Bukovské vrchy, zrúcaniny východného Slovenska

(5. - 12. mája 2013)

Pre prvý výlet roku 2013 sme bajky nechali doma a vybrali sa v zostave PJ a ja posilnení Rišom, ktorý ale na tomto blogu nováčikom nie je, viď články z Nízkych Tatier.

Deň 1: BA, Košice, Humenné, Osadné

Cesta na ďaleký východ, kam sme po Októbrovom bajk výlete opätovne zamierili nečakane skoro, mala klasický priebeh. Zopár pív v IC-čku, kam nás umiestnili do vozňa matiek s deťmi (hoci sme predstavovali skôr skupinku troch detí bez jedinej matky), k tomu SME-čko, z ktorého obľúbenú divadelnú prílohu vyfasoval šťastlivec Rišo. V Košiciach sme prestúpili na vlak do Humenného a pokračovali ríbezľovým vínkom z Rače. V Humennom sme čas využili na obed v Off Road Pube, no čas zvýšil aj na extra čapáka v staničnom bufáči. Proces presunu sme ukončili autobusom do Osadného. Tu sme už mali z minula vytipované fajn miesto na stanovanie – altánok na lúke za dedinou. Pokus o pochôdzku miestnych pohostinstiev neuspel – mali zatvorené – a tak sme večer strávili pri poslednej fľaši vína a skromnej vatre.

Deň 2: Osadné – Ruské sedlo

Ráno sa s Rišom vydávame na lov do potravín, aby sme zistili, že Rusíni oslavujú v týchto dňoch Veľkú noc. Pred jedným z obchodov sa však skvie preprava s čerstvým pečivom. Majiteľa nikde, preto navštevujeme kostol v stráni lákajúci aj na kryptu s pozostatkami vojakov z I. svetovej vojny. Kostol je z prevažnej časti otvorený a voľne prístupný, nakukneme aj na zvonicu. Pre nás z Bratislavy je možnosť voľne si pozrieť interiér bez dohľadu nezvyčajná a príjemná. Krypta je taktiež pôsobivá, i keď spôsobom akým to od krypty možno čakať. Viac povedia priložené fotky.

Po prehliadke sa vraciame do obchodu, tentoraz sa ná podarilo odchytiť majiteľa a čo-to poživne dokúpiť. PJ-a nachádzame v stave v akom sme ho zanechali a ktorý preslávil aj Ondráša Machuľu. Po raňajkách a kalíšku Spišskej borovičky pokračujeme v nám s PJ-om už známej trase do Bálnice a odtiaľ po hrebeni. Neschádzame však po železnici smerom do Poľska ako minule, ale ostávame na hore. Príroda v Bukovských vrchoch sa prebúdza neskoršie ako v nížinách, mnohé stromy len začínajú zelenať. O 15:15 začína zápas MS v hokeji s Nemeckom, ktorý počúvame z mobilu. Uzatvárame dohodu, že po každom našom góle pijeme borovičku. Návrh rovnakým spôsobom oslavovať aj neprehratú tretinu neprešiel. Keby sme vedeli, že prvé pravidlo nám dá v ďalších zápasoch len minimum príležitostí na „oslavu“, mohlo schvaľovanie druhého dopadnúť inak... Záver zápasu počúvame s napätím, dokonca aj pochod sme prerušili, hoci nás od Ruského sedla delil len kúsok. Pri útulni nachádzame dvoch Čechov putujúcich z opačného smeru. Vydávame sa bez batohov odložených povyše sedla do Roztokov Gornych, no podľa očakávania tu tak ako naposledy nič otvorené nie je. Dočerpávame teda aspoň vodu s výdatného potoka na poľskej strane, keďže prameň Cirochy mal prietok, za ktorý by sa hanbil aj Manneken Pis. Pár kalíškov Spišskej uzatvára deň a zaliezame do stanov rozložených priamo v sedle.

Deň 3: Ruské sedlo – sedlo pod Čierťažou

Ráno zjem posledný krajček chleba a zakrátko aj poslednú horalku. Ponuky na sharovanie jedla sa mi nehrnú a tak sa hladný mátožím pohorím až po odbočku z Jarabej skaly do Novej Sedlice. Po žltej značke a bez ďalšieho jedla sa vydávam na troj-hodinový zostup, zatiaľ čo ostatní pokračujú hrebeňom. Sprvu vedie žltá značka málo vychodeným bukovo-jedľovým lesom s množstvom potokov. Podarilo sa mi vyváľať sa v blate. Po pošmyknutí som sa najprv zachytil opretím o palicu, tá sa však hneď nato zlomila a môjmu pádu do blata už nič nestálo v ceste. No čo, sranda musí byť. Horšie bolo, keď les skončil a do Sedlice zostávali asi dve hodiny po asfaltke. Stretávam policajné auto a neskôr aj pár peších. Do dediny vchádzam s ubolenými nohami, no tmavé pivo, cesnačka a pirohy v penzióne Kremenec robia zázraky. V obchode, ktorý zrejme patrí k penziónu a otvorili ho na požiadanie dokupujem potrebné jedlo a po druhom tmavom pive, čo je mimochodom môj osvedčený recept na obnovenie síl, vyrážam o 17:15 s rozhodnutím vystúpiť na Čierťaž a odtiaľ zbehnúť do sedla k zvyšku výpravy. Len čo som vyšiel spod strechy prihrmela búrka. Prečkávam ju na zástavke autobusu, keďže za tmavými oblakmi vidno svetlú oblohu. Po dvadsiatich minútach sa vyjasnieva a už za Slnka veselo pokračujem. Hneď v úvode treba prebrodiť naboso potok. Púšťam si Gamma Ray a Rhapsody of Fire a s jedným zlým odbočením za dve hodiny zdolávam Čierťaž až po sedlo. Z Poľskej strany sa k útulni, kde sme sa rozhodli prenocovať, valí hmla. Pripomína nám inú útulňu v Nízkych Tatrách, kde sme onehdá predrkotali celú noc. Príprave nocľažiska venujem preto pozornosť – okolo prične s karimatkou rozmiestňujem vrchnú vrstvu zo stanu v snahe minimalizovať prúdenie studeného vzduchu. Ukazuje sa to ako dobrá voľba. Naopak, PJ si odvážne si vybral nocľah hore pod strechou. Celú noc sme potom počúvali jeho prehadzovanie v dôsledku chladu, ktorý na neho prúdil hádam zo všetkých strán.

Deň 4: Čierťaž, Kremenec, Wielka Rawka, Nová Sedlica, Snina

Skoro ráno vstávame. Ujedáme ešte raz zo zásob, ktoré tu nechali predchádzajúci návštevníci. PJ-ovi sa ujde pár uštipačných poznámok ohľadom jeho výberu miesta k spánku. Smerujeme na Kremenec, vrch kúsok od hraníc Slovenska s Poľskom a Ukrajinou. Cestou nachádzame dve malé snehové polia, čo v tejto nadmorskej výške a pokročilej jari nie je asi bežné. Z Kremenca je vidno na rozľahlý lysý kopec v Poľsku – Wielku Rawku a napriek pôvodným plánom rozhodneme sa pokoriť ešte aj ten. Ako jediný sa tam vydávam s ruksakom, ostatní ho nechávajú v kroví. Tu už stretávame dosť ľudí, Slovákov, Čechov a samozrejme Poliakov. Po posedení na kopci nás čaká cesta do Sedlice vedúca cez jedľovo-bukový prales. Ak to aj nebol prales v pravom zmysle slova, majestátne stromy ten dojem presvedčivo evokovali. V Sedlici smerujeme, ako inak, do penziónu Kremenec. Slnko riadne pečie ale pri pive, teplom obede je v prístrešku na terase príjemne. Akurát tmavé pivo majú pol roka po záruke, rovnako ako včera. Po tom, ako som to zmienil pred čašníčkou ho už nešťastnému Rišovi nechcela doniesť („Minulo sa“ J ). Ubytko voľné nemajú a tak počkali na bus do Sniny, kde Rišo čosi pohotovo zarezervoval.

V Snine sme chvíľu hľadali tú správnu budovu. Cenu nám stiahli na 10 € za osobu, aj preto lebo sme museli prenášať jednu posteľ naspäť do izby. Vraj zle rozumeli počet pri rezervácii. Ubytovanie je to ale poslabšie. Starý nábytok s výnimkou skrine, ktorá ale novší letopočet nahrádzala nedoliehajúcimi dverami. Koberec špinavý, vybavenie miestnosti asi ako v Škole v prírode. Žiadne uteráky, telka (tá nám síce nechýbala), poháre... Aj tá zľavnená cena bola priveľa, najmä na také odľahlé mesto. Po ubytovaní nás čakal veľký nákup v Tescu a večera v reštaurácii Escada. Jej úroveň bola rovnaká ako nášho ubytovania. Všetko im trvalo dlho, wifi nefungovala a halušky – škoda reči. Ale mali aspoň pivo z mikro-pivovaru s nóbl názvom Štamgast. Na záver nám obsluhujúca pani chcela ponúknuť vernostné karty. S odôvodnením (alebo skôr výhovorkou), že sme zďaleka, sme odmietli. Na izbe sme sa donútili skonzumovať dve fľaše bieleho vína, hoci sme pri tom už celkom dosť pospávali.

Deň 5: Snina, Vranov nad Topľou, Čičva, Brekov

Deň v znamení cestovania a vysedávania po podnikoch. V Snine na autobusovej stanici sme dali každý po 9 kopčekov zmrzliny (po 30 centov). Vo Vranove sme čakali na bus až dva krát, keď sme si ho prvý krát nechali ujsť, keďže miestne cestovné poriadky boli nad naše chápanie. Do Podčičvy sa dostávame až okolo 15-tej. Na hrad Čičva je to len asi 10 minút. Ani to však nešlo hladko. S Rišom sme vybehli na hrad síce hladko, ale PJ akosi ani po 20 minútach nikde nebol. Telefón nedostupný, hľadali sme ho po okolí uvažujúc o katastrofických scenároch, v ktorých spadol do zabudnutých hradných katakomb. Keď sa asi po polhodine konečne ozval, nechcel som uveriť skutočnosti. Namiesto toho aby sa zastavil na hrade kam sme cestovali pol dňa, ho jednoducho obišiel (hoci cesta vedie asi meter od hradieb) a pokračoval po zelenej značke dole na druhú stranu kopca.

Po jeho návrate a mojom obede pokračujeme nížinou cez dediny Tovarné, Tovarnianska Polianka a Hudcovce na Brekova. Ideme cez polia, okolo rozľahlého výbehu pre kone. Záver cesty sa vydávame krížom cez les. To už začal zápas Slovenska s Lotyšskom, ktorý počúvame z mobilu. Vychádzame kúsok nad dedinou Brekov, hrad je skoro nadohľad. Preto neváhame a opäť sa ponárame do lesa čoby skratky k nášmu cieľu. To čo nás čakalo sme nečakali...

Tak ako sme od Lotyšov dostávali góly, hustol aj les a menil sa v nepriechodné ostatné ostnaté kroviny. Podliezame, preliezame, derieme sa vpred, no i naspäť v snahe nájsť nejaký východ. Minimálne pol hodinu sme sa presúvali krovinami, kde nebolo vidno nič. Vyťahujeme aj baterky, nakoľko Slnko už zapadlo a my nie a nie sa vymotať, no už ani nájsť cestu naspäť. Za úplného šera konečne vychádzame odhadom kúsok nad miestom kde sme do lesa vošli a bez vymýšľania ideme dolu do dediny. Miestni Rómovia nás nasmerovali smerom na hrad inou cestou, po značke vedúcej priamo z obce. Po pár minútach cesty v tme nás prekvapuje oplotený prístrešok z dvoma prameňmi a ohniskom. Čo viac si priať – rozkladáme stany, opekáme klobásy a happy end zapíjame tatranským čajom. Len ten hokej mohol dopadnúť lepšie.

Deň 6: Brekov, Jasenov, Porúbka

Ráno je opäť krásne počasie, vybiehame na hrad Brekov. Nad hlavami prelieta helikoptéra červeného kríža. Po zastávke v brekovských potravinách popri Laborci smerujeme na Krivošťany. Sprvu široká cesta sa na posledné 4 kilometre mení na prechádzku lužným pralesom. Veľké topolovité stromy, bohatý podrast a plastový bodrel naplavený riekou. K tomu sa pridáva prekračovanie vodných tokov a bažín. Vychádzame špinaví a niektorí aj riadne vyšľahaní žihľavou na hrádzi ponad rieku. Oddych v miestnej reštaurácii a opäť sa vnárame do lesa, tentoraz už v pohorí Vihorlat. Tunajšie lesy sú veľmi podobné Malým Karpatom a nevidím dôvod sa do nich vrátiť, nič iné sa tam vidieť nedá. Možno tak huba, vraj sírovec, ktorý vyzeral pekne i chutne. Hrad Jasenov rekonštruujú a riadne tu páli Slnko. Pri odchode začína ďalší náš zápas v hokeji proti Rakúsku. Pri ňom nám cesta do Porúbky celkom ubehla. Tam sme si v krčme pri zachmúrenej krčmárke pozreli predĺženie i nájazdy a rozhodli sme sa prenocovať niekde nad dedinou. Po niekoľkých pivách, chrumkách i biliarde nachádzame nad dedinou aktuálne zatvorenú chatku. Perfektné miesto s ohniskom i pľacom na dva stany. Všetko čo nám bolo treba na fajn večer, akurát tatranský čaj nám došiel.

Deň 7: Porúbka, Viniansky hrad, Vinianske jazero

V potravinách sme dokúpili pár drobností a milá pani predavačka nám dočapovala i vodu. Po zbalení tábora sme sa vydali ďalej, a hneď zle. Zablúdiť na samom začiatku sa nám doteraz nepodarilo. Vrátili sme sa teda po pár kilometroch asfaltky naspäť. Cesta ktorou sa malo ísť podľa mapy neobsahovala žiadne značky a tak sme skúšali šťastie dokonca až naspäť v dedine. Pri kríži na odbočke sme stretli našu známu krčmárku, ktorá čosi hľadala v priekope vedľa cesty a vždy keď nás zbadala nasadala do auta. Cestu nám ale povedať nevedela. Divná to stvora. Napokon sme predsa len mali ísť lesnou cestou, kúsok od nášho nocľažiska. Ale ako tá bola značená, no hrôza. Buď žiadne značky, sem-tam zamaľované a len zriedka jasne odlíšiteľné. Cestou na Viniansky hrad sme zablúdili ešte dva krát a aj preto sme vyšli v Trnave pri Laborci, čo sme neplánovali. Znamenalo to hodinu navyše a to ešte aj po páliacom Slnku a strmom výstupe popri kameňolome. Na hrade sa promenáduje veľa ľudí, predsa len je sobota. Posedíme v jednom z prístreškov pre robotníkov rekonštruujúcim hrad a opäť sme na nezáživnej ceste k našej poslednej štácii - Vinianskemu jazeru. Pri falošnej vinei či pive a langošoch trávime poobedie. Pobaví skupinka od vedľajšieho stola, ktorá pri odchode ťukne jedno z áut a kľudne odíde. Ľudia sa pomaly vytrácajú a na súmraku rozkladáme stany. Večer ukončujeme v penzióne Prameň posledným pivom a ukladáme sa k spánku.

Tuc-tuc-tuc-tuc. Wtf? Kúsok od nás nejakí humenskí degeši rozčapili auto a založili párty. Okolo jazera prázdno a oni sa rozložia 15 metrov od nás. Dookola tí tupci púšťali to isté (Prego Prego Prego, Summer in Montenegro, a ešte čosi) a tieto hity sme počúvali cca od 22:00 do 2:00 až kým ich neprišli upozorniť policajti. Aby toho nebolo málo, nadránom zas začal stanom lomcovať vietor a opäť stál náš spánok za figu.

Deň 8: Vinné, Michalovce, Košice, Bratislava

O šiestej máme budíček aby sme stíhali bus z Vinného. V plnej kráse vidíme auto, ktoré nám spôsobilo toľko radosti. Nehorázne nevkusne „vytunená“ E46, ŠPZ HE 718BN. O úrovni majiteľa svedčí aj svedomito postavený stan hneď vedľa. Na obdiv jeho staviteľského umu však nemáme veľa času, o siedmej nám ide bus. Teda, to sme si mysleli. Niežeby nešiel, ale nešiel pre nás. V dedine sme netrafili onen dom číslo pätdesiat, kde bus láskavo stojí a vydali sme sa zlým smerom až na hlavný ťah na Michalovce. Super, ďalšia hodinka a pol čakania na zastávke, ktorú sme našli v druhej časti dediny. A to hneď tri, vzdialené od seba vždy tak asi dvesto metrov. V Michalovciach nám bus do Košíc išiel skoro hneď, zato v Košiciach sme si na rýchlik počkali. No prišiel len starý špinavý šrot, ale tak čo chceme za 20 €. Kým sme boli v kupé sami ešte to šlo, ale pri šiestich ľuďoch, zatvorenom okne (jedna spolucestujúca mala čosi z hrdlom, takže sme sa piekli), nevylúšťiteľnom sudoku a Banného témach sme otrávení, unavení a nevrlí dorazili do chladnej Bratislavy.

Pár mojich fotiek z výletu nájdete v tomto albume (prístup je obmedzený).
Fotky od PJ-a sú v tomto albume.