Podkarpatská Rus - Ukrajina

(9. - 18. august 2013)

Z viacerých možností zvíťazil tento rok zájazd do krajiny, kde sme tento rok už na jar nakukli, hoci len pár krokov za hraničnú čiaru. Tentokrát sme do nej vkročili, alebo skôr vbajkovali naplno v rámci zájazdu: www.alpina.cz/zajezdy/podkarpatska-rus-cyklo-mtb

Deň 1
Už dostať sa na miesto nástupu do autobusu bolo dobrodružné, keďže nad Bratislavu práve dorazila kvalitná letná búrka s vetrom, bleskami a aj nejakým tým dažďom. Chvíľu sme stáli pod novým mostom čakajúc či neprejde, ale napokon sme si kvapky vyskúšali na vlastných dresoch. V autobuse nám pustili pitomý film Rodinka alebo také čosi a tak sme si cestu radšej krátili pivom či Sauvignonom. Ako tak som zaspal iba počas čakania na ukrajinskej hranici a bol som za tú trochu spánku spomaleným colníkom vďačný.

Deň 2
Pešia prehliadka Mukačeva, hlavne trhovisko s pultovým predajom nebaleného a nechladeného mäsa našinca zaujme. Inak mesto podobné našim. Na odporúčaný hrad sme nešli, pretože sme uprednostnili spoznávanie miestneho piva v príjemnom podniku s terasou. Následne sme sa cez pol mesta presúvali pod spomínaný hrad, kde nás čakal autobus. Tesne pred cieľom našej cesty začalo krupobitie, bez preháňania mali niektoré kúsky priemer aj 2 cm. Buchot na strechu autobusu to potvrdzoval. Po aklimatizácii za mierneho dažďa vyrážame blatovým a inak hnedým zjazdom smerom k vodopádu Sipot. Teda, u nás máme x krajších, nie je ničím zvlášť zaujímavý. Navyše okolie poznačené väčším množstvom návštevníkov.
Večer po návrate sa niesol v znamení rundy vodky či dvoch od našich sprievodcov, pričom nechýbala aj naša neskôr obľúbená feferónková.

Deň 3
Etapa po asfaltke okolo železitého minerálneho prameňa s častými pauzami. Máme možnosť obdivovať zmysel Ukrajincov pre sypanie smetí všade kde sa zmestia. Okrem toho asi prvý raz vidím na vlastné oči boľševník - obrovskú a nebezpečnú rastlinu. Fotka nesmie chýbať. tak ako smeti, ani táto pliaga domácim tlak nedvíha.

Deň 4 až 8 sa nezachoval. Nie kvôli prebytku vodky, ale lenivosti autora :)

Edit by PJ: Pridám teda aspoň pár fotiek (v chronologickom poradí) aj s krátkym komentárom:

Toto je obludný hotel, ale podobné kúsky sme videli už aj od developerov v našich končinách. Budova sa do danej krajiny vôbec nehodí. Majiteľ mal rozhodne prehnané očakávania, ak si myslel, že ho dokáže obsadiť rekreantami. Okolitá príroda je síce pekná, ale toľko ľudí tam predsa len nechodí a ako turista by som tiež nechcel bývať v takom monštre. Objekt je toho času nevyužívaný, vraj pre nedostatok vody na kopci (aj keď dole zjavne tečie riečka).

Kone

Ukrajinský skanzen, niečo ako náš Vlkolínec

Naša cyklodružina

Železničný viadukt

Ukrajinská krajina

Tandem

Deň 9
Zatiaľ čo cyklisti sa hrali na Tour de Ukraine 90km dlhou etapou po asfaltke, pričom polovicu už mali okukanú z inej etapy, vybral som sa po zbalení aspoň na najbližší kopec. Výhľadu som sa nedočkal, po nasýtení sa čučoriedok som akosi strácal cestu a napokon som bol rád, že som sa včas našiel. Pred nastúpením som si doprial posledné malé pivo. Cesta bola utrpenie, na rozbitých cestách mal žalúdok čo robiť. Čakali nás našťastie prestávky v Ize, kde jeden nemenovaný človek z výpravy zakúpil aj košíkv za v prepočte 4 eurá. Ďalej nákup v supermarkete, kde som minul všetky zvyšné peniaze na tepše, vodku a hostinu do autobusu. A posledná zastávka v meste Chust, kde sme sa prešli aj zastrčenejšími uličkami a minuli posledné PJ-ove peniaze na zákusky.

Potom už len cesta, hudba a márna snaha zaspať. Do BA sme dorazili pred svitaním. PJ mal čo robiť aby naložil tú hromadu vecí. Trochu pripomínal bezdomovca s tuctom igelitiek, akurát ich nenosil pešo ale na bicykli, za čo sa mu zvlášť košík odvďačil občasným šúchaním sa o koleso.

Sumarizácia? Niektoré etapy boli super, iné viac či menej poznačil prebytok asfaltových častí. Ukrajina je pekná krajina, len prístup domácich k životnému prostrediu je ešte horší než u nás. Je tu teda možnosť vidieť bežný dedinský a malomestský život ako spred pol storočia, ale všadeprítomné smeti budú neúnavne pripomínať, že civilizácia, hoci z tej tienistej stránky, dorazila už aj sem.

Edit by PJ: Doplním ešte moje prejdené kilometre za jednotlivé dni:

1. 17 km
2. 62 km
3. 64 km
4. 52 km
5. 8 km
6. 58 km
7. 80 km
8. 88 km
9. 11 km

Dokopy to dáva 440 km, čo nie je za viac ako týždeň nič extra ohromujúce, ale zas sme tam nešli lámať rekordy, či?

Vtáčnik - pešia túra po hrebeni

(27. - 29. jún 2013)

Ďalší výlet, pri ktorom bajky zostali doma, tentoraz v bratskej zostave 2xM. Plánom bolo prejsť cez hrebeň Vtáčnika a opcionálne pokračovať z Handlovej do Kremnice. Autobus s wifi nás z Mlynských Nív dostal do Zlatých Moraviec, kde sme vykonali Tesco nákup na najbližšie dni. Nástupište 18, odkiaľ nám mal ísť bus do Jedľových Kostolan sme márne hľadali pri nástupištiach 15, 16, 17. Nachádzal sa osamote kus ďalej. V Kostoľanoch začíname túru, ako inak, jedlom z vlastných zásob a pitím zo zásob miestnej neveľmi vzhľadnej krčmy. Je zamračené a trochu chladno, keď konečne nastupujeme na červenú značku do Veľkého pola. Kraj je mierne kopcovitý, z lazovým charakterom – lúky, malé lesy a samoty či skupinky domov. Hneď nad dedinou je odbočka na vyhliadku, ktorú sme našťastie neobišli. Padali aj úvahy o rozložení stanu rovno na pôde veže, no bol sotva čas obeda a po nabažení sa výhľadu a výšky pokračujeme. Značenie cesty nás občas potrápilo. Stretávame lesných pracovníkov, ktorým sa pri túrach po Slovensku nedá vyhnúť už tuším nikde. Najviac sa im páči v blízkosti turistických trás. Poberú stromy a ako náhradu zanechajú po sebe smeti. Socky!

Cez niekoľko osád s obydliami slúžiacimi najmä ako rekreačné domy sa dostávame k Pennhýblu, odkiaľ po asfaltke pokračujeme do Veľkého pola. Aspoň kúsok cesty sa nám podarí ísť skratkou cez polia. Je záhadou, prečo značkári viedli celú trasu cez v celku frekventovanú cestu. V dedine veľké sklamanie - žiadna otvorená krčma ani obchod. Práve vo štvrtok majú zatvorené, zvláštna voľba. Neostáva nám než začať hlavnú časť túry - hrebeňovku Vtáčnika. Je už podvečer a tak sa obzeráme po vhodnom nocľažisku. Maťo sa nevedel odpútať od anglického trávnika s ohniskom a hojdacou lavicou vedľa na pohľad opusteného domčeka. Hneď vedľa však stál domisko vyzerajúci ako sídlo z telenovely a nerád by som v noci začul simpsonovské "Vypusťte psy". Preto napokon pokračujeme a odmenou sú nám tie najkvalitnejšie kaluže a blato. Aj túto nástrahu zdolávame a na Suchej hore nachádzame skoro ideálne miesto na nocľah. Rozkladáme sa priamo pri turistickom smerovníku, pripravujeme oheň na kedysi používanom ohnisku, opekáme klobásu a k tomu popíjame orange Radler. Idylku dotvára hudobný sprievod Karla Kryla a neskôr aj koncertné vystúpenie CoB. Hoci to všetko len z mobilu.

Prostredie sa veľmi nelíši od Karpát, spestrením je okrem koláčikov od sestry na kopci Tatra hlavne Kláštorská skala, na ktorú sa ľahko vyliezalo a o niečo ťažšie zliezalo. Bolo zaujímave prečítať si zo Satinského Expedícií (ktoré som mal odfotené v mobile) úryvok týkajúci sa práve tohto miesta. Pred Vtáčnikom sme konečne našli nájditeľný prameň. Ono značka k prameňu bola aj skôr, ukazovala však do hustého krovostromia. Pokus vydať sa tým smerom priniesol vodu iba ka nám do topánok. Výborne značený prameň asi 10 minút pod vrcholom nás však zachránil pred predčasným ukončením výpravy. na vrchole stretávame jediných ľudí toho dňa - dvoch turistov. Rozkladáme sa na skalách s výhľadom na Nováky a priľahlé dediny, sušíme topánky a hodnú chvíľu len tak leňošíme.

Po krátkom zostupe pripomínajúcom skôr Fatru ako Malé Karpaty sa dostávame do neveľmi zaujímavého úseku lesa. Hrmí a chvíľami poprcha, keď ma Maťo zrazu na niečo upozorňuje. Kým som pochopil kam sa mám pozrieť, tak vraj asi dva metre predo mnou prešiel malý diviak. tie vraj nikdy nechodia bez dospeláckeho doprovodu a tak ustupujeme naspäť, kde sa pokúšame odplašiť teraz už neviditeľnú zver píšťaľkou. Z krovia nám však odpovedá zavrčanie, preto náš ústup ešte predlžujeme a chvíľu dumáme čo ďalej. Na stromu sa tu veľmi nedá vyliezť, preto volíme obídenie miesta oblúkom cez les.

Kúsok pred Jarabou skalou Maťo zbadal sympatickú lúku a rozhodli sme sa tam naobedovať. Lúka bola umelo vytvorená a nachádzala sa na nej čudná rúra. Po jedle som sa vybral si do nej posvietiť baterkou, keďže som dno nevidel. Pohľad do nej vo svetle baterky nič neodhalil - len nekončiacu tmu. Ako inak, rozhodli sme sa ju prebádať vhodením prieskumného kameňa. A to sa potom diali veci. Niekoľko dlhých okamihov sme počuli len odrážanie kameňa od stien rúry. Potom ticho. A zrazu - zvuk pripomnínajúci výstrel. V prekvapení sme odbehli niekoľko krokov od rúry - keby sa náhodou chystala vybuchnúť, alebo ktovie čoho iného sú ešte rúry schopné. Po chvíli spamätávania a wtf pohľadov sme pokus ešte niekoľko ráz zopakovali a zhotovili sme aj video záznam. Podľa merania voľný pád predmetu trval 13 sekúnd, čiže rúra má asi 130 metrov. Celkom slušné. Neskôr sme podobných rúr našli viac, avšak všetky boli proti našim pokusom uzavreté.

Plní zážitkov prechádzame okolo nového vysielača na Jarabej skale. Po ďalšej hodine a čosi sa dostávame k miestu, aké som asi na celom Slovensku ešte nevidel - Bielemu Kameňu. Dočítali sme sa, že ide o čelo lávového prúdu, ktoré sa monumentálne rozpadáva. Od hlavnej skaly sa oddeľujú skalné stĺpy s plochou niekoľkých metrov štvorcových, vysoké ako celá skala, čiže asi 30 metrov. Aj k vyhliadke bol zakázaný vstup, ale kto by odolal... Zvažovali sme ostať tu na noc, ale pokračujeme ešte niekoľko desiatok minút po modrej. V lese nachádzame čudnú smerovú značku. Po pár metroch vidíme na zemi malého operenca v čudnom zdravotnom stave. Dodáva tomuto potemnelému lesu ďalší nádych záhadnosti.

Priamo na turistickej značke je smerová tabuľa s nápisom "drevená chata". Rozhodujeme, že za pokus to stojí. Nachádzame uzamknutú chatku s terasou, ohniskom a anglickým trávnikom. NIkde nikto a tak sa opatrne začíname zabývavať. Opäť sa sušíme pri ohníku a keďže mi je zima, poberám sa späť spolu so zotmením. Maťo ostáva pri ohni, ktorý sa pokúša zdolať posledné kusiská premočených drevín.

Prešlo možno 10-15 minút keď počujem kroky. Vzdialenosť som nevedel presne určiť, až kým sa neozval rev onej bytosti. V tom o niečo bližšie počujem iné kroky, skôr beh maťa smerom na terasu so stanom. Ani sa mi nečudujem... Rev sa ozval ešte niekoľkokrát, z postupne sa zväčšujúcej vzdialenosti až celkom utíchol. Vtedy nám už príhoda prišla skôr zábavne, hoci ospalosť sa stratila spolu s odoznievajúcimi zvukmi príšery.

Ráno dojedáme zvyšky zvyškov a čaká nás Veľký Grič - kopec s najkrajším výhľadom pohoria. Pravda, cesta k nemu nebola značená najlepšie, ale trafili sme. Špecialitou tunajších značkárov je nedať značku za križovatkou. Cesta sa roztrojí a značka sa dá nájsť tak 100 metrov odtiaľ. Na vrchole nachádzame horúcu pahrebu a bordel po skupinke, ktorá ešte hrdo zapísala svoje mená do návštevnej knihy. Najmä kusy chleba a rožky, ktoré po sebe zanechali, boli pre nás nedisponujúcich podobnými statkami pokušením ale i nepochopiteľným plytvaním. Rozložili sme sa na skale s výhľadom na handlovské údolie a dojedli aspoň kávové cukríky. Zostup dole začal vďaka značeniu veľmi zaujímavo. Cez neznačenú paseku sme došli až ku zrázu, aby sme pochopili, že tudy cesta nevede. Nasledoval návrat na vrchol a dumanie nad tým, kde asi tá cesta môže byť. Našli sme ju skôr náhodou a vďaka tomu, že oná skupinka zanechávala po sebe pečivo aj cestou dolu. Klasicky po minimálne 100 metroch a asi 3 križovatkách sme našli značku a už len zostupovali blatistou cestou do údolia.

V Handlovej nás hneď zastavila krčma Ligeta. Teda, ako krčma to vôbec nevyzeralo, nebyť šenkárky postávajúcej na priedomí a informačnej tabule hovoriacej, že krčma tam je ešte od baníckych čias mesta. Nuž sadáme na jednu 12°-ku. Iné pivo ani nemali. No a z jednej boli tri a zahnali sme aj hlad.

Všetky fotky a videá z výletu sú pre vyvolených dostupné tu.

Malokarpatský Cross Marathon a MTB Cyklorally (Lamačkov memoriál)

Stránka podujatia: http://www.horskybeh.sk/
Výsledky MTB: PDF
Fotogaléria: link
Report: na MTB maratón po dlhom čase ma zlákal PJ len večer pred jeho konaním. Už pri výstupe na Kamzík kde preteky štartovali, som veľmi zvažoval, či nastúpiť na štart alebo zbabelo utiecť. Napokon v záujme podporenia sympatického podujatia som štartovné uhradil a bolo rozhodnuté. Pretekov sa zúčastnilo len asi 30 bajkerov a rovnaký počet bežcov. Išlo teda o malé podujatie, a hoci tomu zodpovedala aj úroveň sprievodných akcií, ukázalo sa to ako veľká výhoda podujatia. Od úvodu som šiel skoro stále sám, čiže žiadne tlačenie sa na trati a uhýbanie. Samotné preteky neboli také náročné, no to najmä preto, že som sa nejak nehnal. Na oboch občerstvovačkách som vyskúšal všetko čo ponúkali a v cieli sa nám ušli až dve porcie gulášu. K tomu pivo a po vyhlásení výsledkov (naše mená kupodivu nezazneli) sme sa vydali bajkom do Pezinka na vlak.

KAKTUS BIKE Bratislavský MTB maratón 2013

(25. máj 2013)

Lokalita Devínskej Kobyly, kadiaľ viedla trasa cyklomaratónu, sa rozprestiera medzi Karlovou Vsou, Dúbravkou, Devínom a Devínskou Novou Vsou. Na mojich cyklistických potulkách okolím Bratislavy som sa týmto miestam zväčša vyhýbal. Za Devínsku Kobylu som považoval len vyše 500 metrov vysoký vrch nad Devínom. Tam som sa aj s bajkom viackrát vyštveral, pričom značnú časť cesty zabralo tlačenie, a vždy som si povedal už nikdy viac a na dlhšiu dobu som toto predsavzatie aj dodržal.

Ale keďže od môjho ostatného boja s Kobylou pretieklo Dunajom a Moravou už veľa vody, rozhodol som sa zúčastniť maratónu. Motivoval ma aj informačný text umiestený na oficiálnej stránke maratónu:

Maratón sa ide v Malých Karpatoch, v oblasti Devínska Kobyla, medzi Karlovou Vsou, Devínom, Devínskou Novou Vsou a Dúbravkou. Rozlohou tu určite nie je najväčší kopec, ale zato náročnosťou sa určite nenechá zahanbiť. Trať vedie po miestnych lesných cestách alebo singloch, ktoré vás prevedú nádhernými zákutiami Devínskej Kobyly. Veľké plus tejto lokality je povrch, to znamená, že aj v prípade dlhodobých dažďov sa nemôže stať, že by sa niektoré úseky museli tlačiť. Vďaka tomu, že je to jeden kopec, tak voda rýchlo odteká a terén rýchlejšie schne. Máme to odsledované po zime. Devínska Kobyla je so svojím podložím zjazdná v podstate za každého počasia.

Pre účastníkov boli pripravené 3 trate rôznej dĺžky: 20km, 40km a 70km. Ja som si trúfol na strednú, 40km trať. Každá kategória štartovala samostatne. Policajná hliadka nás previedla popri Iuvente a cez električkovú trať, následne sme už vstúpili do lesa. Úvodné stúpanie bolo pozvoľné a dalo sa zotrvať v sedle, potom však prišiel strmší úsek, keď bolo treba kvôli hustote pretekárov zosadnúť z bicykla. Štartové pole sa však postupne roztrhalo a každý mohol ísť svojim tempom.

Pred štartom nás organizátori upozorňovali na možné problémy pri orientácii. Trasa bola značená fáborkami a šípkami pre rôzne kategórie maratónu, na odbočkách stáli ľudia z organizačného tímu, ktorí nás usmerňovali. Podľa mňa bolo značenie postačujúce a ani raz som sa nestratil, aj keď v cieli som počul, že niektorí súťažiaci si trať nedobrovoľne predĺžili.

Na trati boli 2 občerstvovačky, prvá pri Devíne asi na 20.km a ďalšia o cca 10km ďalej. Každú z nich som si patrične užil a ochutnal väčšinu vecí z bohatej ponuky - voda, jonťák, pomaranč, jablko, mysli-tyčinka. Nedal som si len hrozno, aby som o pár metrov nemusel zabočiť do lesa veď viete prečo.

Na to, že bol máj bolo celkom chladno, len niečo tesne nad 10°C. Ja som si obliekol krátke gate, tričko a dlhý vrch, ktorý som plánoval na štarte vyzliecť a ísť iba v krátkom. Na štarte mi ale stále nebolo teplo a drvivá väčšina jazdcov boli komplet v dlhom (dlhé gate aj vrch), tak som sa ani ja nevyzliekal. Počas pretekov som sa síce zahrial, ale na krátke tričko by to asi aj tak nebolo, najmä pri zjazdoch.

Trať, ktorú pre nás pripravili, bola ozaj parádna. Tak ako sľubovali v propagačnom liste, išlo sa hlavne po lesných cestičkách a zopár asfaltových úsekoch. Výškový profil trate bol tiež priateľný. Stúpania a klesania neboli samoúčelné, len aby sa cyklisti čo najviac namakali, ale viedli prirodzene krajinou. Bol to určite najkrajší cyklomaratón aký som doposiaľ šiel a ukázal mi, že aj na Devínskej Kobyle sa dá zchuti zabajkovať. Musím sa tam čoskoro vrátiť a lepšie si poobzerať okolitú prírodu, keďže počas pretekov na to nebolo až toľko času.

PS: Cyklomaratón mi zachutil, už o týždeň sa chystám na Malokarpatský Cross Marathon a MTB Cyklorally (Mem. J. Lamačku). Nabehané na maratón ešte nemám, takže opať na bajku ;)

Bukovské vrchy, zrúcaniny východného Slovenska

(5. - 12. mája 2013)

Pre prvý výlet roku 2013 sme bajky nechali doma a vybrali sa v zostave PJ a ja posilnení Rišom, ktorý ale na tomto blogu nováčikom nie je, viď články z Nízkych Tatier.

Deň 1: BA, Košice, Humenné, Osadné

Cesta na ďaleký východ, kam sme po Októbrovom bajk výlete opätovne zamierili nečakane skoro, mala klasický priebeh. Zopár pív v IC-čku, kam nás umiestnili do vozňa matiek s deťmi (hoci sme predstavovali skôr skupinku troch detí bez jedinej matky), k tomu SME-čko, z ktorého obľúbenú divadelnú prílohu vyfasoval šťastlivec Rišo. V Košiciach sme prestúpili na vlak do Humenného a pokračovali ríbezľovým vínkom z Rače. V Humennom sme čas využili na obed v Off Road Pube, no čas zvýšil aj na extra čapáka v staničnom bufáči. Proces presunu sme ukončili autobusom do Osadného. Tu sme už mali z minula vytipované fajn miesto na stanovanie – altánok na lúke za dedinou. Pokus o pochôdzku miestnych pohostinstiev neuspel – mali zatvorené – a tak sme večer strávili pri poslednej fľaši vína a skromnej vatre.

Deň 2: Osadné – Ruské sedlo

Ráno sa s Rišom vydávame na lov do potravín, aby sme zistili, že Rusíni oslavujú v týchto dňoch Veľkú noc. Pred jedným z obchodov sa však skvie preprava s čerstvým pečivom. Majiteľa nikde, preto navštevujeme kostol v stráni lákajúci aj na kryptu s pozostatkami vojakov z I. svetovej vojny. Kostol je z prevažnej časti otvorený a voľne prístupný, nakukneme aj na zvonicu. Pre nás z Bratislavy je možnosť voľne si pozrieť interiér bez dohľadu nezvyčajná a príjemná. Krypta je taktiež pôsobivá, i keď spôsobom akým to od krypty možno čakať. Viac povedia priložené fotky.

Po prehliadke sa vraciame do obchodu, tentoraz sa ná podarilo odchytiť majiteľa a čo-to poživne dokúpiť. PJ-a nachádzame v stave v akom sme ho zanechali a ktorý preslávil aj Ondráša Machuľu. Po raňajkách a kalíšku Spišskej borovičky pokračujeme v nám s PJ-om už známej trase do Bálnice a odtiaľ po hrebeni. Neschádzame však po železnici smerom do Poľska ako minule, ale ostávame na hore. Príroda v Bukovských vrchoch sa prebúdza neskoršie ako v nížinách, mnohé stromy len začínajú zelenať. O 15:15 začína zápas MS v hokeji s Nemeckom, ktorý počúvame z mobilu. Uzatvárame dohodu, že po každom našom góle pijeme borovičku. Návrh rovnakým spôsobom oslavovať aj neprehratú tretinu neprešiel. Keby sme vedeli, že prvé pravidlo nám dá v ďalších zápasoch len minimum príležitostí na „oslavu“, mohlo schvaľovanie druhého dopadnúť inak... Záver zápasu počúvame s napätím, dokonca aj pochod sme prerušili, hoci nás od Ruského sedla delil len kúsok. Pri útulni nachádzame dvoch Čechov putujúcich z opačného smeru. Vydávame sa bez batohov odložených povyše sedla do Roztokov Gornych, no podľa očakávania tu tak ako naposledy nič otvorené nie je. Dočerpávame teda aspoň vodu s výdatného potoka na poľskej strane, keďže prameň Cirochy mal prietok, za ktorý by sa hanbil aj Manneken Pis. Pár kalíškov Spišskej uzatvára deň a zaliezame do stanov rozložených priamo v sedle.

Deň 3: Ruské sedlo – sedlo pod Čierťažou

Ráno zjem posledný krajček chleba a zakrátko aj poslednú horalku. Ponuky na sharovanie jedla sa mi nehrnú a tak sa hladný mátožím pohorím až po odbočku z Jarabej skaly do Novej Sedlice. Po žltej značke a bez ďalšieho jedla sa vydávam na troj-hodinový zostup, zatiaľ čo ostatní pokračujú hrebeňom. Sprvu vedie žltá značka málo vychodeným bukovo-jedľovým lesom s množstvom potokov. Podarilo sa mi vyváľať sa v blate. Po pošmyknutí som sa najprv zachytil opretím o palicu, tá sa však hneď nato zlomila a môjmu pádu do blata už nič nestálo v ceste. No čo, sranda musí byť. Horšie bolo, keď les skončil a do Sedlice zostávali asi dve hodiny po asfaltke. Stretávam policajné auto a neskôr aj pár peších. Do dediny vchádzam s ubolenými nohami, no tmavé pivo, cesnačka a pirohy v penzióne Kremenec robia zázraky. V obchode, ktorý zrejme patrí k penziónu a otvorili ho na požiadanie dokupujem potrebné jedlo a po druhom tmavom pive, čo je mimochodom môj osvedčený recept na obnovenie síl, vyrážam o 17:15 s rozhodnutím vystúpiť na Čierťaž a odtiaľ zbehnúť do sedla k zvyšku výpravy. Len čo som vyšiel spod strechy prihrmela búrka. Prečkávam ju na zástavke autobusu, keďže za tmavými oblakmi vidno svetlú oblohu. Po dvadsiatich minútach sa vyjasnieva a už za Slnka veselo pokračujem. Hneď v úvode treba prebrodiť naboso potok. Púšťam si Gamma Ray a Rhapsody of Fire a s jedným zlým odbočením za dve hodiny zdolávam Čierťaž až po sedlo. Z Poľskej strany sa k útulni, kde sme sa rozhodli prenocovať, valí hmla. Pripomína nám inú útulňu v Nízkych Tatrách, kde sme onehdá predrkotali celú noc. Príprave nocľažiska venujem preto pozornosť – okolo prične s karimatkou rozmiestňujem vrchnú vrstvu zo stanu v snahe minimalizovať prúdenie studeného vzduchu. Ukazuje sa to ako dobrá voľba. Naopak, PJ si odvážne si vybral nocľah hore pod strechou. Celú noc sme potom počúvali jeho prehadzovanie v dôsledku chladu, ktorý na neho prúdil hádam zo všetkých strán.

Deň 4: Čierťaž, Kremenec, Wielka Rawka, Nová Sedlica, Snina

Skoro ráno vstávame. Ujedáme ešte raz zo zásob, ktoré tu nechali predchádzajúci návštevníci. PJ-ovi sa ujde pár uštipačných poznámok ohľadom jeho výberu miesta k spánku. Smerujeme na Kremenec, vrch kúsok od hraníc Slovenska s Poľskom a Ukrajinou. Cestou nachádzame dve malé snehové polia, čo v tejto nadmorskej výške a pokročilej jari nie je asi bežné. Z Kremenca je vidno na rozľahlý lysý kopec v Poľsku – Wielku Rawku a napriek pôvodným plánom rozhodneme sa pokoriť ešte aj ten. Ako jediný sa tam vydávam s ruksakom, ostatní ho nechávajú v kroví. Tu už stretávame dosť ľudí, Slovákov, Čechov a samozrejme Poliakov. Po posedení na kopci nás čaká cesta do Sedlice vedúca cez jedľovo-bukový prales. Ak to aj nebol prales v pravom zmysle slova, majestátne stromy ten dojem presvedčivo evokovali. V Sedlici smerujeme, ako inak, do penziónu Kremenec. Slnko riadne pečie ale pri pive, teplom obede je v prístrešku na terase príjemne. Akurát tmavé pivo majú pol roka po záruke, rovnako ako včera. Po tom, ako som to zmienil pred čašníčkou ho už nešťastnému Rišovi nechcela doniesť („Minulo sa“ J ). Ubytko voľné nemajú a tak počkali na bus do Sniny, kde Rišo čosi pohotovo zarezervoval.

V Snine sme chvíľu hľadali tú správnu budovu. Cenu nám stiahli na 10 € za osobu, aj preto lebo sme museli prenášať jednu posteľ naspäť do izby. Vraj zle rozumeli počet pri rezervácii. Ubytovanie je to ale poslabšie. Starý nábytok s výnimkou skrine, ktorá ale novší letopočet nahrádzala nedoliehajúcimi dverami. Koberec špinavý, vybavenie miestnosti asi ako v Škole v prírode. Žiadne uteráky, telka (tá nám síce nechýbala), poháre... Aj tá zľavnená cena bola priveľa, najmä na také odľahlé mesto. Po ubytovaní nás čakal veľký nákup v Tescu a večera v reštaurácii Escada. Jej úroveň bola rovnaká ako nášho ubytovania. Všetko im trvalo dlho, wifi nefungovala a halušky – škoda reči. Ale mali aspoň pivo z mikro-pivovaru s nóbl názvom Štamgast. Na záver nám obsluhujúca pani chcela ponúknuť vernostné karty. S odôvodnením (alebo skôr výhovorkou), že sme zďaleka, sme odmietli. Na izbe sme sa donútili skonzumovať dve fľaše bieleho vína, hoci sme pri tom už celkom dosť pospávali.

Deň 5: Snina, Vranov nad Topľou, Čičva, Brekov

Deň v znamení cestovania a vysedávania po podnikoch. V Snine na autobusovej stanici sme dali každý po 9 kopčekov zmrzliny (po 30 centov). Vo Vranove sme čakali na bus až dva krát, keď sme si ho prvý krát nechali ujsť, keďže miestne cestovné poriadky boli nad naše chápanie. Do Podčičvy sa dostávame až okolo 15-tej. Na hrad Čičva je to len asi 10 minút. Ani to však nešlo hladko. S Rišom sme vybehli na hrad síce hladko, ale PJ akosi ani po 20 minútach nikde nebol. Telefón nedostupný, hľadali sme ho po okolí uvažujúc o katastrofických scenároch, v ktorých spadol do zabudnutých hradných katakomb. Keď sa asi po polhodine konečne ozval, nechcel som uveriť skutočnosti. Namiesto toho aby sa zastavil na hrade kam sme cestovali pol dňa, ho jednoducho obišiel (hoci cesta vedie asi meter od hradieb) a pokračoval po zelenej značke dole na druhú stranu kopca.

Po jeho návrate a mojom obede pokračujeme nížinou cez dediny Tovarné, Tovarnianska Polianka a Hudcovce na Brekova. Ideme cez polia, okolo rozľahlého výbehu pre kone. Záver cesty sa vydávame krížom cez les. To už začal zápas Slovenska s Lotyšskom, ktorý počúvame z mobilu. Vychádzame kúsok nad dedinou Brekov, hrad je skoro nadohľad. Preto neváhame a opäť sa ponárame do lesa čoby skratky k nášmu cieľu. To čo nás čakalo sme nečakali...

Tak ako sme od Lotyšov dostávali góly, hustol aj les a menil sa v nepriechodné ostatné ostnaté kroviny. Podliezame, preliezame, derieme sa vpred, no i naspäť v snahe nájsť nejaký východ. Minimálne pol hodinu sme sa presúvali krovinami, kde nebolo vidno nič. Vyťahujeme aj baterky, nakoľko Slnko už zapadlo a my nie a nie sa vymotať, no už ani nájsť cestu naspäť. Za úplného šera konečne vychádzame odhadom kúsok nad miestom kde sme do lesa vošli a bez vymýšľania ideme dolu do dediny. Miestni Rómovia nás nasmerovali smerom na hrad inou cestou, po značke vedúcej priamo z obce. Po pár minútach cesty v tme nás prekvapuje oplotený prístrešok z dvoma prameňmi a ohniskom. Čo viac si priať – rozkladáme stany, opekáme klobásy a happy end zapíjame tatranským čajom. Len ten hokej mohol dopadnúť lepšie.

Deň 6: Brekov, Jasenov, Porúbka

Ráno je opäť krásne počasie, vybiehame na hrad Brekov. Nad hlavami prelieta helikoptéra červeného kríža. Po zastávke v brekovských potravinách popri Laborci smerujeme na Krivošťany. Sprvu široká cesta sa na posledné 4 kilometre mení na prechádzku lužným pralesom. Veľké topolovité stromy, bohatý podrast a plastový bodrel naplavený riekou. K tomu sa pridáva prekračovanie vodných tokov a bažín. Vychádzame špinaví a niektorí aj riadne vyšľahaní žihľavou na hrádzi ponad rieku. Oddych v miestnej reštaurácii a opäť sa vnárame do lesa, tentoraz už v pohorí Vihorlat. Tunajšie lesy sú veľmi podobné Malým Karpatom a nevidím dôvod sa do nich vrátiť, nič iné sa tam vidieť nedá. Možno tak huba, vraj sírovec, ktorý vyzeral pekne i chutne. Hrad Jasenov rekonštruujú a riadne tu páli Slnko. Pri odchode začína ďalší náš zápas v hokeji proti Rakúsku. Pri ňom nám cesta do Porúbky celkom ubehla. Tam sme si v krčme pri zachmúrenej krčmárke pozreli predĺženie i nájazdy a rozhodli sme sa prenocovať niekde nad dedinou. Po niekoľkých pivách, chrumkách i biliarde nachádzame nad dedinou aktuálne zatvorenú chatku. Perfektné miesto s ohniskom i pľacom na dva stany. Všetko čo nám bolo treba na fajn večer, akurát tatranský čaj nám došiel.

Deň 7: Porúbka, Viniansky hrad, Vinianske jazero

V potravinách sme dokúpili pár drobností a milá pani predavačka nám dočapovala i vodu. Po zbalení tábora sme sa vydali ďalej, a hneď zle. Zablúdiť na samom začiatku sa nám doteraz nepodarilo. Vrátili sme sa teda po pár kilometroch asfaltky naspäť. Cesta ktorou sa malo ísť podľa mapy neobsahovala žiadne značky a tak sme skúšali šťastie dokonca až naspäť v dedine. Pri kríži na odbočke sme stretli našu známu krčmárku, ktorá čosi hľadala v priekope vedľa cesty a vždy keď nás zbadala nasadala do auta. Cestu nám ale povedať nevedela. Divná to stvora. Napokon sme predsa len mali ísť lesnou cestou, kúsok od nášho nocľažiska. Ale ako tá bola značená, no hrôza. Buď žiadne značky, sem-tam zamaľované a len zriedka jasne odlíšiteľné. Cestou na Viniansky hrad sme zablúdili ešte dva krát a aj preto sme vyšli v Trnave pri Laborci, čo sme neplánovali. Znamenalo to hodinu navyše a to ešte aj po páliacom Slnku a strmom výstupe popri kameňolome. Na hrade sa promenáduje veľa ľudí, predsa len je sobota. Posedíme v jednom z prístreškov pre robotníkov rekonštruujúcim hrad a opäť sme na nezáživnej ceste k našej poslednej štácii - Vinianskemu jazeru. Pri falošnej vinei či pive a langošoch trávime poobedie. Pobaví skupinka od vedľajšieho stola, ktorá pri odchode ťukne jedno z áut a kľudne odíde. Ľudia sa pomaly vytrácajú a na súmraku rozkladáme stany. Večer ukončujeme v penzióne Prameň posledným pivom a ukladáme sa k spánku.

Tuc-tuc-tuc-tuc. Wtf? Kúsok od nás nejakí humenskí degeši rozčapili auto a založili párty. Okolo jazera prázdno a oni sa rozložia 15 metrov od nás. Dookola tí tupci púšťali to isté (Prego Prego Prego, Summer in Montenegro, a ešte čosi) a tieto hity sme počúvali cca od 22:00 do 2:00 až kým ich neprišli upozorniť policajti. Aby toho nebolo málo, nadránom zas začal stanom lomcovať vietor a opäť stál náš spánok za figu.

Deň 8: Vinné, Michalovce, Košice, Bratislava

O šiestej máme budíček aby sme stíhali bus z Vinného. V plnej kráse vidíme auto, ktoré nám spôsobilo toľko radosti. Nehorázne nevkusne „vytunená“ E46, ŠPZ HE 718BN. O úrovni majiteľa svedčí aj svedomito postavený stan hneď vedľa. Na obdiv jeho staviteľského umu však nemáme veľa času, o siedmej nám ide bus. Teda, to sme si mysleli. Niežeby nešiel, ale nešiel pre nás. V dedine sme netrafili onen dom číslo pätdesiat, kde bus láskavo stojí a vydali sme sa zlým smerom až na hlavný ťah na Michalovce. Super, ďalšia hodinka a pol čakania na zastávke, ktorú sme našli v druhej časti dediny. A to hneď tri, vzdialené od seba vždy tak asi dvesto metrov. V Michalovciach nám bus do Košíc išiel skoro hneď, zato v Košiciach sme si na rýchlik počkali. No prišiel len starý špinavý šrot, ale tak čo chceme za 20 €. Kým sme boli v kupé sami ešte to šlo, ale pri šiestich ľuďoch, zatvorenom okne (jedna spolucestujúca mala čosi z hrdlom, takže sme sa piekli), nevylúšťiteľnom sudoku a Banného témach sme otrávení, unavení a nevrlí dorazili do chladnej Bratislavy.

Pár mojich fotiek z výletu nájdete v tomto albume (prístup je obmedzený).
Fotky od PJ-a sú v tomto albume.

Hory a mesto 2013

Nielen aktívnym športom je človek živý a tak PJ vymyslel, že by sme sa mali pozrieť aj na zážitky iných cyklistov z ciest po svete. Z festivalu Hory a mesto konanom v Auparku vybral dvoj-prezentáciu:

1. Kaukaz na bicykli. Výletu je venovaný aj samostatný web drumbun.sk.
2. Vietnam a Laos na bajku. Prezentujúci je tiež autorom knihy Slovenskom na biku, ktorá by nás mohla inšpirovať v preskúmaní "posledných" nenavštívených miest našej domoviny.

Pri následnom pive vo Flag shipe zazneli nejaké skromné plány na túto sezónu:

• Morava na bajku. Hovoríme o nej už dlhšie.
• Ukrajina na bajku. Zatiaľ nepanuje zhoda v tom, či ísť organizovane cez cestovku alebo samostatne.
• Pešia túra - cesta SNP zrejme.
• Trnavská stovka - diaľkový pochod

Čo sa zo smelých pivných rečí stane realitou ukáže leto :)