Osmička zo Stratenej

(cyklovýlet, 17. august 2007)

Na druhý spoločný cyklovýlet (CV) v Stratenej sme sa vydali už iba dvaja, keďže prvý náročný CV si vzal svoju daň v podobe pokazených bicyklov Milanka a Axela. Tentokrát sme sa vybrali do zložitejšieho kopcovitého terénu, pričom trať mala tvar osmičky, dvakrát sme navštívili sedlo Čertova hlava.
Začiatok trasy bol rovnaký ako pri prvom CV, až asi po 8km v Mlynkoch sme sa odklonili smerom do Havranej doliny. Ešte v dedine sme sa zastavili pri studničke a dopriali si osvieženie. Po asfaltke sme pokračovali až po Havraniu dolinu, odtiaľ šla lesná kamenistá cesta, ktorá sa pri čoraz strmšom stúpaní postupne zužovala. Vystúpali sme až na Čertovu hlavu a poprezerali sme si miesto, na ktoré sme sa plánovali za pár hodín ešte raz dostať, tentokrát z iného smeru.
Cesta nadol mala spočiatku podobný charakter ako smerom hore (kamenistá, strmá, dokonca rozrytá nejakým ťažkotonážnym vozidlom), po chvíli sme ale presedlali na asfaltku a po nej zjazdili cca 8km do Novoveskej Huty. To bola bezpochyby najlepšia časť celého CV. V Hute sme sa zastavili v miestnom pohostinstve na námestí, najprv vyzeralo byť opustené, po chvíľke nás ale predsa len obslúžili. Keď sme už boli na odchode, prisadol si ku nám miestny obyvateľ a vypytoval sa nás odkiaľ sme, kam ideme – proste klasika. Následne nás ale začal upozorňovať na možnosť blízkeho stretnutia tretieho či koľkého druhu s medveďom, čo nás mierne znepokojilo. Vysvetlil, že v takom prípade je najlepšie ľahnúť na zem a hrať mŕtveho. Na potvrdenie tejto teórie ešte pridal historku, ako si raz jeho známy ľahol pred medveďom a prežil to, hoci ho medveď čiastočne oskalpoval. To nám hneď dodalo odvahy na vstúpenie do lesa, hoci možno sme sa tak ponáhľali preč, aby sme boli ušetrení ďalších hororových príbehov.
Z Novoveskej Huty sme ešte kúsok stúpali po asfaltke, potom sme po modrej pokračovali cez les, kde sa vo veľkom ťažilo drevo. Cesta bola na mnohých miestach značne rozrytá. Po náročnom tlačení bajkov do kopca sa nám stratila modrá značka, podľa mapy sme usúdili, že by malo stúpanie ešte pokračovať, cestičku sme ale nevideli, tak sme sa vybrali lesným porastom ďalej do kopca miestami, kde zrejme už niekto pred nami prešiel. Mali sme pravdu, značka tam naozaj bola. Ešte zopár krát sa nám stalo, že sme museli značku hľadať, bicykle sme často tlačili a dokonca mierne popŕchalo, z čoho sme boli trošku znechutení. Na jednom mieste sme dokonca začuli pred nami akési šuštanie, po vypočutí príbehu o medveďovi nám napadlo jediné racionálne vysvetlenie. Rozmýšľali sme, či máme smelo čeliť osudu, alebo sa obrátiť a uhánať do bezpečia. Miguel sa odvážil a s pomocou nie veľmi hlučného mobilu išiel maca vyplašiť. Samozrejme tam žiaden maco nebol, zrejme to bola veverička alebo len výplod našej fantázie.
Konečne sme sa dostali na rázcestie pod Muráňom, kde sme našli polovnícky posed, ktorý sme na striedačku navštívili. Keďže sme boli už na najvyššom mieste plánovanej trasy, najedli sme sa tu. Miguel ale na mape ešte objavil blízky kopec – Veľká Knola. S prísľubom, že sa nám tam naskytne pekný výhľad, som prijal túto ponuku. Cesta hore bola celkom príjemná, po mäkkej lesnej cestičke, vrchol sa však vrcholom dá len ťažko nazvať. Bola to akási zelinou a stromami zarastená planina, ktorú okrem nás v tom čase okupovalo aj množstvo dotieravého hmyzu. Bola tam síce aj ružica s rôznymi miestami, ktoré by bolo vidieť – nebyť oblakov a okolitého porastu.
Cestou späť sme znova križovali Čertovu hlavu, ale keďže sa už začalo zvečerievať, dlho sme sa tam nezdržali. Cez Zadný a Predný Hýľ sme sa dostali až na Geravy, kde som sa tešil na kapustnicu, ktorú som si tam dal pred rokom. Bufet bol však už zatvorený. Na druhý deň sme ale boli na pešej túre na Geravách a zistili sme, že ponuka bufetu bola značne okresaná, mali len klobásu a hranolky, a dokonca ani tú klobásu nám kvôli nedostatku plynu neboli schopní pripraviť. Takže som bol aj celkom rád, že počas CV bol bufet zatvorený a nezdržali sme sa zbytočne.
Z Geráv sme museli ešte kúsok bicykle znášať dole strmým svahom, potom už bola cesta relatívne rovná, poznal som ju z minuloročnej túry na Veľký Sokol. Samozrejme na bajku oveľa rýchlejšie ubehla. Ešte za svetla sme sa vrátili na chatu.

Hnilecká cyklomagistrála

(cyklovýlet, 15. august 2007)

Na tento deň sme si naplánovali celkom jednoduchú cyklotúru popri riečke Hnilec. Prvá časť bola zhodná s Hnileckou cyklomagistrálou, cestu späť sme chceli absolvovať po červenej turistickej značke.
Na začiatok sme si dopriali stúpanie po asfalke na bod zvaný ktovie prečo Pod Čižmou, odtiaľ sme klesli po poľnej ceste k Dobšinskej Maši. Tu sme sa napojili na magistrálu a prešli sme asi cez 10 dediniek, ktoré vo svojom názve obsahovali Mlynky (Prostredný Hámor, Mlynky, Rakovec, atď.). Po odjazdení asi 5km začal mať Milan problémy s pedálom - nemohol ním točiť. Zistili sme, že keď ho odtočí na druhú stranu (proti smeru pohybu), tak opäť funguje, žiaľ len na chvíľu, kým znova nezadrhne. Ak si dobre spomínam, tak v Prostrednom Hámore sa situácia zopakovala. Odstavili sme bajky na parkovisku a snažili sme sa problém odstrániť. Anglicko-slovenská dvojica, ktorá tam stála so svojim karavanom, nám ponúkla pomoc. Požičali sme si nejaké náradie, rozmontovali pedál a snažili sa ho opraviť. Keď sme mysleli, že to už bude OK, pokračovali sme ďalej. Po chvíli ale Milanov bajk opäť štrajkoval, tak sa Milan rozhodol, že nemá cenu pokračovať a že pôjde vlakom späť do Stratenej.
Milan bol schopný sa s nami ešte previezť do Hnilca, táto časť cesty bola ale dosť náročná, pretože bola značne zarastená trávou a museli sme čeliť rôznym nástrahám, či to boli bodliaky útočiace zboku, výmoly nenápadne číhajúce zospodu, prípadne strašlivé Axelove výkriky a psí brechot prichádzajúce vzduchom.
Dominantou Hnilca je kostol týčiaci sa na kopci pri cintoríne, ktorý je vidieť zo širokého okolia. Zastavili sme sa v krčme, chceli sme si dať kofolku, ktorú žiaľ nemali, tak sme si dopriali pivko. Odtiaľ sme už pokračovali len traja, Milan pomaličky šiel na stanicu počkať na vlak.
Z Hnilca sme pôvodne plánovali pokračovať ešte zopár kilákov po magistrále, kvôli časovému sklzu sme sa však vydali po asfaltke smerujúcej k sedlu Súľová. Stúpanie bolo dosť náročné, s viacerými serpentínami. Ja som šiel konštantným tempom 12km/h, Axel s Miguelom sa vliekli kdesi za mnou. Na vrchole som ich musel asi štvrť hodiny čakať, čo mi ale kvôli únave príliš nevadilo.
Zo sedla sme mali pokračovať po červenej turistickej značke na vrch Smrečinka, značku sme ale hneď na začiatku stratili, tak sme sa orientovali podľa slnka a mapy, a snažili sme sa tak dostať na Smrečinku. Objavili sme žltú značku, ktorá sa mala po čase križovať s červenou, istý úsek žltej značky bol ale podľa nápisov na stromoch neprístupný, nemali sme však na výber, tak sme týmito miestami rýchlo prešli. Po ceste nás potešila ešte studnička, ktorá bola osadená len nejaké dva roky dozadu.
Konečne sme sa dostali na červenú značku, tento úsek bol veľmi príjemný, zjazd sa striedal s rovinatým terénom, s peknými výhľadmi na okolité hory. Na križovatke, z ktorej vychádzalo asi päť ciest sme značku ale opäť stratili, tak sme sa vydali po jednej z ciest. Stretli sme tam miestneho pastiera kráv, ktorého som sa pýtal na cestu. Vedel som, že červená značka má ísť smerom na obec Rakovec, ktorou sme prechádzali opačným smerom, tak som sa pýtal na cestu, pomáhajúc si mapou. On nám iba potvrdil, že ideme správne, že tou cestou sa dostaneme do Rakovca. Ešte nás upozornil, že po ceste sa práve presúvajú kravy, nech si dáme pozor.
Vyšli sme v Rakovci, samozrejme sme neboli na červenej, Axel na dôvažok dostal osmičku na zadnom kolese. Keďže už bolo šero, vydali sme sa späť po cyklomagistrále. Šliapali sme do pedálov zo všetkých síl, po necelej hodine sme sa v úplnej tme konečne dotrepali naspäť na chatu.

Report z cyklovýletu - 7.-8.7.2007 - Malé Karpaty

Deň prvý
8:30 vyrážame z centra. Cesta prebieha nerušene až po Jednotu pod Peknou cestou, kde dopĺňam zásoby. Na Dolnom červenom kríži sme zaregistrovali novopostavenú repliku pôvodného kríža, ktorý len nedávno dokonal. Prvá väčšia pauza na Bielom kríži, dávame kofolku z neuveriteľne škaredej bufetárni menom Včelín, ktorej maskotom lákajúcim smädných pútnikov bola nemenej poľutovaniahodná osovčela. PJ ju vypapparazzoval priamo pri tomto ohavnom čine. Osviežení pokračujeme v ceste, hoci s prvým zídením z cesty, ktoré predviedol posilnený Piťuke. V podstate plynulý priebeh prerušila zástavka na Somárovi (a malinovočernicová aj pred ním), ktorú som inicioval s cieľom skonzumovania prvej paštéky. Počas toho, ako PJ fotil zábery okolia som bojoval s vetrom neúnavne váľajúcim moju poživeň po zemi. Pezinská baba nás pohostila kofolou, myšlienky na kapustnicu boli zahnané skromným jedálnym lístkom ponúkajúcim párky, ktoré mal PJ čírou náhodou aj na raňajky. Nasledoval prvý úsek, ktorý mal byť predzvesťou nášho ďalšieho trápenia - dosiaľ nepoznané stúpanie na sedlo Javorina. Ozvláštnené bolo hromžením na motorizovaných "turistov" a tajomnými vojenskými objektmi. Úsek od sedla po Čermák som išiel v krátkom čase už druhý krát, preto som nešetril hrôzostrašnými opismi strmých stúpaní a ešte strmších zjazdov. No PJ sa nie a nie zľaknúť, vďaka čomu bola aj Skalnatá úspešne zdolaná. Padli nejaké keksíky, jabĺčko, PJ ukojil seba i fotoaparát početnými zábermi. Po zostupe k Modranskej babe sme doplnili fľaše do plna, takže 4 litre z mojej batožiny bola len voda. Ďalší úsek bol pokrytý kamenivom, ktoré patrí na železnicu a nie turistickú značku, čo som mu aj patrične vysvetľoval. Chvíľu sa cesta niesla v pokojnom tempe pozdĺž oplotenia zvernice, keď sme dorazili na skaly s pekným výhľadom na kameňolom. Tzv. Taricové skaly nám ale vzápätí vysvetlili pôvod spojenia "kameň úrazu". Načo písať o vynaloženej námahe, na tú nezabudneme. Postačí spomenúť PJ-ove rozbité okuliare, ktoré dokonali keď si ustlal na skalách a prikryl sa bicyklom. Sumár: TOTO NIE JE CESTA PRE NALOŽENÝ BAJK.
Až po Skalku, kde sme červenú značku opustili, nás prekvapil už len hustý porast, striedavo zložený z malinčia, žihľavy a dokonca aj desaťmetrových lián. Chvíľu sme uvažovali, či stan nezložiť už tu, bolo po 20-tej hodine. Namiesto toho sme sa zahryzli do posledného úseku - bežkárskej trate do Sklenej huty. Cesta to je pekná, bez veľkých výškových rozdielov, no únava, zapadajúce slnko a do toho otrasy bicykla spôsobené nepodareným kameňom alebo kusom dreva
rezultovali do mojich občasných výbuchov hnevu. Úsek sa mi jednoducho zdal pridlhý na pár centimetrov na mape. Príchod na rázcestie, o ktorom sme tušili, že je cieľom našej cesty (áno, viem, cesta je cieľ, ale cieľ je v niektorých prípadoch tiež cieľ :-)) ma nabádal ihneď postaviť stan. PJ mal na vec iný názor, šiel ešte pozrieť pár stoviek metrov po žltej cyklotrase, zatiaľ čo ja som čakal na mieste a pozeral do mapy. PJ sa vrátil so zvesťou o lúke, kde je tráva pokosená a terén rovný. Bujná vegetácia môjho pôvodne vyhliadnutého miesta na stanovanie ma primäla odpedálovať posledných niekoľkosto metrov. Po obhliadke lúky to už išlo rýchlo - stan, prikrytie bajkov slamou a už sa šera - VEČERA. Klobása, paprika, parenica, paštéka - doma jedlo z nutnosti, tu gurmánsky zážitok. V noci ma budili rôzne lesné zvuky a šrobovanie fľaše s vodou, ktorým sa realizoval PJ. Snívalo sa mi, že nám kradnú bajky. Stále som na ňe vykukoval zo stanu, no jediný, kto sa o ne zaujímal bol vietor, zbavujúci ich postupne senovej pokrývky.
Hádam to chce len zvyk a nabudúce to nebudem už tak prežívať.


Deň druhý
Ráno, 7:00. Idem pozrieť okolie, pretože včera sa nám už nechcelo hľadať %ako sa volá ten stojan s turistickými značkami%. Pri lúke, kde som chcel stanovať, parkovalo auto so spiacim šoférom. Nevšimol si ma, no keď som pri návrate chcel pozrieť ešte na jednu cestu, o ktorej som súdil, že skrýva prameň zatrúbil. Šiel som k autu, že nech mi k tomu niečo aj povie, reči klaksónov nie vždy rozumieť, hoci mi bolo jasné, že tam nemám čo liezť. Tváril sa ochotne, keď mi vysvetľoval, po akej cyklotrase mám ísť a ja som sa zas tváril, že po nej pôjdem. Ozaj som rád, že sme nezostali stanovať tu, chlapík by z toho spravil kauzu Malinová (lúka) II. PJ-a som neváhal zobudiť a do desiatej sme mali stan zbalený a raňajky odškrtnuté. Príjemný zjazd údolím pokazilo zistenie, že síce frčíme, ale nie po značke. Návrat netrval dlho, ale celý deň sme strácali a hľadali značky znovu a znovu. Výstupy nám vôbec nešli, ani písať sa mi o nich nechce. Skrátka, dorazili sme na Uhliská, kde sa stretávala naša modrá obchádzka Vápennej so Štefánikouvou magistrálou. Skúšal som nájsť Jaskyňu pri kríži, ale trepať sa cez maliny, v ktorých to šuchotalo som ochotný nebol. Presun na Amonovu lúku sa tiahol cez pekné slnečné stráne, no ožil som až po jej dosiahnutí. Ku Plaveckému hradu boli cestou tri zaujímavé body: krasové jamy, výhľad z Báborskej a studnička, s bohatou faunou. Tú faunu PJ po objavení vo svojej fľaši vypustil hneď na mieste - na stanici v Malackách. Ale nepredbiehajme, čaká nás najprv hrad. Za ten najviac povedia fotky, spomeniem len, že tu už bolo ľudí nadostač. Nechýbal rogalista (nie celkom rogalista, lietaj na nejakej oválnej látke), ktorému zas nechýbala odvaha. Dedinou pod hradom sme prešli do Sološnice, kde sme konečne pili niečo iné ako čistú vodu a síce kofolu a tzv. hrozno (obdoba Viney). To bolo posledné osvieženie pred cestou do Rohožníka a hneď do Malaciek. Cesta je obklopená vojenským priestorom, tabule odstrašujú zákazom zastavenia a fotografovania. Ak mám hovoriť za seba, do Malaciek som dorazil rozstrasený. V reštaurácii sme mali šťastie na menu rezeň + zemiakový šalát, no už aj vývar nás neopísateľne potešil. Ako nepochopiteľný zo strany obsluhy hodnotím pokus o odňatie PJ-ovho nedojedeného taniera s polievkou ;). Pred odchodom sme ešte posedeli v parku, kde som dôkaz o svojej návšteve navždy zaznamenal výberom z bankomatu. Vo vlaku bolo strašne horúco. Okrem toho zaujal už len chytrák cestujúci na WC. V Bratislave sme čírou náhodou na Mierku stihli míting proti lesnému zákonu. Vystúpili aj Ľuboš Micheľ a Miki, no to podstatné - tričká - sme zmeškali.

Nuž, oproti pôvodnému plánu nocovania v Bukovej a cieľa v Brezovej pod Bradlom sme značne poľavili, ale výlet dopadol k spokojnosti a ako naznačil naše ďalšie plány PJ: "ak si borec, poď na kopec"

Malé Karpaty I.

(cyklovýlet, 7.-8. júl 2007)

Deň prvý
Na prvý tohtoročný cyklovýlet (CV) som vyrážal približne o 8:20, niečo po pol deviatej som sa zastavil v meste po Miguela. Odtiaľ sme šli do Rače po križovatku s Peknou cestou, kde sme sa zastavili v Jednote a doplnili sme chýbajúce potraviny. Po Peknej ceste sme stúpali až ku studničke Zbojníčke, kde sme si načapovali čerstvú pramenitú vodu, ktorá nám musela vydržať až po Pezinskú Babu, pretože po ceste už nie je žiaden zdroj vody. Prešli sme popri zrekonštruovanom červenom kríži a plynulo pokračovali na Biely Kríž, ktorý sme označili za oficiálny začiatok CV. Na Bielom Kríži sme sa občerstvili malou kofolkou a pozreli si prebiehajúcu rekonštrukciu chatky Klinec, nie veľmi vkusnú rekvizitu patriaciu k bufetu Včelín, ale aj utešeného diviačika veselo pobehujúceho v ohrade popri ceste.
Podľa tabule na Bielom kríži trvá cesta na Pezinskú Babu peším turistom asi 5 hodín a vzdialenosť je takmer 15km. Vydali sme sa teda ďalej. Cestou sme stretli skupinku bežcov, ktorí nás kvôli značne členitému terénu boli schopní asi 5 minút prenasledovať, dokonca ma aj v ťažkej chvíľke kúsok potlačili do kopca, za čo som im veľmi vďačný. Terén sa ale trošku umúdril a tak sa nám ich podarilo striasť.
Vystúpali sme až na Somár, kde si Miguel doprial malú sváču, ja som si dal iba jabĺčko a nafotil celkom peknú panorámu. Zo Somára to už nie je príliš ďaleko na Pezinskú Babu, kde sme si dopriali ďalšiu občerstvovaciu zastávku. Dali sme si každý veľkú kofolu, mal som chuť aj na kapustnicu, dúfajúc že ju v reštaurácii dostanem. Kvôli nedostatku hostí ale nevarili, a hoci mi ponúkli párky, odolal som, keďže som ich mal na raňajky. Sadli sme si teda na lúku a trošku prevetrali naše zásoby jedla. Odchod z Pezinskej Baby cca 14:30.
Len čo sme si sadli na bajky, opäť sme museli zosadať, pretože sa pred nami vynoril strašlivý kopec. Nadôvažok slnko na cestičku strašne pripekalo, takže sme sa snažili bajky hore čo najrýchlejšie vytlačiť. To bol ale ešte len začiatok tejto strastiplnej cesty. Striedavo tlačiac a pedálujúc sme sa vyštverali až na Čmelok, kde sme v prameni naplnili všetky fľaše vodou, pretože sme nevedeli, kde najbližšie naďabíme na ďalší prameň.
Cez Čertov kopec sme sa dostali až na Skalnatú, čo bolo opäť vhodné miesto pre ukojenie mojej fotografistickej vášne. Zo Skalnatej bol celkom pekný výhľad na časť Malých Karpát, ktorú sme mali ešte pred sebou.
Dolukopec bol strašne strmý, sotva by sa dal bezpečne zjazdiť s nenaloženým bajkom, takže sme museli ísť pešo a nechať bajky, nech nás dole ťahajú. Bolo to náročné, keďže potenciálna energia naložených bajkov bola dosť vysoká. Stále to ale nebol najťažší úsek našej cesty. Ten na seba nenechal dlho čakať. Chvíľku sme sa viezli a objavil sa po pravej strane železný plot. Dlho sa vynul popri červenej značke, až sa zrazu vryl priamo do skaly, chodník samozrejme takisto pokračoval v tomto skalistom teréne. Bajky sme s vypätím všetkých síl vytlačili na vrchol skaly, ktorá sa nám odvďačila ďalším pekným výhľadom. Dali sme si na chvíľku pauzu na vrchole, vedeli sme, že nás ale čaká podobný skalnatý chodník aj smerom nadol. Prvý úsek sme bajky nejak dostali dole ešte po kolesách. Ja som na chvíľu stratil balans, padol na zadok a celý bajk následne na mňa. Kvôli tejto záťaži som sa nemohl ani pohnúť, Miguel mi pribehol na pomoc a odbremenil ma. Našťastie som bol celý, pád odniesli iba okuliare, ktoré som mal v zadnom vrecku a rozsypali sa. Možno ma to ale uchránilo od zranenia, keďže okuliare čiastočne stlmili náraz.
Skaly ale stále nekončili. Miguel vzal bajk do vlastných rúk a zniesol ho dole. Ja som už nedisponoval fyzickými silami na takýto výkon a na chvíľu som si odpočinul. Potom som dal dole tašky, zniesol odľahčený bajk, a oddýchnutý Miguel, ktorý už čakal dole mi priniesol náklad, ktorý poctivo vyčkával na kopci.
Slnko bolo stále nižšie a nižšie, a my sme už vedeli, že sa nedostaneme k zamýšľanému cieľu našej trasy (vodná nádrž Buková). Pomaly sme začali uvažovať, kde prenocujeme. Dostali sme sa k sedlu Skalka, čo je vlastne maličká lúčka povedľa nekonečného plotu. Tu by sa dal stan rozložiť, ale keďže ešte nebolo tak neskoro, rozhodli sme sa pokračovať v jazde. Zišli sme z červenej značky a vydali sa po modrej, aby sme obišli najvyšší vrch Malých Karpát, Vápennú. Najbližšie miesto podľa tabúľ mala byť Sklená huta a tam sme sa chceli dostať a utáboriť.
Išli sme už dosť dlho a Sklená huta nikde. Nevedeli sme, či sme ňou náhodou už neprešli. Po prudšom klesaní sa nám stratila značka, ale zato sme našli lúčku, kde by sa dalo stanovať. Rozhodli sme sa, že už ďalej nepokračujeme a porozhliadneme sa po okolí. V blízkosti bola prekrásna pokosená lúka, ako stvorená na stanovanie. Hoci bola dosť krivoľaká, podarilo sa nám nájsť celkom rovné miestečko, kde sme rozložili stan. Bajky Miguel poctivo pozakrýval suchou trávou, aby na ne nikdo z cesty nevidel (hoci pochybujem, že tadiaľ za celý čas našeho pobytu niekto prešiel). Dopriali sme si poriadnu večeru a následne zaslúžený odpočinok.

Deň druhý
Na druhý deň ráno sa už Miguel nevedel dočkať pokračovania CV, a tak sa šiel previesť po okolí, pričom ja som ešte v stane dospával. Po jeho návrate som na viacnásobné apelovanie predsa len vstal, pobalili sme sa, naraňajkovali a vyrazili ďalej po modrej, ktorú Miguel medzičasom objavil. Zaujímavé bolo, že sme naozaj boli na Sklenej hute, kam sme sa aj chceli dostať.
Jazdu sme nezačali úplne ideálne, nechali sme sa zlákať dlhým zjazdom po asfaltke, pričom sme stratili modrú značku. Rozhodli sme sa vrátiť, našťastie značku sme po chvíľke stúpania objavili. Odkáňala sa z cesty do lesa a odbočka nebola vôbec označená. Neskôr sme zistili, že takýchto nejasných značení bude na našej trase viac.
Charakter trasy sa žiaľ vôbec nezlepšil, opäť sme museli veľakrát tlačiť bajky do kopca, čo bolo možno spôsobené aj ubúdaním našich síl. Po tiahlom stúpaní sme sa dostali späť na červenú značku a po nej sme šli až po Amonovu lúku. Tu sme sa rozhodli, že ďalej pôjdeme po modrej a pozrieme si Plavecký hrad. Dostali sme sa na vrch Báborská, odkiaľ sa nám naskytol pekný výhľad na Plavecké Podhradie a fabriku v Rohožníku. Bolo asi 11 hodín a začali sme uvažovať o ceste do Bratislavy. Zavolal som Axelovi, aby nám zistil, kedy ide nejaký vláčik domov. Žiaľ, vlaky z Plaveckého Podhradia aj priľahlých obcí boli zrušené a najbližšia funkčná stanica sa nachádzala až v Malackách. Neostávalo nám nič iné, ako sa vysporiadať z touto situáciou. Zistili sme, že to nie je až také strašné, z Plaveckého Podhradia do Malaciek to môže byť niečo cez 20km po rovnej ceste. Týmto by sme sa zároveň chceli poďakovať Axelovi, že bol náš spoľahlivý priateľ na telefóne.
Pokračovali sme teda na Plavecký hrad a prezreli si jeho ruiny. Je to dosť rozsiahly komplex, takže sme zhotovili dôkladnú fotodokumentáciu. Zišli sme do Plaveckého Podhradia, pokračovali až do Sološnice, kde sme sa zastavili na kofolku a vineu. Odtiaľ to bol len kúsok do Rohožníka, a pokračovali sme v smere na Malacky. Cesta do Malaciek mala 12km a prechádzala cez vojenský obvod, v ktorom bolo zakázané zastavovanie. My sme si ale predsa len dovolili zastaviť, na autobusovej zastávke, snáď sme sa až takého priestupku nedopustili.
V Malackách sme najprv pohľadali železničnú stanicu a pozreli, kedy ide najbližší vlak. Keďže sme mali asi hodinu a pol času, chceli sme sa ísť občerstviť do nejakej rázovitej krčmičky. Našli sme jednu, kde ponúkali obedové menu za 80Sk, v cene bol kurací vývar a rezeň s majonézovým šalátom. Hoci takýto šalát môže byť v lete dosť nebezpečný, riskli sme to a nebanovali sme. Polievka bola veľmi hustá, plná mäsa, druhý chod bol tiež vynikajúci. Ostávalo nám ešte trocha času, tak sme šli do parku pri kaštieli a chvíľku posedeli na lavičke.
Osobáčikom sme sa dopravili až na Hlavnú stanicu v BA a chceli sme ísť domov. Na Mierku sa ale konala demonštrácia proti zákonu zakazujúcemu vstup cyklistov do lesov, ku ktorej sme sa pripojili, keďže pri striktnom dodržiavaní takéhoto zákona by sa podobné akcie ako náš CV už nedali zrealizovať. Vypočuli sme si zopár rečníkov, ako napríklad expremiéra Mikiho a futbalového arbitra Micheľa a po rozpustení akcie sme konečne mohli ísť domov – unavení, ale spokojní, že zas raz padlo zopár kilometrov za obeť našej cykloturistickej vášne.