V tomto príspevku, nech mi PJ odpustí, zohráva bicykel minoritnú úlohu. No do rozbehnutia sezóny, kde sú naše vízie ako vždy smelé, aspoň vyplní už pol roka trvajúce ticho na tejto stránke.
Slávnostné udalosti dnešného dňa majú korene v dávnejšej minulosti - v roku 2007, kedy som po siahodlhých a dlhosiahlych diskusiách s odborne disponovanejšími kamarátmi uskutočnil jednu zo svojich najväčších investícií v živote - kúpu korčulí. Subsekventne boli síce korčule odložené ad acta, ale tento počin jasne určil moje budúce smerovanie. Míľnikom sa stal minulý týždeň, kedy k predchádzajúcej investícii pribudol komplementárny statok - kapitálovo menej náročný, no s rovnako vysokým P/E - chrániče.
Prvé nesmelé pokusy v korčuliarskej obuvi, charakterizované oblápaním akéhokoľvek, čo len trochu stabiliou sa vyznačujúceho predmetu, som, pravda, podnikol už v prvotnej eufórii ešte v onom dvetisíc siedmom. Okrem toho, že pri nich boli korčule prítomné, nemali žiaľ s korčulovaním spoločné vonkoncom [ ]. Jeden z nich sa vyznačoval realizáciou v interiéri zanechajúc za sebou čiernu čiaru na koberci vyvolanú náhlou dislokáciou z polohy v stoji do polohy (s prižmúrením oka) sediacej a súčasným použitím vstavanej brzdy korčule, exaktne tak zaznamenajúc trajektóriu končatiny v nej sa vyskytujúcej.
Inu, späť k dnešku. Ako mýtické miesto, kde pády budú bez svedkov, som zvolil opustenú dožívajúcu asfaltovú plochu nedaľeko mosta DeMarconi*. Po aplikácii chráničov som usúdil, že prvé pokusy nezvládnem sám. Na pomoc sa núkal konár stromu, s vynaložením malého úsilia pretvorený na plnohodnotnú palicu. Spoločne sme sa do toho pustili a musím priznať, išlo to - metre ubiehali, kolieska sa točili, chrániče chránili, palica... Palica bola fajn, no povedal som si, že ak sa mám niekam posunúť, musím to skúsiť bez nej. Predsa len, na hrádzi, kam sa raz plánujem vydať, by som s ňou obdiv vyvolávať nechcel.
Ďalšie udalosti budú pre toho kto baží po akútnych anatomických malformáciách sklamaním. Pri smelších pokusoch o zakomponovanie odkukaných manierov do môjho prejavu (také to oháňanie sa rukami alebo naopak jazda z rukami za chrbtom) som bol zväčša nútený hľadať stratené ekvilibrium v hlbokom predklone s dlaňami na zemi. Inak som z prvou lekciou spokojný a povzbudený do ďalších. Zatiaľ si síce myslím, že korčuľovanie je viac o aktivite rúk ako nôh, no časom sa určite moja gestikulácia objavujúca sa v dobách kulminácie pocitu blížiaceho sa aktívneho zapojenia chráničov (čiže s prestávkami, kedy boli ruky zamestnané už spomínaným kontaktom so zemou, prakticky nepretržitá) dostane do normálu. S pádmi a hanbou počítam (-:
M. miguel J.
===========================
* Mená mostov boli úmyselne zmenené
