(13. - 14. august 2011)
Takmer zo dňa na deň sme spáchali návrat do kocpov okolo BŠ. Do PJovho samochodu sme naložili bajky, ríbezľové vínko a seba a naobed sme už pedálovali hore centrom historického mesta. Prvým zážitkom bol prejazd cez zákaz vjazdu okorenený hromžiacim vodičom auta mestskej polície, ktoré práve v tej chvíli prechádzalo inkriminovaným úsekom. Reštaurácia z minula nemala letnú terasu, preto sme vyskúšali inú, priamo na Námestí sv. trojice. To čo nám naservírovali bolo viac než funny - mne doniesli pivo hádam 6 decové, zatiaľ čo prevyšujúce deci záhadne chýbalo v PJovom pohári (neskôr sme zistili, že aj na účte pivo uvádzajú ako 0,4-0,5 litra - asi opatrenie pre doternú SOI). "Cesnačku" nám doniesli v hrnci - reku naložte si sami. "Cesnačka" nebolo nič iné, len slepačí vývar z mrkvou, kde narýchlo nastrúhali strúčiky cesnaku aj so šupami. Posledné jedno - diabolská zmes - okrem toho že bolo mimoriadne mastné až tak nepobavilo. Tak, kuchárke okienko (teda skôr kuchárovo okno) máme za sebou a ideme bajkovať.
Vyrážame smerom Repište. Je pod mrakom a idylku kazia len blatové mláky na trati. Pri Zlatom vrchu na odporúčanie skupinky mužov odbočujeme z cesty. Po chvíli spoznávam známe miesta z jednej chaty spred dvoch rokov. Navštevujeme aj miesto, kde onehdá rástli kozáky a veru aj dnes tam bolo zo 10 použiteľných hríbov - museli sme ich však nechať na pokoji, nakoľko transport na bajku by nerozchodili.
V Repišti samozrejme nevynecháme krčmu. Podnapitému ujkovi sa podarí oprskať nás spadnutou plechovkou Kelta. Po ulici sa potuluje množstvo detí, pod chvíľou ich majiteľ krčmy zamestnáva trhaním buriny na dvore pohostinstva. Náš ďalší cieľ Vyhne sme dosiahli rýchlo a bezbolestne príjemným zjazdom cez príjemnú lesovo-lúčnatú krajinu. Pekný kus sveta tu máme.
Vo Vyhniach dlhšie tápame nad smerom, napokon pre jednoznačnosť volíme cestu po asfaltke až na Červenú studňu. Tu už sme sa zapotili viac. Hneď na začiatku máme poznávaciu zastávku pri šachte nejakého Antonínka ale potom nás čaká len tvrdá cyklopráca.
Po výdatnom zjazde zo studňe k autu nakladáme stan a spacáky, dokupujeme fľašu vína nech ríbezľovému niw je smutno a šup smerom hore nad Štiavnicu, kde sme si vyhliadli miesto pri tajchu medzi inými načierno stanujúcimi. Po kúpeli popíjame víno pod nočnou oblohou a padajú odvážne plané slová o návšteve susedných stanov. PJ nevynecháva kúpeľ v tajchu. V noci dostál svojich rečí o nocovaní vonku, tentoraz až do rána, takže v stane som sa mohol rozvaľovať. Po desiatej pre nás deň končí.
Ráno sa balíme nekonečne dlho sušiac stan. K jazeru prichádzajú postupne rôzni kúpajúci. Po raňajkách a odložení vecí do auta za trasu určujeme osvedčené Kopanice. Praží slnko, zas ideme po asfaltke až do Štiavnických baní. Odtiaľ zajzdujeme cestu, ktorou sme pred dvoma rokmi bajky tlačili. Radosť po príchode do Kopaníc nám na chvíľu kazí to, že ide len o nejakú ich časť Baňa neobsahujúcu našu vytúženú krčmu. Po ďalšom kilometri však na stole pristálo najlepšie a najkrajšie pivo široko ďaleko - konkurovať by mu mohlo len Maestro od Litovelu - tmavý Steiger s dokonalou penou a chuťou. Ani šofér PJ neodolal, veď do šoférovania mal ešte ďaleko.
Pohostili sme sa na posledných zásobách a po ďalšej runde pivka pokračovali príjemným terénom po červenej smerom na Havránikovu lúku. Za ňou nasledoval intenzívny zjazd do Hodruše. A potom to začalo. Najprv mierne stúpanie po zelenej na Klinger. Cestou nás míňal štvorkolkár neustále kontrolujúci čosi na svojom vozítku. Zrejme jemu sa podarilo pri jednej z kontrol vytrúsiť igelitku aj z dvoma fľašami vína. Na Klingeri bolo nejako dosť ľudí, nevieme čomu sa venovali ale k dispozícii mali aj hasičské auto. Našťastie, odtiaľto cesta už nebola len stúpajúca a aj krajina okolo sa viac menila. Po minulom výlete som sa tešil na Hadovú, to je tá osada s pár domami na hrebeni. Od nej na Červenú studňu to už netrvalo dlho. Odtiaľ sme si posledný krát mohli vychutnať zjazd k autu.
