V predposledný septembrový deň sme s PJ-om využili slnečné babie leto na menší výlet do známych končín Malých Karpát. Zopakovali sme si single-track Cerová dráha a posedeli na Malom Slavíne, keďže disk-golfové náčinie bolo nezvestné, vďaka čomu PJ bezprácne obhájil svoj majstrovský titul. Vybehli sme aj na Biely kríž, kde sme pri chutnom pive Holba využili novovybudovaný stôl. Pribudol tu aj nový prístrešok a stojany na bicykle.
Ale nie preto vznikol tento článok. Od Bieleho kríža sme postupne v jednotlivých rýchlejších zjazdových úsekoch zvyšovali svoju maximálku, PJ súc vždy tesne nado mnou, asi aj kvôli 29' kolesám. Na Peknej ceste krátko pod horným parkoviskom sme obiehali staršieho pána. Dole pri šikane, kde cesta križuje potok sme pri výjazde z nej začuli buchot. Obzriem sa a pri zvodidlách vidím starý bicykel v posledných fázach pohybu. Najprv som myslel, že ho tam mal len niekto opretý a zošuchol sa. V zlom tušení sme ale išli prezrieť priekopu a asi tri metre v zráze a kroví bol usadený onen pán. Vzhľadom na to, že sme pri zjazde prekonali 60km/h a on "doletel" hneď za nami, to musel byť exportný pád. Zbehli sme k nemu a zbežný pohľad nás, medicínsky nevzdelaných alebo radšej nemedicínsky vzdelaných rozhodol, že ďalšiemu kolemjdoucímu cyklistovi kážeme privolať 155. Tržná rana na čele spolu so stopami po brzdení hlavou o zeleň a dve rezné rany na nohe nevyzerali úplne nevinne. Pomohli sme pánovi na cestu, hoci ako sme neskôr počuli od záchranárov, mali sme ho nechať tam. No nevyzeral nehybne, skôr sa snažil posadiť, tak nám prišlo správnejšie pomôcť mu. Po chvíli presekávania cez malinčie sa to podarilo. Ujo sa celkom rozhovoril o tom, aký je on cyklista. Hoci skôr sa žiada minulý čas - prastará eska bez prehadzovačky, s brzdou len vzadu a tenkými ojazdenými plášťami, teraz navyše s vychýlením riadením a helma doma na vešiaku sú dosť "out".
Po príchode sanitky sa z neho záchranári snažili zistiť, kde býva. Nevedel sa rozhodnúť medzi Račianskou 15 a 115. V aktovke nemal nič okrem kľúčov. Spomenul si aspoň na svoje meno a meno svojho suseda, keďže doma vraj nikoho nemal. Sanitka odišla aj s ním, a nám zostala Eska, ktorú sme boli odhodlaní doručiť k nemu domov. Pokusy o jazdu s extra bicyklom v ruke sa skončili doudieraním o pedále a tak som teda oba bajky radšej viedol popri sebe. PJ šiel hľadať číslo 115, ktoré sa ukázalo, že je o dosť ďalej, než vravel jeden zo záchranárov. A ako sme sa obávali, ujo na tej adrese nebýval. Číslo 15 bolo zas priďaleko na to, aby tam jazdil na takej rachotine.
Po chvíli bezradnosti sa ukázali hneď dve riešenia. Jednak meno suseda po internetovej lustrácii ukázalo správne číslo ulice 159 a taktiež rozhodnutie ísť ešte raz pozrieť zvončeky na panelákoch na konci Peknej cesty takmer súčasne viedlo o objaveniu oboch mien na menovkách. Aj keď nemal byť nikto doma, zazvonil som najprv na zvonček s menom nášho nešťastníka. Kupodivu, zdvihla pani - zrejme manželka - a hneď zbehla dolu, ani vystrašená veľmi nevyzerala. Misiu sme tým splnili a hádam sa ujo opäť vráti jazdiť s vetrom o preteky. Mená účinkujúcich neuvádzame, ale máme ich v redakcii.
