23 augusta 2008

KELLY'S Greenbike Tour Bratislava 2008

Maratón nesúci v názve značku i farbu môjho bicykla som si nemohol nechať ujsť. Pravda, moje predstavy o pravidelnej príprave sa nenaplnili, najmä kvôli komplikovanejšiemu obdobiu v práci. Na jednu skúšobnú som sa predsa len dostal vo štvrtok. Vykonal som veľký nákup a teatrálne vyrazil. Široko medializovaný tréning po celej trase až na Babu sa oklieštil na Biely kríž, ale uznajte: bolo teplo (čítaj teplo, nie ťeplo, lebo to znie hnusnejšie a výstižnejšie) a protivné mušiská, ktoré musia krúžiť práve vám pred očami, mi hrali na nervy. Dopadlo to teda tak, že som si odskočil z práce, prešiel 50km a zas sa do nej vrátil. Čokoládu na doplnenie energie som potom chrúmal za pracovným stolom. Tak napokon fungujem, a nielen ja, každý pracovný deň - krutý cukrový doping. Musím priznať, že po stupavskom maratóne som mal z dlhej trate rešpekt, až strach. Spolu s prihláškou som teda apdejtol aj svoj závet pridaním súhlasu s použitím mojich orgánov a súčiastok z bicykla na dobročinné účely.

Noc pred štartom nočné mory - nestihol som štart kvôli zakysnutiu pri telke. To by znamenalo i stratu náradia, ktoré bolo súčasťou starterkitu. Realita bola iná - prichádzam z dvojhodinovým predstihom. Opäť sa kochám konkurenčnými bajkami. Nechápem najmä faganov na stotisícových Sabotagoch. Ale nič to, nech si majú svoje nafintené dresy. Aby som ukázal, že i ja mám odžité, zobral som si triko vyfasované v Stupave. Tesne pred štartom stretávam známeho, s ktorým som kedysi šliapal na Babu prvý raz. Vlastne, nebolo to celkom s ním - on bol kdesi popredu a ja som si od smädu šliapal po jazyku a sníval o jeho uhasení aspoň rajčinou. Teraz sa on paradoxne chystal na krátku trať, zatiaľ čo ja som si to šiel rozdať zo 73 kilometrovou.

Nadišiel čas a ja som zaujal miesto v dave. Policajné auto a nejaký blábol od nášho primát(or)a (v sobotu sa na magistráte asi nerozkráda) odštartovali boj o prežitie. Prvé stovky metrov viedli po asfalte, no hneď v prvom stúpaní začali problémy. Cesta sa zúžila a stačilo aby jeden človek zastal a postihlo to aj za ním idúcich. Pamätám si jedného fotríka, pred ktorým som - nie svojou vinou - musel zastať ja - a tento svätý muž spustil hneď nadávky. Ďalší chmuľo čo musí byť sedemdesiaty a nie o pár miest nižšie. Kto raz zosadne len tak sa znovu do sedla nedostane. Prečkal som, kým ma popredbiehajú a zaradil sa. Od tohto momentu to bola idylka - pomaly som začal predbiehať a predierať sa vpred. Vlasy na šedivo mi prefarbil až ružový Heňo (meno tohto magorka ľahko zistíte pohľadom na súpisku), keď sa rozhodol predbiehať ma v zjazde v tandeme zo svojim oranžovým kamarátom. Zjazd v tom mieste navyše križoval asfaltku a zatiaľ čo som sa obzeral či náhodou niečo nehrozí z nej, bez varovania sa prerútili okolo - každý z jednej strany.

Ďalšie zážitky boli už len príjemné - sem tam pár slov z konkurentmi, napr. so starším pánom, sme podiškurovali o tom, prečo má polovicu chrbta celú od prachu (: Občerstvovačky som poctivo vyjedal, cyklistov opravujúcich defekty škodoradostne vysmieval a parazitickou taktikou - zavesením sa na iných a to zvlášť v stúpaní z Limbachu - si držal zdravé tempo. Nič to, že v závere som v duchu priority nebyť účastníkom kolízie púšťal v zjazdoch súperov pred seba. Cieľovú pásku som teda opäť netrhal. Výborný pocit a radosť z pochutín, od ktorých ma delili iba dlhočizné rady, ma sprevádzali od dojazdu po celý zvyšok dňa. Umiestnenie 95/123 v kategórii a 136/188 celkovo na dlhej trati časom 4:36 bolo dobrým dôvodom ((:

18 augusta 2008

Veľká Javorina (by Miguel)

Tento report považujte za expansion pack k reportu PJovmu. Viac ako na epický opis sa zameriam na vykreslenie pocitov z ciest i dojmov, ktoré mi uľahčujú prežívanie opätovne zhmotnenej všednej reality.

Deň úvodný
Vyvrhnutí z vlaku do šedi dňa a asfaltu, objaviac podcenené prvky prípravy na výlet (potraviny, náradie, pozitívne myslenie) prechádzame Trnavou po nekonečnej ceste do Dolnej Krupej. Spoločníkom nám je vietor a oblaky ihrajúce všetkými odtieňami hrozivosti. V duchu si iracionálne premietam výčitky voči PJovi za zvolenú trasu, hoci za triezveho uvažovania som mu za ogranizáciu veľmi vďačný. 10 nezáživných kilometrov a konečne strechy Dolnej Onej. Vtedy konečne prichádza to, čo som na minulom CV zažil ihneď - prvá inštancia pozitívnej emócie: zjazdujeme do dediny, PJ dvíha ruky nad hlavu a prvý slnkalúč onoho dňa dáva šancu, že CV sa na dobré obráti.

Lež všetko má svoj čas a čas má všetky svoje fragmenty naplánované po svojom.

Obe Krupé sklamali, situáciu nezachránil ani cyklista vychádzajúci z krčmy, o ktorej PJ prehlásil - súdiac čisto z pohybov tohto človeka - že na štamgastoch nešidí. S cyklistom som sa rozlúčil v momente, kedy niečo začal mumlať. Len v závere som rozpoznal slová "Neodpovedá", ktoré patrili mojej chladnej odozve na jeho isto interesatný svetabôl. Neviem, či spomenúť Večierku, kde som kúpil aspoň nejaké "kekse", pričom som prinútil domácic poslúžiť mi mimo otváracích hodín.

V Hornej Krupej prišla Piťukeho kľúčová veta - "Musíme začať šetriť kilometre". Skratka popri JRD cez polia mi poopravila predstavu o maximálnom množstve blata, ktoré je možné nacapiť na bajk. To bola jednoducho šupa, kolesá úplne paralyzované a z velocipedu sa stal osol ignorujúci oprátku. Nielen ja som bol bohatší o nové poznanie. I PJ konečne spoznal význam slova blatník - táto súčasť výbavy jeho tátoša ho trápila celý čas - blatník verný svojmu menu absorboval sebemenší kus hnedého zlata (a či sa tomu nevraví takto?) a v tomto stave vydával nepríjemné zvuky.

Nič ale nemohlo zabrániť postupnému prelomeniu CV do čiernych čísel. Zablatené polia pripomínali rajskú záhradu - rôzne druhy ovocia (čo po tom, že s našimi znalosťami botaniky sme si trúfli len na slivky a jablká) a scenérie zvlnenej vidieckej krajiny. Myslím, že pobavilo aj zistenie, že moje s láskou zbalené hrušky z domu na cestách-necestách splynuli so záložným tričkom. Áno, skladovať oblečenie spolu s ovocím, vyznačujúcim sa neveľkou rezistenciu tlaku vedie k potlači pôvodne bieleho trička ovocným motívom.

Katarínka - ozaj magické miesto. Malé kvapky dažďa padajúce cez oskalpovanú vežu starého kostola a vhodne vybrané útržky z diel autorov spojených s týmto miestom a Milana Rúfusa rozmiestnené v areáli. Viac nemám čo povedať. Prešli sme okolo tábora rádu katarínkov vyzerajúceho vyľudnene no nie ľudoprázdne a uháňame do Dobrej Vody. Ďalšou z rady ovocných príhod bolo PJove dobre myslené upozornenie na ovocný storm nevhodne načasované na zjazd do tejto dediny. Výkrikom "Jabloň" u mňa vyvolal nečakanú PádDoBlataException.

Vo Vode padá rozhodnutie o nocľahu v rekreačnom stredisku Mariáš. Fascinujú ma miesta, kedysi strediská spoločenského života, teraz doplácajúce na zmenu životného štýlu a preferovaných dovolenkových destinácií. Celkovo opustené budovy majú v sebe niečo, o čom sa mi pomerne často i sníva ale za bdenia to neviem popísať. Asi poznáte intenzívny pocit zo sna, ktorý sa po prebudení rýchlo stráca, chvíľu po ňom zostávajú ešte obrazy a výjavy, aby aj tie zmizli, keďže svoj účel, mne nie jasný, už podľa svojho názoru splnili. Mariáš bolo teda miesto, kde si viem predstaviť realizáciu podnikateľského plánu zameraného na segment ľudí, ktorí rekreácie pri slovenských vodných plochách zažívali rok čo rok a ťažiacich z ich nostalgie - hoci i za nábytkom, aký sme to videli.

Okolité príbytky aspoň sčasti slúžia naďalej - s jedným majiteľom sme prehodili zopár slov. Pri ohníku a Kozlovi z neďalekého bufetu, kde taktiež nikto nechodí a ohníku nám večer za mrholenia ubehol a vydali sme sa na voči plánu nie celkom zaslúžený odpočinok.

Deň prostredný
Vstávame o šiestej, vychutnávame si chlad rána i raňajok, takže vyrážame o nejakej ôsmej. Na programe máme veľké mestá - v Brezovej prichádzam do potravín spolu so záverečnou - nikdy som nevidel taký prázdny regál s pečivom. Beriem posledný chlieb a ešte jeden, čo som zobral z akéhosi nákupného košíka. Ten mi neskôr uchmatol PJ nevediac o nesmiernej tvrdosti tohto pokrmu. PJ, ale hádam si ho doma nevyhodil!! Zároveň si dávame parádny obed u Tvarožkovcov - iba na výlete si dokážem takéto veci naozaj vychutnať - posedenie na slnku, pri pive, cesnačke a haluškách - vzácne chvíle. Po hodoch býva bolenie brucha, v našom príbehu nôh. Stupáčik za Myjavou (PJ, nezaprúc svoje básnické vlohy, ju pohotovo nazval "krásavicou na...Myjave") naplno odkrýva krásu kopaníc, ovocných stromov, dvorov a ľudí. Prechádazme cez Poriadie, časť Sovinec (pracovný názov Poriadny Sovinec). Na konci na pocestných číha dom, ktorého majiteľ má peniaze ale postráda vkus - zrub v krajine, kde široko ďaleko podobný typ stavby nenájdete a pred zrubom Mercedes. Našťastie nás vstrebáva les a v ňom striedavo mierne i strmšie stúpania. Oddychujeme pri studni so starým dobrým pákovým mechanizmom, ktorého funkčnosť pochopiteľne preverujeme. Cesta až po Veľkú Javorinu neponúka námety na písanie, len číru esenciu pocitov, pre ktoré sa na cyklovýlety chodí - námaha a postup vpred. Preskočím tamojšie hody a sme opäť na zjazde. Tento bol úžasný, strednotempový. Stmieva sa, prekračujeme definitívne hranicu a na križovatke ciest s cedulou "Zákaz táboření a rozdelávaní ohně" prijímame rozhodnutie o nocľahu na najbližšej lúke. Len čo sme spravili pár šliapnutí do pedálov, pred nami sa vynára ideálny protoyp lúky. Skoro ideálny, čosi mu chýbalo, čosi, čo sme tušili za najbližším kopcom. A to čosi sme aj našli. Pravda, zarazil nás poľovnícky džíp zaiste znamenajúci prítomnosť poľovníka. Našťastie sme stretli nie jeho, len pár srniek, ktoré sme našou stavebnou činnosťou odplašili. Chutná večera dala bodku za nádherným dňom a otáznik do dňa nadchádzajúceho. Zatiaľ čo PJ už prechádza rôznymi písmenami gréckej abecedy čo sa štádií spánku týka, ja si ešte vychutnávam pohľad na blikajúce svetlá miest a dedín a mesiac rozmazaný pozostatkami oblačnosti.


Deň posledný
Pohľad na východ slnka zo stanu niečo po šiestej stál za foto. V pretrvávajúcej obave z poľovníka a vyfabulovanej možnosti pokuty rýchlo balíme, no o to pomalší sme pri raňajkách - tie si trebalo vychutnať. Pozvoľna klesajúcou cestou zjazdujeme českou krajinou. Cesta prestáva byť zaujímavá - výhľady už nie sú také vzácne. Doprajeme si dobrého pocitu pri záchrannej akcii ovce, ktorú sme kmitavou silou vyvíjanou na balíky sena za popokopávania ovce do jej kožucha (všetko s mierou, muselo s jej to páčiť) oslobodili zo zajatia. Mala šťastie, že zabékala, keď sme prechádzali okolo. Míňame stan kolegu - cyklovýletníka, ktorý však len teraz vstáva - môže byť okolo desiatej. Následne nás rozladila úroveň služieb na Mikulčinom vrchu - v penzióne obsluhovali len ubytovaných (mamľasi, takto sa robí turistický ruch) a vo všetkých ostatných zariadeniach mali zatvorené. Čierny pondelok. Navyše mi telefón nepríjemne pripomína pracovné povinnosti. Po prejdení pohodových trávnatých prérií na hraniciach SR-ČR a hľadaní rozdielov medzi územiami nás čaká nepríjemné a nič neprinášajúce stúpanie cez kopec do Drietomy z obdobne nepríjemným zjazdom. Na jeho konci, čuduj sa svete, cesta zakončený rebríkom. Nadávky zneli bučinou ostošesť. Pokračovali aj po dojazde do Drietomy, kde chvíľu trvalo kým sme našli správny smer a veru aj bajk letel v hneve do trávy. Miestnou raritou sú potraviny zatvorené v pondelok, ale motorest nám poskytol minimálne rovnako kvalitnú vzpruhu - dávame obed, PJ samozrejme mäso, ja nejaké sladké domáce rezance s orechami a orechovými škrupinami, ale chutilo. V stúpaní, ktoré sme niesli veľmi zaťažko - slnko pražilo, bajky oťažievali - sme navyše stratili cestu. Vidiac Trenčín, zanovito som sa rozhodol zjazdovať rovno k nemu, lež vynoriace sa opustené ovocné háje nepustili. PJ chcel pokračovať ešte po ceste, ale vtiahol som ho do tejto šlamastiky. Naberúc pár jabĺk sme uznali za jediné východisko návrat na tú jeho cestu. Lež opäť sa naše cesty rozišli - zatiaľčo on poctivo tlačil naspäť, už mimo dohľad som sa rozhodol skúsiť to po svojom. Celý čas bola hrozbou diaľnica, ktorú nie je ľahké prekonať - skúsenosti máme už z Novej Bane. Akoby zázrakom ma trmácanie doviedlo k pavučinami obvešanému podchodu pod rýchlocestou - ktovie koľko ich možno nájsť - asi som mal veľké šťastie. Dávam info PJovi a už mi nič nebráni v ceste na trenčiansku železničnú stanicu. Keď sa však snažím dovolať mu, nedvíha. Prichádzajú výčitky a strach či sa niečo v tej divočine neprihodilo, ale keď poviem, že už o pár desiatok minút sme si pochutnávali na zmrzline, zo zmrzlinárne mimoriadne príjmenej prevádzkarky na stanici, je jasné, že naše účinkovanie na cestách-necestách sa neminulo pozitívnym účinkom výletníctva na psychiku počítačmi sužovaného človeka.

Najbližšími plánmi je buď hrebeňovka Považského Inovca - Leopoldov-Trenčín alebo potulky štiavnickými kopcami. Dovtedy, vždy keď vidím Slnko, mám pocit, že na mňa svieti akosi spiklenecky - v spomienke na výlet, ktorý sme spolu s ním prežili.

Veľká Javorina (by PJ)


(16. - 18. august 2008)

Deň prvý
Po piatkovej prietrži mračien s krupobitím sa ani v sobotu ráno počasie neumúdrilo, stále výdatne leje. Odchod na CV teda nútene odkladáme. Predpoludním sa ale počasie konečne zlepšuje, nový termín odchodu je 11:47 z Hlavnej stanice. Na stanici je národa a národa, nemáme šancu zakúpiť si lístok pri pokladni, a tak nastupujeme do vlaku a platíme u sprievodcu. Za dva lístky s bicyklami a príplatkom za zakúpenie lístku vo vlaku (40 SKK) platíme takmer 300 korún, a to cestujeme len nejakých 50 km do Trnavy.

Z Trnavy do Dolnej Krupej je to len nejakých 10 km, cesta je ale nezáživná, pretože fúka nepríjemný severák a nič zaujímavé sa popri nej nenachádza. V Dolnej Krupej sme si chceli obhliadnuť kaštieľ, cez zamknutú bránu sa k nemu ale nedostaneme. Pokračujeme teda ďalej do Hornej Krupej. Odtiaľ sa vydávame skratkou po poľnej ceste popri poľnohospodárskom družstve. Už po pár metroch zisťujeme, že to nebol najvhodnejší nápad. Bajky máme celé zablatené a de facto nepohyblivé. Na krátkom úseku musíme niekoľko krát odstranovať blato z kolies, bŕzd, a ja aj z blatníka, ktorý síce blato zachytí, nepovolí však následne akýkoľvek točivý pohyb kolesa. Až keď sme z najhoršieho vonku, objavujeme aj pozitívne stránky tejto cesty. Občerstvujeme sa slivkami aj výbornými planými jabĺčkami, zopár si ich berieme aj do zásoby.


Dostávame sa do obce Naháč, využitím skratky sme stratili asi dve hodiny. Na chvíľku sa zastavíme v krčme a pokračujeme ku zrúcanine kláštora Katarínka.

Zaćína popŕchať, a tak sa schovávame a zvažujeme možnosť prenocovania. Dážď ale postupne ustane a máme ešte niekoľko hodín denného svetla, a tak pokračujeme ďalej. Dostávame sa do Dobrej Vody, dávame chrumky a pivo a smeruje do rekreačného strediska Mariáš. Na naše veľké počudovanie sa dozvedáme, že stredisko je už vyše roka opustené. Utáboríme sa teda pri ohnisku, rozložíme ohen, navečeriame sa a ideme spať.

Deň druhý
Kedže máme čo dohánať, vstávame zavčasu o 6 hodine, okolo 8 vyrážame.

Prvou zastávkou je Dobrovodský hrad, z ktorého nafotím celkom peknú panorámu okolitej krajiny. Pokračujeme do Brezovej pod Bradlom. Miguel konečne nakúpi potraviny, v reštike sa naobedujeme a stretávame (už po druhý krát) zahraničného cykloturistu. Predtým sme ho videli na Katarínke. Usúdili sme, že nebol tunajší, lebo vždy namiesto pozdravu len zdvorilo pokýval hlavou.

V pôvodnom pláne CV figurovala aj možnosť návštevy Mohyly M.R. Štefánika na Bradle, kvôli časovému sklzu ale Bradlo vypúštame a ideme po asfaltke do Myjavy. Popri ceste vidíme množstvo odbočiek na typické myjavské kopanice. V Myjave opät stretávame našeho starého známeho, tentokrát už naposledy.

Len čo opustíme Myjavu prvýkrát zahliadneme náš dnešný ciel - Veľkú Javorinu. Postupne sa dostávame z asfaltky na lesnú cestu, ktorá je lemovaná černicami a malinami. Ďalší kus cesty vedie po štátnej hranici.

Okolo 6 hodiny večernej prichádzame na Veľkú Javorinu a večeriame na Holubyho chate. Je už dosť neskoro, a tak hľadáme na mape miesto na prenocovanie. Trojica štvorkolkárov nám odporúča kemp Vápenky. Klesáme prudkou lesnou cestičkou po modrej značke, ktorá rozhodne nie je vhodná pre bajky. Značku strácame, pokračujeme ale ďalej na sever a napájame sa na červenú znacku. Vieme, že sa do kempu nedostaneme, a tak stanujeme na rozľahlej lúke pri Kamennej boude. Večer nám robia spoločnosť srnky a k nim neodmysliteľne patriace výstrely poľovníka.

Deň tretí
Táto noc bola o poznanie chladnejšia ako predošlá. Ráno nám ale spríjemňuje nádherný východ slnka, ktorý pozorujeme priamo zo stanu. Po raňajkách vyrážame podobne ako v predošlý deň okolo 8.

Asi o hodinu prichádzame na lúku, kde nás zastaví podivný zvuk. Najskôr sa mi zdá, akoby na nás niekto krical: "Niéé, niééé!". Miguel sa ide pozriet na lúku. Objavuje tam ovcu zakliesnenú medzi balíkmi sena.

Chúďa, nevedela sa dostať von, a tak volala o pomoc svojim typickým "Béé, bééé!". Keď sme sa pri nej objavili, upokojila sa a verila, že ju z tejto šlamastiky dostaneme. Nebolo to ale vôbec jednoduché. Seno je síce obyčajne považované za dosť ľahký materiál, nie však, keď je natlačené do obrovského balíka. Snažili sme sa najskôr balíky poposúvať. Balík sme síce s vypätím všetkých síl nejako posunuli, ten sa ale hneď vrátil na pôvodné miesto. Skúšali sme nájsť niečo na podopretie posunutého balíka, na lúke sa ale žiadny vhodný predmet nenachádzal a bajky sme na tento úcel obetovať nechceli. Nakoniec sa nám podarilo trošku posunúť jeden z dvoch balíkov, ktorý ovečku zvieral a miernymi kopancami sme jej naznačili, že už je voľná. Keď vybehla, spustila svoje víťazné "Bééé!", chvíľku sa dezorientovane obzerala po okolí, ale potom už celá šťastná bežala naspät k svojej čriede.

Pokračovanie cesty je príjemné, prechádzame lúkami s peknými výhľadmi na okolie. Križujeme hlavnú cestu a zastavujeme na odpočívadle. Za chvíľu sa sem privalí cyklistický pelotón. Pýtame sa na ďalšiu našu destináciu - Mikulčin vrch. Holky na naše veľké zdesenie dvíhajú prsty k oblohe. Je pred nami teda prudké stúpanie. Našťastie po asfaltke a s očakávaním občerstvenia na vrchole to nejak zvládame. Je ale pondelok a žiadna chata na vrchole nie je otvorená. Schádzame do oblasti Vyškovec s typickými moravskými kopanicami. Keďže mám už minimum vody a pred nami sú ešte nejaké horské prémie, navštevujem jednu z kopaníc. Domáci tvrdí, že by mi aj nalial, ale vodu v dome má zakalenú, a aj on sám musí nosiť vedrá zo studne za domom. Hold, život na kopaniciach je tvrdý. Načapujem si teda z druhej studne. Vo vode síce plávajú drobné nečistoty, v prípade núdze bude ale aj takáto tekutina dobrá.


Vystúpame na vrch Kykula, kde sa opäť dostávame na česko-slovenskú hranicu, po ktorej putujeme až po sedlo Machnáč. Na tomto úseku posledný krát vidíme Veľkú Javorinu. Pokračovanie cesty od Sokolieho kameňa po Drietomu je veľmi namáhavé - tlačíme bajky do kopca asi pol hodinu, klesanie z vrchola je tiež veľmi strmé, ale až na pár prekážok zjazdné.

V motoreste v Drietome obedujeme a pokračujeme ďalej po červenej do Trenčína. Vystúpame nad Drietomu, značku strácame, ale Trenčín je už nadohľad, a tak smerujeme priamo na mesto cez polia. Cestu nám ale skríži ovocný sad. Rozdeľujeme sa, ja blúdim asi 20 minút v labyrinte ovocného sadu, až kým neobjavím prechod popod diaľnicu, ktorým pred časom prešiel aj Miguel.
Opät sa stretávame na trenčianskej železničnej stanici. Nakúpime ešte pijatiku na cestu (rozumej minerálku a tonic), 18:47 odchádza vlak. Vagón je bez okien, ale zato s nefunkčnou klímou, a tak sa potím ako som sa snáď nepotil počas celého CV. Tesne po 9 večer som už doma a môžem čistiť bajk, aby bol pripustený k odparkovaniu.

Summa summarum
Ako vidno, plán výletu sa nám nepodarilo naplniť, pričom sa nemožno vyhovárať len na nepriazeň počasia v úvodný deň. Pri plánovaní výletu som rátal aj s variantom ukončenia v Trenčíne, takže rozhodne nie som sklamaný. Prejazd Považským Inovcom nám teda ostáva na niektorý z dalších CV (či už pôjdeme z Trenčína do Hlohovca alebo naopak).
Update: Hrebeňovku Považského Inovca sme nakoniec tiež úspešne absolvovali.

11 augusta 2008

Ďalej po Štefánikovej magistrále (návrh CV)


Tento CV bude voľne nadväzovať na výpravu do Malých Karpát spred vyše roka. Chceme pokračovať po červenej turistickej značke, pričom sa nenapojíme priamo na mieste, kde sme značku opustili, ale až o pár kilometrov ďalej. Celková dĺžka trasy podľa mapy je približne 230 km a vedie prevažne kopcovitým terénom. Po skúsenostiach z predchádzajúcich CV to môže znieť ako utópia, ale rád by som bol, ak by sme ju zvládli počas troch dní.

Naše putovanie začneme na bratislavskej Hlavnej stanici a zvezieme sa vlakom do Trnavy. Tu nasadáme na bajky a smerujeme po asfaltke do Dolnej Krupej, kde chceme navštíviť kaštieľ, kam v minulosti niekoľkokrát zavítal aj hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. Odtiaľ pokračujeme do Hornej Krupej a po poľnej ceste do obce s atraktívnym názvom Naháč. Sme na úbočí Malých Karpát a po modrej značke sa dostávame do obce Dobrá Voda, kde sa konečne napájame na Štefánikovu magistrálu. Z Dobrej Vody ideme už po červenej do Brezovej pod Bradlom. Tu máme možnosť buď vystúpať na Bradlo, kde sa týči Mohyla Milana Rastislava Štefánika, alebo tento kopec obídeme, aby sme ušetrili trochu síl. Ďalšou zastávkou je mesto Myjava, a odtiaľ sa povedľa obce Stará Myjava dostávame do Bielych Karpát. Popri Vrchu Slobodných prichádzame na česko-slovenskú štátnu hranicu. Po pár kilometroch nás čaká takmer 1000 metrov vysoký vrch Veľká Javorina. Za sebou teraz máme niečo vyše 70 km šliapania do pedálov (prípadne tlačenia bajku do kopca). Niekde v tejto oblasti zrejme budeme chcieť prenocovať.

Za Veľkou Javorinou po prvý raz v rámci našich cyklovýletov opustíme územie Slovenska a vstúpime do Českej republiky. Celú trasu na Morave chceme absolvovať po červenej značke, budeme sa pohybovať najmä v kopcovitom teréne. Miesta, cez ktoré budeme prechádzať tu asi netreba spomínať, keďže ich názvy zrejme nie sú pre čitateľa príliš známe. Českú republiku opäť opustíme po asi 30 kilometroch na mieste zvanom Kykula, prípadne rázcestie Machnáč.

Na Slovensku ďalej pokračujeme po červenej cez obec Drietoma do Trenčína, čo je po dlhšom čase miesto, kde môžeme doplniť zásoby. Tu sa červená značka rozdeľuje, my mierime smerom na juh cez pohorie Považský Inovec do Hlohovca, a teda opúšťame Štefánikovu magistrálu. Na trase je viacero významných bodov, za všetky spomeniem vyše 1000 metrov vysoký Inovec (nepliesť si ho s Veľkým Inovcom z predchádzajúceho výletu) a lyžiarske stredisko Bezovec. Na mape ma ešte zaujali sedlá Marhat a Havran, je tu ale aj kopa iných miest, ktoré verím že lepšie spoznáme. Červená značka v tomto smere končí v Hlohovci, odkiaľ je to len kúsok do Leopoldova a tam už chodia pravidelné vlaky do Bratislavy.

Trasa od Kykuly (hranice s ČR) do Leopoldova meria asi 130 km, treba na nej teda rátať s nocľahom, ktorého miesto bude presne určené až počas výletu.

Načrtnutá trasa CV je podľa mňa veľmi zaujímavá, privedie nás na mnohé krásne miesta, ktoré sme doposiaľ nenavštívili, ale tiež svojou dĺžkou (či už časom alebo vzdialenosťou) poriadne preverí naše schopnosti.