(22. - 27. apríla 2015)
V rámci tohtoročného letného voľna som si narýchlo naplánoval prvý cyklovýlet. Vzhľadom na skorý mesiac som zvolil možnosť ubytovania na jednom mieste a to v Černé vode, čo je dedina a zároveň východiskový bod pre Rychlebské stezky. Ide o niekoľko single trackových trás rôznej náročnosti, pričom najjednoduchšie možno prirovnať k našej Cerovej dráhe v Malých Karpatoch. Na internete je k dispozícii aj mapa trás.
Deň 1, streda
O desiatej ráno postávam na peróne Bratislavkej hlavnej stanice (neprajníkmi oprávnene prezývanej Hlavná štanica). Sady lístkov pre mňa a bajk mám v mikine vo vreckách, ktoré sú skôr horizontálne ako vertikálne. Nečudo, že mi vypadli na zem. Poučiac sa z tejto udalosti som si ich dal naspäť do toho istého vrecka. Veď načo meniť niečo, čo funguje, hoci aj zle.Prišiel vlak, deriem sa k poslednému vozňu aby som zistil, že bajky sa ukladajú do prvého vozňa. Triatlonu pozostávajúcemu z jazdy na bicykli, behu a náhlivého kráčania smerom k lokomotíve dodáva adrenalín aj sprievodca dvíhajúci ruku na odchod vlaku. Konečne sa vyterigám do vagóna, hoci samozrejme na jeho nesprávnu stranu a tak ostávam v chodbičke. Vlak odchádza a pri rutinnej kontrole vreciek zisťujem, že vo vrecku mi chýbajú lístky. Aké nečakané, znova kdesi vypadli. Na podlahe nie sú, takže mi dochádza, že som ich musel vytrúsiť počas triatlonu. Fááák!
Slovenského sprievodcu som ukecal na základe potvrdenia o zaplatení, no už som sa tešil ako si budem musieť kúpiť lístok znovu a za plnú cenu, ako inak, keďže Hranolove sociálne balíčky ma zoŠiroka obchádzajú. Našťastie moja posledná nádej, že lístok niekto našiel a stihol odovzdať sprievodcovi sa stala realitou a zanedlho mi ho sprievodca priniesol. Ďakujem nálezcovi!
V Brne mám nejakú hodinu, pochodím blízke okolie, na stanici si kúpim pekne vyzerajúcu žemľu a bagetu. Vo vitrínke sa však sušili asi od začiatku týždňa, hnus! K tomu na infotabuli badám, že je nejaká výluka a pár staníc treba ísť autobusom. Rýchlo skúmam, čo s bajkom a ten musím naložiť do dodávky, ktorá samozrejme parkuje inde (na peróne) než bus (pred stanicou). Logi(sti)ka nepustí. Ale aspoň mi ubehol čas, kým som všetko pozisťoval. Takže prácne hľadanie spojenia s menej ako tromi prestupmi bolo zbytočné.
V Nezamysliciach sa dostávam konečne na vlak do Jeseníka. Tá istá sprievodkyňa ma kontroluje už druhý krát a hľa, nájde akúsi nezrovnalosť s lístkom pre bicykel. Výsledkom je, že musím zaplatiť ďalších 35 CZK za lístok pre bajk z Brna do Jeseníkov. Figu tomu rozumiem, ale pani za prepážkou v Bratislave asi pochopila, že idem síce s bajkom, ale v Brne sa s ním chcem rozlúčiť a ďalej pokračovať každý zvlášť. Štátny podnik, no!
Konečne som v Jeseníku, čaká ma ešte asi 20km na bicykli do cieľa cesty cez Vápennú a Žulovú. Názvy dedín naznačujú, že kraj žil a do istej miery stále žije z ťažby v lomoch, či už kameňa alebo kaolínu.
Prvé pivo na izbe od majiteľky penziónu - Svijany 13° sú ako štartový výstrel, že výlet sa naozaj začal.
Deň 2, štvrtok
Začínam papierovo ľahkou trasou okolo Čierneho potoka. Od začiatku som očarený - krajinou, trasou, relatívnou čistotou okolia. Na mojich fotkách to tak nevyzerá, ale už len kvôli tomuto sa sem oplatilo ísť. Na konci trasy pred mestom Vindava je ako bonus opustená fabrika. V jej ruinách strávim asi hodinu fotením a skúmaním. Konečne sa mi po neúspechoch v Bratislave (práve búraná Matadorka a zadebnený objekt v areáli Istrochemu) podaril nejaký industriálny UrbEx. Po obede idem skúsiť menší Vindavský okruch. Technicky je ešte zábavnejší pre rôzne klopenia a kopčeky. Dám si ho dva krát a do Čiernej vody sa vraciam trailom nazvaných podľa Lesov ČR.
Treba poznamenať, že v okolí je mnoho lákadiel ako rybníky, lomy, historické objekty atď. a rozhodne to teda nie je len o jazdení. Možno preháňam, ale kým na Slovensku vidím tabule o dotáciách z eurofondov najmä na hoteloch a penziónoch, kde si sa ne súkromný sektor stavia wellnesscentrá a pod., tu som ich videl informovať o rekonštrukcii rybníkov, čo má prínos pre celý ráz krajiny, nielen majiteľa hotela.
Deň 3, piatok
Na opačnej strane sa nachádza Superflow trail, mal by byť náročnejší ale s hladkým povrchom. Za necelú hodinu sa dá k nemu dostať cez stúpajúci trail Dr. Wiesnerra. Na ničom takom zábavnom som doteraz nejazdil. Má niekoľko úsekov oddelených krátkymi pasážami, kedy sa treba presunúť po širšej lesnej ceste.
Vzhľadom na predpoveď počasia dávam po zjazde pauzu v penzióne a až po daždi sa vyberám najprv pešo vybehnúť na zrúcaninu hradu Kaltenberg a potom previesť po okolí - okrem početných zatopených lomov je cieľom kopec Božia hora s kostolom. Ale najprv preskúmam chátrajúcu halu na sušenie sena v pozostatkoch miestneho JZD.
Večer som skočil do Trail House a posedel pri bare čakajúc na servismana, ktorý by mi pozrel na opäť štrajkujúci predný prehadzovač. Keď za tmy konečne dorazil, s prešmykačom sa trápil asi hodinu, ale jediným záverom bolo, že ho treba asi vymeniť. A to som tento rok už dal za servis a výmenu komponentov 100€. A že ekonomická doprava!
Deň 4, sobota
Posmelený skúsenosťou z trailu Superflow skúšam ďalšie, vraj tiež stredne ťažké no kamenité traily. Ale chybka, toto nie je nič pre mňa. Už po chvíli na traily Tajemný som znechutený. Technicky je náročný, kamene občas priveľké, no celé zle. Ale tak chcel som vedieť či také bude aj jeho pokračovanie - trail Mramorový. Plus mínus bolo, ale aspoň viem, že na iné zelené traily (a čierne už vôbec), sa nebudem púšťať.Po zjazde pokračujem oddýchnuť si rovno na trail Čierny potok, ktorý som už raz išiel. Po obede vo Vindave, troch kolečkách na VIndavskom okruhu a návšteve kaolínového lomu, z ktorého vláčik tunelom dopravoval vyťažený materiál do chátrajúcej továrne, sa krížom cez lúky vraciam do Čiernej vody.
Deň 5, nedeľa
Pred obedom si znovu vychutnávam Superflow. Na obed podľa predpovede naozaj prichádza dážď, takže vegetím na izbe. Bajkovania už mám dosť, a podvečer preto podnikám len pešiu prechádzku po okolí.Deň 6, pondelok
O pol ôsmej vyrážam do Jeseníka, po asfaltkách, no opačnou stranou smerom na Mikulovice. Našťastie je tu malá premávka,slnko svieti a okolie je po ráno svieže od rosy. Idylka, len keby som nemusel už pedálovať. Najmä pred Jeseníkom mi to riadne lezie na nervy.
Na stanici si asi 10 minút kupujem lístok. Teda vlastne skôr znôšku lístkov, ktoré by zaplnili priemernú poštovú schránku. Dostal som cca 6 rôznych papierov, pre mňa a bajk na rôzne úseky trasy. Čaká ma cesta jedným rýchlikom a dvoma meškajúcimi EC-čkami za cenu, ktorá by stačila aj na benzín do auta.
