlo opäť spomalil. Výsledky sú tu. V cieli sme dali zaslúžený čaj, v márnej nádeji si vypočuli losovanie tomboly a pobrali sa v ústrety silvestrovským oslavám.



Keďže o behu ťažko kvetnato rozprávať, pre porovnanie s budúcimi behmi uvediem veci, ktoré mi na organizácii vadili:
- žiaden štartovací balíček. Pri minulom sme dostali rámčeky na fotografie z IKEA, tentoraz len skromné občerstvenie v cieli
- tombola - nezáživná, ceny ani neviem aké boli, lebo ich označovali len číslom. Čo takto oživiť ceny nejakými zábavnými, napríklad 20ročnou permanentkou na silvestrovské behy
- zaujímavá by mohla byť cena pre posledného pretekára, len či by sa so silvestrovského behu nestal novoročný

Považský Inovec

(31. august - 1. september 2008)

Koniec prázdnin sme využili na zrejme posledný tohtoročný CV. Z predchádzajúceho výletu, presnejšie z jeho návrhu, nám ostali nejaké resty, ktoré sme museli doriešiť, konkrétne prechod Považským Inovcom. Miguel sa síce pôvodne zdráhal a príliš sa mu nechcelo do týchto nudných kopcov, nechal sa však presvedčiť, avšak svoj názor na trasu počas výletu viackrát šťavnato pripomenul.

Víkend ohraničený dvoma štátnymi sviatkami poskytoval dostatok času na absolvovanie CV. Miguel si už od piatku užíval pobyt na chalupe. Ja som zase v sobotu ráno zistil, že zadné koleso môjho bajku vydáva podivné zvuky a jazda na CV v takom stave nebola možná. Musel som teda narýchlo odviesť bajk do opravy a keďže cykloobchody zatvárajú v sobotu už o 13, nemal som príliš času. Našťastie mi ho v jednom malom servise dali dokopy, a výletu teda už nič nestálo v ceste.

V nedeľu ráno sme sa stretli s Miguelom v Hlohovci, odkiaľ sme mali namierené po červenej turistickej značke po hrebeni Považského Inovca až do Trenčína. Táto trasa meria aj s potrebnou toleranciou okolo 100 km, za dva dni sa dá teda v pohode zvládnuť. Po doplnení zásob sme šli k vlakovej stanici, kde začína značka. Odtiaľ cez štvrť rodinných domov sme sa dostali do ihličnatého hájika, kde začalo mierne stúpanie. Až po sedlo Havran vedie trasa miernym terénom s maximálnou výškou 400 metrov. Na Havrane sme sa zastavili v miestnej krčme, dali sme pivko a keďže bol už čas obeda, ja som si dal aj maďarský guláš so štyrma knedlami, jaa?!


Za Havranom sa už nadmorská výška postupne zvyšuje, prešli sme popri Zlatom vrchu, Krahulčích vrchoch, a zrejme aj sedle Marhát, ktoré sme ale akosi nepostrehli. Ďalším významným miestom na trase bol až Kostolný vrch a kúsok ďalej krásna lúka, z ktorej už bol nadosah Bezovec.

Miguel ľutoval, že už nie je viac hodín, pretože toto miesto bolo ozaj ako stvorené na táborenie. Pokračovali sme ďalej, výhľadom z lúky sme však boli natoľko očarení, že sme zišli zo značky a zjazdovali až do Starej Lehoty. Odtiaľ sme museli opäť vystúpať nejakých 400 výškových metrov na Bezovec. Nevedel som presne, aké podniky sú tam v túto ročnú dobu otvorené, tak som sa občerstvil hneď v prvom bufete. Po chvíľke sme ale dorazili k Chate na Bezovci, kde sme sa aj chceli ubytovať, 250 SKK (8,3 EUR) na osobu sa nám ale zdalo príliš, a tak sme šli hľadať miesto na stanovanie. Na zjazdovke by sa dalo nájsť rovné miesto postačujúce na rozloženie stanu, chceli sme si ale aj opekať a na to sme potrebovali ohnisko. Miguel šiel bez bajku pozrieť ešte kúsok vyššie. Na úplnom vrchole Bezovca sa div divúci ohnisko ozaj nachádzalo. Fúkal tam síce vietor, dalo sa to ale vydržať. Rozložili sme teda tábor, zapálenie ohňa (keďže bolo sucho) nerobilo žiadne problémy, opiekli sme špeky a šli sme spať.

Budíček sme tentokrát stanovili na 7, po štandardných dvoch hodinkách sme aj vyrazili. Boli sme už vo vyššej časti pohoria, takže aj stúpania a klesania boli výraznejšie. Na okraji lesa sme videli, čo dokáže urobiť víchrica aj s najmocnejšími stromami, našťastie len kúsok trasy viedol cez miesta natoľko vystavené nešvárom počasia.



Kúsok za ráscestím Pod Ostrým vrchom nás významová značka zaviedla k útulni Izba, kde sme pôvodne chceli prenocovať. Pri útulni je ohnisko, blízko je aj kadibúda a prameň, pri ktorom sme ale neboli. V útulni sú lavice, kuchynský vercajch, návštevná kniha, v podkroví sa dá prespať. Útulňa je situovaná asi 50 metrov pod hrebeňom, takže sme bajky opäť tlačili. Pokračovali sme ďalej cez vrchy Krželnica a Paluch až na Inovec. Pri zjazde z Inovca som dostal defekt na zadnom kolese, mal som ale náhradnú dušu, takže oprava zabrala len slabú štvrť hodinku. Konečne sme sa dostali na Chatu pod Inovcom, kde sme si vychutnali pivečko a kapustnicu, ja som pridal ešte aj syr. Cesta z chaty až po stanicu v Mníchovej Lehote bola v podstate stále dolukopec, ďalej do Trenčína sme museli ísť po asfaltke. Z Trenčína sme odišli tým istým vlakom o 18:47 ako na predchádzajúcom výlete, nebol ale tak plný, a tak sme mohli pohodlne sedieť.

Počas návštevy servisu pred CV sa opravár o celkovom stave môjho bajku nevyjadroval práve lichotivo, vyžiadalo by si to generálnu kontrolu. A keďže je hlavná sezóna cyklovýletov už za nami, zrejme sa na tento krok v najbližšom čase odhodlám.

KELLY'S Greenbike Tour Bratislava 2008

Maratón nesúci v názve značku i farbu môjho bicykla som si nemohol nechať ujsť. Pravda, moje predstavy o pravidelnej príprave sa nenaplnili, najmä kvôli komplikovanejšiemu obdobiu v práci. Na jednu skúšobnú som sa predsa len dostal vo štvrtok. Vykonal som veľký nákup a teatrálne vyrazil. Široko medializovaný tréning po celej trase až na Babu sa oklieštil na Biely kríž, ale uznajte: bolo teplo (čítaj teplo, nie ťeplo, lebo to znie hnusnejšie a výstižnejšie) a protivné mušiská, ktoré musia krúžiť práve vám pred očami, mi hrali na nervy. Dopadlo to teda tak, že som si odskočil z práce, prešiel 50km a zas sa do nej vrátil. Čokoládu na doplnenie energie som potom chrúmal za pracovným stolom. Tak napokon fungujem, a nielen ja, každý pracovný deň - krutý cukrový doping. Musím priznať, že po stupavskom maratóne som mal z dlhej trate rešpekt, až strach. Spolu s prihláškou som teda apdejtol aj svoj závet pridaním súhlasu s použitím mojich orgánov a súčiastok z bicykla na dobročinné účely.

Noc pred štartom nočné mory - nestihol som štart kvôli zakysnutiu pri telke. To by znamenalo i stratu náradia, ktoré bolo súčasťou starterkitu. Realita bola iná - prichádzam z dvojhodinovým predstihom. Opäť sa kochám konkurenčnými bajkami. Nechápem najmä faganov na stotisícových Sabotagoch. Ale nič to, nech si majú svoje nafintené dresy. Aby som ukázal, že i ja mám odžité, zobral som si triko vyfasované v Stupave. Tesne pred štartom stretávam známeho, s ktorým som kedysi šliapal na Babu prvý raz. Vlastne, nebolo to celkom s ním - on bol kdesi popredu a ja som si od smädu šliapal po jazyku a sníval o jeho uhasení aspoň rajčinou. Teraz sa on paradoxne chystal na krátku trať, zatiaľ čo ja som si to šiel rozdať zo 73 kilometrovou.

Nadišiel čas a ja som zaujal miesto v dave. Policajné auto a nejaký blábol od nášho primát(or)a (v sobotu sa na magistráte asi nerozkráda) odštartovali boj o prežitie. Prvé stovky metrov viedli po asfalte, no hneď v prvom stúpaní začali problémy. Cesta sa zúžila a stačilo aby jeden človek zastal a postihlo to aj za ním idúcich. Pamätám si jedného fotríka, pred ktorým som - nie svojou vinou - musel zastať ja - a tento svätý muž spustil hneď nadávky. Ďalší chmuľo čo musí byť sedemdesiaty a nie o pár miest nižšie. Kto raz zosadne len tak sa znovu do sedla nedostane. Prečkal som, kým ma popredbiehajú a zaradil sa. Od tohto momentu to bola idylka - pomaly som začal predbiehať a predierať sa vpred. Vlasy na šedivo mi prefarbil až ružový Heňo (meno tohto magorka ľahko zistíte pohľadom na súpisku), keď sa rozhodol predbiehať ma v zjazde v tandeme zo svojim oranžovým kamarátom. Zjazd v tom mieste navyše križoval asfaltku a zatiaľ čo som sa obzeral či náhodou niečo nehrozí z nej, bez varovania sa prerútili okolo - každý z jednej strany.

Ďalšie zážitky boli už len príjemné - sem tam pár slov z konkurentmi, napr. so starším pánom, sme podiškurovali o tom, prečo má polovicu chrbta celú od prachu (: Občerstvovačky som poctivo vyjedal, cyklistov opravujúcich defekty škodoradostne vysmieval a parazitickou taktikou - zavesením sa na iných a to zvlášť v stúpaní z Limbachu - si držal zdravé tempo. Nič to, že v závere som v duchu priority nebyť účastníkom kolízie púšťal v zjazdoch súperov pred seba. Cieľovú pásku som teda opäť netrhal. Výborný pocit a radosť z pochutín, od ktorých ma delili iba dlhočizné rady, ma sprevádzali od dojazdu po celý zvyšok dňa. Umiestnenie 95/123 v kategórii a 136/188 celkovo na dlhej trati časom 4:36 bolo dobrým dôvodom ((:

Veľká Javorina (by Miguel)

Tento report považujte za expansion pack k reportu PJovmu. Viac ako na epický opis sa zameriam na vykreslenie pocitov z ciest i dojmov, ktoré mi uľahčujú prežívanie opätovne zhmotnenej všednej reality.

Deň úvodný
Vyvrhnutí z vlaku do šedi dňa a asfaltu, objaviac podcenené prvky prípravy na výlet (potraviny, náradie, pozitívne myslenie) prechádzame Trnavou po nekonečnej ceste do Dolnej Krupej. Spoločníkom nám je vietor a oblaky ihrajúce všetkými odtieňami hrozivosti. V duchu si iracionálne premietam výčitky voči PJovi za zvolenú trasu, hoci za triezveho uvažovania som mu za ogranizáciu veľmi vďačný. 10 nezáživných kilometrov a konečne strechy Dolnej Onej. Vtedy konečne prichádza to, čo som na minulom CV zažil ihneď - prvá inštancia pozitívnej emócie: zjazdujeme do dediny, PJ dvíha ruky nad hlavu a prvý slnkalúč onoho dňa dáva šancu, že CV sa na dobré obráti.

Lež všetko má svoj čas a čas má všetky svoje fragmenty naplánované po svojom.

Obe Krupé sklamali, situáciu nezachránil ani cyklista vychádzajúci z krčmy, o ktorej PJ prehlásil - súdiac čisto z pohybov tohto človeka - že na štamgastoch nešidí. S cyklistom som sa rozlúčil v momente, kedy niečo začal mumlať. Len v závere som rozpoznal slová "Neodpovedá", ktoré patrili mojej chladnej odozve na jeho isto interesatný svetabôl. Neviem, či spomenúť Večierku, kde som kúpil aspoň nejaké "kekse", pričom som prinútil domácic poslúžiť mi mimo otváracích hodín.

V Hornej Krupej prišla Piťukeho kľúčová veta - "Musíme začať šetriť kilometre". Skratka popri JRD cez polia mi poopravila predstavu o maximálnom množstve blata, ktoré je možné nacapiť na bajk. To bola jednoducho šupa, kolesá úplne paralyzované a z velocipedu sa stal osol ignorujúci oprátku. Nielen ja som bol bohatší o nové poznanie. I PJ konečne spoznal význam slova blatník - táto súčasť výbavy jeho tátoša ho trápila celý čas - blatník verný svojmu menu absorboval sebemenší kus hnedého zlata (a či sa tomu nevraví takto?) a v tomto stave vydával nepríjemné zvuky.

Nič ale nemohlo zabrániť postupnému prelomeniu CV do čiernych čísel. Zablatené polia pripomínali rajskú záhradu - rôzne druhy ovocia (čo po tom, že s našimi znalosťami botaniky sme si trúfli len na slivky a jablká) a scenérie zvlnenej vidieckej krajiny. Myslím, že pobavilo aj zistenie, že moje s láskou zbalené hrušky z domu na cestách-necestách splynuli so záložným tričkom. Áno, skladovať oblečenie spolu s ovocím, vyznačujúcim sa neveľkou rezistenciu tlaku vedie k potlači pôvodne bieleho trička ovocným motívom.

Katarínka - ozaj magické miesto. Malé kvapky dažďa padajúce cez oskalpovanú vežu starého kostola a vhodne vybrané útržky z diel autorov spojených s týmto miestom a Milana Rúfusa rozmiestnené v areáli. Viac nemám čo povedať. Prešli sme okolo tábora rádu katarínkov vyzerajúceho vyľudnene no nie ľudoprázdne a uháňame do Dobrej Vody. Ďalšou z rady ovocných príhod bolo PJove dobre myslené upozornenie na ovocný storm nevhodne načasované na zjazd do tejto dediny. Výkrikom "Jabloň" u mňa vyvolal nečakanú PádDoBlataException.

Vo Vode padá rozhodnutie o nocľahu v rekreačnom stredisku Mariáš. Fascinujú ma miesta, kedysi strediská spoločenského života, teraz doplácajúce na zmenu životného štýlu a preferovaných dovolenkových destinácií. Celkovo opustené budovy majú v sebe niečo, o čom sa mi pomerne často i sníva ale za bdenia to neviem popísať. Asi poznáte intenzívny pocit zo sna, ktorý sa po prebudení rýchlo stráca, chvíľu po ňom zostávajú ešte obrazy a výjavy, aby aj tie zmizli, keďže svoj účel, mne nie jasný, už podľa svojho názoru splnili. Mariáš bolo teda miesto, kde si viem predstaviť realizáciu podnikateľského plánu zameraného na segment ľudí, ktorí rekreácie pri slovenských vodných plochách zažívali rok čo rok a ťažiacich z ich nostalgie - hoci i za nábytkom, aký sme to videli.

Okolité príbytky aspoň sčasti slúžia naďalej - s jedným majiteľom sme prehodili zopár slov. Pri ohníku a Kozlovi z neďalekého bufetu, kde taktiež nikto nechodí a ohníku nám večer za mrholenia ubehol a vydali sme sa na voči plánu nie celkom zaslúžený odpočinok.

Deň prostredný
Vstávame o šiestej, vychutnávame si chlad rána i raňajok, takže vyrážame o nejakej ôsmej. Na programe máme veľké mestá - v Brezovej prichádzam do potravín spolu so záverečnou - nikdy som nevidel taký prázdny regál s pečivom. Beriem posledný chlieb a ešte jeden, čo som zobral z akéhosi nákupného košíka. Ten mi neskôr uchmatol PJ nevediac o nesmiernej tvrdosti tohto pokrmu. PJ, ale hádam si ho doma nevyhodil!! Zároveň si dávame parádny obed u Tvarožkovcov - iba na výlete si dokážem takéto veci naozaj vychutnať - posedenie na slnku, pri pive, cesnačke a haluškách - vzácne chvíle. Po hodoch býva bolenie brucha, v našom príbehu nôh. Stupáčik za Myjavou (PJ, nezaprúc svoje básnické vlohy, ju pohotovo nazval "krásavicou na...Myjave") naplno odkrýva krásu kopaníc, ovocných stromov, dvorov a ľudí. Prechádazme cez Poriadie, časť Sovinec (pracovný názov Poriadny Sovinec). Na konci na pocestných číha dom, ktorého majiteľ má peniaze ale postráda vkus - zrub v krajine, kde široko ďaleko podobný typ stavby nenájdete a pred zrubom Mercedes. Našťastie nás vstrebáva les a v ňom striedavo mierne i strmšie stúpania. Oddychujeme pri studni so starým dobrým pákovým mechanizmom, ktorého funkčnosť pochopiteľne preverujeme. Cesta až po Veľkú Javorinu neponúka námety na písanie, len číru esenciu pocitov, pre ktoré sa na cyklovýlety chodí - námaha a postup vpred. Preskočím tamojšie hody a sme opäť na zjazde. Tento bol úžasný, strednotempový. Stmieva sa, prekračujeme definitívne hranicu a na križovatke ciest s cedulou "Zákaz táboření a rozdelávaní ohně" prijímame rozhodnutie o nocľahu na najbližšej lúke. Len čo sme spravili pár šliapnutí do pedálov, pred nami sa vynára ideálny protoyp lúky. Skoro ideálny, čosi mu chýbalo, čosi, čo sme tušili za najbližším kopcom. A to čosi sme aj našli. Pravda, zarazil nás poľovnícky džíp zaiste znamenajúci prítomnosť poľovníka. Našťastie sme stretli nie jeho, len pár srniek, ktoré sme našou stavebnou činnosťou odplašili. Chutná večera dala bodku za nádherným dňom a otáznik do dňa nadchádzajúceho. Zatiaľ čo PJ už prechádza rôznymi písmenami gréckej abecedy čo sa štádií spánku týka, ja si ešte vychutnávam pohľad na blikajúce svetlá miest a dedín a mesiac rozmazaný pozostatkami oblačnosti.


Deň posledný
Pohľad na východ slnka zo stanu niečo po šiestej stál za foto. V pretrvávajúcej obave z poľovníka a vyfabulovanej možnosti pokuty rýchlo balíme, no o to pomalší sme pri raňajkách - tie si trebalo vychutnať. Pozvoľna klesajúcou cestou zjazdujeme českou krajinou. Cesta prestáva byť zaujímavá - výhľady už nie sú také vzácne. Doprajeme si dobrého pocitu pri záchrannej akcii ovce, ktorú sme kmitavou silou vyvíjanou na balíky sena za popokopávania ovce do jej kožucha (všetko s mierou, muselo s jej to páčiť) oslobodili zo zajatia. Mala šťastie, že zabékala, keď sme prechádzali okolo. Míňame stan kolegu - cyklovýletníka, ktorý však len teraz vstáva - môže byť okolo desiatej. Následne nás rozladila úroveň služieb na Mikulčinom vrchu - v penzióne obsluhovali len ubytovaných (mamľasi, takto sa robí turistický ruch) a vo všetkých ostatných zariadeniach mali zatvorené. Čierny pondelok. Navyše mi telefón nepríjemne pripomína pracovné povinnosti. Po prejdení pohodových trávnatých prérií na hraniciach SR-ČR a hľadaní rozdielov medzi územiami nás čaká nepríjemné a nič neprinášajúce stúpanie cez kopec do Drietomy z obdobne nepríjemným zjazdom. Na jeho konci, čuduj sa svete, cesta zakončený rebríkom. Nadávky zneli bučinou ostošesť. Pokračovali aj po dojazde do Drietomy, kde chvíľu trvalo kým sme našli správny smer a veru aj bajk letel v hneve do trávy. Miestnou raritou sú potraviny zatvorené v pondelok, ale motorest nám poskytol minimálne rovnako kvalitnú vzpruhu - dávame obed, PJ samozrejme mäso, ja nejaké sladké domáce rezance s orechami a orechovými škrupinami, ale chutilo. V stúpaní, ktoré sme niesli veľmi zaťažko - slnko pražilo, bajky oťažievali - sme navyše stratili cestu. Vidiac Trenčín, zanovito som sa rozhodol zjazdovať rovno k nemu, lež vynoriace sa opustené ovocné háje nepustili. PJ chcel pokračovať ešte po ceste, ale vtiahol som ho do tejto šlamastiky. Naberúc pár jabĺk sme uznali za jediné východisko návrat na tú jeho cestu. Lež opäť sa naše cesty rozišli - zatiaľčo on poctivo tlačil naspäť, už mimo dohľad som sa rozhodol skúsiť to po svojom. Celý čas bola hrozbou diaľnica, ktorú nie je ľahké prekonať - skúsenosti máme už z Novej Bane. Akoby zázrakom ma trmácanie doviedlo k pavučinami obvešanému podchodu pod rýchlocestou - ktovie koľko ich možno nájsť - asi som mal veľké šťastie. Dávam info PJovi a už mi nič nebráni v ceste na trenčiansku železničnú stanicu. Keď sa však snažím dovolať mu, nedvíha. Prichádzajú výčitky a strach či sa niečo v tej divočine neprihodilo, ale keď poviem, že už o pár desiatok minút sme si pochutnávali na zmrzline, zo zmrzlinárne mimoriadne príjmenej prevádzkarky na stanici, je jasné, že naše účinkovanie na cestách-necestách sa neminulo pozitívnym účinkom výletníctva na psychiku počítačmi sužovaného človeka.

Najbližšími plánmi je buď hrebeňovka Považského Inovca - Leopoldov-Trenčín alebo potulky štiavnickými kopcami. Dovtedy, vždy keď vidím Slnko, mám pocit, že na mňa svieti akosi spiklenecky - v spomienke na výlet, ktorý sme spolu s ním prežili.

Veľká Javorina (by PJ)

(16. - 18. august 2008)

Deň prvý
Po piatkovej prietrži mračien s krupobitím sa ani v sobotu ráno počasie neumúdrilo, stále výdatne leje. Odchod na CV teda nútene odkladáme. Predpoludním sa ale počasie konečne zlepšuje, nový termín odchodu je 11:47 z Hlavnej stanice. Na stanici je národa a národa, nemáme šancu zakúpiť si lístok pri pokladni, a tak nastupujeme do vlaku a platíme u sprievodcu. Za dva lístky s bicyklami a príplatkom za zakúpenie lístku vo vlaku (40 SKK) platíme takmer 300 korún, a to cestujeme len nejakých 50 km do Trnavy.

Z Trnavy do Dolnej Krupej je to len nejakých 10 km, cesta je ale nezáživná, pretože fúka nepríjemný severák a nič zaujímavé sa popri nej nenachádza. V Dolnej Krupej sme si chceli obhliadnuť kaštieľ, cez zamknutú bránu sa k nemu ale nedostaneme. Pokračujeme teda ďalej do Hornej Krupej. Odtiaľ sa vydávame skratkou po poľnej ceste popri poľnohospodárskom družstve. Už po pár metroch zisťujeme, že to nebol najvhodnejší nápad. Bajky máme celé zablatené a de facto nepohyblivé. Na krátkom úseku musíme niekoľko krát odstranovať blato z kolies, bŕzd, a ja aj z blatníka, ktorý síce blato zachytí, nepovolí však následne akýkoľvek točivý pohyb kolesa. Až keď sme z najhoršieho vonku, objavujeme aj pozitívne stránky tejto cesty. Občerstvujeme sa slivkami aj výbornými planými jabĺčkami, zopár si ich berieme aj do zásoby.


Dostávame sa do obce Naháč, využitím skratky sme stratili asi dve hodiny. Na chvíľku sa zastavíme v krčme a pokračujeme ku zrúcanine kláštora Katarínka.

Zaćína popŕchať, a tak sa schovávame a zvažujeme možnosť prenocovania. Dážď ale postupne ustane a máme ešte niekoľko hodín denného svetla, a tak pokračujeme ďalej. Dostávame sa do Dobrej Vody, dávame chrumky a pivo a smeruje do rekreačného strediska Mariáš. Na naše veľké počudovanie sa dozvedáme, že stredisko je už vyše roka opustené. Utáboríme sa teda pri ohnisku, rozložíme ohen, navečeriame sa a ideme spať.

Deň druhý
Kedže máme čo dohánať, vstávame zavčasu o 6 hodine, okolo 8 vyrážame.

Prvou zastávkou je Dobrovodský hrad, z ktorého nafotím celkom peknú panorámu okolitej krajiny. Pokračujeme do Brezovej pod Bradlom. Miguel konečne nakúpi potraviny, v reštike sa naobedujeme a stretávame (už po druhý krát) zahraničného cykloturistu. Predtým sme ho videli na Katarínke. Usúdili sme, že nebol tunajší, lebo vždy namiesto pozdravu len zdvorilo pokýval hlavou.

V pôvodnom pláne CV figurovala aj možnosť návštevy Mohyly M.R. Štefánika na Bradle, kvôli časovému sklzu ale Bradlo vypúštame a ideme po asfaltke do Myjavy. Popri ceste vidíme množstvo odbočiek na typické myjavské kopanice. V Myjave opät stretávame našeho starého známeho, tentokrát už naposledy.

Len čo opustíme Myjavu prvýkrát zahliadneme náš dnešný ciel - Veľkú Javorinu. Postupne sa dostávame z asfaltky na lesnú cestu, ktorá je lemovaná černicami a malinami. Ďalší kus cesty vedie po štátnej hranici.

Okolo 6 hodiny večernej prichádzame na Veľkú Javorinu a večeriame na Holubyho chate. Je už dosť neskoro, a tak hľadáme na mape miesto na prenocovanie. Trojica štvorkolkárov nám odporúča kemp Vápenky. Klesáme prudkou lesnou cestičkou po modrej značke, ktorá rozhodne nie je vhodná pre bajky. Značku strácame, pokračujeme ale ďalej na sever a napájame sa na červenú znacku. Vieme, že sa do kempu nedostaneme, a tak stanujeme na rozľahlej lúke pri Kamennej boude. Večer nám robia spoločnosť srnky a k nim neodmysliteľne patriace výstrely poľovníka.

Deň tretí
Táto noc bola o poznanie chladnejšia ako predošlá. Ráno nám ale spríjemňuje nádherný východ slnka, ktorý pozorujeme priamo zo stanu. Po raňajkách vyrážame podobne ako v predošlý deň okolo 8.

Asi o hodinu prichádzame na lúku, kde nás zastaví podivný zvuk. Najskôr sa mi zdá, akoby na nás niekto krical: "Niéé, niééé!". Miguel sa ide pozriet na lúku. Objavuje tam ovcu zakliesnenú medzi balíkmi sena.

Chúďa, nevedela sa dostať von, a tak volala o pomoc svojim typickým "Béé, bééé!". Keď sme sa pri nej objavili, upokojila sa a verila, že ju z tejto šlamastiky dostaneme. Nebolo to ale vôbec jednoduché. Seno je síce obyčajne považované za dosť ľahký materiál, nie však, keď je natlačené do obrovského balíka. Snažili sme sa najskôr balíky poposúvať. Balík sme síce s vypätím všetkých síl nejako posunuli, ten sa ale hneď vrátil na pôvodné miesto. Skúšali sme nájsť niečo na podopretie posunutého balíka, na lúke sa ale žiadny vhodný predmet nenachádzal a bajky sme na tento úcel obetovať nechceli. Nakoniec sa nám podarilo trošku posunúť jeden z dvoch balíkov, ktorý ovečku zvieral a miernymi kopancami sme jej naznačili, že už je voľná. Keď vybehla, spustila svoje víťazné "Bééé!", chvíľku sa dezorientovane obzerala po okolí, ale potom už celá šťastná bežala naspät k svojej čriede.

Pokračovanie cesty je príjemné, prechádzame lúkami s peknými výhľadmi na okolie. Križujeme hlavnú cestu a zastavujeme na odpočívadle. Za chvíľu sa sem privalí cyklistický pelotón. Pýtame sa na ďalšiu našu destináciu - Mikulčin vrch. Holky na naše veľké zdesenie dvíhajú prsty k oblohe. Je pred nami teda prudké stúpanie. Našťastie po asfaltke a s očakávaním občerstvenia na vrchole to nejak zvládame. Je ale pondelok a žiadna chata na vrchole nie je otvorená. Schádzame do oblasti Vyškovec s typickými moravskými kopanicami. Keďže mám už minimum vody a pred nami sú ešte nejaké horské prémie, navštevujem jednu z kopaníc. Domáci tvrdí, že by mi aj nalial, ale vodu v dome má zakalenú, a aj on sám musí nosiť vedrá zo studne za domom. Hold, život na kopaniciach je tvrdý. Načapujem si teda z druhej studne. Vo vode síce plávajú drobné nečistoty, v prípade núdze bude ale aj takáto tekutina dobrá.


Vystúpame na vrch Kykula, kde sa opäť dostávame na česko-slovenskú hranicu, po ktorej putujeme až po sedlo Machnáč. Na tomto úseku posledný krát vidíme Veľkú Javorinu. Pokračovanie cesty od Sokolieho kameňa po Drietomu je veľmi namáhavé - tlačíme bajky do kopca asi pol hodinu, klesanie z vrchola je tiež veľmi strmé, ale až na pár prekážok zjazdné.

V motoreste v Drietome obedujeme a pokračujeme ďalej po červenej do Trenčína. Vystúpame nad Drietomu, značku strácame, ale Trenčín je už nadohľad, a tak smerujeme priamo na mesto cez polia. Cestu nám ale skríži ovocný sad. Rozdeľujeme sa, ja blúdim asi 20 minút v labyrinte ovocného sadu, až kým neobjavím prechod popod diaľnicu, ktorým pred časom prešiel aj Miguel.
Opät sa stretávame na trenčianskej železničnej stanici. Nakúpime ešte pijatiku na cestu (rozumej minerálku a tonic), 18:47 odchádza vlak. Vagón je bez okien, ale zato s nefunkčnou klímou, a tak sa potím ako som sa snáď nepotil počas celého CV. Tesne po 9 večer som už doma a môžem čistiť bajk, aby bol pripustený k odparkovaniu.

Summa summarum
Ako vidno, plán výletu sa nám nepodarilo naplniť, pričom sa nemožno vyhovárať len na nepriazeň počasia v úvodný deň. Pri plánovaní výletu som rátal aj s variantom ukončenia v Trenčíne, takže rozhodne nie som sklamaný. Prejazd Považským Inovcom nám teda ostáva na niektorý z dalších CV (či už pôjdeme z Trenčína do Hlohovca alebo naopak).
Update: Hrebeňovku Považského Inovca sme nakoniec tiež úspešne absolvovali.

Ďalej po Štefánikovej magistrále (návrh CV)

Tento CV bude voľne nadväzovať na výpravu do Malých Karpát spred vyše roka. Chceme pokračovať po červenej turistickej značke, pričom sa nenapojíme priamo na mieste, kde sme značku opustili, ale až o pár kilometrov ďalej. Celková dĺžka trasy podľa mapy je približne 230 km a vedie prevažne kopcovitým terénom. Po skúsenostiach z predchádzajúcich CV to môže znieť ako utópia, ale rád by som bol, ak by sme ju zvládli počas troch dní.

Naše putovanie začneme na bratislavskej Hlavnej stanici a zvezieme sa vlakom do Trnavy. Tu nasadáme na bajky a smerujeme po asfaltke do Dolnej Krupej, kde chceme navštíviť kaštieľ, kam v minulosti niekoľkokrát zavítal aj hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. Odtiaľ pokračujeme do Hornej Krupej a po poľnej ceste do obce s atraktívnym názvom Naháč. Sme na úbočí Malých Karpát a po modrej značke sa dostávame do obce Dobrá Voda, kde sa konečne napájame na Štefánikovu magistrálu. Z Dobrej Vody ideme už po červenej do Brezovej pod Bradlom. Tu máme možnosť buď vystúpať na Bradlo, kde sa týči Mohyla Milana Rastislava Štefánika, alebo tento kopec obídeme, aby sme ušetrili trochu síl. Ďalšou zastávkou je mesto Myjava, a odtiaľ sa povedľa obce Stará Myjava dostávame do Bielych Karpát. Popri Vrchu Slobodných prichádzame na česko-slovenskú štátnu hranicu. Po pár kilometroch nás čaká takmer 1000 metrov vysoký vrch Veľká Javorina. Za sebou teraz máme niečo vyše 70 km šliapania do pedálov (prípadne tlačenia bajku do kopca). Niekde v tejto oblasti zrejme budeme chcieť prenocovať.

Za Veľkou Javorinou po prvý raz v rámci našich cyklovýletov opustíme územie Slovenska a vstúpime do Českej republiky. Celú trasu na Morave chceme absolvovať po červenej značke, budeme sa pohybovať najmä v kopcovitom teréne. Miesta, cez ktoré budeme prechádzať tu asi netreba spomínať, keďže ich názvy zrejme nie sú pre čitateľa príliš známe. Českú republiku opäť opustíme po asi 30 kilometroch na mieste zvanom Kykula, prípadne rázcestie Machnáč.

Na Slovensku ďalej pokračujeme po červenej cez obec Drietoma do Trenčína, čo je po dlhšom čase miesto, kde môžeme doplniť zásoby. Tu sa červená značka rozdeľuje, my mierime smerom na juh cez pohorie Považský Inovec do Hlohovca, a teda opúšťame Štefánikovu magistrálu. Na trase je viacero významných bodov, za všetky spomeniem vyše 1000 metrov vysoký Inovec (nepliesť si ho s Veľkým Inovcom z predchádzajúceho výletu) a lyžiarske stredisko Bezovec. Na mape ma ešte zaujali sedlá Marhat a Havran, je tu ale aj kopa iných miest, ktoré verím že lepšie spoznáme. Červená značka v tomto smere končí v Hlohovci, odkiaľ je to len kúsok do Leopoldova a tam už chodia pravidelné vlaky do Bratislavy.

Trasa od Kykuly (hranice s ČR) do Leopoldova meria asi 130 km, treba na nej teda rátať s nocľahom, ktorého miesto bude presne určené až počas výletu.

Načrtnutá trasa CV je podľa mňa veľmi zaujímavá, privedie nás na mnohé krásne miesta, ktoré sme doposiaľ nenavštívili, ale tiež svojou dĺžkou (či už časom alebo vzdialenosťou) poriadne preverí naše schopnosti.

GIANT Stupavský MTB maratón 2008

Účasť na tomto podujatí som si vyhliadol dávnejšie v očakávaní športového zážitku na amatérskej úrovni, kazenom pár snaživími profíkmi. Niečo ako Silvestrovský beh. Na základe prípravných jázd som očakával čas do 2:30 a umiestnenie v celkovej prvej stovke.

Nič z uvedeného sa nesplnilo.

Cyklovýlety na tejto stránke majú okrem športovej stránky aj rovnako významu stránku poznávaciu. Tá začala cestou vlakom do Zohora. Moju samotu v spoločnosti bicykla na samom konci vlaku hrubo prerušilo otvorenie dverí ešte v nástupnej stanici - červený kovbojský klobúk, červené tielko, červené šortky, a hádajte akej farby tenisky. Nastupujúci, Čech vo veku asi 60 rokov, sa mocoval so schodíkmi, pričom s čapovaného piva na seba výdatne vykydol. Základ konverzácie bol na svete. Vlastne na jeho červenom outfite. Ujo šiel navštíviť brata, ale pochválil sa aj svojou minulosťou - "šéfoval" železniciam, na vojenských vlakoch pobehal Európu a v Osle dojil osla. O niečo stručnejší rozhovor sa po vystúpení prvého spoločníka rozpútal medzi mnou a sprievodcom. Chalan na tej trati už si čo to odjazdil, ale to mu nebránilo oslovovať Stupovou "dedinou pod nejakým zrúcaným hradom, tuším Pajštúnom".

Ták, a dosť tliachania. Kým som dorazil na miesto štartu maratónu, mal som na tachometri zahrievacích 12km. Akcia bola honosne poňatá, hodinku do štartu som preflákal občerstvovaním, počúvaním moderátora a montovaním štartového čísla na riaditká. Pohľad naokolo prezrádzal, že som asi najamatérskejšie vyzerajúci participant. Proti sebe na štarte stáli obyčajné kraťasy, reklamné tričko a potrhaný ruksak, neprajníkmi označovaný za ružový, v mojom vlastníctve a na druhej strane barikády cyklistické outfity, SPD pedále, vaky s vodou, magnéziové tablety o ktorých poslaní som netušil. To už ani nehovorím o jedle, na tento účel mnou zakúpenom: bochník chleba, encián, Pali paštéka :)) Našťastie som to napokon zo sebou netrepal.

10,9,8...výstrel a ide sa. V takom dave sa nedá veľmi vymýšľať a človek je rád ak sa vôbec hýbe. TU sa chlieb ešte neláme. (Chlieb nie, veď zostal na štarte, zato keksíky v ruksaku pomaly objavujú čaro omrvinkovej konzistencie). Pocity sú úžasné, ja závodím, nie som posledný, sem tam pár ľudkov predbehnem ale hlavne stíham. Mesto striedajú prvé stromy, lúka, les a začína prituhovať. Spoznávam význam pokrikov "zľava" a "sprava" a snažím sa ich pôvodcom vyjadrujúcim intenciu predbiehať aj vyhovieť.


Hovorí sa, že každému sa vyhovieť nedá. Svätá pravda. Stalo sa to na šiestom kilometri - za mnou zaznel výkrik "sprava". Zaskočený som si stihol len uvedomiť, že naľavo je mláka do ktorej sa určite uhýbať nebudem - zostávam vo svojej dráhe. Moja tvrdohlavosť je v zápätí odmenená nárazom zozadu a už aj sa váľam v blate. Aby toho nebolo málo, do pádu sa zapája nejaká cyklistka a v snahe nenechať sa prejsť celým pelotónom utekám nabok. Po prefrčaní najhustejšej skupinky začína prešetrovanie poistnej udalosti - z blata vyberiem odpadnutý tachometer, bajk odtiahnem bokom. Nečistoty sa z neho ani nesnažím odstraňovať. Rovnako som vzdal manipuláciu s utŕženými tržnými ranami (v poradí od najzávažnejších po najľahšie: koleno, bok, dlaň, lakeť) a nechávam ich zamaskované vrstvou lesného bahna. Otrasený nasadám na bajk na o niekoľko desiatok miest horšiu pozíciu v poradí. Žiadna osmička, nič nenaznačuje, že by bol bicykel úplne odrovnaný. Až časom vychádzajú najavo jeho vnútorné zranenia - tachometer nemeria - blato všetky impulzy spoľahlivo izoluje, zašpinené mám aj ukazovatele nastaveného prevodu a čo je najhoršie, zisťujem, že pri páde sa rozladil zadný prehadzovač - v stúpaní to uberá ďalšie sily, z ktorých väčšina sa aj tak rozpŕchla počas onoho nešťastného okamihu. Vzdať to ale nechcem. Čo by to bolo za pocit otočiť sa, mínať v protismere zaostávajúcich pretekárov a prísť do cieľa síce prvý ale porazený?!?

Po tomto jasnom signále si uvedomujem reálnu povahu takýto športových podujatí. Naplno mi dochádza, že účasťou človek podstupuje nemalé riziko. Veľká skupina účastníkov je slabá v stúpaniach, no v zjazdoch, v ktorých jazdím aspoň ja s istým rešpektom, si to vynahradzujú. Nerád, ale musím povedať, že dosť bezohľadným spôsobom. Niektorí - po vzore môjho odrovnateľa - kričia v poslednej chvíli (alebo lepšie povedaná v prvej chvíli, keď už sa nedá stihnúť zareagovať), iní sa len ticho prirútia. Tu ide o zdravie.

Pozrime sa teraz na situáciu na prvej občerstvovacej stanici. Opäť rozpor s mojou idilickou prestavou cyklistov sediacich v tráve a debatujúcich o prejdených kilometroch a prekonaných nástrahách. Realita? Masové načahovanie sa po nápojoch a horalkách a okamžite pokračovanie v jazde. WTF? Čo sme na Tour de France? Je taký rozdiel či som v štvrtej alebo piatej desiatke?



Pristupujem teda na túto hru o umiestnenie, no s prejdenou vzdialenosťou mi dochádza, že mi dochádza energia. Nepúšťam sa už do každého predbiehania, preferujem cestu v závese za obdobne disponovanými cyklistami, uhýbam sa každému kto o to prejaví sebemenší záujem. Za žiadnu cenu nechcem absolvovať ďalší pád. Napriek pocitom strašného vyčerpania a kŕčov v nohe a už spomenutým technickým problémom si to celkom užívam - trasa je dobre zvolená, zjazdy euforické a viem že do cieľa dorazím. Pre istotu si na pomoc v stúpaniach volám Dark Tranquillity, no i tak ma kamery pri trati zastihnú ako na potvoru vždy v pozícii kedy sa vezie bicykel a nie ja.

Keď som zbadal posledný kopec, na ktorom sa v ďiaľke strácali siluety šťastnejších cyklistov považoval som to za zlý vtip - asi ako pichnutie do oka. A ako sa reaguje na zlý vtip? V tomto prípade vyplazíme jazyk, položíme si rečnícku otázku "Čo ti .e.e?" a pokrikom "Avanti, ty collo mio" uvedieme bicykel do chodu. Tak dobre, plazu. Záver je už len o zotrvačnosti. Prejazd cieľovou rovinkou, kde nikto netlieska, je potom tichou odmenou za vytrvalosť.

Ako som teda dopadol v porovnaní s konkurenciou? Podľa predbežných výsledkov som bol 107 vo svojej kategórii B. Podľa konečných 110. Jasný príklad korupcie :)) Ak som štartoval ako najamatérskejšie oblečený, tak v cieli som bol asi aj najviac doráňaný účastník. Pri sanitke, kde ma milí záchranári aspoň trochu ošetrili, hoci blato si na pobyt v ranách za ten čas dokonale zvyklo, som začul strašnejšie úrazy, ale tie podľa popisu neboli zlučiteľné z dojazdom do cieľa.

V tieni stupavského kostola som zo dve hodiny čakal na výsledky a tombolu zbierajúc zároveň sily na cestu do BA. V tombole som bol rovnako úspešný ako v maratóne, no aj tak som s chuťou vyštartoval na cestu domov - konečne bez stresu a uhýbania sa, zato s trochou blúdenia v úvode. Hrdo som niesol na riaditkách svoje štartovacie číslo a ešte si ho asi nejaký čas ponechám - nech 136-ka večne žiari na slávu prežitého. Suma summarum som spravil 86km, čo je stále menej ako borci na dlhej trati. Suma summarum, dopustil som sa v príprave i v pretekoch mnohých chýb. Suma summarum, vyplýva z toho, že viac do toho nepôjdem? Ta de! O mesiac sa chystám na dlhú trať bratislavského MTB maratónu. C ya,

mišo

Veľký Inovec - 5.-6.7.2008

Prvý tohtoročný výlet uzrel lampy sveta až v júli. Príčiny boli ako každý rok unolaterálne, ale nič v zlom PJ %smajlík%.

Deň nula
Prípravu na dvojdňový výlet som začal o pol deviatej večer deň pred odchodom. Po poctivom popoludňajšom spánku som vyrazil do Tesca odhadujúc svoje chute do nadchádzajúcich víkendových dní. Odhady sa pridŕžali tradičných receptúr - parenica a Pali nemohli chýbať. Technickú prípravu bicykla a zbalenie som zvládol krátko nato odbiehajúc od Simpsonovcov. Peťovi musím poďakovať sa zabezpečenie výletu po organizačnej stránke (mapy, odchody vlakov, ubytovanie), na ktorom som vôbec neparticipoval.

Deň 1/2
5:48 prezieravo zavolal PJ kontrolujúc progres môjho odchodu na petržalskú stanicu. Musím priznať, že v tom čase o progrese nemohla byť reč, nakoľko som zlyhal pri nastavovaní budíka. Krátko nato sedíme vo vlaku. Za zmienku z cesty stoja snáď dve veci: prvou je úplné zablokovanie vstupu posledných dverí na poslednom vagóne, kde sa uvelebili naše bicykle. Poplatku 40Skk táto služba hodna nie je, sami si musíte "batožinu" strážiť a tiež odháňať nastupovaniachtivých cestujúcich. Druhým obveselením bol bezdomovecky pôsobiaci bezdomovec nastúpivší na Novom meste. Ako ho zrejme povyhadzovali zo všetkých kupéčok, zavítal napokon aj do toho nášho. Milého spoločníka sme privítali, žiaľ krátko nato naša spolupúť končila - vystupujeme v Zbehoch.
Privítalo nás chladnejšie podnebie, výhľad na Zobor a prvé kilometre začali ubiehať. Za ten rok od posledného výletu som zabudol na samotnú radosť z jazdy, zvuk kolies na asfalte a - trochu pateticky nazvané - slobodu. V tom momente som však vedel, že sa oplatilo.

To už prichádzame do prvej dediny - Čakajoviec. Honosne nazvaný Panteón slovenských dejateľov bol pamätník padlým oboch svetových vojen doplený o fakt hnusné strieborné sochy Tisa, Rázusa, Hlinku a ešte kohosi. Najmä Hlinka mal ako bonus čudesne vypúlené očí, Tiso zas zvyšky asi vaječného žĺtka v pravom zrakovom orgáne. Ozaj lacná atrakcia.


Radosť cestou do ďalšej "vesnice" - Podhorian - kazili obiehajúce autá - najmä dva BrutalMetalWehikľe a jeden Peugeot mi ponúkli nejaké tie momenty, ehm, strachu. Prvá dlhšia zástavka nám bola dopriata práve v tejto dedine pod lipami lemujúcimi vchod do kostola. Sediac na tráve pútajúcej pozornosť slnečných lúčov, odlamujúc si z čokolády človeku napadne, že asi takto vyzerali zjavenia inšpirujúce vznik svetových náboženstiev.

V nasledujúcej dedinke Mecheniciach zlyhal aj ďalší pokus o kofopauzu. Zato sme obdržali pár rád od miestnych seniorov - vystríhali nás pred blatom v hore i vzdialenosťou nášho cieľa. Ich predpoveď sa čiastočne naplnila, no viac ako blato zaujali komunikatívne a prítulné bodliaky. Po krátkom stúpaní sa ozvali pracovné povinnosti (telefonát). Bezmyšlienkovitá práca na smeny (či zmeny? JÚĽŠ sa príliš činí) má výhody, hoci v tej istej vete musím spomenúť jeden svoj sen - v ňom som robil v potravinách pri pokladni a keď som sa zobudil sakramentsky mi odľahlo. Videli ste už nákladnú lanovku? Jednu môžete nájsť pred dedinou Žirany - vozí asi kameň z kameňolomu do miestneho závodu.

V rekreačnom stredisku Jelenec dávame pauzy hneď dve - najprv v krčme, kde sa rozprúdila debata o upadajúcom turizme k takýmto destináciám. Inšpiráciou bolo množstvo opustených betónových podstavcov, ktoré kedysi honosne niesli chatky pre rekreantov.

Na brehu priehrady sme potom pitnú časť doplnili o príjem pevnej stravy. Spolu s rybármi a nami sa po brehu ponevieralo tak do 20 ľudí, a to sa prázdniny už začali.


Ďalšie minúty až do Topoľčianok nás mohli vidieť striedavo v dedinách a na poľných cestách. Cesta tu striedavo stúpa a klesá, zjazdy ponúkali široké možnosti vyšantenia. Zlaté Moravce sme len tak "lízli" a v stúpaní sme si vychutnali ich skládku odpadu zakrátko nasledovanú ČOV-kou jeho suseda - Topoľčianok. Z tohto mesta sme chceli vidieť kaštieľ a kone, no len v takej zdravej rovine - chceme ich vidieť ak prídu za nami, no hľadať ich nebudeme.

Prišiel len kaštieľ, hlavne jeho rozsiahly lesoparkový areál. Nič zásadne zaujímavé sme v ňom nenašli, skôr má význam pre postupné spoznávanie domácim obyvateľmi - náš Sad Divného Janka sa naň veľkosťou a peknými zákutiami nechytá.

Po opustení mesta a prekonaní posledných dvoch dedín nastal finálny výstup na Veľký Inovec. PJova navigácia fungovala štýlom: juchúzjazd dolu dedinou - precitnutie - stúpanie naspäť s kadiaľ sme juchúprišli. Kilometre teda utešene pribúdali. V stúpaní som musel siahnuť po dopingu - vopred pripravenej dávke hudobného 3,4-metylendioxy-N-metylmetamfetamínu. Účinky boli rýchle a PJa som nechával ďaleko za sebou (kyškyš). Ako sme sa vyteperili na Obycké lúky, začuli sme spev. Prichádzal kdesi spoza stromov kam sme nevideli a nemožno nepriznať, že pripomínal Cranberries. Opätovne skĺznuc do patetického tónu konštatujem, že situácia bola podobná vábeniu unavených námorníkov Sirénami. S pôvodkyňami spevu - skupinkou dievčat z ktorých sa v okne ukázala iba jedna, ostatné svoju prítomnosť prezrádzali zvukovými vlnami - sme zviedli nejaký ten smalltalk a za prvých Dažďových kvapiek pokračovali v púti . Na konci lúky padlo jablko (a nemyslí sa tým ďaleko od stromu). Asi posledná zástavka bola pri prameni s názvom Stoky, ktorý umelec PJ pri fotení umne premenoval na Toky.

Pobyt na chate bol v znamní Smädného Mnícha, gulášu a Smädného Mnícha a Smädného mnícha. Po nabažení sa výhľadu na rozsvecujúce sa svetlá v dedinách pod nami, sme skončili pri Stívim Seagalovi. Keď sme však obaja striedavo upadali do mrákot s pivom v ruke, navrhol som ústup do horných podlaží, kde sme mimochodom v 10 posteľovej miestnosti boli jediní hostia.


Deň 2/2
Po 10hodinovom spánku sa balíme a dávame raňajky s výhľadom. Ako nápoj som zvoli vypelichanú Fantu - bublinky v nej boli vzácne ako palmy v Karpatoch. Ešte raz sme mrkli výhľad z Inovca a šli ďalej. Treba uznať, že nasledovala krásna krajina typická pre kopanice, lesy prerušované lúkami s ovocnými stromami.

Až do Novej Bane je cesta nádherná, náročnejší terén vo finále vystriedaný prudkým zjazdom v starej časti Novej Bane, kde sa maximálka prehupla cez 60km/h. Pozreli sme (asi) centrum a prišla menej príjemná pasáž. Na autobusovej a železničnej stanici sme stratili červenú značku. No stratili, na železničných stĺpoch sme ich našli nadostač.

Uznávam, ich veľkosť asi ako A4 nám bola podozrivá, ale nič súcejšie sme nenašli. Z omylu nás vyviedla až píšťalka výpravcu stanice, ktorému naše kľučkovanie medzi vagónmi (ale na značke!) nebolo pochuti. Druhý pokus nás zaviedol na nepoužívanú cestu. Od Novej Bane vedie nová diaľnica špecifická tým, že jeden smer je stupňovito nižší ako druhý. Nahradila pôvodnú cestu, ktorou sme sa uberali my. Značku slepá cesta sme odignorovali vo viere, že pre bicykle slepá nebude. Ééééééé, bola. 5km navyše.

Do Žarnovice sme prešli ešte tri dediny. Spomeniem len, ako som skoro zrazil dvoch chodcov pozerajúc na pôvod podivného zvuku a hádzania v kolese. Zaujala aj dedina Voznica, ktorá netajila pôvod svojho názvu - dvory plné áut a pomôcok typických pre autoservisy. V Žarnovici sme na vlak čakali dve hodiny. PJ využil pohostinstvo bufetu na kapustnicu a čosi, čoho názov si nepamätám. Ja som si dal kombo - svetlé&tmavé a pozorovali sme kolorit malého mesta. Posledné chvíle sme presedeli na dlažbe železničnej stanice. Čo spomenúť na záver? Príjemnú pani z batožinového vagóna rýchlika R 832 Slatina? Alebo našich spolucestujúcich z kupé? Nie, hádam stačilo.



Sorry za zdĺhavý a menej dynamický priebeh prezentovaného výletu a vďaka všetkým spomenutým i zabudnutým účastníkov príbehu ako aj príbehov, ktoré sú pred nami.

mj

Bájka o cyklovýlete, ktorý sa chcel stať výletom peším

Bájka - krátky epický útvar s ponaučením. V mojej bájke bude ponaučenie hneď na začiatku: "Nekochaj sa, pozeraj na zem". A prečo? Nuž, bolo to takto:

Onen aprílový víkend som sa konečne vyhrabal prevetrať bajk, túto zimu značne opomínaný. Vybehol som po Peknej ceste, občerstovaný splodinami škodoviek, ktoré mali s výstupom ešte väčšie problémy ako ja. Očarený prvým priam letným dňom som po zástavke na čistine znovu sadol na bicykel a nespustiac zrak z okolitých sviežozelených kopcov, spustil sa dolu. Z nikoho nik - čudný rapotavý zvuk sprevádzaný pozvoľnou, ale zato veľmi presvedčivou stratou rýchlosti. Ním indukovaný pohľad na koleso, odkiaľ podozrivý zvuk prichádzal, bol v znamení tichého úžasu, ba priam až nechápavého úsmevu - v kolese si trónil kus konára, na štvrtine kolesa vylámané špice, viď foto - špice sú už späť na mieste, aby nezavadzali pri tlačení bicykla :-).
Bolo mi jasné, že tým sa cyklistické dejstvo výletu skončilo. Keďže pôvodne som sa mal stretnúť s kamarátom niekde v okolí Kačína, miesto a spôsob stretnutia sme prispôsobili vyskytnuvším sa okolnostiam. Bajk som netlačil do mesta, ale do Záhorskej, kde mal kamarát odparkované čosi zo svojej motoflotily. Po 12 kilometroch tlačenia samozrejme nesmeli chýbať jeho poznámky typu: "Ďakujem, že si ma odprevadil", no predsa len som bol šťastne dovezený až domov, kde som mohol nechať naplno prepuknuť svoj žiaľ nad utŕženým zranením môjho hlavného dopravného prostriedku.

Tento deň som tak prešiel 20km na bicykli, 12km vedľa bicykla a večer ďalších asi 6km pri ceste do Petržalky a späť. Žeby nová variácia na triatlon?


Zväčšiť mapu

---

MJ

Cyklovýlet za korčuľovaním

V tomto príspevku, nech mi PJ odpustí, zohráva bicykel minoritnú úlohu. No do rozbehnutia sezóny, kde sú naše vízie ako vždy smelé, aspoň vyplní už pol roka trvajúce ticho na tejto stránke.

Slávnostné udalosti dnešného dňa majú korene v dávnejšej minulosti - v roku 2007, kedy som po siahodlhých a dlhosiahlych diskusiách s odborne disponovanejšími kamarátmi uskutočnil jednu zo svojich najväčších investícií v živote - kúpu korčulí. Subsekventne boli síce korčule odložené ad acta, ale tento počin jasne určil moje budúce smerovanie. Míľnikom sa stal minulý týždeň, kedy k predchádzajúcej investícii pribudol komplementárny statok - kapitálovo menej náročný, no s rovnako vysokým P/E - chrániče.

Prvé nesmelé pokusy v korčuliarskej obuvi, charakterizované oblápaním akéhokoľvek, čo len trochu stabiliou sa vyznačujúceho predmetu, som, pravda, podnikol už v prvotnej eufórii ešte v onom dvetisíc siedmom. Okrem toho, že pri nich boli korčule prítomné, nemali žiaľ s korčulovaním spoločné vonkoncom [ ]. Jeden z nich sa vyznačoval realizáciou v interiéri zanechajúc za sebou čiernu čiaru na koberci vyvolanú náhlou dislokáciou z polohy v stoji do polohy (s prižmúrením oka) sediacej a súčasným použitím vstavanej brzdy korčule, exaktne tak zaznamenajúc trajektóriu končatiny v nej sa vyskytujúcej.

Inu, späť k dnešku. Ako mýtické miesto, kde pády budú bez svedkov, som zvolil opustenú dožívajúcu asfaltovú plochu nedaľeko mosta DeMarconi*. Po aplikácii chráničov som usúdil, že prvé pokusy nezvládnem sám. Na pomoc sa núkal konár stromu, s vynaložením malého úsilia pretvorený na plnohodnotnú palicu. Spoločne sme sa do toho pustili a musím priznať, išlo to - metre ubiehali, kolieska sa točili, chrániče chránili, palica... Palica bola fajn, no povedal som si, že ak sa mám niekam posunúť, musím to skúsiť bez nej. Predsa len, na hrádzi, kam sa raz plánujem vydať, by som s ňou obdiv vyvolávať nechcel.

Ďalšie udalosti budú pre toho kto baží po akútnych anatomických malformáciách sklamaním. Pri smelších pokusoch o zakomponovanie odkukaných manierov do môjho prejavu (také to oháňanie sa rukami alebo naopak jazda z rukami za chrbtom) som bol zväčša nútený hľadať stratené ekvilibrium v hlbokom predklone s dlaňami na zemi. Inak som z prvou lekciou spokojný a povzbudený do ďalších. Zatiaľ si síce myslím, že korčuľovanie je viac o aktivite rúk ako nôh, no časom sa určite moja gestikulácia objavujúca sa v dobách kulminácie pocitu blížiaceho sa aktívneho zapojenia chráničov (čiže s prestávkami, kedy boli ruky zamestnané už spomínaným kontaktom so zemou, prakticky nepretržitá) dostane do normálu. S pádmi a hanbou počítam (-:

M. miguel J.
===========================
* Mená mostov boli úmyselne zmenené