(5. - 8. september 2011)
Na prvý cyklovýlet, ktorý som mal absolvovať celkom sám, keďže PJ sa ulieval v práci, som nastupoval s obavami. Predsa len nocovať niekde sám nemusí byť sranda. No našťastie som sa napokon odhodlal, nakúpil nejakú poživeň a tematicky zameraný časopis CYKLO turistika a v pondelok o pol piatej ma už vláčik vypľúva v Kriváni (obec za Detvou). Okamžite po šliapnutí do pedálov prichádza blažený pocit čohosi ako slobody, vystupňovaný po vybehnutí na najbližší trávnatý kopček.
Chvíľu som sa motal len tak po lúkach, hore a dolu až som zišiel v dedine Podkriváň. Tu si ma našla nejaká cykloznačka, nuž som sa po nej vydal. Rovnakou metodikou som sa riadil aj ďalej, keďže som nemal inú mapu ako vreckový autoatlas z roku 1989, kde teda okrem najväčších miest veľa nevidno. Z Podkriváňa, chtiac-nechtiac, pokračoval som po ceste kde ma ofukoval jeden kamión za druhým, našťastie len po odbočku do Dolnej Bzovej. V tejto časti Podkriváňa nechýbala krčma nižšej úrovne. Otázka, či majú tmavé pivo i následná žiadosť o svetlú desiatku skončili neúspechom s posmešným podtónom v krčmárkinej odpovedi. Nuž, drsný kraj, dám si teda dvanástku Martinera. Sediac nad pivom a mapami, rozhodnem sa napriek neskoršiemu podvečeru pokračovať do Hornej Bzovej. Za týmto rozhodnutím sa skrývala hodina šliapania a tlačenia do kopca. Cestou ma oslovil typickým trúbením švárny jeleň, no jeho i ďalšie zvuky prebúdzajúceho sa lesa som sledoval len úkosom. Prvoradé bolo dôjsť na koniec stúpania. I podarilo sa, ceduľa Dobroč - osada Brestina mi dodala novú nádej na nájdenie vhodného miesta pre stan. Kúsok šliapania popri lazoch s voľne sa pasúcimi koňom a kravou a miesto s veľkým M bolo objavené, viac na videu.
Po večeri som deň považoval za ukončený, ale tudle. Prihrmela búrka. O dážď by nešlo, ale tie blesky. Utešoval som sa odpočítavaním času medzi zábleskom a hrmením a z rýchlosti zvuku odhadoval o koľko ma blesky míňajú. To ma držalo do chvíle, keď sa zablyslo ozaj blízko a ja som nestihol napočítať ani do jedna. Ej kua, prikrčil som sa v stane ešte viac k zemi (v duchu hesla "Skrčit se a přikrýt") a uvažoval, že keby ma jeden z tých bleskov trafil, nemohol by som mu vyčítať pol slova - jednoducho stať sa môže a mohol by som si za to sám. Štatistika však bola na mojej strane, blesky sa postupne vzďaľovali a ja som mohol svoju pozornosť sústrediť na rôzne ruchy prírody. Našťastie boli v norme a žiadne funenie pri hlave sa nekonalo. Úspešne zaspávam a ani zima ma veľmi nebudí.
Skoro ráno padá paštéka a vydávam sa na ďalšiu cestu do neznáma. Pokračujem po ceste ktorou som včera vystúpal, scenéria prírody je idylicky laznícka, ľudia vyvádzajú zvieratá na pašu, zvuky a vône dokresľujú obraz. V Hriňovej na mape mesta a okolia (tá by nemala chýbať v žiadnej obci, žiaľ našiel som ju len v niekoľkých) vyberám približný ďalší cieľ cesty - vodnú nádrž nad mestom. Žiaľ, pre verejnosť je uzavretá. Z hlavnej cesty odbáčam na náhodne zvolenú lesnícku, ktorá by ma podľa mapy odfotenej do mobilu mala zaviesť na lazy menom Stohy. To sa mi akousi náhodou aj podarí, dávam druhé raňajky, a pokračujem. Škoda len, že cesta ktorou som sa vydal nadol ústila do starej známej asfaltky z ktorej som sa odpojil, len o kúsok vyššie. Nevadí, výlet to bol pekný, zjazd ešte krajší. Bez ďalšieho experimentovania pokračujem po asfaltke smerom do Lomu nad Rimavicou. Akýsi som však unavený, nepomáha ani občerstvenie, ani dlhšia prestávka na čítanie časopisu. Konečne po dosiahnutí vrcholu stúpania - Lomu nad Rimavicou beriem útokom miestne potraviny pre nejaký ten jogurt a zásoby na večer. Odtiaľto je to už len zjazd do Utekáčskej doliny.
Utekáč sa skladá z mnohých menších zoskupení domov. V tej hlavnej dedine sa zastavujem na obed - teplé hlavné jedno za 2 eurá poteší, aj keď pripomína školskú jedáleň. Poobdivujem chátrajúcu skláreň a pokračujem v už miernejšom zjazde do Kokavy nad Rimavicou. Aj keď je slabých 17 hodín, urobím chabý pokus o nájdenie miesta na prenocovanie v Lúkach nad dedinou. Zvolená cesta ma však zavedie len na nejaké ohradené pozemky, preto sa malinčím predieram naspäť na asfaltku. Ňou pokračujem smerom, o ktorom som si myslel že ide na Hnúšťu až kým nenájdem pri ceste vhodnú lúku a pomerne skoro staviam stan, presúvam gigantické farebné pavúky ďalej od stanu, otváram jediné pivo Šariš Red zo svojich zásob a čítaním cyklo časopisu do ktorého zaznieva hukot sovy si krátim čas do zotmenia.
Budím sa za tmy na strašnú zimu. Po zhliadnutí času na mobile z hrôzou zisťujem, že je len čosi po jednej. Našťastie pomerne rýchlo znovu zaspávam. Horšie je to v rovnakej situácii o štvrtej. Stále je tma, zima ešte väčšia. Zaspávam len s ťažkosťami a iba na slabú hodinu. Na svitaní niečo po piatej je celý stan premočený, na lúke sa rozprestiera hmla.
Čakať, kým slnko dosiahne a zahreje stan nemá zmysel, vidno ho len kdesi nízko za stromami. Po raňajkách skrehnutý a s problémami vyliezam a balím stan. Pri tom postrehnem na neďalekej ceste auto typu Lada Niva ako zastalo a začalo cúvať. No super, ešte nejaký pindajúci poľovník mi tu chýba. Bajk napochytro zaťahujem za stan, ktorý má predsa len maskovanejšiu farbu ako krikľavo zelená na bajku. Našťastie ma buď vodič nevidel, alebo si ranné nadávky nechal pre niekoho iného a pokračoval v ceste pôvodným smerom. Ja sa vydávam smerom na domnelú Hnúšťu. Všade hmla a počasie ako v Novembri. Prechádzam cez Lehotu nad Rimavicou a Rimavskú Baňu stretajúc deti idúce do školy. Asi by som s nimi napriek zime nemenil. Po dedine nasledovala križovatka, ktorá upresnila moju predstavu o aktuálnej polohe - doľava Hnúšťa, doprava Rimavská Sobota. Vydávam sa na Hnúšťu, ale hneď nachádzam odbočku na Teplý vrch a dávam sa do tiahleho stúpania. Tu je premávka opäť minimálna. Popri ceste rastúce jablone poslúžili namiesto občerstvovacej stanice. Za Kraskovom odbáčam doľava na Babinec vábiaci svojimi slnečnými kolektormi. Asi tiež jeden z projektov kauzy subvencovaných slnečných elektrární...
V polovici cesty do Babinca narazím na červenú turistickú značku a neodolám. Po pár sto metroch vykladám stan aby sa usušil. Ten však medzičasom nelenil a premočil aj moju literatúru, takže všetky moje mokré vecí po rozložení na poli zabrali asi pol hektára. Vyše hodinky som tu sedel a kochal sa krajinou či sušiacim sa časopisom a vydal sa ďalej po značke. Teda, to som si len myslel. Odmietajúc sa vrátiť som nedbal na varovné príznaky strácajúcej sa cesty. Prebrodil som zarastenú lúku, skúsil to i kúsok cez les a len potom som uznal za najlepšie vrátiť sa. Pokračoval som teda do Babinca a na Kyjatice. V nich ma potešila poriadna informačná tabuľa s cyklotrasami celého regiónu Teplý vrch. Aspoň som konečne zistil, kadiaľ pôjdem. Za dedinou sa nachádza žiarové pohrebisko, ktoré však rado poslúži aj ako odpočívadlo. V pokračovaní stúpania na Kadlub zaujal cintorín - bol na vrchole oblého kopca, úplne nekrytý - jednoducho trochu neútulný. Ktovie či na tom záleží...
V Kadlube končí asfaltka, je to taký malý koniec sveta, našťastie značenie je tu kvalitné. Pokračujem zjazdom a veru, je si čo užívať. Sem-tam dom, stáda oviec, alebo skôr toho čo po nich zostáva. Nespevnenú cestu tu pravidelne pretína potok, netrvá dlho a topánky mám mokré ale sotva mi to vadí. Akurát by som tadiaľto nechcel ísť opačným smerom. Nasledujú Striežovce a Hryšovo, stále miernym zjazdom už po asfaltke. Následne sa ponúkla možnosť ísť mierne zanedbanou odbočkou k akejsi jaskyni. Samozrejme, jaskyňu som nenašiel, ale zato som mal aspoň dôvod sa potešiť po opätovnom kontakte s pevnou cestou v Drienčanoch. Obec zaujme mnohými rezbárskymi dielami asi miestneho umelca ako i pamätníkom P. Dobšinského, ktorý tu asi za svojho života niečo kutil.
Ponad Budíkovany pokračujem k jazeru. Ľudí tu je málo, areál bol tuším aj zatvorený. Po krátkej úvahe pokračujem cez Padarovce, Dražice a ešte čosi - neviem to už spätne ani s pomocou Google Earth zrekonštruovať. V týchto dedinách, viac maďarských ako slovenských nie je kvôli čomu stáť. Všetky potraviny, bufety a krčmy sú zatvorené alebo aspoň dobre schované. Rimavská Sobota je z iného súdka. Mojim cieľom je nájsť ubytko, hneď pri hlavnej ceste sa ponúka čosi lacné a ešte čosi iné s Názvom Modrá hviezda. Od ktorejsi Policajnej akadémie sa mi modrá v názve podniku spája s niečim, kde by som ubytovanie neriskoval, pokračujem teda na centrum. Po chvíli sledovania informačných tabúľ nachádzam slušnú zrekonštruovanú ubytovňu. Izba pekná (hajzl mají na chodbě), akurát okno do cesty takže vetrať sa kvôli hluku nedalo a kvôli teplu muselo. Po očiste vyrážam do mesta na véču do fajn reštiky Ventura, ešte aj menu mali hoci boli asi štyri hodiny a to ešte aké. Nasleduje Kaufland - vínko na večer a čosi aj na raňajky a potom už len izbový relax.
Pomerne skoro ráno vyrážam, je pod mrakom a akosi pochmúrne. Cesta po ceste (všímajte tú pestrosť výrazových prostriedkov) je poznačená hustou premávkou, no Jesenské je len čosi cez 10 kilometrov od RS. Prvé čím ma prekvapilo boli dve železničné stanice. Najprv som si chcel lístok do BA samozrejme kúpiť na tej nesprávnej - nejakej lokálnej trati do Tisovca. Na správnej stanici sa zas nedalo platiť kartou a tak som nemohol nasadnúť na práve odchádzajúci rýchlik. Nič to, ďalší šiel o tri hodiny - navštívil som bankomat, pozoroval život malého mestečka, ktoré však malo až tri budovy školy (všetky z vyučovacím jazykom maďarským, hoci ani s rómčinou by sa tam človek nestratil). Za Jesenským sa vypínajú nevysoké, ale zaujímavé kopce. Otáľal som s ich návštevou, no keď som potom videl skupinu žiakov na čomsi ako branné cvičenie smerujúc práve do týchto kopcov, vydal som sa tam tiež, hoci inou cestou. Netuším prečo, ale veľmi na mňa zapôsobili, možno sa čosi z toho premietne aj do priložených fotiek.
Po návrate z kopcov ma už čakala len cesta domov. Vo vlaku sa mi prihovoril chalan z Fiľakova pracujúci v BA. Trochu sa čudoval, že mi pri bicyklovaní v okolí Rimavskej Soboty nič nezmizlo, no musím povedať, že moja skúsenosť s ľudmi je len a len pozitívna. Vždy ochotne poradili, neobjavili sa ani žiadne jazykové bariéry ako som možno zle naznačil v predchádzajúcich vetách.
Ťažko slovne vyjadriť všetky pocity z výletu. Cestovanie sám je akoby intenzívnejšie. Nie je veselšie a ťažšie sa je motivovať šliapať do pedálov, no na druhej strane je slobodnejšie a... Vlastne neviem. Treba si to vyskúšať a v mojom prípade zopakovať.
Všetky fotky z výletu nájdete v tomto albume.
