(18. máj 2013)
V nedeľu ráno ma okrem budíka prebudilo aj klepotanie dažďa na okno. Ak by bola normálna nedeľa, tak by som určite nemal žiadny budík nastavený a zvuk dažďa by spôsobil nanajvýš prevrátenie sa na druhý bok. Teraz sa ale konal cyklomaratón, na ktorý som bol prihlásený. A keďže som už mal aj zaplatené štartovné, musel som tam ísť. To je výhoda platby štartovného vopred - človek tam ide, aj keď sa mu nechce, aspoň na mňa to funguje ;)
Pôvodne sa mal maratón konať o deň skôr, ale kvôli sobotnej predpovedi výdatného dažďa a silného vetra bol štart presunutý na nedeľu. Je pravda, že v nedeľu nefúkalo, ale statný lejak veterný deficit dostatočne nahradil. Usporiadateľom však patrí vďaka, že voľnú sobotu využili na vyčistenie trate od popadaných stromov, čiže z tohto ohľadu bola trať až na zopár miest zjazdná.
Pobalil som si náhradné suché veci do batohu, dal som si pršiplášť a na nohy goratexové topánky a návleky s vierou, že ma ochránia pred vlhkom. Samozrejme sa to nenaplnilo, ale zas niečo som si obliecť musel ;)
Už po výšľape na Kamzík na miesto štartu som bol mokrý z oboch strán. Prezliekol som si tričko, nech som aspoň chvíľu v suchu a teple, pričom som vedel, že keď opäť začnem šliapať do pedálov, tak sa dostatočne zahrejem. V topánkach mi už síce čľapkalo, tie moje goratexy majú ale tú výhodu, že hoci aj premoknú, je v nich príjemne teplo.
Pred štartom bol ešte výklad trate. Ale keďže sa ide takmer celý čas po hrebeni po červenej značke a nakoniec sa zbieha/zjazduje po zelenej na Zochovu chatu, jeden by si myslel, že sa ani nedá zablúdiť. Našli sa ale aj takí, čo to dokázali, a nebolo ich málo.
Kvôli bezpečnosti dovolili organizátori cyklistom zísť pomaly dole po lúke a štartovali sme až odtiaľ. Po minulom roku, keď som sa už tu skoro vysypal, myslím, že to bol rozumný krok. Hneď na začiatku som si našiel bezpečné miesto na konci štartového poľa. Po úvodnom zjazde, ktorí ostatní prefrčali ako blázni, som pochopil, že to budú pre mňa (tak ako minulý rok) individuálne preteky. Pri prvom stúpaní mi nechcel preskočiť prešmykač na nižší prevod, čo ma dosť znepokojilo. Bol som nútený zosadnúť z bicykla. Pár dobre mierených kopnutí ale problém vyriešilo a už sa našťastie neopakoval. Okrem tohto malého faux pas ale technika fungovala výborne. Jediné, s čím som nebol spokojný, bola priľnavosť mojich pneumatík. To bola ale zčasti aj moja chyba - nesprávne som zvolil dezén. Moje gumy sú dobré na tvrdý a rovný povrch, do blatistého terénu by sa ale skôr hodili nejaké drapáky. Pokiaľ som šiel rovno, tak to bolo ešte v pohode. V zákrutách to bolo už horšie. A keď bola cesta klopená, bolo celkom problém udržať stroj vo vertikálnej polohe, hlavne predné koleso dosť podšmykovalo. Na jednom úseku, keď bol v strede cesty rigól a ja som sa snažil ísť po naklonenom kraji, som to aj neustál a vyváľal sa v blate. Nikto ma našťastie nevidel, kto by tam aj v takomto psom počasí chodil ;)
Apropo, keď už som pri počasí, až po Pezinskú Babu bolo dosť jednotvárne, stále pršalo. Chvíľku sa síce zdalo, že sa aj vyčasí, bolo však márne sa nádejať. Na Babe bola druhá občerstvovačka. Prvá bola na Bielom kríži, tam som si dal, ešte plný síl, len jonťák a vodu. Na Babe som ale zotrval dlhšie a okúsil aj nejaké ovocie a keksíky. Po minulom roku som vedel, že najťažšie kopce ma ešte len čakajú a treba nabrať energiu. V stúpaní na Čmeľok sa objavil ďalší meteorologický úkaz - hustá hmla. Pri rýchlej jazde by to mohlo brániť vo viditeľnosti, pri tlačení bajku do kopca to ale bola príjemná zmena po daždi. Po krátkom zjazde nasledoval Čertov kopec a znova tlačenie. A nakoniec Skalnatá, ktorú som už vyšiel v sedle, aj keď bolo treba obchádzať pár popadaných stromov. Vedel som, že som už takmer v cieli, keďže odtiaľto je to už takmer stále dolukopec. Len treba prežiť zjazd zo Skalnatej. Pri spomienke na minuloročný pád som si dal nižšie sedadlo a pustil sa pomaličky dole. Ani to však nepomohlo. Cesta bola samé blato a hoci som mal stlačené brzdy naplno, rýchlosť sa zvyšovala. Udržať priamu stopu bolo nemožné, predné koleso sa skrížilo a už som letel na zem. Dopadol som našťastie len nabok do trávy. Nakoniec mi robilo celkom problémy v tom blate aj zísť dole pešo, pridržiavajúc a pribrzďujúc bajk. Po najprudšom úseku som opäť nasadol a užíval si posledné kilometre. Ako som prichádzal na Čermákovu lúku, kde sa z červenej značky odbočuje na zelenú, začalo ešte intenzívnejšie pršať. Narozdiel od minulého roka som mal tentokrát blatníky, voda mi teda nestriekala do tváre, a tak som sa nemusel uhýbať zákerným kvapkám smerujúcim zospodu. Pôvodne som síce išiel s okuliarmi, tie sa ale po prvých pár kilometroch začali zahmlievať a nebolo cez ne nič vidieť.
V cieli ma pochválili, aký som čistý, aj keď ja som to tak pozitívne nevnímal. Zrejme si ale všimali hlavne moju tvár, ktorú ochránil predný blatník. Návleky som hneď provizórne vypral v jazere, kde som vykonal aj telesnú očistu od pása dole. Otužilí jedinci sa aj vykúpali, na môj v kus bola ale voda dosť studená, alebo ja príliš čistý ;) Prezliekol som sa do suchého, no stále som drkotal zubami, za čo som si vyslúžil za kalíštek rumu. Keď som trošku pookrial, dal som si aj guláš a pivo. Neviem už presne, či som čakal na krajšie počasie alebo na vyhlásenie výsledkov, dočkal som sa ale oboch. Po vyhodnotení (v ktorom moje meno ktovie prečo nefigurovalo) som sa vydal do Bratislavy, tentokrát už po ceste. Ukázalo sa aj slniečko, takže sa išlo celkom príjemne. Doma na tachometri som mal nejakých 94 kilometrov, čiže to bol aj celkom dobrý tréning pred nastávajúcim cyklovýletom.
