08 septembra 2011

Sám vonku I. - Podpoľanie a Gemer

(5. - 8. september 2011)
Na prvý cyklovýlet, ktorý som mal absolvovať celkom sám, keďže PJ sa ulieval v práci, som nastupoval s obavami. Predsa len nocovať niekde sám nemusí byť sranda. No našťastie som sa napokon odhodlal, nakúpil nejakú poživeň a tematicky zameraný časopis CYKLO turistika a v pondelok o pol piatej ma už vláčik vypľúva v Kriváni (obec za Detvou). Okamžite po šliapnutí do pedálov prichádza blažený pocit čohosi ako slobody, vystupňovaný po vybehnutí na najbližší trávnatý kopček.



Chvíľu som sa motal len tak po lúkach, hore a dolu až som zišiel v dedine Podkriváň. Tu si ma našla nejaká cykloznačka, nuž som sa po nej vydal. Rovnakou metodikou som sa riadil aj ďalej, keďže som nemal inú mapu ako vreckový autoatlas z roku 1989, kde teda okrem najväčších miest veľa nevidno. Z Podkriváňa, chtiac-nechtiac, pokračoval som po ceste kde ma ofukoval jeden kamión za druhým, našťastie len po odbočku do Dolnej Bzovej. V tejto časti Podkriváňa nechýbala krčma nižšej úrovne. Otázka, či majú tmavé pivo i následná žiadosť o svetlú desiatku skončili neúspechom s posmešným podtónom v krčmárkinej odpovedi. Nuž, drsný kraj, dám si teda dvanástku Martinera. Sediac nad pivom a mapami, rozhodnem sa napriek neskoršiemu podvečeru pokračovať do Hornej Bzovej. Za týmto rozhodnutím sa skrývala hodina šliapania a tlačenia do kopca. Cestou ma oslovil typickým trúbením švárny jeleň, no jeho i ďalšie zvuky prebúdzajúceho sa lesa som sledoval len úkosom. Prvoradé bolo dôjsť na koniec stúpania. I podarilo sa, ceduľa Dobroč - osada Brestina mi dodala novú nádej na nájdenie vhodného miesta pre stan. Kúsok šliapania popri lazoch s voľne sa pasúcimi koňom a kravou a miesto s veľkým M bolo objavené, viac na videu.



Po večeri som deň považoval za ukončený, ale tudle. Prihrmela búrka. O dážď by nešlo, ale tie blesky. Utešoval som sa odpočítavaním času medzi zábleskom a hrmením a z rýchlosti zvuku odhadoval o koľko ma blesky míňajú. To ma držalo do chvíle, keď sa zablyslo ozaj blízko a ja som nestihol napočítať ani do jedna. Ej kua, prikrčil som sa v stane ešte viac k zemi (v duchu hesla "Skrčit se a přikrýt") a uvažoval, že keby ma jeden z tých bleskov trafil, nemohol by som mu vyčítať pol slova - jednoducho stať sa môže a mohol by som si za to sám. Štatistika však bola na mojej strane, blesky sa postupne vzďaľovali a ja som mohol svoju pozornosť sústrediť na rôzne ruchy prírody. Našťastie boli v norme a žiadne funenie pri hlave sa nekonalo. Úspešne zaspávam a ani zima ma veľmi nebudí.

Skoro ráno padá paštéka a vydávam sa na ďalšiu cestu do neznáma. Pokračujem po ceste ktorou som včera vystúpal, scenéria prírody je idylicky laznícka, ľudia vyvádzajú zvieratá na pašu, zvuky a vône dokresľujú obraz. V Hriňovej na mape mesta a okolia (tá by nemala chýbať v žiadnej obci, žiaľ našiel som ju len v niekoľkých) vyberám približný ďalší cieľ cesty - vodnú nádrž nad mestom. Žiaľ, pre verejnosť je uzavretá. Z hlavnej cesty odbáčam na náhodne zvolenú lesnícku, ktorá by ma podľa mapy odfotenej do mobilu mala zaviesť na lazy menom Stohy. To sa mi akousi náhodou aj podarí, dávam druhé raňajky, a pokračujem. Škoda len, že cesta ktorou som sa vydal nadol ústila do starej známej asfaltky z ktorej som sa odpojil, len o kúsok vyššie. Nevadí, výlet to bol pekný, zjazd ešte krajší. Bez ďalšieho experimentovania pokračujem po asfaltke smerom do Lomu nad Rimavicou. Akýsi som však unavený, nepomáha ani občerstvenie, ani dlhšia prestávka na čítanie časopisu. Konečne po dosiahnutí vrcholu stúpania - Lomu nad Rimavicou beriem útokom miestne potraviny pre nejaký ten jogurt a zásoby na večer. Odtiaľto je to už len zjazd do Utekáčskej doliny.



Utekáč sa skladá z mnohých menších zoskupení domov. V tej hlavnej dedine sa zastavujem na obed - teplé hlavné jedno za 2 eurá poteší, aj keď pripomína školskú jedáleň. Poobdivujem chátrajúcu skláreň a pokračujem v už miernejšom zjazde do Kokavy nad Rimavicou. Aj keď je slabých 17 hodín, urobím chabý pokus o nájdenie miesta na prenocovanie v Lúkach nad dedinou. Zvolená cesta ma však zavedie len na nejaké ohradené pozemky, preto sa malinčím predieram naspäť na asfaltku. Ňou pokračujem smerom, o ktorom som si myslel že ide na Hnúšťu až kým nenájdem pri ceste vhodnú lúku a pomerne skoro staviam stan, presúvam gigantické farebné pavúky ďalej od stanu, otváram jediné pivo Šariš Red zo svojich zásob a čítaním cyklo časopisu do ktorého zaznieva hukot sovy si krátim čas do zotmenia.

Budím sa za tmy na strašnú zimu. Po zhliadnutí času na mobile z hrôzou zisťujem, že je len čosi po jednej. Našťastie pomerne rýchlo znovu zaspávam. Horšie je to v rovnakej situácii o štvrtej. Stále je tma, zima ešte väčšia. Zaspávam len s ťažkosťami a iba na slabú hodinu. Na svitaní niečo po piatej je celý stan premočený, na lúke sa rozprestiera hmla.



Čakať, kým slnko dosiahne a zahreje stan nemá zmysel, vidno ho len kdesi nízko za stromami. Po raňajkách skrehnutý a s problémami vyliezam a balím stan. Pri tom postrehnem na neďalekej ceste auto typu Lada Niva ako zastalo a začalo cúvať. No super, ešte nejaký pindajúci poľovník mi tu chýba. Bajk napochytro zaťahujem za stan, ktorý má predsa len maskovanejšiu farbu ako krikľavo zelená na bajku. Našťastie ma buď vodič nevidel, alebo si ranné nadávky nechal pre niekoho iného a pokračoval v ceste pôvodným smerom. Ja sa vydávam smerom na domnelú Hnúšťu. Všade hmla a počasie ako v Novembri. Prechádzam cez Lehotu nad Rimavicou a Rimavskú Baňu stretajúc deti idúce do školy. Asi by som s nimi napriek zime nemenil. Po dedine nasledovala križovatka, ktorá upresnila moju predstavu o aktuálnej polohe - doľava Hnúšťa, doprava Rimavská Sobota. Vydávam sa na Hnúšťu, ale hneď nachádzam odbočku na Teplý vrch a dávam sa do tiahleho stúpania. Tu je premávka opäť minimálna. Popri ceste rastúce jablone poslúžili namiesto občerstvovacej stanice. Za Kraskovom odbáčam doľava na Babinec vábiaci svojimi slnečnými kolektormi. Asi tiež jeden z projektov kauzy subvencovaných slnečných elektrární...

V polovici cesty do Babinca narazím na červenú turistickú značku a neodolám. Po pár sto metroch vykladám stan aby sa usušil. Ten však medzičasom nelenil a premočil aj moju literatúru, takže všetky moje mokré vecí po rozložení na poli zabrali asi pol hektára. Vyše hodinky som tu sedel a kochal sa krajinou či sušiacim sa časopisom a vydal sa ďalej po značke. Teda, to som si len myslel. Odmietajúc sa vrátiť som nedbal na varovné príznaky strácajúcej sa cesty. Prebrodil som zarastenú lúku, skúsil to i kúsok cez les a len potom som uznal za najlepšie vrátiť sa. Pokračoval som teda do Babinca a na Kyjatice. V nich ma potešila poriadna informačná tabuľa s cyklotrasami celého regiónu Teplý vrch. Aspoň som konečne zistil, kadiaľ pôjdem. Za dedinou sa nachádza žiarové pohrebisko, ktoré však rado poslúži aj ako odpočívadlo. V pokračovaní stúpania na Kadlub zaujal cintorín - bol na vrchole oblého kopca, úplne nekrytý - jednoducho trochu neútulný. Ktovie či na tom záleží...

V Kadlube končí asfaltka, je to taký malý koniec sveta, našťastie značenie je tu kvalitné. Pokračujem zjazdom a veru, je si čo užívať. Sem-tam dom, stáda oviec, alebo skôr toho čo po nich zostáva. Nespevnenú cestu tu pravidelne pretína potok, netrvá dlho a topánky mám mokré ale sotva mi to vadí. Akurát by som tadiaľto nechcel ísť opačným smerom. Nasledujú Striežovce a Hryšovo, stále miernym zjazdom už po asfaltke. Následne sa ponúkla možnosť ísť mierne zanedbanou odbočkou k akejsi jaskyni. Samozrejme, jaskyňu som nenašiel, ale zato som mal aspoň dôvod sa potešiť po opätovnom kontakte s pevnou cestou v Drienčanoch. Obec zaujme mnohými rezbárskymi dielami asi miestneho umelca ako i pamätníkom P. Dobšinského, ktorý tu asi za svojho života niečo kutil.



Ponad Budíkovany pokračujem k jazeru. Ľudí tu je málo, areál bol tuším aj zatvorený. Po krátkej úvahe pokračujem cez Padarovce, Dražice a ešte čosi - neviem to už spätne ani s pomocou Google Earth zrekonštruovať. V týchto dedinách, viac maďarských ako slovenských nie je kvôli čomu stáť. Všetky potraviny, bufety a krčmy sú zatvorené alebo aspoň dobre schované. Rimavská Sobota je z iného súdka. Mojim cieľom je nájsť ubytko, hneď pri hlavnej ceste sa ponúka čosi lacné a ešte čosi iné s Názvom Modrá hviezda. Od ktorejsi Policajnej akadémie sa mi modrá v názve podniku spája s niečim, kde by som ubytovanie neriskoval, pokračujem teda na centrum. Po chvíli sledovania informačných tabúľ nachádzam slušnú zrekonštruovanú ubytovňu. Izba pekná (hajzl mají na chodbě), akurát okno do cesty takže vetrať sa kvôli hluku nedalo a kvôli teplu muselo. Po očiste vyrážam do mesta na véču do fajn reštiky Ventura, ešte aj menu mali hoci boli asi štyri hodiny a to ešte aké. Nasleduje Kaufland - vínko na večer a čosi aj na raňajky a potom už len izbový relax.

Pomerne skoro ráno vyrážam, je pod mrakom a akosi pochmúrne. Cesta po ceste (všímajte tú pestrosť výrazových prostriedkov) je poznačená hustou premávkou, no Jesenské je len čosi cez 10 kilometrov od RS. Prvé čím ma prekvapilo boli dve železničné stanice. Najprv som si chcel lístok do BA samozrejme kúpiť na tej nesprávnej - nejakej lokálnej trati do Tisovca. Na správnej stanici sa zas nedalo platiť kartou a tak som nemohol nasadnúť na práve odchádzajúci rýchlik. Nič to, ďalší šiel o tri hodiny - navštívil som bankomat, pozoroval život malého mestečka, ktoré však malo až tri budovy školy (všetky z vyučovacím jazykom maďarským, hoci ani s rómčinou by sa tam človek nestratil). Za Jesenským sa vypínajú nevysoké, ale zaujímavé kopce. Otáľal som s ich návštevou, no keď som potom videl skupinu žiakov na čomsi ako branné cvičenie smerujúc práve do týchto kopcov, vydal som sa tam tiež, hoci inou cestou. Netuším prečo, ale veľmi na mňa zapôsobili, možno sa čosi z toho premietne aj do priložených fotiek.



Po návrate z kopcov ma už čakala len cesta domov. Vo vlaku sa mi prihovoril chalan z Fiľakova pracujúci v BA. Trochu sa čudoval, že mi pri bicyklovaní v okolí Rimavskej Soboty nič nezmizlo, no musím povedať, že moja skúsenosť s ľudmi je len a len pozitívna. Vždy ochotne poradili, neobjavili sa ani žiadne jazykové bariéry ako som možno zle naznačil v predchádzajúcich vetách.

Ťažko slovne vyjadriť všetky pocity z výletu. Cestovanie sám je akoby intenzívnejšie. Nie je veselšie a ťažšie sa je motivovať šliapať do pedálov, no na druhej strane je slobodnejšie a... Vlastne neviem. Treba si to vyskúšať a v mojom prípade zopakovať.

Všetky fotky z výletu nájdete v tomto albume.

14 augusta 2011

Banská Štiavnica Reloaded


(13. - 14. august 2011)

Takmer zo dňa na deň sme spáchali návrat do kocpov okolo BŠ. Do PJovho samochodu sme naložili bajky, ríbezľové vínko a seba a naobed sme už pedálovali hore centrom historického mesta. Prvým zážitkom bol prejazd cez zákaz vjazdu okorenený hromžiacim vodičom auta mestskej polície, ktoré práve v tej chvíli prechádzalo inkriminovaným úsekom. Reštaurácia z minula nemala letnú terasu, preto sme vyskúšali inú, priamo na Námestí sv. trojice. To čo nám naservírovali bolo viac než funny - mne doniesli pivo hádam 6 decové, zatiaľ čo prevyšujúce deci záhadne chýbalo v PJovom pohári (neskôr sme zistili, že aj na účte pivo uvádzajú ako 0,4-0,5 litra - asi opatrenie pre doternú SOI). "Cesnačku" nám doniesli v hrnci - reku naložte si sami. "Cesnačka" nebolo nič iné, len slepačí vývar z mrkvou, kde narýchlo nastrúhali strúčiky cesnaku aj so šupami. Posledné jedno - diabolská zmes - okrem toho že bolo mimoriadne mastné až tak nepobavilo. Tak, kuchárke okienko (teda skôr kuchárovo okno) máme za sebou a ideme bajkovať.

Vyrážame smerom Repište. Je pod mrakom a idylku kazia len blatové mláky na trati. Pri Zlatom vrchu na odporúčanie skupinky mužov odbočujeme z cesty. Po chvíli spoznávam známe miesta z jednej chaty spred dvoch rokov. Navštevujeme aj miesto, kde onehdá rástli kozáky a veru aj dnes tam bolo zo 10 použiteľných hríbov - museli sme ich však nechať na pokoji, nakoľko transport na bajku by nerozchodili.


V Repišti samozrejme nevynecháme krčmu. Podnapitému ujkovi sa podarí oprskať nás spadnutou plechovkou Kelta. Po ulici sa potuluje množstvo detí, pod chvíľou ich majiteľ krčmy zamestnáva trhaním buriny na dvore pohostinstva. Náš ďalší cieľ Vyhne sme dosiahli rýchlo a bezbolestne príjemným zjazdom cez príjemnú lesovo-lúčnatú krajinu. Pekný kus sveta tu máme.

Vo Vyhniach dlhšie tápame nad smerom, napokon pre jednoznačnosť volíme cestu po asfaltke až na Červenú studňu. Tu už sme sa zapotili viac. Hneď na začiatku máme poznávaciu zastávku pri šachte nejakého Antonínka ale potom nás čaká len tvrdá cyklopráca.


Po výdatnom zjazde zo studňe k autu nakladáme stan a spacáky, dokupujeme fľašu vína nech ríbezľovému niw je smutno a šup smerom hore nad Štiavnicu, kde sme si vyhliadli miesto pri tajchu medzi inými načierno stanujúcimi. Po kúpeli popíjame víno pod nočnou oblohou a padajú odvážne plané slová o návšteve susedných stanov. PJ nevynecháva kúpeľ v tajchu. V noci dostál svojich rečí o nocovaní vonku, tentoraz až do rána, takže v stane som sa mohol rozvaľovať. Po desiatej pre nás deň končí.

Ráno sa balíme nekonečne dlho sušiac stan. K jazeru prichádzajú postupne rôzni kúpajúci. Po raňajkách a odložení vecí do auta za trasu určujeme osvedčené Kopanice. Praží slnko, zas ideme po asfaltke až do Štiavnických baní. Odtiaľ zajzdujeme cestu, ktorou sme pred dvoma rokmi bajky tlačili. Radosť po príchode do Kopaníc nám na chvíľu kazí to, že ide len o nejakú ich časť Baňa neobsahujúcu našu vytúženú krčmu. Po ďalšom kilometri však na stole pristálo najlepšie a najkrajšie pivo široko ďaleko - konkurovať by mu mohlo len Maestro od Litovelu - tmavý Steiger s dokonalou penou a chuťou. Ani šofér PJ neodolal, veď do šoférovania mal ešte ďaleko.


Pohostili sme sa na posledných zásobách a po ďalšej runde pivka pokračovali príjemným terénom po červenej smerom na Havránikovu lúku. Za ňou nasledoval intenzívny zjazd do Hodruše. A potom to začalo. Najprv mierne stúpanie po zelenej na Klinger. Cestou nás míňal štvorkolkár neustále kontrolujúci čosi na svojom vozítku. Zrejme jemu sa podarilo pri jednej z kontrol vytrúsiť igelitku aj z dvoma fľašami vína. Na Klingeri bolo nejako dosť ľudí, nevieme čomu sa venovali ale k dispozícii mali aj hasičské auto. Našťastie, odtiaľto cesta už nebola len stúpajúca a aj krajina okolo sa viac menila. Po minulom výlete som sa tešil na Hadovú, to je tá osada s pár domami na hrebeni. Od nej na Červenú studňu to už netrvalo dlho. Odtiaľ sme si posledný krát mohli vychutnať zjazd k autu.

21 júla 2011

Košeca - Rajecká Lesná - Vrútky


(15. - 17. júl 2011)

Cyklovýlet, o ktorom Vám chcem dnes porozprávať, nemal vopred pevne stanovený cieľ. Namiesto zväčša rovinatej trate sme tentokrát zvolili kopcovitý terén a lesné cesty sme preferovali pred asfaltovými. Štart výletu sme umiestnili do blízkosti mesta Ilava na upätí Strážovských vrchov a ďalej sme mali namierené smerom na východ.

Deň 1/3
Vlak, ktorým sme cestovali na štartové pole cyklovýletu, opúšťal Bratislavu v piatok tesne pred pravým poludním. Ja som prišiel na stanicu asi 5 minút pred odchodom vlaku, Miguel už čakal v rade na lístky, ale pre nedostatok času sme išli radšej na vlak a lístky si kúpili u sprievodcu. Keďže rýchlik nestojí v Ilave a museli sme tak či tak prestupovať na osobák, za cieľovú stanicu bola vybratá Košeca (toto meno si zapamätajte, budete ho ešte pár krát počuť). Cesta prebehla bez komplikácií, dokonca sme si aj našli miesto na sedenie. Vystúpili sme v Trenčíne, kde sme zašli na obed do reštaurácie pod hradom. Dali sme si výborný poľovnícky guláš a nedovarenú pikantnú pochúťku, takže naše dojmy z obeda boli zmiešané, ale hlavne že sýte. Miguel chcel ešte nakúpiť nejaké potraviny, ale keďže do obchodu bolo ďaleko a vlak odchádzal zakrátko, nákupnú zástavku sme nateraz odložili.

Osobák opúšťame v Košeci, malej obci na Považí, kde práve renovujú železničnú trať. Vystúpili sme na improvizovaný perón a vybrali sa do dediny. Tu sa zastavujeme v potravinách, ktoré síce zvonka nevyzerajú príliš vábne, ale v súlade s porekadlom "Nesúď knihu podľa obalu" výber syrov a vín majú slušný.

Z Košece ideme smerom na Košecké Podhradie, kde dávame prvé pivo a chrumky. Hútame, kadiaľ pokračovať a namiesto pohodlnej asfaltky volíme červenú turistickú značku. V krčme sa pri nás pristavil miestny štamgast, ktorému nebolo príliš rozumieť, ale aj z jeho mumlania som pochopil, že sme mu povedomí a že či vraj nepochádzame z Dubnice. Teraz uvažujem, či sme ho nemali na voľačo pozvať, možno by sme si po niekoľkých rundách aj my spomenuli, že sme vlastne z Dubnice ;)

Opúšťame teda asfaltku a hľadáme červenú značku. Putujeme už dosť dlho a značky nieto. Prichádzame až k zoskupeniu domov známemu tiež ako Dolná Stredná.


Tu už všetky cesty končia, a tak vyťahujem GPS a s jeho pomocou sa vyberáme po ceste, kadiaľ mala viesť červené značka. Cestička je vyšľapaná, ale stopy sú to zvieracie, nie ľudské. Tomu zodpovedá aj množstvo a tvar exkrementov roztrúsených po trati. Cesta je veľmi strmá a značku nevidíme, ale podľa GPS ideme správnym smerom. Až keď sme vyšli z lesa sme na elektrických stĺpoch uvideli niekoľko zamaľovaných znaciek. Tu si už zjavne niekto nedal takú námahu s ich odstránením, je ale pravda, že elektrický stĺp ťažšie spíliť ako strom.

Na samom vrchole nachádzame poľovnícku vyhliadku pri rozľahlej lúke. Dalo by sa tu prespať, ale pri pomyslení, že nám bude niekto strieľať nad hlavami tento nápad zamietame. Košecké Rovné sú už nadohľad a navyše dolu kopcom, tak sme sa rozhodli, že ešte kúsok prejdeme.

V dedine dáme pivo a chrumky, pivo opät tmavé nemali a chrumky si tentokrát podľa chuti ešte pamätajú na časy, keď boli štandardnou pochutinou k pivu namiesto dnešných chipsov a arašidov. Zaujala nás tu aj luxusná autobusová zastávka s kreslami pre čakajúcich cestujúcich.


Stúpame po lúke na miesto, ktoré sme si vyhliadli z protiľahlého kopca. Nachádzame vhodné miesto na rozloženie stanu, robíme podstielku zo slamy, pripravíme drevo na kúrenie a rozkladáme oheň. Pri ohníku večeriame a popíjame víno, po chvíli sa vynára mesiac spoza stromov a slnečným svitom pokryje lúku. Dopijeme víno, oheň dohorí, ideme do stanu a zaspávame...



Deň 2/3
V sobotu ráno sa budíme na ukrutné teplo v stane. Po raňajkách zostupujeme k ceste a prichádzame do Zliechova. Je ešte pred 10 a všetky pohostinstvá v obci sú zatvorené, tak si dávame poľský nanuk z potravín. Pokračujeme po ceste, ktorá však končí pri miestnom družstve, a tak sa vraciame do Zliechova a tentokrát už správne ideme po ceste smerom na Čičmany. Po krátkom stúpaní nás z cesty zvedie zurčanie potôčika. Odkladáme bajky, topánky a ponožky a šup do vody. V horúci deň takéto osvieženie dobre padne, voda je však studená, takže sa pomočíme iba trošku.


Pokračujeme po lesnej ceste, ktorá je dosť blatistá a nadôvažok stúpa. Asfaltka je pod nami pár desiatok metrov. Po peripetiách na lesnej ceste aj Miguel uznáva, že je lepšie dat prednosť pohodovej asfaltke. Po tiahlom klesaní prichádzame do Čičmian a v penzióne Javorina obedujeme. Je síce prázdninová sobota, ale príliš veľa turistov v obci neni. Prechádzame popri typických dreveniciach s maľovanými ornamentami.


Cez Fačkov sa dostávame až do Rajeckej Lesnej. Chystáme sa navštíviť rekreačné stredisko, kde sme boli počas našich gymnaziálnych štúdií na lyžiarskom (bez snehu) a koncoročnom výlete. Penzión Žiar sa nachádza asi 5 km za obcou. Je tu reštaurácia s farebným televízorom a biliardovým stolom, niekoľko menších chatiek, ale napríklad aj ihrisko na paintball.

Ideme ďalej po modrej značke do Sedla pod Úplazom, kde sa napájame na červenú. Prichádzame na lúku pod Úplazom, odkiaľ už vidno Hlinickú Kýčeru. Na tejto lúke by sa dalo stanovať, ale pri pomyslení, že sa ráno zobudím a bude nás čakať stúpanie nástojím, aby sme pokračovali až na vrchol. Vrchol je holý, takže predpokladáme, že miesto na stan sa tam bude dat nájsť. Čaká nás najťažšia etapa cesty - stúpanie, ktoré sme odhadli na 45°. Najskôr sa s ním pasujeme jednotlivo, každý s vlastným bajkom, neskôr ale tlačíme obidvaja naraz najskôr jeden a potom druhý bajk. Výstup aj s početnými prestávkami nám trval vyše hodiny, ale zvládli sme to. Na Kýčere zanecháme záznam v knihe návštev. Naozaj nájdeme jediné ako tak vhodné miesto na stan - tvrdé, na skalách a bez podstielky. Vychutnávame si západ slnka, rozkladáme oheň, večeriame, opájame sa minerálkou a unavení ideme spať.



Deň 3/3
V nedeľu ráno sa budíme na ukrutnú zimu v stane. Stanovať na hrebeni ozaj nie je najvhodnejšie. Ja sa prebúdzam v poloprázdnom stane, uzimený Miguel má už vonku pripravené všetky veci na odjazd. Napochytro sa teda balím aj ja a vyrážame. Človek by si pomyslel, že dole sa pôjde ľahšie a zjazd bude pôžitok. Bol to však pôžitok iný, bolo to utrpenie. Najskôr som musel bajk prenášať cez skaly a keď sa objavila lesná cestička, tak každú chvíľu sme museli bajk prekladať cez popadané stromy.

Na prvom slnečnom mieste raňajkujeme. Pokračujeme po červenej, ale na prvej možnej odbočke ju opúšťame a schádzame po modrej do Valčianskej doliny. Asi v polovici začína asfaltka a konečne si zjazd naplno vychutnávame. V lyžiarskom stredisku Valčianska dolina práve prebiehajú nejaké cyklistické preteky, my však pokračujeme až do Valče a zastavujeme v hostinci na okraji obce. Čapujú pivo Primátora, mali by mať svetlé 10, 13 aj tmavé, v nedeľu ráno majú ale len tradičnú 10. Aj tak neodoláme ;)

Ďalej prechádzame cez Trnovo, v Trebostove sa odpájame z hlavnej cesty a po lokálnej ceste sa dostávame do Bystričky. Tu dáme ešte jeden kúpeľ v potoku a obedujeme na pníku.


Z Bystričky je to do Martina len kúsok, prechádzame pešou zónou, ktorá sa tiahne z juhu na sever, v Lidli kupujeme proviant na cestu a pokračujeme do Vrútok, odkiaľ ide vlak. Na stanici si konečne dáme vytúžené tmavé pivo, a keďže vlak mešká stíhame ešte aj jedno malé. Do vlaku nastupujeme opäť v služobnom vozni a v Žiline prechádzame do voľnejšieho vagóna, kde máme aj miesto na sedenie. Pri víne a syre cesta rýchlo ubehne, v Bratislave sme asi o šiestej.

03 júla 2011

Plavecký Štvrtok - Buková - Trnava

(2. - 3. júl 2011)
Prvý tohtoročný cyklovýlet s cieľom nenáročného pobudnutia v prírode bol, ako inak, umiestnený do Malých Karpát. O pol jedenástej nakladáme bajky do vlaku na Hlavnej stanici. Pre lepší nácvik hneď dvakrát - najprv do vozňa niekde v strede, aby sme potom našli lepší flek v celkom poslednom vozni. Krátko po navlakení sa pristavuje ujko zo Žiliny, ktorý nám odovzdal niekoľko zo svojich cyklo- a vodnonádržových skúseností. Tie druhé nám padli vhod, keďže naším nocľažiskom nemalo byť nič menšie ako majestátna vodná nádrž Buková.

Vystupujeme v Plaveckom Štvrtku a keďže správny výlet musí byť pokrstený v správnej krčme, u Bociana si objednávame prvý Staropramen. Hospodský je ochotný, aj keď nemajú otvorené a niečo tam majstrujú na kanalizačnom poklope.


Neskôr mu pomáhame s prenesením calcetto stola, za čo nám sľubuje vystrojenie pravej záhoráckej svadby (ehm, teraz spätne len dúfam, že za ženícha a nevestu nemyslel nás dvoch). Pivko došlo a začali prvé trampoty pri hľadaní cesty na Malacky. Problému sme sa mohli vyhnúť, keby sme vlakom šli až do tam, ale z nepochopiteľného zlyhania plánovania sme sa tam museli prepraviť bajkmo. Skúsili sme tri rôzne cesty, jedna viedla k akejsi čerpačke zemného plynu, druhá k čističke OV a tretia k bližšie neurčenému priemyselnému areálu. Po tejto prehliadke miestnych perál hospodárstva PJ neochvejne určil nače ďalšie smerovanie po riadnej asfaltovej komunikácii. Cestou sme sa nechali zlákať na obed vôňami z grilu, ale z reštaurácie Čapáš sa vykľul obyčajný fastfood. No čo už, cigánskej a vyprážanému syru sme sa už nevyhli. Zaplakalo aj nebo a chytil nás tu prvý chvíľkový dážď.

Pokračujeme určeným smerom ale ejhľa, namiesto cez PD Vinohrádok prechádzame cez Láb, čiže sme sa vydali opačným smerom. Spúšťame prepočítavanie trasy a pokračujeme do Malaciek upravenou trajektóriou. Nudnú scenériu dedín a polí na chvíľu ovlaží zastávka pri jazere pri obci Jakubov. V Malackách dávame pauzu v kaštieľskom parku, kde sa schyľuje k outdoorovej svadbe. Začína pršať, utekáme pod strechu hádzanárskeho ihriska. Vedľa na tribúne piknikuje niekoľko rodín s rozjašenými dievčencami praskajúcimi balóny. Po daždi naberáme smer Studienka, ako býva dobrým zvykom zase až na druhý pokus. Za seba musím povedať, že cesta, ktorá sa mi z auta vždy páči - záhorské borovicové lesy - je na bajku veľmi otupná. Po dlhom trmácaní sme v Studienke. Posedíme pri kostole a na moje naliehanie nepokračujeme na Lakšársku Novú Ves, ale skratkou cez Vojenský priestor smerom k Plaveckému hradu. Konečne je cesta zaujímavejšia, mení sa aj scenéria krajiny z rôznych typov lesa na pieskový kopec vytvorený zrejme vojenskou činnosťou a končí močariskami. V napätí nás udržiava aj fakt, že sme na území, kde je stále vstup len na povolenie, pričom sme si istí, že ničím, čo by sa mu aspoň podobalo, nedisponujeme. Po prekonaní vojenského obvodu dávame fotopauzu a pokračujeme cez Plavecké podhradie do Plaveckého Mikuláša, kde dávame pauzu pivovú.



Po Plaveckom Petri nasleduje finálne stúpanie do Bukovej. Po prezretí a zhodnotení každej piade zeme rozkladáme stan na úplnom konci bývalého autokempu, až na hranici s prírodnou rezerváciou. Radosť trochu kazia premnožené hnedé bezulitné slimáky (ich pracovné označenie nebudem udávať). Stan podstielame suchou trávou, rozkladáme večeru a po zotmení ideme zakončiť deň vínkom na terasu plážového občerstvenia.


Ráno sa budíme na viackrát, popŕchanie nabáda k zotrvaniu v stane a preto raňajkujeme až pred jedenástou. Kým s pozbierame je už obed a celý deň nás sprevádza mrholenie. Z Bukovej do Trstína to bol zjazd, keby nebolo mokro tak sa dá aj celkom užiť. V Smoleniciach sme na zastávke SAD budili pohoršenie pri prezliekaní do suchých zvrškov. K ďalšej ceste niet veľmi čo dodať. PJ si cestu zjavne užíval. Pre mňa to bolo utrpenie jednak pre jej stereotypnosť a tiež pre rastúcu bolesť v kolene. Chce to jednoducho tréning, po celý rok, na ktorý som ale dosť lenivý.


Vo vysnenej Trnave po ďalších kilometroch po ceste rovnej ako pravítko spravili mininákup v Lidli (kartou som po minulej skúsenosti z 2x zúčtovaním platby v predajni tejto značky radšej neplatil) a potom už len počkali rýchlik do BA.

10 apríla 2011

Národný beh Devín-Bratislava 2011


Niet veľmi o čom písať, príjemná akcia, dobrá organizácia, počasie vyšlo, zhrnutie asi nasledovné: "Bežal som, dychčal som, dobehol som, odkväcol som". Čas oproti minulému roku 1:01:53 podľa očakávania horší o cca 3 minúty, ale stále som bol pred PJom i bratom (ktorý mimochodom bežal načierno, lebo sa nestihol zaregistrovať online).

Spoločná foto, ktorá pre nedostatočnú dĺžku rúk nebola celkom spoločná a trochu v nej dominujem :)