Osmička zo Stratenej

(cyklovýlet, 17. august 2007)

Na druhý spoločný cyklovýlet (CV) v Stratenej sme sa vydali už iba dvaja, keďže prvý náročný CV si vzal svoju daň v podobe pokazených bicyklov Milanka a Axela. Tentokrát sme sa vybrali do zložitejšieho kopcovitého terénu, pričom trať mala tvar osmičky, dvakrát sme navštívili sedlo Čertova hlava.
Začiatok trasy bol rovnaký ako pri prvom CV, až asi po 8km v Mlynkoch sme sa odklonili smerom do Havranej doliny. Ešte v dedine sme sa zastavili pri studničke a dopriali si osvieženie. Po asfaltke sme pokračovali až po Havraniu dolinu, odtiaľ šla lesná kamenistá cesta, ktorá sa pri čoraz strmšom stúpaní postupne zužovala. Vystúpali sme až na Čertovu hlavu a poprezerali sme si miesto, na ktoré sme sa plánovali za pár hodín ešte raz dostať, tentokrát z iného smeru.
Cesta nadol mala spočiatku podobný charakter ako smerom hore (kamenistá, strmá, dokonca rozrytá nejakým ťažkotonážnym vozidlom), po chvíli sme ale presedlali na asfaltku a po nej zjazdili cca 8km do Novoveskej Huty. To bola bezpochyby najlepšia časť celého CV. V Hute sme sa zastavili v miestnom pohostinstve na námestí, najprv vyzeralo byť opustené, po chvíľke nás ale predsa len obslúžili. Keď sme už boli na odchode, prisadol si ku nám miestny obyvateľ a vypytoval sa nás odkiaľ sme, kam ideme – proste klasika. Následne nás ale začal upozorňovať na možnosť blízkeho stretnutia tretieho či koľkého druhu s medveďom, čo nás mierne znepokojilo. Vysvetlil, že v takom prípade je najlepšie ľahnúť na zem a hrať mŕtveho. Na potvrdenie tejto teórie ešte pridal historku, ako si raz jeho známy ľahol pred medveďom a prežil to, hoci ho medveď čiastočne oskalpoval. To nám hneď dodalo odvahy na vstúpenie do lesa, hoci možno sme sa tak ponáhľali preč, aby sme boli ušetrení ďalších hororových príbehov.
Z Novoveskej Huty sme ešte kúsok stúpali po asfaltke, potom sme po modrej pokračovali cez les, kde sa vo veľkom ťažilo drevo. Cesta bola na mnohých miestach značne rozrytá. Po náročnom tlačení bajkov do kopca sa nám stratila modrá značka, podľa mapy sme usúdili, že by malo stúpanie ešte pokračovať, cestičku sme ale nevideli, tak sme sa vybrali lesným porastom ďalej do kopca miestami, kde zrejme už niekto pred nami prešiel. Mali sme pravdu, značka tam naozaj bola. Ešte zopár krát sa nám stalo, že sme museli značku hľadať, bicykle sme často tlačili a dokonca mierne popŕchalo, z čoho sme boli trošku znechutení. Na jednom mieste sme dokonca začuli pred nami akési šuštanie, po vypočutí príbehu o medveďovi nám napadlo jediné racionálne vysvetlenie. Rozmýšľali sme, či máme smelo čeliť osudu, alebo sa obrátiť a uhánať do bezpečia. Miguel sa odvážil a s pomocou nie veľmi hlučného mobilu išiel maca vyplašiť. Samozrejme tam žiaden maco nebol, zrejme to bola veverička alebo len výplod našej fantázie.
Konečne sme sa dostali na rázcestie pod Muráňom, kde sme našli polovnícky posed, ktorý sme na striedačku navštívili. Keďže sme boli už na najvyššom mieste plánovanej trasy, najedli sme sa tu. Miguel ale na mape ešte objavil blízky kopec – Veľká Knola. S prísľubom, že sa nám tam naskytne pekný výhľad, som prijal túto ponuku. Cesta hore bola celkom príjemná, po mäkkej lesnej cestičke, vrchol sa však vrcholom dá len ťažko nazvať. Bola to akási zelinou a stromami zarastená planina, ktorú okrem nás v tom čase okupovalo aj množstvo dotieravého hmyzu. Bola tam síce aj ružica s rôznymi miestami, ktoré by bolo vidieť – nebyť oblakov a okolitého porastu.
Cestou späť sme znova križovali Čertovu hlavu, ale keďže sa už začalo zvečerievať, dlho sme sa tam nezdržali. Cez Zadný a Predný Hýľ sme sa dostali až na Geravy, kde som sa tešil na kapustnicu, ktorú som si tam dal pred rokom. Bufet bol však už zatvorený. Na druhý deň sme ale boli na pešej túre na Geravách a zistili sme, že ponuka bufetu bola značne okresaná, mali len klobásu a hranolky, a dokonca ani tú klobásu nám kvôli nedostatku plynu neboli schopní pripraviť. Takže som bol aj celkom rád, že počas CV bol bufet zatvorený a nezdržali sme sa zbytočne.
Z Geráv sme museli ešte kúsok bicykle znášať dole strmým svahom, potom už bola cesta relatívne rovná, poznal som ju z minuloročnej túry na Veľký Sokol. Samozrejme na bajku oveľa rýchlejšie ubehla. Ešte za svetla sme sa vrátili na chatu.

Hnilecká cyklomagistrála

(cyklovýlet, 15. august 2007)

Na tento deň sme si naplánovali celkom jednoduchú cyklotúru popri riečke Hnilec. Prvá časť bola zhodná s Hnileckou cyklomagistrálou, cestu späť sme chceli absolvovať po červenej turistickej značke.
Na začiatok sme si dopriali stúpanie po asfalke na bod zvaný ktovie prečo Pod Čižmou, odtiaľ sme klesli po poľnej ceste k Dobšinskej Maši. Tu sme sa napojili na magistrálu a prešli sme asi cez 10 dediniek, ktoré vo svojom názve obsahovali Mlynky (Prostredný Hámor, Mlynky, Rakovec, atď.). Po odjazdení asi 5km začal mať Milan problémy s pedálom - nemohol ním točiť. Zistili sme, že keď ho odtočí na druhú stranu (proti smeru pohybu), tak opäť funguje, žiaľ len na chvíľu, kým znova nezadrhne. Ak si dobre spomínam, tak v Prostrednom Hámore sa situácia zopakovala. Odstavili sme bajky na parkovisku a snažili sme sa problém odstrániť. Anglicko-slovenská dvojica, ktorá tam stála so svojim karavanom, nám ponúkla pomoc. Požičali sme si nejaké náradie, rozmontovali pedál a snažili sa ho opraviť. Keď sme mysleli, že to už bude OK, pokračovali sme ďalej. Po chvíli ale Milanov bajk opäť štrajkoval, tak sa Milan rozhodol, že nemá cenu pokračovať a že pôjde vlakom späť do Stratenej.
Milan bol schopný sa s nami ešte previezť do Hnilca, táto časť cesty bola ale dosť náročná, pretože bola značne zarastená trávou a museli sme čeliť rôznym nástrahám, či to boli bodliaky útočiace zboku, výmoly nenápadne číhajúce zospodu, prípadne strašlivé Axelove výkriky a psí brechot prichádzajúce vzduchom.
Dominantou Hnilca je kostol týčiaci sa na kopci pri cintoríne, ktorý je vidieť zo širokého okolia. Zastavili sme sa v krčme, chceli sme si dať kofolku, ktorú žiaľ nemali, tak sme si dopriali pivko. Odtiaľ sme už pokračovali len traja, Milan pomaličky šiel na stanicu počkať na vlak.
Z Hnilca sme pôvodne plánovali pokračovať ešte zopár kilákov po magistrále, kvôli časovému sklzu sme sa však vydali po asfaltke smerujúcej k sedlu Súľová. Stúpanie bolo dosť náročné, s viacerými serpentínami. Ja som šiel konštantným tempom 12km/h, Axel s Miguelom sa vliekli kdesi za mnou. Na vrchole som ich musel asi štvrť hodiny čakať, čo mi ale kvôli únave príliš nevadilo.
Zo sedla sme mali pokračovať po červenej turistickej značke na vrch Smrečinka, značku sme ale hneď na začiatku stratili, tak sme sa orientovali podľa slnka a mapy, a snažili sme sa tak dostať na Smrečinku. Objavili sme žltú značku, ktorá sa mala po čase križovať s červenou, istý úsek žltej značky bol ale podľa nápisov na stromoch neprístupný, nemali sme však na výber, tak sme týmito miestami rýchlo prešli. Po ceste nás potešila ešte studnička, ktorá bola osadená len nejaké dva roky dozadu.
Konečne sme sa dostali na červenú značku, tento úsek bol veľmi príjemný, zjazd sa striedal s rovinatým terénom, s peknými výhľadmi na okolité hory. Na križovatke, z ktorej vychádzalo asi päť ciest sme značku ale opäť stratili, tak sme sa vydali po jednej z ciest. Stretli sme tam miestneho pastiera kráv, ktorého som sa pýtal na cestu. Vedel som, že červená značka má ísť smerom na obec Rakovec, ktorou sme prechádzali opačným smerom, tak som sa pýtal na cestu, pomáhajúc si mapou. On nám iba potvrdil, že ideme správne, že tou cestou sa dostaneme do Rakovca. Ešte nás upozornil, že po ceste sa práve presúvajú kravy, nech si dáme pozor.
Vyšli sme v Rakovci, samozrejme sme neboli na červenej, Axel na dôvažok dostal osmičku na zadnom kolese. Keďže už bolo šero, vydali sme sa späť po cyklomagistrále. Šliapali sme do pedálov zo všetkých síl, po necelej hodine sme sa v úplnej tme konečne dotrepali naspäť na chatu.