(15. - 17. júl 2011)
Cyklovýlet, o ktorom Vám chcem dnes porozprávať, nemal vopred pevne stanovený cieľ. Namiesto zväčša rovinatej trate sme tentokrát zvolili kopcovitý terén a lesné cesty sme preferovali pred asfaltovými. Štart výletu sme umiestnili do blízkosti mesta Ilava na upätí Strážovských vrchov a ďalej sme mali namierené smerom na východ.
Deň 1/3
Vlak, ktorým sme cestovali na štartové pole cyklovýletu, opúšťal Bratislavu v piatok tesne pred pravým poludním. Ja som prišiel na stanicu asi 5 minút pred odchodom vlaku, Miguel už čakal v rade na lístky, ale pre nedostatok času sme išli radšej na vlak a lístky si kúpili u sprievodcu. Keďže rýchlik nestojí v Ilave a museli sme tak či tak prestupovať na osobák, za cieľovú stanicu bola vybratá Košeca (toto meno si zapamätajte, budete ho ešte pár krát počuť). Cesta prebehla bez komplikácií, dokonca sme si aj našli miesto na sedenie. Vystúpili sme v Trenčíne, kde sme zašli na obed do reštaurácie pod hradom. Dali sme si výborný poľovnícky guláš a nedovarenú pikantnú pochúťku, takže naše dojmy z obeda boli zmiešané, ale hlavne že sýte. Miguel chcel ešte nakúpiť nejaké potraviny, ale keďže do obchodu bolo ďaleko a vlak odchádzal zakrátko, nákupnú zástavku sme nateraz odložili.
Osobák opúšťame v Košeci, malej obci na Považí, kde práve renovujú železničnú trať. Vystúpili sme na improvizovaný perón a vybrali sa do dediny. Tu sa zastavujeme v potravinách, ktoré síce zvonka nevyzerajú príliš vábne, ale v súlade s porekadlom "Nesúď knihu podľa obalu" výber syrov a vín majú slušný.
Z Košece ideme smerom na Košecké Podhradie, kde dávame prvé pivo a chrumky. Hútame, kadiaľ pokračovať a namiesto pohodlnej asfaltky volíme červenú turistickú značku. V krčme sa pri nás pristavil miestny štamgast, ktorému nebolo príliš rozumieť, ale aj z jeho mumlania som pochopil, že sme mu povedomí a že či vraj nepochádzame z Dubnice. Teraz uvažujem, či sme ho nemali na voľačo pozvať, možno by sme si po niekoľkých rundách aj my spomenuli, že sme vlastne z Dubnice ;)
Opúšťame teda asfaltku a hľadáme červenú značku. Putujeme už dosť dlho a značky nieto. Prichádzame až k zoskupeniu domov známemu tiež ako Dolná Stredná.
Tu už všetky cesty končia, a tak vyťahujem GPS a s jeho pomocou sa vyberáme po ceste, kadiaľ mala viesť červené značka. Cestička je vyšľapaná, ale stopy sú to zvieracie, nie ľudské. Tomu zodpovedá aj množstvo a tvar exkrementov roztrúsených po trati. Cesta je veľmi strmá a značku nevidíme, ale podľa GPS ideme správnym smerom. Až keď sme vyšli z lesa sme na elektrických stĺpoch uvideli niekoľko zamaľovaných znaciek. Tu si už zjavne niekto nedal takú námahu s ich odstránením, je ale pravda, že elektrický stĺp ťažšie spíliť ako strom.
Na samom vrchole nachádzame poľovnícku vyhliadku pri rozľahlej lúke. Dalo by sa tu prespať, ale pri pomyslení, že nám bude niekto strieľať nad hlavami tento nápad zamietame. Košecké Rovné sú už nadohľad a navyše dolu kopcom, tak sme sa rozhodli, že ešte kúsok prejdeme.
V dedine dáme pivo a chrumky, pivo opät tmavé nemali a chrumky si tentokrát podľa chuti ešte pamätajú na časy, keď boli štandardnou pochutinou k pivu namiesto dnešných chipsov a arašidov. Zaujala nás tu aj luxusná autobusová zastávka s kreslami pre čakajúcich cestujúcich.
Stúpame po lúke na miesto, ktoré sme si vyhliadli z protiľahlého kopca. Nachádzame vhodné miesto na rozloženie stanu, robíme podstielku zo slamy, pripravíme drevo na kúrenie a rozkladáme oheň. Pri ohníku večeriame a popíjame víno, po chvíli sa vynára mesiac spoza stromov a slnečným svitom pokryje lúku. Dopijeme víno, oheň dohorí, ideme do stanu a zaspávame...
Deň 2/3
V sobotu ráno sa budíme na ukrutné teplo v stane. Po raňajkách zostupujeme k ceste a prichádzame do Zliechova. Je ešte pred 10 a všetky pohostinstvá v obci sú zatvorené, tak si dávame poľský nanuk z potravín. Pokračujeme po ceste, ktorá však končí pri miestnom družstve, a tak sa vraciame do Zliechova a tentokrát už správne ideme po ceste smerom na Čičmany. Po krátkom stúpaní nás z cesty zvedie zurčanie potôčika. Odkladáme bajky, topánky a ponožky a šup do vody. V horúci deň takéto osvieženie dobre padne, voda je však studená, takže sa pomočíme iba trošku.
Pokračujeme po lesnej ceste, ktorá je dosť blatistá a nadôvažok stúpa. Asfaltka je pod nami pár desiatok metrov. Po peripetiách na lesnej ceste aj Miguel uznáva, že je lepšie dat prednosť pohodovej asfaltke. Po tiahlom klesaní prichádzame do Čičmian a v penzióne Javorina obedujeme. Je síce prázdninová sobota, ale príliš veľa turistov v obci neni. Prechádzame popri typických dreveniciach s maľovanými ornamentami.
Cez Fačkov sa dostávame až do Rajeckej Lesnej. Chystáme sa navštíviť rekreačné stredisko, kde sme boli počas našich gymnaziálnych štúdií na lyžiarskom (bez snehu) a koncoročnom výlete. Penzión Žiar sa nachádza asi 5 km za obcou. Je tu reštaurácia s farebným televízorom a biliardovým stolom, niekoľko menších chatiek, ale napríklad aj ihrisko na paintball.
Ideme ďalej po modrej značke do Sedla pod Úplazom, kde sa napájame na červenú. Prichádzame na lúku pod Úplazom, odkiaľ už vidno Hlinickú Kýčeru. Na tejto lúke by sa dalo stanovať, ale pri pomyslení, že sa ráno zobudím a bude nás čakať stúpanie nástojím, aby sme pokračovali až na vrchol. Vrchol je holý, takže predpokladáme, že miesto na stan sa tam bude dat nájsť. Čaká nás najťažšia etapa cesty - stúpanie, ktoré sme odhadli na 45°. Najskôr sa s ním pasujeme jednotlivo, každý s vlastným bajkom, neskôr ale tlačíme obidvaja naraz najskôr jeden a potom druhý bajk. Výstup aj s početnými prestávkami nám trval vyše hodiny, ale zvládli sme to. Na Kýčere zanecháme záznam v knihe návštev. Naozaj nájdeme jediné ako tak vhodné miesto na stan - tvrdé, na skalách a bez podstielky. Vychutnávame si západ slnka, rozkladáme oheň, večeriame, opájame sa minerálkou a unavení ideme spať.
Deň 3/3
V nedeľu ráno sa budíme na ukrutnú zimu v stane. Stanovať na hrebeni ozaj nie je najvhodnejšie. Ja sa prebúdzam v poloprázdnom stane, uzimený Miguel má už vonku pripravené všetky veci na odjazd. Napochytro sa teda balím aj ja a vyrážame. Človek by si pomyslel, že dole sa pôjde ľahšie a zjazd bude pôžitok. Bol to však pôžitok iný, bolo to utrpenie. Najskôr som musel bajk prenášať cez skaly a keď sa objavila lesná cestička, tak každú chvíľu sme museli bajk prekladať cez popadané stromy.
Na prvom slnečnom mieste raňajkujeme. Pokračujeme po červenej, ale na prvej možnej odbočke ju opúšťame a schádzame po modrej do Valčianskej doliny. Asi v polovici začína asfaltka a konečne si zjazd naplno vychutnávame. V lyžiarskom stredisku Valčianska dolina práve prebiehajú nejaké cyklistické preteky, my však pokračujeme až do Valče a zastavujeme v hostinci na okraji obce. Čapujú pivo Primátora, mali by mať svetlé 10, 13 aj tmavé, v nedeľu ráno majú ale len tradičnú 10. Aj tak neodoláme ;)
Ďalej prechádzame cez Trnovo, v Trebostove sa odpájame z hlavnej cesty a po lokálnej ceste sa dostávame do Bystričky. Tu dáme ešte jeden kúpeľ v potoku a obedujeme na pníku.
Z Bystričky je to do Martina len kúsok, prechádzame pešou zónou, ktorá sa tiahne z juhu na sever, v Lidli kupujeme proviant na cestu a pokračujeme do Vrútok, odkiaľ ide vlak. Na stanici si konečne dáme vytúžené tmavé pivo, a keďže vlak mešká stíhame ešte aj jedno malé. Do vlaku nastupujeme opäť v služobnom vozni a v Žiline prechádzame do voľnejšieho vagóna, kde máme aj miesto na sedenie. Pri víne a syre cesta rýchlo ubehne, v Bratislave sme asi o šiestej.
