Čierna hora (MTB zájazd)

(14. - 23. august 2015)

Po viacerých výletoch organizovaných vo vlastnej réžii resp. vo dvojici som pre svoj asi posledný tohtoročný výlet zvolil síce drahšie ale komfortnejšie využitie služieb cestovky. Opäť to bola Alpina, a opäť MTB zájazd so zaistenou dopravou, ubytkom, raňajkami a sprievodcom. Z viacerých zvažovaných krajín na začiatku leta to vyhrala Čierna hora pre cenovú a jazykovú dostupnosť ako i to, že sa tu platí eurom, hoci nie sú v menovej únii.

 

Deň 1 a 2 - cesta

Nástup je klasicky na pumpe OMV Polianky. Oproti minulosti jedna zmena - na pumpu sa už nedá dostať cez zanedbaný pozemok. Vyrástla na ňom totiž predajňa BMW, hneď vedľa Audi centra neúspešného pretekára a úspešného korupčníka Malchárka. Idem teda bajkom na pumpu po diaľnici, našťastie len kúsok.

Klasické je aj meškanie busu, cca 45 minút, BA tak opúšťame niekedy po ôsmej. Rýchlo sa zoznamujem s malou skupinkou cyklistov - bude nás len 8+1. Panuje klasická alpiňácka atmosféra - popíja sa i klikuje v uličke za hlučnosť. Sprievodcovia púšťajú balkánsky film Balkankán v srbčine a taliančine, so zvukom, ktorý dobre nepočujem a titulkami v azbuke, na ktoré nedovidím. Pri ďalšom filme v poradí sa mi po pive a kolujúcej vodke a víne darí na chvíľu zaspať. Medzi zastávkami na pumpách a hraniciach občas driemem a celkom to ubehne. Ráno prichádzame do Čiernej Hory, no ďalší postup je len pomalý - cesty sú kľukaté. Na obed sa však už kocháme kaňonom rieky Tara. Ako atrakcia je tu ZipLine - za 10€ sa možno previesť ponad kaňon po lane.

Je zjavné, že bratislavské štyridsiatky na teplomeri sa nekonajú. Popŕcha a preto sa aj program obmedzuje na ubytovanie v kempe nad Žabljakom. Kým ostatní skončili v murovaných chatách, mne sa ušla vzdialenejšia drevená minichatka v dolnej časti kempu. Ale niet sa čo sťažovať - bola útulná a čistá a pre jedného človeka stačila. Dvaja by sa tam pomestili už ťažšie - veci nebolo veľmi kam dať. Nasledoval relax a neskôr podvečerná návšteva mesta a jeho reštaurácií. Časť z nás skončila v jednej z názvom Duga. Interiér i jedlo vyzeralo strašne socialisticky a smutne, no hlad sme zahnali.

 

Deň 3 - prvý výlet na Zimničko jezero a prvé zmoknutie

Zoznamovací výlet s krajinou úplne nedopadol. Začiatok bol v pohode - videli sme kostol, jazero a krajinu riedko roztrúsenými domcami i pásmi lesov. Do sedla sme vystúpali ešte za sucha, no pri zjazde z neho sa mrholenie premenilo na lejak s krúpami. Do toho udierali blesky zo všetkých strán - podľa odstupu blesku od hromu väčšinou vo vzdialenosti okolo jedného kilometra. Neostávalo než dumať nad tým, či aj jazdec na bicykli spadá do neideálnej Faradayovej klietky alebo nie. Keďže sa nebolo kde schovať, pokračovali sme v jazde do kempu. Miestami sa pri ceste nakopili súvislé pásy ľadu z napadaných krúp. Okolo obeda tak náš výlet skončil po cca 35 kilometroch - neviem presne lebo tachometer a ani jeden z mobilov dážď nezvládli a vypovedali poslušnosť (našťastie, spamätali sa po vysušení).

Snažím sa sušiť veci ale v malom priestore chatky to ide pomaly - vlhkosť vzduchu by jej mohla závidieť nejedna jaskyňa. Večer, keď sa počasie na chvíľu umúdrilo, vyrážam do mesta a zanedlho stretávam našu partiu, s ktorou končíme na pive v Plzeňskej krčme. Vonku sa opäť rozbesní dážď a nám je fajn. Kým sme dopili druhé pivo, dážď prestal a cesta nahor do kempu tak nebola ani veľmi agonická.

 

Deň 4 - Cerne jezero, Momčilov Grad

Počasie stále celkom neposlúcha, padá voľba na menší výlet k Čiernemu jazeru v NP Durmitor. Ideme najprv k stredisku s lanovkou na nejaký Kuk (kopce tu volajú kuky, napr. Bobotov Kuk). Cesta sa ale stratí a tak pokračujeme cez les i ostnatým drôtom obohnané pasienky. Mne to veľmi nevadí, som zvyknutý na onakvejšie blúdenia a predierania sa divočinou, no prvé reptanie na trasu už počuť. Onedlho aj tak triafame očakávanú trasu smerom k jazeru, ale aby nebolo všetko ideálne Alči sa roztrhne reťaz a začína tiež pršať. Oboje sa vyrieši a hurá konečne k jazeru. Pôsobí pekne, ako naše plesá. Okolo neho sa vinie chodník, no ten sa ukáže ako úplne nevhodný pre bicykle. Miestami je tu veľa koreňov, no i kamenných schodov, kde by to ani bez bicykla nešlo úplne ľahko. Šomrania na trasu pribúda...

Po zaplatení vstupného 3€, paradoxne až pri odchode z parku, obedujeme v pekárni a pokračujeme výstupom k reštaurácii Momčilov Grad. Po predraženom troj-eurovom pive väčšina z nás volí náročnejší zjazd popod lanovku. Následne pokračujeme opäť k Cernemu jezeru a potom sa dlhým tlačenie-vyžadujúcim stúpaním s kratučkým zjazdom dostávame až k nášmu kempu. Večer prebieha pri erárnom víne až do neskorých hodín.

 

Deň 5 - zo Žabljaku do Kolašinu

Nekonečná púť po bezlesných pláňach, zozačiatku pod príjemnými mrakmi a po práve budovanej asfaltke, neskôr pod páliacim slnkom a po trasúcich kameňoch. Podarilo sa mi vytriasť PET fľašu z vodou a tak som stratil svoju sebestačnosť. Vodu sme naberali aj u jednej pani, ktorá ju skladovala od zimy ešte vo forme snehu v čomsi ako mraziaci box. Odmenou za námahu bol scénický zjazd najprv serpentínami, ktoré prešli do krásneho zeleného údolia až k ceste, ktorá nás doviedla do nášho nového ubytka v Kolašine - hotelu Chile.

 

Deň 6 - Mojkovac

Výstup najprv po 10-kilometrovej asfaltke k lyžiarskemu stredisku Bjelasica a potom ďalej cez Katun Vranjak, kde sme na Planinarskom dome dali vodou chladené pivo či dve. Kôň priviazaný o rovnaký plot ako som mal opretý bajk sa pustil od oblizovania riaditok, čo si vyžiadalo ich dekontamináciu vodou, Výstup pokračoval k vysielaču na kopci Zekova Glava, kde bol zákaz fotenia. Niekoľko lemravých Asirusov (asi to boli rusi) sa sem hore dostalo o niečo lenivším spôsobom - na kolóne terénnych áut. Po krátkom strmom zostupe cez čučoriedkové pole sa chvíľu vlníme popod hrebene, potom pekným pozvoľným zjazdom pokračujeme až po prestávku na vyhliadke Bendovac a v pohostinstve tesne pod ňou. Zjazd pokračuje, no preruší ho defekt, ktorý dostávam na zadnom mierne podhustenom kolese - ako neskôr zisťujem, dušu som mal prerezanú z oboch strán. Zjazd pokračoval cez les s možnosťou skratiek, ktoré z nás využíval jedine sprievodca Pitel.

Tu bolo možné výlet ukončiť alebo pokračovať cez kopec do vedľajšieho mesta Mojkovač. Väčšina z nás si zvolila túto možnosť a väčšina z tejto väčšiny to potom ľutovala. Cesta cez les bola technicky náročnejšia, navyše na nej boli často popadané stromy a ani najväčší šliapači sa nevyhli zosadaniu. Zjazd nebol o nič lepší, strmý a kamenistý terén. Ten som si síce vychutnal viac, no niektorí tlačili ako hore, tak aj dole. Našťastie aspoň záver išiel po asfaltke až do mesta, kde nás už čakal autobus a pohodlný odvoz s pivkom do nášho hotela.

Deň 7 - Rikavačko Jezero, Podgorica

Etapa začína neveľmi zaujímavým pozvoľným stúpaním po asfaltke v dĺžke cez 30 kilometrov. Pokračuje už menej pozvoľným stúpaním po šotoline hore do sedla neďaleko albánskych hraníc, kde sú len skaly, neduživá tráva a pastierske domce. Odmenou je serpentínový zjazd k Rikavačko jezeru o 500 výškových metrov. Trestom za odmenu potom ďalšie dlhé stúpanie o 800 výškových metrov do ďalšieho sedla. Spestrila nám ho najprv búrka, potom malinové občerstvenie. Od sedla nás čakal zväčša zjazd k "reštaurácii", kde sme sa deviati najedli za 40€. Servíroval sa hrniec sáčkovej polievky hrdo zvanej kuracia, výborný domáci syr a chlieb a k tomu čosi silné pálené. V tejto cene sa niektorým ušlo aj pivo či káva. Odtiaľ to už bolo až na zopár nedlhých stúpaní len parádny zjazd do večernej Podgorice, odkiaľ nás bus odviezol naspäť do Kolašinu.

Deň 8 - zo sedla Trešnevik do Kolašinu

Okrem troch statočných, ktorý si výstup do sedla Trešnevik odšlapali sami, nás ostatných zaviezol len o niečo rýchlejšie autobus. Hore bolo dosť chladno, sadáme si do miestneho pohostinstva na kávu servírovanú automaticky s cukrom. Táto etapa mala mať prevýšenie nahor len "200 maximálne 300 metrů", no keď tachometer ukazoval cez 600 tušili sme, že ideme zase skratkou. Táto etapa bola čo do krásy dosť chudobná, lesy ako v Karpatoch a bez výhľadov. Aspoň zjazd do Kolašinu bol slušný - široká kamenistá cesta, kde sa to dalo celkom rozbehnúť.

Skončili sme celkom zavčasu a ostalo dosť priestoru na relax, posilnenie sa v meste i večerné rozlúčkové posedenie postupne na rôznych izbách v hoteli.

 

Deň 9, 10 - motanie sa po Kolašine, cesta domov

Do odchodu autobusu o 14:00 sme sa tak nejak každý občas osve, občas spolu motali po meste či pri hoteli. Cestu busom ešte znepríjemnilo 6 či 7 hodinové čakanie na srbsko-maďarskej hranici. Nevedno či to bolo kvôli utečencom alebo vracajúcim sa dovolenkárom, no ak kontrola dokladov pre celý bus zabrala sotva minútu, je to dosť hlúpy pocit.

Do BA tak prichádzame až skoro na obed. Po rozlúčke som skočil ešte umyť bajk na Partizánsku lúku. Kým som našiel stojan, potom prevádzkara, ktorý mi povedal ako pustiť vodu (nestačí ju pustiť na hadici a v uzávere pod hadicou, treba ísť za plentu a uvoľniť aj uzáver pod sprchou. Logické, že?), bajk umyl a doterigal sa domov, ubehla ďalšia hodina. Až potom som mohol vyhlásiť "Už som tu z výletu".

Gamarjoba Gruzínsko - 3. časť

(3. - 17. júl 2015)

Deň 11 (13.7.)

Rozhodujeme sa ostať v Ureki, pretože obloha je zatiahnutá a každú chvíľu prší. Ja som tento ospalý deň preležal v stane, von som vyšiel až okolo 4 popoludní. Miguel zatiaľ stihol prezrieť okolie a nebol príliš nadšený z mojej neaktivity ;) K večeru sa vyjasnilo a ukázalo sa aj slnko, tak som si bol zabehať po piesku. Naľavo od nášho stanoviska sa rozprestierala zátoka. Napravo som zabehol až po dedinu, kde ale už bolo na pláži smetisko. Na záver tohto oddychového dňa som sa opäť hodil do vĺn. Aj po západe slnka ostala jasná obloha, ideálna na pozorovanie a fotenie hviezd.

Deň 12 (14.7.)

Pokračujeme do prímorského letoviska Batumi. Po mesto Kobuleti ide cesta po rovine a nejazdí po nej príliš veľa áut. Pred Kobuleti je prázdna kamenistá pláž. V meste nás zaujme vysoký hotel, ktorý už doslúžil svojmu účelu a práve ho demolujú. Pri hoteli si kupujeme od jednej babky broskyňu a nektarinku a vychutnávame si toto osvieženie. Cez mesto sa vinie cyklochodník rovnobežný s plážou.

Za mestom sa už premávka zhusťuje, zastavujeme sa v bufete pri pláži a dávame pivá. Miguel mal incident s hajzelbabou, ktorej "zabudol" zaplatiť a tá za ním vybehla zo svojej "kancelárie".

Ďalej nasleduje stúpanie až k pevnosti Petra. Tvoria ju už len kamenné ruiny, ale je odtiaľ pekný výhľad a v diaľke pozoruje už aj Batumi.

Cesta naďalej dosť výrazne stúpa, je tu aj zopár serpentín, premávka je značná. Po namáhavom stúpaní sme odmenení klesaním, ale premávka neustáva. Cesta sa dá však obísť cez botanickú záhradu, tak volíme túto alternatívu. Nie je tu síce povolené jazdiť na bicykloch a tak ich prevažne tlačíme. Aj tu je terén kopcovitý, ale aspoň sa vyhýbame hlavnej ceste. Záhrada je rozdelená na zóny s rastlinami z rôznych častí planéty.

Za botanickou záhradou pokračujeme ešte asi 4km po ceste, potom už začína cyklochodník po nábreží, ktorý nás privedie až do Batumi. Centrum mesta je veľmi moderné, je tu viacero mrakodrapov, abecedná veža či ruské kolo.

V meste je aj veľa hotelov, mnohé ale nevyhovujú našim finančným nárokom. Ubytujeme sa v rodinnom dome na ulici, je to taká kutica, dole sú 2 postele a na poschodí ďalšie 3, cítiť tu zatuchlinu, ale aj tak väčšinu času trávime vonku, tak to berieme.

Deň 13 (15.7.)

Prvý bod programu v tento deň je previezť sa lanovkou nad mesto. Predtým ešte dávame raňajko-obed. Ja volím ostri pozostávajúci z mäsa, rajčín a cesnaku, je to niečo ako polievka, len hustejšie, Miguel si dá osvedčený šašlik. Potom sa vyvezieme lanovkou, na vrcholovej stanici ale nemôžeme opustiť areál, tak si tam sadáme na kávu. Výhľad zhora aj počas cesty lanovkou ale stojí zato. Pri pobreží kraľujú mrakodrapy a nové hotely, ale domy v meste sú ošarpané, podobne ako na iných miestach v Gruzínsku.

Po výlete lanovkou sa ideme prejsť po promenáde pri pláži. Všetko je tu veľmi uhladené, ľudí je tu málo. Pri jednej reštaurácii je vysoká veža, ktorá mi pripomínala šikmú vežu v Pize, ale neviem prečo, keďže nie je šikmá. Ďalej pokračujeme na nový bulvár, kde nie je v podstate nič okrem ihriska pre deti, tak aspoň tu lezieme na lanovú vežu.

Cestu späť do kutice si krátime súťažou v pojedaní nanukov. Pravidlá sú také, že hneď ako dojeme nanuky, kúpime si v magazíne ďalšie a prehrá ten, ktor už nevládze. Dali sme si nejakých 5-6, ja som to tesne pred kuticou vzdal, nevediac že sme tak blízko cieľa ;) Okrem nanukou sme si kúpili ešte aj gruzínsky koňak v rámci príprav na večer :)
Keďže Batumi je letovisko, ideme sa okúpať. Vybrali sme sa ale smerom k prístavu a miesto vhodné na kúpanie sme našli až po asi 5km. Aj tak vleziem do vody len na nejakých 10 minút, keď sa na oblohe objaví mrak a ideme radšej naspäť do mesta.
Večer popíjame koňak na pláži. Vo mne sa prebúdza moje alter ego, Pier Batumi a túžim si zarobiť niečo mojimi umeleckými kúskami, v čom mi ale Miguel aktívne bráni :D

Deň 14 (16.7.)

Naša návšteva Gruzínska sa pomaly končí, tak sa vydávame na cestu naspäť do Kutaisi. Dnešným cieľom je mesto Kobuleti na pobreží Čierneho mora. Vzdialenosť z Batumi je to neveľká. Tentokrát nejdeme cez botanickú záhradu, ale po ceste, kde je aj približne polkilometrový tunel. Dosť to tam hučí, ale aspoň je tam len jednosmerná premávka. Kvôli striedavým stúpaniam a klesaniam bola cesta pomerne náročná. V Kobuleti ideme na pláž, dávame si pivá a pozorujeme miestnych obyvateľov. Na večeru si vyberáme jednu z mnohých reštík. Napriek tomu, že sme jediní zákazníci, dosť tu hučí hudba, zrejme preto, aby prehlušila okolité podniky. Boli to originál ruskí speváci a spievali pekne, bolo to ale zbytočne nahlas. Aj kvôli nadmernému hluku ideme hladať miesto pre stan ďalej a končíme až na okraji mesta.

Deň 14 (16.7.)

V tento deň nás čaká dlhá cesta do Samtredie, začíname po nespevnenej ceste, potom už po asfaltke. V magazíne si kupujeme potraviny, ktoré v posledné dni pre nás predstavovali tradičnú stravu: ryby, chlieb, uhorka, rajčiny. Prehodíme zopár slov s domácim, ktorý nás zavolá do svojej záhrady a ponúkne nám hnilé višne aj niečo, čo pripomína marhule, ale tiež už len posledné kúsky. Vidíme, že gruzínska pohostinnosť je bezhraničná, ponúknu aj to posledné, a vlastne aj to, čo nemajú :D Pokračujeme po vedlajších cestách, pričom objavujeme čapované pivo za za 1,5GEL, najlacnejšie za celý výlet, tak dávame rovno 2 :) Cesta sa kľukatí hore dole, v Ozurgeti kupujeme koňaky. V jednej dedine pri ceste nakúkame do miestnej pekárne, kde majú tradičnú pec, v ktorej pečú chlieb prilepený na vnútornej strane pece. Jeden milý pán nám aj jeden bochník daruje, takže už len dokúpime syr a môžeme sa naobedovať.

Postupne pribúda áut na ceste. Stretávame aj 2 Dánky, ktoré idú na bicykloch z Jerevanu do Batumi a odtiaľ vlakom do Tbilisi. V Samtredii ešte sadáme v centre na pivo a potom už smerujeme po poľných cestách ku Karlosovi. Ten nás privíta a ponúkne odvoz na letisko, takže balíme bajky do krabíc už večer. Dojedáme zvyšky chleba a syru a dopíjame slivovicu.

Deň 15 (17.7.)

Ráno vstávame skoro o 3:30, nakladáme do auta krabice, tašky a obaja si sadáme na predné sedadlo, pretože viac miesta v aute nie je. Z Kutaisi odlietame podľa plánu o 5:10 a 7:40 pristávame v Budapešti. Úspešne nachádzame auto, cesta do Bratislavy prebehla tiež v pohode.
Počas 2 týždňov strávených v Gruzínsku sme mohli vidieť, ako žijú miestni obyvatelia. Ekonomická situácia tu nie je najlepšia, domáci ale o svojej krajine hovorili s pýchou v hlase. Miestna príroda je úchvatná a rozmanitá, človek sa môže za jeden deň dostať od 5000 metrov vysokých hôr až do subtropických prímorských oblastí. Nestihli sme navštíviť známe miestne kúpele ako napríklad Borjomi ani hlavné mesto Tbilisi. Za mňa môžem povedať, že sa do Gruzínska určite niekedy rád vrátim.

Gamarjoba Gruzínsko - 2. časť - z horského Svaneti k prímorskému Ureki

(3. - 17. júl 2015)

Deň 6 (8.7.)

Ráno nám Geňa ponúka sladké víno, ktoré ale potrebuje najmä on, keďže blahodárne pôsobí proti opici. Pripojí aj prípitok na gruzínsko-slovenské priateľstvo a zaželá šťastnú cestu. Nabalí nám aj vynikajúci domáci chlieb a syr a my máme konečne pozitívnu skúsenosť s gruzínskou pohostinnosťou :) Ráno svieti slnko a prvýkrát vidíme zasnežené kaukazské hory.

Asi 5km od Tsany narazíme na železitý prameň, kde sa osviežujeme.

Odtiaľ už cesta stúpa prudšie, zhoršuje sa počasie, hrmí a začína pršať. Krajina miestami pripomína scény z Pána Prsteňov. Na Zagaro Pass prichádzame v daždi. Schovávame sa v búdke pri ruskej pohraničnej stanici s tým, že tu možno aj prenocujeme. Počasie sa veľmi rýchlo mení - chvíľu je slnečno, chvíľu hmla alebo prší. Vidíme, ako sa k nám blíži pohraničník, a je teda celkom možné, že sa naše pokojné chvíle v búde skončili. Nevadí mu však, že sa tu schovávame, len sa nesmieme dotýkať čiernej škatule, ktorá vyzerá ako server. Zrejme slúži na meteorologické merania.

Keď sa ukázalo slnko, tak sa na Zagaro aj opaľujeme. Vyzerá, že počasie sa už nebude zhoršovať, tak o 6 večer pokračujeme. Stále svieti slnko na kopce, ale cesta je už miestami v tieni, takže je chladno. Nie je tu ale žiadne rovné miesto na stan, jedine ak tesne pri ceste. Vždy radi stanujeme aspoň trochu v zákryte. Pri spomienke na to, ako v predošlú noc išlo po tejto ceste auto z Tsany s podguráženým vodičom, sa javí stanovanie hneď vedľa cesty ešte nebezpečnejšie.
Naľavo pri rieke vidíme údolie, je ale hlboko pod cestou. Nakoniec nachádzme miesto presne pre náš stan, varíme vifon a večeriame korbáčiky s chlebom.

Deň 7 (9.7.)

Ráno pri balení stanu nás prekvapia kravy, rýchlo nakladáme batožinu na bajky. Ja si chcem urobiť unikátnu fotku z tohto blízkeho stretnutia, z čoho však Miguel nie je veľmi nadšený a vraví, že som sa mal radšej starať o naše veci. Pravdupovediac, situáciu som trocha podcenil a tiež mi nie je všetko jedno, keď sa k nám až príliš na tesno priblížili poltonové hovädá.

Raňajkujeme opodiaľ na skale, už klasicky rybičky s chlebom. Za chvíľu prichádzame do Uschguli. Zastavujeme sa v reštike s parádnym výhľadom na najvyšší vrch Gruzínska (Šchara) a obrannú vežu. Inak po celom Uschguli je rozosiatych veľa takýchto vežičiek. Niekde som sa dočítal, že Uschguli je najvyššie položená dedina v Európe.

Dnešným cieľom je mesto Mestia. Pokračujeme po poľnej ceste, ktorá sa vlní hore-dole. V jednej dedine sme mali menší incident, keď po Miguelovi na bicykli hodili nejaké deti prázdnu pivovú fľašu. Prešli sme ale túto udalosť iba s nepochopením :) Nasleduje dlhé úmorné stúpanie na priesmyk pred Mestiou, ktoré absolvujeme práve v najväčšom úpeku. Z priesmyku sa dá pokračovať vedľajšími cestami ku kostolom. Na vrchole začína betónová cesta a my konečne klesáme serpentínami dole.

Na jednom mieste tečie rieka cez cestu. Hladina je plytká, ale prúd je dosť silný. Ja prechádzam na bajku, ale voda mi špliecha až po kolená a mám mokré boty. Miguel teda radšej obúva barefooty a brodí rieku naboso.

V Mestii hľadáme ubytko. V prvom guest house najskôr nikoho nevidíme, potom nám pani odporučí, nech radšej ideme preč. Je to Ruska, asi sa s mužom hádajú, čo usudzujeme podľa toho, že naznačuje škrtenie. Nechceme sa zapájať do tejto rodinnej záležitosti a tak ideme ďalej. Skúšame ešte luxusný Svaneti hotel, kde majú izbu pre dvoch za 90GEL, čo je veľa peňazí. Nakoniec nájdeme ubytko za 30GEL pre obidvoch. Je to veľká izba vybavená normálnymi posteľami, s plávajúcou podlahou. WC a sprcha sú na chodbe. Konečne máme v Gruzínsku normálne ubytko :) Keď majiteľovi povieme, že sme prišli z Uschguli, tak nám na znak uznania ponúkne apfel vodku. Tento trik potom ešte viackrát zopakujeme, keď na otázky odkiaľ ideme odpovedáme slovami: "Svaneti, Uschguli" :)
Večeriame v penzióne Uschba, ktorého kuchyňu môžeme len odporučiť. Dávame si šašlik a gruzínske pirohy. Na spríjemnenie večera si chceme zakúpiť fľašu vína. Pýtame si červené suché, predavačka nám ale dá sladké, z ktorého ma potom v noci aj ráno bolí hlava. Tak ako sme nutne potrebovali kúpiť víno, tak sme akosi zabudli na kúpu pitnej vody. Voda z vodovodu sa neodporúča piť v Gruzínsku. My sme ale v noci už zúfalí, tak pijeme z vodovodu, čo nám spôsobí menšie žalúdočné problémy.
Mestia je mesto, kam zavíta dosť turistov. Dá sa tu nájsť bankomat, mnoho možností ubytovania a stravovania. Mesto poskytuje výhľad na zasnežené hory. Sú tu tiež obranné veže, ktoré sme už videli aj v Uschguli resp. po celom Svaneti, v Mestii sú to ale teraz už bašty na turistov.

Deň 8 (10.7.)

Na raňajky sa zastavíme v už odskúšanom penzióne Uschba. Ja si dávam Kubdari, čo je koláč plnený mäsom. Miguel volí Tashmujab, ktoré do angličtiny prekladajú ako boiled potatoes and cheese. Je to niečo ako zemiaková kaša so syrom.

Cez deň je horúco, cesta je striedavo betónová a asfaltová, prevažne klesavého charakteru, ale aj so zopár stúpaniami.
Máme aj ďalšiu vtipnú príhodu v magazíne. Chceli sme si kúpiť chlieb, ktorý ale nemali, tak kúpime len nejaké občerstvenie a jeme len samotný syr. Predavačka obchod po našej návšteve hneď zavrela, zrejme sme jej privodili dostatočný zárobok na tento deň ;)
Na obed sme sa zastavili v reštike pri kaňone, ktorá je postavená na pilieri neexistujúceho mostu. Kúsok odtiaľ je kamenná lavína. Cesta vedie popri rieke a zosuvy kameňov možno badať na viacerých miestach. Prechádzame aj niekoľko tunelov. Ponad rieku vedú labilné mosty, ktoré našťastie nemusíme použiť.

Priamo pri rieke na hlavnej ceste nenachádzame vhodné miesto na stan, tak odbočujeme a po asi 100 výškových metroch nájdeme pekné miesto. Fúka silný vietor a vidíme ako padá kmeň stromu, sme ale našťastie mimo miesta dopadu. Prekvapuje nás, že kým ideme spať, prejde okolo zopár áut, aj keď netušíme, kam sa tam trepú.

Deň 9 (11.7.)

Cesta sa oproti predošlému dňu príliš nemení. Opäť prechádzame cez niekoľko tunelov. Scenériu spestrujú úle popri ceste, pri niektorých predávajú med.

Zaujala nás tu aj veľká priehrada, ktorú sme si boli bližšie pozrieť.

Po prechode jednej dediny sa na nás zavesila policajná hliadka. Prenasledujú nás a pri prechode z jedného okresu do druhého si nás policajti preberajú. Je to celkom zvláštne, hlavne keď nevieme, prečo nás takto sprevádzajú. Doposiaľ sme sa v Gruzínsku cítili bezpečne, takže nepociťujeme potrebu takejto zvýšenej pozornosti. Zrejme to ale súvisí s tým, že sme kúsok od hraníc s Abcházskom, čo je jedna z dvoch (spolu s Južným Osetskom) autonómnych oblastí Gruzínska. Suverenita Abcházska je dodnes nevyjasnená, uznáva ju prevažne Rusko a zopár dalších autonómnych oblastí. Spojené štáty, krajiny Európskej únie ako aj samotné Gruzínsko považujú Abcházsko za gruzínsku autonómnu republiku. Turistom sa neodporúča do tejto oblasti cestovať.
Počasie nám počas dňa nepraje. Viackrát zastavujeme, pretože začína mrholiť. Zastihol nás však poriadny lejak a my sa nemáme kde schovať. Zastavujeme pod stromami, tie ale moc vody nezadržia. V najväčšom daždi pokračujeme a ukrývame sa v opustenej škole. Striedavo popŕcha, leje, ale aj svieti slnko. Máme mokré veci, tak sa rozhodneme tu prenocovať. V jednej miestnosti sušíme veci a rozkladáme stan. Zberáme dažďovú vodu na varenie. V ďalšej miestnosti rozkladáme oheň a varíme si vifonku a čaj. Energiu dopĺňame sušeným mäsom. Stmieva sa, ideme spať.

Deň 10 (12.7.)

Ráno vyrážame skoro, už o 8. V dedine v magazíne nakúpime potraviny - ryby, polievky, koláčiky a vodu. Ide sa super, udržujeme priemernú rýchlosť 25-30kmh. Po 20km sme v meste Zugdidi. Stretávame tu cykloturistov, ktorí stanovali priamo v meste. Prehodíme zopár slov, ale oni majú namierené tam, odkiaľ my prichádzame, teda do Mestie. V Zugdidi je veľké námestie a široké ulice. Chceli sme ísť do informačného centra, to je ale ako obvykle zatvorené.

Pokračujeme smerom na Khobi. V dedine pred Khobi obedujeme šunku, chlieb a pivo. Znova začína pršať a zas sa pri nás pristavia policajti. Na striedačku šlapeme a skrývame sa pred dažďom, policajti sú nám stále v pätách. Ďalšia hliadka nám ponúkne odvoz. Nakladáme teda bajky a vezieme sa policajným autom až k prístavnému mestu Poti. Idú dosť rýchlo, pred Poti je rozbitá cesta, samá jama. Kupodivu to ale naše bajky prežili. Vysádzajú nás pred Poti. Mohli by sme si myslieť, že tento odvoz bol prejavom gruzínskej pohostinnosti. Myslím si ale, že sa nás chceli policajti čím skôr zbaviť, tak nás naložili do auta a odviezli na hranicu svojho rajónu.

Tam, kde nás jedna hliadka vysadila, už samozrejme čakali ďalší policajti. Títo boli celkom milí, ochotne nám ukázali cestu do Batumi a nechali nás na pokoji. Ideme si ešte pozrieť centrum Poti, ktorému dominuje veľký park, trh a kostol so zlatou strechou.
Kúsok za Poti je reštika. Dávame si klasiku, khachapuri a šašlik, k tomu pivá a dobíjame si aj telefóny. Pri vedlajšom stole sedia traja Gruzínci. Pekne trojhlasne spievajú a spočiatku sa javia byť aj celkom milí. Jeden však začne mať blbé reči typu: "Man plus man, not OK. Woman plus woman, not OK. " Zrejme naozaj nie je vhodné pohybovať sa v Gruzínsku v tesných cyklodresoch a pestrých farbách, reštiku radšej rýchlo opúšťame.

Sme už pri mori a ideme sa pozrieť na pláž. Zahráme si futbal s miestnym Gruzíncom, čo znamená kopanie do lopty, aby sme zostrelili fľašu stojacu na kameni. More je tu ale špinavé, pretože sa do neho vlieva rieka, na pláži je veľa odpadkov.

Pokračujeme do Ureki, ktoré je známe svojim magnetickým pieskom. Cestou sa ešte pripravujeme na večer a kupujeme víno. V Ureki na železničnej stanici je síce informačné centrum, ale je samozrejme zatvorené. Križujeme železnicu, prichádzame až na promenádu pri mori. Chceme rozložiť stan na pláži, tu je ale veľa ľudí. Ďalej nachádzame stanový tábor, miesto vhodné pre nás. Konečne sa kúpeme v mori. Fúka vietor, vďaka čomu sú veľké vlny. Voda je super, piesok tmavý, takmer čierny. Pozorujeme západ slnka, pijeme víno, dve, tri...