Report by PJ
Celý pracovný týždeň pred maratónom bolo extrémne horúco, na viacerých miestach Slovenska padali teplotné rekordy. V sobotu sme sa však prebudili do daždivého rána. Už počas cesty k Miguelovi som si premočil tenisky a nič nenaznačovalo, že by sa malo počasie zmeniť. Našťastie teploty sa držali okolo 20°C, takže sa nešlo na miesto štartu (Železná studnička) úplne najhoršie. Po prezentácii sme prevzali prezenty, Miguel dokonca uvažoval, že sa obráti a pôjde domov. Dážď našťastie utícha, a tak Miguel štartuje o 10:00 na dlhú trať (71 km). Ja čakám ešte pol hodinu do štartu krátkej (31 km), pričom si hľadám vhodné miesto. Tentokrát sa nezaraďujem až na úplný koniec štartového poľa ako na Stupavskom maratóne, ale niekde do prvej polovice.
Začiatok trate bol veľmi príjemný. Cesta viedla po širokej asfaltke popri jazerách. Potom sa ale stočila prudko doľava a nasledovalo prvé stúpanie. Hoci som to očakával, po chvíľke som musel zosadnúť zo sedla kvôli nedostatku miesta. Ďalej nasledoval takmer rovinatý terén, len mierne stúpania a klesania. Potom začalo stúpanie na Biely Kríž, kilometre na tachometri však pribúdali a blížila sa občerstvovačka, takže som to zvládal v pohode.
Na Bielom Kríži som do seba nalial dva jonťáky a natlačil tretinu horalky. S vedomím, že mám za sebou už polku trate som sa pustil ďalej. Nasledovalo dlhé klesanie, ktoré sa zmenilo na ďalší fajný rovinatý úsek. Asi 5 km pred cieľom sme ale museli vystúpať na Kolibu, odkiaľ zákonite musel nasledovať zjazd na Železnú. Stúpanie som celkom zvládal, obával som sa však zjazdu, keďže mi vypovedali poslušnosť brzdy - aj pri maximálnom stlačení brzdili len veľmi pozvoľna. Zjazd bol prudký, a tak som musel brzdy stláčať naplno, z čoho ma dosť boleli ruky a bál som sa, že v kritickej chvíli prsty nebudú vládať brzdiť.
Moje obavy sa našťastie nenaplnili a prichádzam do cieľa. Podľa priebežného času, priemernej rýchlosti aj nie príliš ťažkému profilu trate som si počas preteku stanovil limit 2 hodiny. Tesne (o pár sekúnd) som ho ale prekročil. Čo už, aspoň mám dôvod sa sem o rok vrátiť.
V cieli musím čakať na Miguela, ktorý sa zrejme v tomto čase fláka niekde na Pezinskej Babe ;-) Čas si krátim jedením cestovín, umývaním bajku a počúvaním skupiny Whatever. Cestoviny môžem iba pochváliť, výborne padli po vyčerpávajúcom závode. Umývanie bajku tentokrát netrvalo tak dlho ako na Stupavskom maratóne. Každému bajku chlapci venovali asi polovicu času v porovnaní so Stupavou. Priama úmera ale ostala zachovalá, takže bol bajk po umytí aj o polovicu špinavší ako v Stupave ;-) Aj tak to samozrejme bolo neporovnateľné so stavom pred umytím. A skupina Whatever - do jej repertoára patria známe slovenské, české a anglické hitovky. Kapela pozostáva zo speváka (o.i. pôsobiaceho vo formácii Taktici), gitaristu a violončelistu. Už si presne nepamätám čo zahrali, ale bol tam aj Dnes, odviazali sa pri Cotton Eyed Joe a nakoniec, ako odkaz pre všetkých účastníkov maratónu, dali The Best od Tiny Turner.
Až po odohratí koncertu sa do cieľa dostal totálne vyčerpaný Miguel. Na šťastný dojazd sme si pripili pivkom, zajedli ho bagetami, pozreli výsledky a zatlieskali víťazom. Na nás sa opäť neusmialo šťastie ani v tombole, a tak sme sa na našich starých strojoch odteperili domov.
Narozdiel od Stupavského maratónu som si tento náramne užíval. Môže za to určite takmer o polovicu kratšia trasa, ale aj miernejší profil trate. O rok sa opäť veľmi rád zúčastním, avšak o presedlaní na dlhšiu trať zatiaľ neuvažujem, to by vyžadovalo dôkladný tréning. Veď Miguel o tom vie svoje...
Report by Miguel
Môj štvrtý a druhý spoločný maratón ma nemal už ničím prekvapiť. V rámci prípravy bajku som doplnil na zadnom kolese 4 vylámané špice a bicyklu som tým pádom naplno veril. Počasie bolo také aké bolo, ale pred štartom sa umúdrilo. Keby pre nič iné, oplatilo sa dôjsť kvôli darom od sponzorov. Fľašu som hneď osadil na bajk. To, že som stojan najprv namontoval dolu hlavou si PJ dúfam nechá pre seba. Nechýbalo trochu doťahovania kvôli rozhodne krajším farbám mojej fľaše a bežím na štart. Začínam skoro skonca dlhej trate, aj keď závodníkov nie je veľa. Ďurkovského, ktorý sa pasuje sa dákeho garanta, supervízora, mecenáša či iného nímanda tejto akcie som našťastie nevidel a tak som si mohol ušetriť ústne tekutiny pre vlastnú potrebu.
Prvé stúpanie som si pamätal ešte z minulého ročníka, preto som sa snažil nezosadnúť. Žiaľ, starší pán predo mnou to neustál a tak som voľky-nevoľky zosadal aj ja. Po prvú občerstovvačku na Bielom kríži sa nič moc nedialo, predbiehal som a bol predbiehaný, ale nebudem sa o tom rozpisovať aby to neznelo ako Rimmerov príbeh o hádzaní kociek.
Chvíľu som sa refreshoval, padol banán, padol druhý, k tomu nápoj, keksík tuhý a ide sa ďalej. K ceste na Pezinskú babu mám rešpekt od čias keď som sa tam kedysi na výške trepal bez vody, jedla a na dajakom Carrefour bajku s vyplazeným jazykom. Odvtedy som tam šiel niekoľkokrát, ale musím povedať, že s každým stupáčikom som sa skamarátil.
Míňam jazdca tlačiaceho bicykel a na občerstovačke na Babe sa chýria zvesti, že padol a má nejaké zranenie. No v tej chvíli ma zaujímajú hlavne broskyne, od ktorých som nevedel odtrhnúť zrak ani ruky. Do tohto momentu šlo všetko v pohode. Následný zjazd do Limbachu som šiel po svojom - pomaly a isto, takže ma všetci predbiehali. Asi by som mal v zjazdoch pridať, len vždy pri tom uvažujem nad ich rizikom a predstava, že sa domov povlečiem ako "koza rohatá do pol boka odratá" má prinúti zakaždým stlačiť brzdy.
Nuž čo, zjazd bol príjemný, ale tu kdesi sa to začalo. Najprv letmé pohľady na tachometer akýsi zaseknutý na 40 kilometroch. Prejazdom cez Limbach zjazd pozvoľna prešiel v stúpanie. Ako vtipy zneli informácie od usporiadateľov pri trati o strate na vedúceho pretekára typu "hodina 26 minút". Treba poznamenať, že na trati som pretekárov stretával len zriedka. Oproti minulému roku ich štartovalo oveľa menej. Stúpanie tak bolo veľmi monotónne, ani hudobný výber
(zobraz) nezaberal podľa očakávania.
Do tretej občerstvovačky, opäť na Bielom kríži, som sa strašne trápil. Bolel ma chrbát, ľavé koleno, pravá ruka, dych mi stačil, ale vôbec som nemal energiu - fyzickú ani psychickú. Predstava ďalších 20km bola zničujúca, čo tam po tom že 50 som mal už takmer za sebou. Ako skúsenosť si to však cením nesmierne - jednak nemať veľké oči a jednak fakt že som to nakoniec zvládol. Nuž ale poporiadku. Na vysnenú tretiu občerstvovačku som sa v zúfalstve pýtal navigátorov v teréne. Čakal som ju za každou zákrutou, za každým stúpaním. Sviňucha si ale kempila ďalej než som myslel. Na tachometri som už mal nejakú 60ku km. Vysmädnutý som doplnil ionťák do fľaše a do žalúdka ďalšie pripravené dobroty, s broskyňami opäť v hlavnej úlohe.
Poslednú etapu som jazdil bez kontaktu s inými jazdcami. Odstupy už boli priveľké. Našťastie depresia ma prešla. Z minulého ročníka som si pamätal kritické pasáže, ktoré ma ešte čakali. Pred hlavnou z nich - stúpaním na Kolibu - sú dva zjazdy. V druhom z nich, úplne na konci, som veru zoskakoval za jazdy z bajku nechajúc ho vbehnút do výmoľa na ceste. Usporiadateľ dobre vedel, prečo hneď za týmto vŕškom čakala sanitka na svojich zákazníkov. Koliba na príjemné prekvapko nebola až taká dlhá a posledné kilometre som si už aj trochu užíval. Cieľová rovinka (rozumej zjazd) ma videla už len bezpečne brzdiaceho a zakrátko na to som rozozvučal aj cieľovú časomieru.
V cieli som vyfasoval nejaké to občerstvíčko, ale oveľa radšej som videl PJa, ktorý tam čakal už 3 hodiny. Zvalili sme sa do amfíka, ale nevládal som ani sedieť na tých laviciach, nuž som vyskúšal polohy na zemi i ležmo. Postupné dávkovanie občerstvenia: pivka, bagiet (cestoviny som nestihol - pri dojazde boli, ale kým som sa zotavil pošli) a horalky ukorystenej z občerstvovačky, ako i sprievodný program mi dodali dostatok síl na cestu domov.
Zhodnotenie: ako som tušil, oproti minulému roku som mal čas skoro o polhodinu horší. Neviem čím to je. Starnem, menej jazdím alebo kieho čerta. Nad tým sa ešte budem zamýšľať, ale inak účasť neľutujem.
