28 októbra 2012

Vtedy na vychodze

(8. – 13. októbra 2012)

Na náš prvý októbrový, a teda pravý jesenný cyklovýlet sme vyrazili do pre nás neprebádaných končín Slovenska, do Bukovských vrchov. Nachádzajú sa na severovýchodnom cípe krajiny, pri hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Tento výlet mal viacero naj, za všetky spomeniem tieto: navštívili sme doposiaľ najvzdialenejšie miesto vrámci cyklovýletov, bol to náš najdlhší cyklovýlet (trval aj s cestou 6 dní) a jazdili sme v najnižších teplotách, priemerne asi 10°C.

Deň 1/6

Z Bratislavy sme vyrážali v pondelok ráno IC vlakom Tatran. Boli sme vyzbrojení dostatkom jedla, pitia a kartami, ktoré nám mali spríjemniť a skrátiť 8 hodín trvajúcu cestu do Medzilaboriec. Až po Žilinu cesta prebiehala bez problémov. Potom nám však sprievodca oznámil, že v Liptovskom Mikuláši budeme musieť kvôli výluke na trati prestúpiť na autobus, ktorý nás dopraví do Popradu a odtiaľ budeme pokračovať ďalším vlakom do Košíc. Nevedel nám povedať, či nám do autobusu zoberú bicykle, takže kľudne sa mohlo stať, že by sme ostali bajkovať na Liptove. Bicykle sme však naložili do batožinového priestoru, a tak sme sa dostali až do Košíc. Tam sme samozrejme nestihli prípoj, išiel ale aj ďalší vlak do Humenného. Jednalo sa o krásnu novú súpravu, z ktorej bol hlavne Miguel unesený.

V Humennom sme mali trochu času, tak sme si chceli prezrieť mesto, bola však strašná kosa, takže sme sa asi po 10 minútach vrátili do tepla čakárne. Do Medzilaboriec nás viezla tiež nová súprava, takže sme si začínali myslieť, že je to v tomto kraji štandardom. Po rozprave s miestnimi aj z vlastných skúseností na spiatočnej ceste sme ale zistili, že to bola skôr výnimka.

Po štyroch prestupoch sme sa šťastlivo dostali do Medzilaboriec, kam sme mali v ten deň namierené. Ubytovali sme sa v Eurohoteli Laborec, ktorý bol síce zrekonštruovaný začiatkom tohto storočia, interiér však stále pripomína obdobie socializmu.

Pri večeri sme si naplánovali program na nasledujúci deň. V prvom rade treba navštíviť Múzeum Andyho Warhola, a potom konečne nasadnúť na bicykle. Smer bol jasný – červená značka vedúca po hrebeni na slovensko-poľskej hranici.

Deň 2/6

Pred múzeom sme podupkávali už tesne po 9, otvárali však až o 10, ani to nás však neodradilo od návštevy. Išli sme sa teda zbaliť na hotel a o 10 sme to skúsili opäť.

Za 3,50e na osobu nás čakal úžasný kultúrny zážitok. Múzeum sa zjavne nachádza v bývalom kultúrnom dome a vo svojich útrobách ukrýva diela mnohých moderných umelcov, artefakty zo života Andyho Warhola a jeho rodiny, ako aj diela jeho samotného, aj keď v drvivej väčšine vo forme plagátov. Zistili sme, že modernému umeniu príliš nerozumieme a do múzea venovaného tomuto štýlu umenia už asi nevkročíme.

Na bajky sme vysadli niekedy po 11. Vydali sme sa smerom na Palotu a odtiaľ po modrej turistickej značke k Lupkowskému tunelu. Dostali sme sa až ku búdke s príznačným názvom Tunelárka, tunel sme ale nevideli. Tak sme pokračovali po asfaltke, ktorá sa po pár kilometroch stratila a museli sme ísť popri štreke. Cesta po resp. popri železnici na bicykli však nie je nijak záživná. Tiež sme si uvedomili, že ideme úplne opačným smerom a miesto Poľska sme stále na území Slovenska. Snažili sme sa dostať na hrebeň, vyskúšali sme viacero odbočiek, tlačili sme bajky po zablatených cestách, ale červenú značku sme nevedeli nájsť, a keďže sme vôbec netušili, či ideme správne, dali sme sa radšej na ústup a vrátili sme sa až na miesto, kde sa mal nachádzať Lupkowský tunel. Na naše veľké prekvapenie sa tam aj nachádzal, bol však ukrytý za zákrutou, takže sme ho predtým nezbadali.

Miguel sa vydal na peší prieskum, vystúpil až na hrebeň lemovaný slovensko-poľskými hraničnými pätníkmi. Vytlačenie bajkov hore bolo náročné, rozhodne to ale nebola najnáročnejšia horská prémia z celého výletu. Ďalej sme teda putovali po hranici, červenú turistickú značku sme videli len zriedkakedy, tak sme sa orientovali najmä podľa hraničných pätníkov. Bolo už relatívne neskoro, a keďže v túto ročnú dobu sa po západe slnka stmieva veľmi rýchlo, uvažovali sme, kde prenocujeme. Podľa mapy sa mal v neďalekých Svetliciach nachádzať penzión, po telefonickom rozhovore s majiteľkou sme ale zistili, že už ubytovanie (v tomto ročnom období) neposkytuje. Neboli sme vybavení na prespatie vo voľnej prírode, tak sme si povedali, že sa vrátime do Medzilaboriec, prípadne skúsime zohnať ubytko v nejakej dedine po ceste. Kvôli chabému značeniu bol aj zostup z hrebeňa problematický. Mali sme namierené do obce Oľšinkov, kam mala podľa mapy viesť žltá značka. Tú sme ale nenašli, tak sme zostupovali po lesných cestách. Z Oľšinkova sme išli do Výravy, kde nám krčmár poradil možné ubytovanie, majiteľ však nebol doma. Už bola tma, nemalo zmysel hladať ďalšie ubytko, tak sme pokračovali naspäť do Medzilaboriec. O približne rovnakom čase, len o deň neskôr a o poznanie špinavší, sme sa ocitli na tom istom mieste, v Eurohoteli Laborec.

Deň 3/6

Po skúsenostiach z hrebeňa, kde sme bicykle viac tlačili ako sa na nich viezli, sme si povedali, že budeme jazdiť prevažne po cestách. Tie boli vo výbornom stave, bez výtlkov, na ktoré sme zvyknutí v Bratislave. Na viacerých miestach bol na ceste nový asfalt, pričom obnova cesty bola hradená z európskych peňazí, až sme sa čudovali, načo Európska Únia toľko investuje do tejto časti sveta, kde líšky dávajú dobrú noc. Cesty sú zachovalé aj preto, že po nich jazdí málo áut, takže na bicykli sa tu ide veľmi príjemne.

Nemohli sme sa nezastaviť v Hostoviciach, kde je sídlo Bohosloveckej univerzity Šerca Ježišovho v Hostoviciach, na ktorej existenciu ma upozornil Miguel.

Ďalej sme pokračovali do Osadného, kde sme sa v krčme zahriali pri čaji s rumom. Krčmár nám porozprával, čo stojí za vzhliadnutie v tomto kraji. Spýtali sme sa ho na možné ubytovanie v okolí, nasmeroval nás do poľskej obce Cisna, kde sa vraj dá ľahko zohnať nocľah na priváte. V Osadnom na cintoríne sme prvýkrát uvideli miestnu raritu. Pomníky na hroboch sú umiestnené na bližšej strane hrobu, nie na tej vzdialenejšej. Keď už spomínam cintorín, v tomto kraji sa nachádza viacero vojenských cintorínov, prevažne z prvej svetovej vojny.

Kúsok za Osadným sa začína Medzinárodný lesnícky náučný chodník Udava – Solinka. Dá sa tu dozvedieť mnoho o stromoch rastúcich v tomto prostredí ako aj o rieke-zlodejke Udave, ktorá postupne uberá z vôd poľskej rieky Solinky a v budúcnosti by mala Solinku úplne pohltiť.

Vystúpali sme až na vrchol, ocitli sme sa znova na hrebeni na slovensko-poľskej hranici, tentokrát v Balnici. Tu sa nachádza stanica úzkorozchodnej lesnej železnice, toho času miestna turistická atrakcia, v októbri však už premáva iba cez víkendy. V blízkom dome vraj poskytujú aj ubytovanie.

Nebolo ešte ani 5 hodín, tak sme sa rozhodli pokračovať po červenej značke a potom odbočiť smerom do Poľska. Tu nás ale čakali najnáročnejšie úseky celého výletu. Cesta prudko klesala a stúpala, museli sme prejsť cez potok či obchádzať popadané stromy. Podľa mapy sme mali naraziť na cestu križujúcu hrebeň. Tú sme však nenachádzali, a keďže sme už boli v časovej tiesni, rozhodli sme sa kúsok vrátiť a pokračovať po železnici. Dostali sme sa na trať a rýchlo sa stmievalo, vedeli sme však, že prinajhoršom sa po trati dostaneme až do Cisny. Objavili sme ale novučičkú asfaltku, ktorá nás vypľula až na poľskej štátnej ceste.

Nájdenie noclegu v Cisne bolo jednoduché. Najskôr som síce zaklopal na dvere miestnej záchrannej služby, ubytovanie ale poskytovali z opačnej strany budovy a za cenu 15 eur pre dve osoby to bolo najlacnejšie ubytko tohto výletu. Večer sme navštívili malé potraviny a nakúpili pár miestnych pív (aby Miguel mohol rozšíriť svoju zbierku tepšičiek). Večerali sme z vlastných zásob na izbe, keďže sme nemali poľské valuty a asi by sme aj mali problém si objednať z poľského jedálneho lístka. Zaspávali sme s pocitom, že sme sa konečne (po 2 nociach v Medzilaborciach) niekam dostali.

Deň 4/6

Z Poľska sme sa vracali na Slovensko cez poľskú obec Roztoki Gorne a hraničný bod Ruské sedlo. Kúsok od sedla sa nachádza útulňa, niektorým z nocľažníkov trefne nazvaná U plcha, keďže tí sú vraj jej častími návštevníkmi. Neďaleko útulne sa nachádza upravený prameň Cirochy.

Z Ruského sedla sme klesali do zaniknutej obce Ruské, ktorá bola spolu s niekoľkými ďalšími obcami vysťahovaná pri výstavbe vodnej nádrže Starina. V Ruskom sa v súčasnosti darí záhradkárom, ktorí si tu vybudovali chatky, prípadne na chatky premenili staré železničné vagóny. Za zmienku ešte stojí pamätník osloboditeľom obce a vojenský cintorín.

Cez Runinu sme sa dostali až do obce Topoľa, kde sme našli prvú drevenú cerkvu (kostolík) na našej ceste. Na miestnom cintoríne sú, podobne ako v Osadnom, pomníky na hroboch umiestnené na opačnej strane.

Z obce vedie modrá turistická značka spájajúca 3 dediny s drevenými cerkvami, a to Topoľu, Ruský Potok a Uličské Krivé. Bolo už ale veľa hodín, a tak sme radšej pokračovali po ceste. Stretávali sme čoraz viac policajných áut, čo nás len utvrdilo v tom, že sa blížime k ukrajinskej hranici.

V obci Ulič sa nachádza minigaléria drevených kostolíkov, takže sme si mohli pozrieť všetky na jednom mieste. Mnohé z nich sa už na svojom pôvodnom mieste nenachádzajú, či už boli prenesené inam alebo úplne zanikli. Miniatúry sú v mierke 1:10 a boli vyrobené v miestnej chránenej dielni.

V Uličskom Krivom sme sa zastavili pri drevenej cerkvi, kde práve prebiehala bohoslužba. V obci Zboj nás zaujala vonkajšia expozícia venovaná svetelnému znečisteniu, ktoré má často až fatálny dopad na vtáky a iné živočíchy a má nepriaznivé účinky aj na život človeka.

Podvečer sme dorazili do dnešného cieľa našej cesty, najvýchodnejšej obce SR, do Novej Sedlice. Ubytovali sme sa v penzióne Kremenec. Na prízemí sa nachádza reštaurácia a na poschodí sú izby, pričom my sme boli v päťposteľovej izbe sami dvaja ako jediní ubytovaní.

Deň 5/6

Ráno nás čakalo nepríjemné prekvapenie. Vybrali sme bicykle z altánku za penziónom a Miguel zistil, že sa mu netočí zadné koleso. Príčinou boli 2 odlomené špajdle a s nimi súvisiaca osmička na kolese. Pritom večer bolo ešte všetko v poriadku. Nevieme či to mohlo byť spôsobené nízkymi nočnými teplotami, únavou materiálu, alebo za tým máme skôr hľadať sabotáž. Aj Willymu Fogovi na jeho ceste okolo sveta predsa hádzali polená pod nohy, niekto nám možno závidel naše úspechy na ceste naprieč severovýchodným Slovenskom. Miguelovi sa však po uvoľnení a dotiahnutí niektorých špajdlí a čiastočnom uvoľnení zadnej brzdy podarilo bicykel ako-tak spojazdniť, takže sme mohli pokračovať. Bol pred nami už len posledný bajkovací deň do Stakčína, odkiaľ už premáva vlak.

Opäť sme prechádzali cez Uličské Krivé, pričom Miguel tentokrát vehementne trval na tom, že pôjdeme po modrej turistickej značke. Tak sme teda vyrazili. Po chvíli sme narazili na ťažký lesný mechanizmus, ktorý cestu premenil na jednoliatu masu blata. Aj Miguel uznal, že tlačiť bajky ktovie ako ďaleko po blate nie je úplne ideálne, tak sme sa vrátili na asfaltku.

V Uliči nás zlákala odbočka na ukrajinskú hranicu, ktorá mala byť vzdialená len 2km. Za obcou začalo tiahle stúpanie, prešli sme popri strážnej veži, cesta stále pokračovala a žiadnu informáciu o hranici sme nevideli. Išli sme ešte chvíľu ďalej, ale keďže sme nevedeli, či ideme správne a či náhodou nie sme už na území Ukrajiny, rozhodli sme sa vrátiť. Až v Uliči sme objavili informačnú tabuľu, na ktorej bola zakreslená aj cesta po ktorej sme išli. Tá sa stáčala späť na Slovensko, takže sme po nej mohli pokračovať. Ešte raz absolvovať toto stúpanie sa nám ale rozhodne nechcelo, tak sme si vybrali inú trasu.

Cez Kolbasov a Príslop sme sa dostali až k vodnej nádrži Starina. Priamo ku brehu nás strážca nepustil, takže sme z nej moc nevideli. Nevadí, navštívili sme blízku obec Jalová s dreveným kostolíkom, pri ktorom sme si vychutnávali posledné lúče slnka. Spolu so zopár dúškami tatranského čaju to bola výborná kombinácia.

Do Stakčína to bolo už len na skok. Ubytovanie sme hľadali v hoteli Armales. Cena 36,5e za izbu sa nám zdala prehnaná, recepčná nám však na naše prekvapenie odporučila turistickú ubytovňu v priestoroch obecného úradu. Pri vchode boli čísla na starostu a zodpovedného pracovníka. Zodpovedný pracovník mobil nedvíhal a starosta síce raz zdvihol, ale nič som mu nerozumel. Pri ďalšom telefonáte ma už starosta zrušil a zodpovedný pracovník pre istotu vypol mobil. Asi sa im už v tomto období neoplatí pre 2 zafúľaných cyklistov otvárať ubytovňu, mohli to ale aspoň napísať na dvere, že majú zatvorené. Vrátili sme sa teda do hotela Armales a zobrali sme, čo ponúkali. V cene ubytovania boli aj raňajky, čo nás aspoň trochu potešilo.

Deň 6/6

Vlak do Humenného odchádzal až o 10:27. Po raňajkách a zbalení vecí sme ešte dopíjali tatranský čaj, ktorý nám takto postačil na celý výlet. Každému sa ušlo dobré deci, takže cestou na stanicu nám nebolo ani tak zima ako po iné dni. V miestnych potravinách sme ešte nakúpili proviant na spiatočnú cestu.

V Humennom sme mali len pár minút na prestup na vlak do Košíc. Tam nás už čakal IC Tatran do Bratislavy. Kúpil som lístky, naložili sme bajky aj seba, ale keďže sme mali ešte asi 20 minút, tak som šiel dokúpiť nejaké drobnosti. Z nákupu v Lidli som sa vrátil so 4 rožkami, Lidl verziou tyčinky Margot, nealko pivom a bez dennej tlače, ktorú chcel Miguel, takže to bolo menšie fiasko.

Cesta do Bratislavy prebehla v pohode, tentokrát aj bez výluky na trati, takže okolo 18:30 sme boli na hlavnej stanici. Bola už síce tma, ale teplota 18°C bola po skúsenostiach z východu viac ako príjemná.

Summa summarum

Celkovo sa výlet vydaril. Počasie vyšlo nad očakávania, predpovede boli všelijaké, nám však nepršalo ani jeden deň. Navštívili sme veľa zaujímavých miest, ešte viac ich ale určite ostalo neprebádaných. Rozšírili sme naše cyklistické pôsobenie do Poľska a takmer aj na Ukrajinu. Videli sme krásnu prírodu a boli sme konfrontovaní s trochu pomalším spôsobom života ako vo víre veľkomesta (to akože Bratislavy). Tento výlet poskytol aj inšpiráciu na ďalšie cyklovýlety. Určite by stála za navštívenie Ukrajina, čo je akiste ešte väčšia divočina. V Poľsku ma zase zaujalo množstvo ľudí, ktorí poskytovali ubytovanie na priváte. Svedčí to zrejme o tom, že v tejto krajine sa pešej a cyklo turistike darí.

Dokopy sme najazdili cca 220km. Všetky fotky z výletu sa dajú kuknúť tuná.