Maratón nesúci v názve značku i farbu môjho bicykla som si nemohol nechať ujsť. Pravda, moje predstavy o pravidelnej príprave sa nenaplnili, najmä kvôli komplikovanejšiemu obdobiu v práci. Na jednu skúšobnú som sa predsa len dostal vo štvrtok. Vykonal som veľký nákup a teatrálne vyrazil. Široko medializovaný tréning po celej trase až na Babu sa oklieštil na Biely kríž, ale uznajte: bolo teplo (čítaj teplo, nie ťeplo, lebo to znie hnusnejšie a výstižnejšie) a protivné mušiská, ktoré musia krúžiť práve vám pred očami, mi hrali na nervy. Dopadlo to teda tak, že som si odskočil z práce, prešiel 50km a zas sa do nej vrátil. Čokoládu na doplnenie energie som potom chrúmal za pracovným stolom. Tak napokon fungujem, a nielen ja, každý pracovný deň - krutý cukrový doping. Musím priznať, že po stupavskom maratóne som mal z dlhej trate rešpekt, až strach. Spolu s prihláškou som teda apdejtol aj svoj závet pridaním súhlasu s použitím mojich orgánov a súčiastok z bicykla na dobročinné účely.
Noc pred štartom nočné mory - nestihol som štart kvôli zakysnutiu pri telke. To by znamenalo i stratu náradia, ktoré bolo súčasťou starterkitu. Realita bola iná - prichádzam z dvojhodinovým predstihom. Opäť sa kochám konkurenčnými bajkami. Nechápem najmä faganov na stotisícových Sabotagoch. Ale nič to, nech si majú svoje nafintené dresy. Aby som ukázal, že i ja mám odžité, zobral som si triko vyfasované v Stupave. Tesne pred štartom stretávam známeho, s ktorým som kedysi šliapal na Babu prvý raz. Vlastne, nebolo to celkom s ním - on bol kdesi popredu a ja som si od smädu šliapal po jazyku a sníval o jeho uhasení aspoň rajčinou. Teraz sa on paradoxne chystal na krátku trať, zatiaľ čo ja som si to šiel rozdať zo 73 kilometrovou.
Nadišiel čas a ja som zaujal miesto v dave. Policajné auto a nejaký blábol od nášho primát(or)a (v sobotu sa na magistráte asi nerozkráda) odštartovali boj o prežitie. Prvé stovky metrov viedli po asfalte, no hneď v prvom stúpaní začali problémy. Cesta sa zúžila a stačilo aby jeden človek zastal a postihlo to aj za ním idúcich. Pamätám si jedného fotríka, pred ktorým som - nie svojou vinou - musel zastať ja - a tento svätý muž spustil hneď nadávky. Ďalší chmuľo čo musí byť sedemdesiaty a nie o pár miest nižšie. Kto raz zosadne len tak sa znovu do sedla nedostane. Prečkal som, kým ma popredbiehajú a zaradil sa. Od tohto momentu to bola idylka - pomaly som začal predbiehať a predierať sa vpred. Vlasy na šedivo mi prefarbil až ružový Heňo (meno tohto magorka ľahko zistíte pohľadom na súpisku), keď sa rozhodol predbiehať ma v zjazde v tandeme zo svojim oranžovým kamarátom. Zjazd v tom mieste navyše križoval asfaltku a zatiaľ čo som sa obzeral či náhodou niečo nehrozí z nej, bez varovania sa prerútili okolo - každý z jednej strany.
Ďalšie zážitky boli už len príjemné - sem tam pár slov z konkurentmi, napr. so starším pánom, sme podiškurovali o tom, prečo má polovicu chrbta celú od prachu (: Občerstvovačky som poctivo vyjedal, cyklistov opravujúcich defekty škodoradostne vysmieval a parazitickou taktikou - zavesením sa na iných a to zvlášť v stúpaní z Limbachu - si držal zdravé tempo. Nič to, že v závere som v duchu priority nebyť účastníkom kolízie púšťal v zjazdoch súperov pred seba. Cieľovú pásku som teda opäť netrhal. Výborný pocit a radosť z pochutín, od ktorých ma delili iba dlhočizné rady, ma sprevádzali od dojazdu po celý zvyšok dňa. Umiestnenie 95/123 v kategórii a 136/188 celkovo na dlhej trati časom 4:36 bolo dobrým dôvodom ((:
Noc pred štartom nočné mory - nestihol som štart kvôli zakysnutiu pri telke. To by znamenalo i stratu náradia, ktoré bolo súčasťou starterkitu. Realita bola iná - prichádzam z dvojhodinovým predstihom. Opäť sa kochám konkurenčnými bajkami. Nechápem najmä faganov na stotisícových Sabotagoch. Ale nič to, nech si majú svoje nafintené dresy. Aby som ukázal, že i ja mám odžité, zobral som si triko vyfasované v Stupave. Tesne pred štartom stretávam známeho, s ktorým som kedysi šliapal na Babu prvý raz. Vlastne, nebolo to celkom s ním - on bol kdesi popredu a ja som si od smädu šliapal po jazyku a sníval o jeho uhasení aspoň rajčinou. Teraz sa on paradoxne chystal na krátku trať, zatiaľ čo ja som si to šiel rozdať zo 73 kilometrovou.
Nadišiel čas a ja som zaujal miesto v dave. Policajné auto a nejaký blábol od nášho primát(or)a (v sobotu sa na magistráte asi nerozkráda) odštartovali boj o prežitie. Prvé stovky metrov viedli po asfalte, no hneď v prvom stúpaní začali problémy. Cesta sa zúžila a stačilo aby jeden človek zastal a postihlo to aj za ním idúcich. Pamätám si jedného fotríka, pred ktorým som - nie svojou vinou - musel zastať ja - a tento svätý muž spustil hneď nadávky. Ďalší chmuľo čo musí byť sedemdesiaty a nie o pár miest nižšie. Kto raz zosadne len tak sa znovu do sedla nedostane. Prečkal som, kým ma popredbiehajú a zaradil sa. Od tohto momentu to bola idylka - pomaly som začal predbiehať a predierať sa vpred. Vlasy na šedivo mi prefarbil až ružový Heňo (meno tohto magorka ľahko zistíte pohľadom na súpisku), keď sa rozhodol predbiehať ma v zjazde v tandeme zo svojim oranžovým kamarátom. Zjazd v tom mieste navyše križoval asfaltku a zatiaľ čo som sa obzeral či náhodou niečo nehrozí z nej, bez varovania sa prerútili okolo - každý z jednej strany.
Ďalšie zážitky boli už len príjemné - sem tam pár slov z konkurentmi, napr. so starším pánom, sme podiškurovali o tom, prečo má polovicu chrbta celú od prachu (: Občerstvovačky som poctivo vyjedal, cyklistov opravujúcich defekty škodoradostne vysmieval a parazitickou taktikou - zavesením sa na iných a to zvlášť v stúpaní z Limbachu - si držal zdravé tempo. Nič to, že v závere som v duchu priority nebyť účastníkom kolízie púšťal v zjazdoch súperov pred seba. Cieľovú pásku som teda opäť netrhal. Výborný pocit a radosť z pochutín, od ktorých ma delili iba dlhočizné rady, ma sprevádzali od dojazdu po celý zvyšok dňa. Umiestnenie 95/123 v kategórii a 136/188 celkovo na dlhej trati časom 4:36 bolo dobrým dôvodom ((:
