Účasť na tomto podujatí som si vyhliadol dávnejšie v očakávaní športového zážitku na amatérskej úrovni, kazenom pár snaživími profíkmi. Niečo ako Silvestrovský beh. Na základe prípravných jázd som očakával čas do 2:30 a umiestnenie v celkovej prvej stovke.
Nič z uvedeného sa nesplnilo.
Cyklovýlety na tejto stránke majú okrem športovej stránky aj rovnako významu stránku poznávaciu. Tá začala cestou vlakom do Zohora. Moju samotu v spoločnosti bicykla na samom konci vlaku hrubo prerušilo otvorenie dverí ešte v nástupnej stanici - červený kovbojský klobúk, červené tielko, červené šortky, a hádajte akej farby tenisky. Nastupujúci, Čech vo veku asi 60 rokov, sa mocoval so schodíkmi, pričom s čapovaného piva na seba výdatne vykydol. Základ konverzácie bol na svete. Vlastne na jeho červenom outfite. Ujo šiel navštíviť brata, ale pochválil sa aj svojou minulosťou - "šéfoval" železniciam, na vojenských vlakoch pobehal Európu a v Osle dojil osla. O niečo stručnejší rozhovor sa po vystúpení prvého spoločníka rozpútal medzi mnou a sprievodcom. Chalan na tej trati už si čo to odjazdil, ale to mu nebránilo oslovovať Stupovou "dedinou pod nejakým zrúcaným hradom, tuším Pajštúnom".
Ták, a dosť tliachania. Kým som dorazil na miesto štartu maratónu, mal som na tachometri zahrievacích 12km. Akcia bola honosne poňatá, hodinku do štartu som preflákal občerstvovaním, počúvaním moderátora a montovaním štartového čísla na riaditká. Pohľad naokolo prezrádzal, že som asi najamatérskejšie vyzerajúci participant. Proti sebe na štarte stáli obyčajné kraťasy, reklamné tričko a potrhaný ruksak, neprajníkmi označovaný za ružový, v mojom vlastníctve a na druhej strane barikády cyklistické outfity, SPD pedále, vaky s vodou, magnéziové tablety o ktorých poslaní som netušil. To už ani nehovorím o jedle, na tento účel mnou zakúpenom: bochník chleba, encián, Pali paštéka :)) Našťastie som to napokon zo sebou netrepal.
10,9,8...výstrel a ide sa. V takom dave sa nedá veľmi vymýšľať a človek je rád ak sa vôbec hýbe. TU sa chlieb ešte neláme. (Chlieb nie, veď zostal na štarte, zato keksíky v ruksaku pomaly objavujú čaro omrvinkovej konzistencie). Pocity sú úžasné, ja závodím, nie som posledný, sem tam pár ľudkov predbehnem ale hlavne stíham. Mesto striedajú prvé stromy, lúka, les a začína prituhovať. Spoznávam význam pokrikov "zľava" a "sprava" a snažím sa ich pôvodcom vyjadrujúcim intenciu predbiehať aj vyhovieť.
Hovorí sa, že každému sa vyhovieť nedá. Svätá pravda. Stalo sa to na šiestom kilometri - za mnou zaznel výkrik "sprava". Zaskočený som si stihol len uvedomiť, že naľavo je mláka do ktorej sa určite uhýbať nebudem - zostávam vo svojej dráhe. Moja tvrdohlavosť je v zápätí odmenená nárazom zozadu a už aj sa váľam v blate. Aby toho nebolo málo, do pádu sa zapája nejaká cyklistka a v snahe nenechať sa prejsť celým pelotónom utekám nabok. Po prefrčaní najhustejšej skupinky začína prešetrovanie poistnej udalosti - z blata vyberiem odpadnutý tachometer, bajk odtiahnem bokom. Nečistoty sa z neho ani nesnažím odstraňovať. Rovnako som vzdal manipuláciu s utŕženými tržnými ranami (v poradí od najzávažnejších po najľahšie: koleno, bok, dlaň, lakeť) a nechávam ich zamaskované vrstvou lesného bahna. Otrasený nasadám na bajk na o niekoľko desiatok miest horšiu pozíciu v poradí. Žiadna osmička, nič nenaznačuje, že by bol bicykel úplne odrovnaný. Až časom vychádzajú najavo jeho vnútorné zranenia - tachometer nemeria - blato všetky impulzy spoľahlivo izoluje, zašpinené mám aj ukazovatele nastaveného prevodu a čo je najhoršie, zisťujem, že pri páde sa rozladil zadný prehadzovač - v stúpaní to uberá ďalšie sily, z ktorých väčšina sa aj tak rozpŕchla počas onoho nešťastného okamihu. Vzdať to ale nechcem. Čo by to bolo za pocit otočiť sa, mínať v protismere zaostávajúcich pretekárov a prísť do cieľa síce prvý ale porazený?!?
Po tomto jasnom signále si uvedomujem reálnu povahu takýto športových podujatí. Naplno mi dochádza, že účasťou človek podstupuje nemalé riziko. Veľká skupina účastníkov je slabá v stúpaniach, no v zjazdoch, v ktorých jazdím aspoň ja s istým rešpektom, si to vynahradzujú. Nerád, ale musím povedať, že dosť bezohľadným spôsobom. Niektorí - po vzore môjho odrovnateľa - kričia v poslednej chvíli (alebo lepšie povedaná v prvej chvíli, keď už sa nedá stihnúť zareagovať), iní sa len ticho prirútia. Tu ide o zdravie.
Pozrime sa teraz na situáciu na prvej občerstvovacej stanici. Opäť rozpor s mojou idilickou prestavou cyklistov sediacich v tráve a debatujúcich o prejdených kilometroch a prekonaných nástrahách. Realita? Masové načahovanie sa po nápojoch a horalkách a okamžite pokračovanie v jazde. WTF? Čo sme na Tour de France? Je taký rozdiel či som v štvrtej alebo piatej desiatke?
Pristupujem teda na túto hru o umiestnenie, no s prejdenou vzdialenosťou mi dochádza, že mi dochádza energia. Nepúšťam sa už do každého predbiehania, preferujem cestu v závese za obdobne disponovanými cyklistami, uhýbam sa každému kto o to prejaví sebemenší záujem. Za žiadnu cenu nechcem absolvovať ďalší pád. Napriek pocitom strašného vyčerpania a kŕčov v nohe a už spomenutým technickým problémom si to celkom užívam - trasa je dobre zvolená, zjazdy euforické a viem že do cieľa dorazím. Pre istotu si na pomoc v stúpaniach volám Dark Tranquillity, no i tak ma kamery pri trati zastihnú ako na potvoru vždy v pozícii kedy sa vezie bicykel a nie ja.
Keď som zbadal posledný kopec, na ktorom sa v ďiaľke strácali siluety šťastnejších cyklistov považoval som to za zlý vtip - asi ako pichnutie do oka. A ako sa reaguje na zlý vtip? V tomto prípade vyplazíme jazyk, položíme si rečnícku otázku "Čo ti .e.e?" a pokrikom "Avanti, ty collo mio" uvedieme bicykel do chodu. Tak dobre, plazu. Záver je už len o zotrvačnosti. Prejazd cieľovou rovinkou, kde nikto netlieska, je potom tichou odmenou za vytrvalosť.
Ako som teda dopadol v porovnaní s konkurenciou? Podľa predbežných výsledkov som bol 107 vo svojej kategórii B. Podľa konečných 110. Jasný príklad korupcie :)) Ak som štartoval ako najamatérskejšie oblečený, tak v cieli som bol asi aj najviac doráňaný účastník. Pri sanitke, kde ma milí záchranári aspoň trochu ošetrili, hoci blato si na pobyt v ranách za ten čas dokonale zvyklo, som začul strašnejšie úrazy, ale tie podľa popisu neboli zlučiteľné z dojazdom do cieľa.
V tieni stupavského kostola som zo dve hodiny čakal na výsledky a tombolu zbierajúc zároveň sily na cestu do BA. V tombole som bol rovnako úspešný ako v maratóne, no aj tak som s chuťou vyštartoval na cestu domov - konečne bez stresu a uhýbania sa, zato s trochou blúdenia v úvode. Hrdo som niesol na riaditkách svoje štartovacie číslo a ešte si ho asi nejaký čas ponechám - nech 136-ka večne žiari na slávu prežitého. Suma summarum som spravil 86km, čo je stále menej ako borci na dlhej trati. Suma summarum, dopustil som sa v príprave i v pretekoch mnohých chýb. Suma summarum, vyplýva z toho, že viac do toho nepôjdem? Ta de! O mesiac sa chystám na dlhú trať bratislavského MTB maratónu. C ya,
mišo
Nič z uvedeného sa nesplnilo.
Cyklovýlety na tejto stránke majú okrem športovej stránky aj rovnako významu stránku poznávaciu. Tá začala cestou vlakom do Zohora. Moju samotu v spoločnosti bicykla na samom konci vlaku hrubo prerušilo otvorenie dverí ešte v nástupnej stanici - červený kovbojský klobúk, červené tielko, červené šortky, a hádajte akej farby tenisky. Nastupujúci, Čech vo veku asi 60 rokov, sa mocoval so schodíkmi, pričom s čapovaného piva na seba výdatne vykydol. Základ konverzácie bol na svete. Vlastne na jeho červenom outfite. Ujo šiel navštíviť brata, ale pochválil sa aj svojou minulosťou - "šéfoval" železniciam, na vojenských vlakoch pobehal Európu a v Osle dojil osla. O niečo stručnejší rozhovor sa po vystúpení prvého spoločníka rozpútal medzi mnou a sprievodcom. Chalan na tej trati už si čo to odjazdil, ale to mu nebránilo oslovovať Stupovou "dedinou pod nejakým zrúcaným hradom, tuším Pajštúnom".
Ták, a dosť tliachania. Kým som dorazil na miesto štartu maratónu, mal som na tachometri zahrievacích 12km. Akcia bola honosne poňatá, hodinku do štartu som preflákal občerstvovaním, počúvaním moderátora a montovaním štartového čísla na riaditká. Pohľad naokolo prezrádzal, že som asi najamatérskejšie vyzerajúci participant. Proti sebe na štarte stáli obyčajné kraťasy, reklamné tričko a potrhaný ruksak, neprajníkmi označovaný za ružový, v mojom vlastníctve a na druhej strane barikády cyklistické outfity, SPD pedále, vaky s vodou, magnéziové tablety o ktorých poslaní som netušil. To už ani nehovorím o jedle, na tento účel mnou zakúpenom: bochník chleba, encián, Pali paštéka :)) Našťastie som to napokon zo sebou netrepal.
10,9,8...výstrel a ide sa. V takom dave sa nedá veľmi vymýšľať a človek je rád ak sa vôbec hýbe. TU sa chlieb ešte neláme. (Chlieb nie, veď zostal na štarte, zato keksíky v ruksaku pomaly objavujú čaro omrvinkovej konzistencie). Pocity sú úžasné, ja závodím, nie som posledný, sem tam pár ľudkov predbehnem ale hlavne stíham. Mesto striedajú prvé stromy, lúka, les a začína prituhovať. Spoznávam význam pokrikov "zľava" a "sprava" a snažím sa ich pôvodcom vyjadrujúcim intenciu predbiehať aj vyhovieť.
Hovorí sa, že každému sa vyhovieť nedá. Svätá pravda. Stalo sa to na šiestom kilometri - za mnou zaznel výkrik "sprava". Zaskočený som si stihol len uvedomiť, že naľavo je mláka do ktorej sa určite uhýbať nebudem - zostávam vo svojej dráhe. Moja tvrdohlavosť je v zápätí odmenená nárazom zozadu a už aj sa váľam v blate. Aby toho nebolo málo, do pádu sa zapája nejaká cyklistka a v snahe nenechať sa prejsť celým pelotónom utekám nabok. Po prefrčaní najhustejšej skupinky začína prešetrovanie poistnej udalosti - z blata vyberiem odpadnutý tachometer, bajk odtiahnem bokom. Nečistoty sa z neho ani nesnažím odstraňovať. Rovnako som vzdal manipuláciu s utŕženými tržnými ranami (v poradí od najzávažnejších po najľahšie: koleno, bok, dlaň, lakeť) a nechávam ich zamaskované vrstvou lesného bahna. Otrasený nasadám na bajk na o niekoľko desiatok miest horšiu pozíciu v poradí. Žiadna osmička, nič nenaznačuje, že by bol bicykel úplne odrovnaný. Až časom vychádzajú najavo jeho vnútorné zranenia - tachometer nemeria - blato všetky impulzy spoľahlivo izoluje, zašpinené mám aj ukazovatele nastaveného prevodu a čo je najhoršie, zisťujem, že pri páde sa rozladil zadný prehadzovač - v stúpaní to uberá ďalšie sily, z ktorých väčšina sa aj tak rozpŕchla počas onoho nešťastného okamihu. Vzdať to ale nechcem. Čo by to bolo za pocit otočiť sa, mínať v protismere zaostávajúcich pretekárov a prísť do cieľa síce prvý ale porazený?!?
Po tomto jasnom signále si uvedomujem reálnu povahu takýto športových podujatí. Naplno mi dochádza, že účasťou človek podstupuje nemalé riziko. Veľká skupina účastníkov je slabá v stúpaniach, no v zjazdoch, v ktorých jazdím aspoň ja s istým rešpektom, si to vynahradzujú. Nerád, ale musím povedať, že dosť bezohľadným spôsobom. Niektorí - po vzore môjho odrovnateľa - kričia v poslednej chvíli (alebo lepšie povedaná v prvej chvíli, keď už sa nedá stihnúť zareagovať), iní sa len ticho prirútia. Tu ide o zdravie.
Pozrime sa teraz na situáciu na prvej občerstvovacej stanici. Opäť rozpor s mojou idilickou prestavou cyklistov sediacich v tráve a debatujúcich o prejdených kilometroch a prekonaných nástrahách. Realita? Masové načahovanie sa po nápojoch a horalkách a okamžite pokračovanie v jazde. WTF? Čo sme na Tour de France? Je taký rozdiel či som v štvrtej alebo piatej desiatke?
Pristupujem teda na túto hru o umiestnenie, no s prejdenou vzdialenosťou mi dochádza, že mi dochádza energia. Nepúšťam sa už do každého predbiehania, preferujem cestu v závese za obdobne disponovanými cyklistami, uhýbam sa každému kto o to prejaví sebemenší záujem. Za žiadnu cenu nechcem absolvovať ďalší pád. Napriek pocitom strašného vyčerpania a kŕčov v nohe a už spomenutým technickým problémom si to celkom užívam - trasa je dobre zvolená, zjazdy euforické a viem že do cieľa dorazím. Pre istotu si na pomoc v stúpaniach volám Dark Tranquillity, no i tak ma kamery pri trati zastihnú ako na potvoru vždy v pozícii kedy sa vezie bicykel a nie ja.
Keď som zbadal posledný kopec, na ktorom sa v ďiaľke strácali siluety šťastnejších cyklistov považoval som to za zlý vtip - asi ako pichnutie do oka. A ako sa reaguje na zlý vtip? V tomto prípade vyplazíme jazyk, položíme si rečnícku otázku "Čo ti .e.e?" a pokrikom "Avanti, ty collo mio" uvedieme bicykel do chodu. Tak dobre, plazu. Záver je už len o zotrvačnosti. Prejazd cieľovou rovinkou, kde nikto netlieska, je potom tichou odmenou za vytrvalosť.
Ako som teda dopadol v porovnaní s konkurenciou? Podľa predbežných výsledkov som bol 107 vo svojej kategórii B. Podľa konečných 110. Jasný príklad korupcie :)) Ak som štartoval ako najamatérskejšie oblečený, tak v cieli som bol asi aj najviac doráňaný účastník. Pri sanitke, kde ma milí záchranári aspoň trochu ošetrili, hoci blato si na pobyt v ranách za ten čas dokonale zvyklo, som začul strašnejšie úrazy, ale tie podľa popisu neboli zlučiteľné z dojazdom do cieľa.
V tieni stupavského kostola som zo dve hodiny čakal na výsledky a tombolu zbierajúc zároveň sily na cestu do BA. V tombole som bol rovnako úspešný ako v maratóne, no aj tak som s chuťou vyštartoval na cestu domov - konečne bez stresu a uhýbania sa, zato s trochou blúdenia v úvode. Hrdo som niesol na riaditkách svoje štartovacie číslo a ešte si ho asi nejaký čas ponechám - nech 136-ka večne žiari na slávu prežitého. Suma summarum som spravil 86km, čo je stále menej ako borci na dlhej trati. Suma summarum, dopustil som sa v príprave i v pretekoch mnohých chýb. Suma summarum, vyplýva z toho, že viac do toho nepôjdem? Ta de! O mesiac sa chystám na dlhú trať bratislavského MTB maratónu. C ya,
mišo
