Vtáčnik - pešia túra po hrebeni

(27. - 29. jún 2013)

Ďalší výlet, pri ktorom bajky zostali doma, tentoraz v bratskej zostave 2xM. Plánom bolo prejsť cez hrebeň Vtáčnika a opcionálne pokračovať z Handlovej do Kremnice. Autobus s wifi nás z Mlynských Nív dostal do Zlatých Moraviec, kde sme vykonali Tesco nákup na najbližšie dni. Nástupište 18, odkiaľ nám mal ísť bus do Jedľových Kostolan sme márne hľadali pri nástupištiach 15, 16, 17. Nachádzal sa osamote kus ďalej. V Kostoľanoch začíname túru, ako inak, jedlom z vlastných zásob a pitím zo zásob miestnej neveľmi vzhľadnej krčmy. Je zamračené a trochu chladno, keď konečne nastupujeme na červenú značku do Veľkého pola. Kraj je mierne kopcovitý, z lazovým charakterom – lúky, malé lesy a samoty či skupinky domov. Hneď nad dedinou je odbočka na vyhliadku, ktorú sme našťastie neobišli. Padali aj úvahy o rozložení stanu rovno na pôde veže, no bol sotva čas obeda a po nabažení sa výhľadu a výšky pokračujeme. Značenie cesty nás občas potrápilo. Stretávame lesných pracovníkov, ktorým sa pri túrach po Slovensku nedá vyhnúť už tuším nikde. Najviac sa im páči v blízkosti turistických trás. Poberú stromy a ako náhradu zanechajú po sebe smeti. Socky!

Cez niekoľko osád s obydliami slúžiacimi najmä ako rekreačné domy sa dostávame k Pennhýblu, odkiaľ po asfaltke pokračujeme do Veľkého pola. Aspoň kúsok cesty sa nám podarí ísť skratkou cez polia. Je záhadou, prečo značkári viedli celú trasu cez v celku frekventovanú cestu. V dedine veľké sklamanie - žiadna otvorená krčma ani obchod. Práve vo štvrtok majú zatvorené, zvláštna voľba. Neostáva nám než začať hlavnú časť túry - hrebeňovku Vtáčnika. Je už podvečer a tak sa obzeráme po vhodnom nocľažisku. Maťo sa nevedel odpútať od anglického trávnika s ohniskom a hojdacou lavicou vedľa na pohľad opusteného domčeka. Hneď vedľa však stál domisko vyzerajúci ako sídlo z telenovely a nerád by som v noci začul simpsonovské "Vypusťte psy". Preto napokon pokračujeme a odmenou sú nám tie najkvalitnejšie kaluže a blato. Aj túto nástrahu zdolávame a na Suchej hore nachádzame skoro ideálne miesto na nocľah. Rozkladáme sa priamo pri turistickom smerovníku, pripravujeme oheň na kedysi používanom ohnisku, opekáme klobásu a k tomu popíjame orange Radler. Idylku dotvára hudobný sprievod Karla Kryla a neskôr aj koncertné vystúpenie CoB. Hoci to všetko len z mobilu.

Prostredie sa veľmi nelíši od Karpát, spestrením je okrem koláčikov od sestry na kopci Tatra hlavne Kláštorská skala, na ktorú sa ľahko vyliezalo a o niečo ťažšie zliezalo. Bolo zaujímave prečítať si zo Satinského Expedícií (ktoré som mal odfotené v mobile) úryvok týkajúci sa práve tohto miesta. Pred Vtáčnikom sme konečne našli nájditeľný prameň. Ono značka k prameňu bola aj skôr, ukazovala však do hustého krovostromia. Pokus vydať sa tým smerom priniesol vodu iba ka nám do topánok. Výborne značený prameň asi 10 minút pod vrcholom nás však zachránil pred predčasným ukončením výpravy. na vrchole stretávame jediných ľudí toho dňa - dvoch turistov. Rozkladáme sa na skalách s výhľadom na Nováky a priľahlé dediny, sušíme topánky a hodnú chvíľu len tak leňošíme.

Po krátkom zostupe pripomínajúcom skôr Fatru ako Malé Karpaty sa dostávame do neveľmi zaujímavého úseku lesa. Hrmí a chvíľami poprcha, keď ma Maťo zrazu na niečo upozorňuje. Kým som pochopil kam sa mám pozrieť, tak vraj asi dva metre predo mnou prešiel malý diviak. tie vraj nikdy nechodia bez dospeláckeho doprovodu a tak ustupujeme naspäť, kde sa pokúšame odplašiť teraz už neviditeľnú zver píšťaľkou. Z krovia nám však odpovedá zavrčanie, preto náš ústup ešte predlžujeme a chvíľu dumáme čo ďalej. Na stromu sa tu veľmi nedá vyliezť, preto volíme obídenie miesta oblúkom cez les.

Kúsok pred Jarabou skalou Maťo zbadal sympatickú lúku a rozhodli sme sa tam naobedovať. Lúka bola umelo vytvorená a nachádzala sa na nej čudná rúra. Po jedle som sa vybral si do nej posvietiť baterkou, keďže som dno nevidel. Pohľad do nej vo svetle baterky nič neodhalil - len nekončiacu tmu. Ako inak, rozhodli sme sa ju prebádať vhodením prieskumného kameňa. A to sa potom diali veci. Niekoľko dlhých okamihov sme počuli len odrážanie kameňa od stien rúry. Potom ticho. A zrazu - zvuk pripomnínajúci výstrel. V prekvapení sme odbehli niekoľko krokov od rúry - keby sa náhodou chystala vybuchnúť, alebo ktovie čoho iného sú ešte rúry schopné. Po chvíli spamätávania a wtf pohľadov sme pokus ešte niekoľko ráz zopakovali a zhotovili sme aj video záznam. Podľa merania voľný pád predmetu trval 13 sekúnd, čiže rúra má asi 130 metrov. Celkom slušné. Neskôr sme podobných rúr našli viac, avšak všetky boli proti našim pokusom uzavreté.

Plní zážitkov prechádzame okolo nového vysielača na Jarabej skale. Po ďalšej hodine a čosi sa dostávame k miestu, aké som asi na celom Slovensku ešte nevidel - Bielemu Kameňu. Dočítali sme sa, že ide o čelo lávového prúdu, ktoré sa monumentálne rozpadáva. Od hlavnej skaly sa oddeľujú skalné stĺpy s plochou niekoľkých metrov štvorcových, vysoké ako celá skala, čiže asi 30 metrov. Aj k vyhliadke bol zakázaný vstup, ale kto by odolal... Zvažovali sme ostať tu na noc, ale pokračujeme ešte niekoľko desiatok minút po modrej. V lese nachádzame čudnú smerovú značku. Po pár metroch vidíme na zemi malého operenca v čudnom zdravotnom stave. Dodáva tomuto potemnelému lesu ďalší nádych záhadnosti.

Priamo na turistickej značke je smerová tabuľa s nápisom "drevená chata". Rozhodujeme, že za pokus to stojí. Nachádzame uzamknutú chatku s terasou, ohniskom a anglickým trávnikom. NIkde nikto a tak sa opatrne začíname zabývavať. Opäť sa sušíme pri ohníku a keďže mi je zima, poberám sa späť spolu so zotmením. Maťo ostáva pri ohni, ktorý sa pokúša zdolať posledné kusiská premočených drevín.

Prešlo možno 10-15 minút keď počujem kroky. Vzdialenosť som nevedel presne určiť, až kým sa neozval rev onej bytosti. V tom o niečo bližšie počujem iné kroky, skôr beh maťa smerom na terasu so stanom. Ani sa mi nečudujem... Rev sa ozval ešte niekoľkokrát, z postupne sa zväčšujúcej vzdialenosti až celkom utíchol. Vtedy nám už príhoda prišla skôr zábavne, hoci ospalosť sa stratila spolu s odoznievajúcimi zvukmi príšery.

Ráno dojedáme zvyšky zvyškov a čaká nás Veľký Grič - kopec s najkrajším výhľadom pohoria. Pravda, cesta k nemu nebola značená najlepšie, ale trafili sme. Špecialitou tunajších značkárov je nedať značku za križovatkou. Cesta sa roztrojí a značka sa dá nájsť tak 100 metrov odtiaľ. Na vrchole nachádzame horúcu pahrebu a bordel po skupinke, ktorá ešte hrdo zapísala svoje mená do návštevnej knihy. Najmä kusy chleba a rožky, ktoré po sebe zanechali, boli pre nás nedisponujúcich podobnými statkami pokušením ale i nepochopiteľným plytvaním. Rozložili sme sa na skale s výhľadom na handlovské údolie a dojedli aspoň kávové cukríky. Zostup dole začal vďaka značeniu veľmi zaujímavo. Cez neznačenú paseku sme došli až ku zrázu, aby sme pochopili, že tudy cesta nevede. Nasledoval návrat na vrchol a dumanie nad tým, kde asi tá cesta môže byť. Našli sme ju skôr náhodou a vďaka tomu, že oná skupinka zanechávala po sebe pečivo aj cestou dolu. Klasicky po minimálne 100 metroch a asi 3 križovatkách sme našli značku a už len zostupovali blatistou cestou do údolia.

V Handlovej nás hneď zastavila krčma Ligeta. Teda, ako krčma to vôbec nevyzeralo, nebyť šenkárky postávajúcej na priedomí a informačnej tabule hovoriacej, že krčma tam je ešte od baníckych čias mesta. Nuž sadáme na jednu 12°-ku. Iné pivo ani nemali. No a z jednej boli tri a zahnali sme aj hlad.

Všetky fotky a videá z výletu sú pre vyvolených dostupné tu.

Malokarpatský Cross Marathon a MTB Cyklorally (Lamačkov memoriál)

Stránka podujatia: http://www.horskybeh.sk/
Výsledky MTB: PDF
Fotogaléria: link
Report: na MTB maratón po dlhom čase ma zlákal PJ len večer pred jeho konaním. Už pri výstupe na Kamzík kde preteky štartovali, som veľmi zvažoval, či nastúpiť na štart alebo zbabelo utiecť. Napokon v záujme podporenia sympatického podujatia som štartovné uhradil a bolo rozhodnuté. Pretekov sa zúčastnilo len asi 30 bajkerov a rovnaký počet bežcov. Išlo teda o malé podujatie, a hoci tomu zodpovedala aj úroveň sprievodných akcií, ukázalo sa to ako veľká výhoda podujatia. Od úvodu som šiel skoro stále sám, čiže žiadne tlačenie sa na trati a uhýbanie. Samotné preteky neboli také náročné, no to najmä preto, že som sa nejak nehnal. Na oboch občerstvovačkách som vyskúšal všetko čo ponúkali a v cieli sa nám ušli až dve porcie gulášu. K tomu pivo a po vyhlásení výsledkov (naše mená kupodivu nezazneli) sme sa vydali bajkom do Pezinka na vlak.

KAKTUS BIKE Bratislavský MTB maratón 2013

(25. máj 2013)

Lokalita Devínskej Kobyly, kadiaľ viedla trasa cyklomaratónu, sa rozprestiera medzi Karlovou Vsou, Dúbravkou, Devínom a Devínskou Novou Vsou. Na mojich cyklistických potulkách okolím Bratislavy som sa týmto miestam zväčša vyhýbal. Za Devínsku Kobylu som považoval len vyše 500 metrov vysoký vrch nad Devínom. Tam som sa aj s bajkom viackrát vyštveral, pričom značnú časť cesty zabralo tlačenie, a vždy som si povedal už nikdy viac a na dlhšiu dobu som toto predsavzatie aj dodržal.

Ale keďže od môjho ostatného boja s Kobylou pretieklo Dunajom a Moravou už veľa vody, rozhodol som sa zúčastniť maratónu. Motivoval ma aj informačný text umiestený na oficiálnej stránke maratónu:

Maratón sa ide v Malých Karpatoch, v oblasti Devínska Kobyla, medzi Karlovou Vsou, Devínom, Devínskou Novou Vsou a Dúbravkou. Rozlohou tu určite nie je najväčší kopec, ale zato náročnosťou sa určite nenechá zahanbiť. Trať vedie po miestnych lesných cestách alebo singloch, ktoré vás prevedú nádhernými zákutiami Devínskej Kobyly. Veľké plus tejto lokality je povrch, to znamená, že aj v prípade dlhodobých dažďov sa nemôže stať, že by sa niektoré úseky museli tlačiť. Vďaka tomu, že je to jeden kopec, tak voda rýchlo odteká a terén rýchlejšie schne. Máme to odsledované po zime. Devínska Kobyla je so svojím podložím zjazdná v podstate za každého počasia.

Pre účastníkov boli pripravené 3 trate rôznej dĺžky: 20km, 40km a 70km. Ja som si trúfol na strednú, 40km trať. Každá kategória štartovala samostatne. Policajná hliadka nás previedla popri Iuvente a cez električkovú trať, následne sme už vstúpili do lesa. Úvodné stúpanie bolo pozvoľné a dalo sa zotrvať v sedle, potom však prišiel strmší úsek, keď bolo treba kvôli hustote pretekárov zosadnúť z bicykla. Štartové pole sa však postupne roztrhalo a každý mohol ísť svojim tempom.

Pred štartom nás organizátori upozorňovali na možné problémy pri orientácii. Trasa bola značená fáborkami a šípkami pre rôzne kategórie maratónu, na odbočkách stáli ľudia z organizačného tímu, ktorí nás usmerňovali. Podľa mňa bolo značenie postačujúce a ani raz som sa nestratil, aj keď v cieli som počul, že niektorí súťažiaci si trať nedobrovoľne predĺžili.

Na trati boli 2 občerstvovačky, prvá pri Devíne asi na 20.km a ďalšia o cca 10km ďalej. Každú z nich som si patrične užil a ochutnal väčšinu vecí z bohatej ponuky - voda, jonťák, pomaranč, jablko, mysli-tyčinka. Nedal som si len hrozno, aby som o pár metrov nemusel zabočiť do lesa veď viete prečo.

Na to, že bol máj bolo celkom chladno, len niečo tesne nad 10°C. Ja som si obliekol krátke gate, tričko a dlhý vrch, ktorý som plánoval na štarte vyzliecť a ísť iba v krátkom. Na štarte mi ale stále nebolo teplo a drvivá väčšina jazdcov boli komplet v dlhom (dlhé gate aj vrch), tak som sa ani ja nevyzliekal. Počas pretekov som sa síce zahrial, ale na krátke tričko by to asi aj tak nebolo, najmä pri zjazdoch.

Trať, ktorú pre nás pripravili, bola ozaj parádna. Tak ako sľubovali v propagačnom liste, išlo sa hlavne po lesných cestičkách a zopár asfaltových úsekoch. Výškový profil trate bol tiež priateľný. Stúpania a klesania neboli samoúčelné, len aby sa cyklisti čo najviac namakali, ale viedli prirodzene krajinou. Bol to určite najkrajší cyklomaratón aký som doposiaľ šiel a ukázal mi, že aj na Devínskej Kobyle sa dá zchuti zabajkovať. Musím sa tam čoskoro vrátiť a lepšie si poobzerať okolitú prírodu, keďže počas pretekov na to nebolo až toľko času.

PS: Cyklomaratón mi zachutil, už o týždeň sa chystám na Malokarpatský Cross Marathon a MTB Cyklorally (Mem. J. Lamačku). Nabehané na maratón ešte nemám, takže opať na bajku ;)