Malá Fatra zo Strečna do Kláštora pod Znievom

(25. - 28. júna 2015)

Rišo na tohtoročný štvordňový trip načrtol ambicióznu 75 kilometrovú trasu. Ako obyčajne, prešli sme z nej tak polovicu. Ale poďme postupne.

Deň 1 - vlaky BA->Vrútky->Strečno, túra Strečno->sedlo Prašivé

Vo štvrtok ráno nasadáme do preplneného vlaku, našťastie máme miestenky ku ktorým je ako bonus pribalená možnosť kicknúť dovtedajších okupantov našich miest. Rišo sedí kúsok od nás, keďže prišiel neskoro a ja s Maťom sme už lístky mali kúpené. V Trnave sa pridáva Paľo, bez miestenky. Pridal sa tak k celej triede ZŠ idúcej do Trenčína a stojacej v chodbičke medzi sedadlami. Už je to po predošlých tohtoročných skúsenostiach škoda písať ale vlak samozrejme meškal a nestihli sme prípoj vo Vrútkach. Tak dávame v typickom štamgast podniku neďaleko stanice pivá Martiner, poniektorí aj poldecká. Scénka sa opakuje aj po príjazde do Strečna tmavým Martinusom. Rišo ledva odolal a nevzal zo sebou najväčší podpivník aký kedy videl. Prechádzame cez most ponad rieku a po dlhom, asi minútovom pochode, ideme opäť na Pivo - tentoraz Šariš v penzióne Irenka, kde sme (v inej zostave) prebývali počas túry opačným hrebeňom Malej Fatry.

Takto posilnení sme začali reálnu turistiku výstupom smerom k hradu. Hore šiel len Maťo s Rišom.  Paľo a ja sme čakali v skanzene stredovekej dediny. Tamojšie chyže vyzerali veľmi útulne, škoda, že nie sú určené aj na prespávanie. Výstup samotný bol pre nás dosť náročný, po toľkom pive to chcelo len niekam zaľahnúť a nie sa stúpať celý výškový kilometer. Lesné jahody sa snažili pomôcť ale i tak sme za denným plánom hlboko zaostali.

Miesta od sedla Okopy cez Minčol ponúkali výhľady na Martin a na jednom z nich, lúke s posedom neďaleko sedla Prašivé sme sa utáborili. Fúkalo tu menej než hore, ale bez ohníka by to nebolo ono. Bolo tu už staršie ohnisko, mierne zapustené v zemi, množstvo spílených a už suchých smrečkov na kúrenie a dobrý výhľad. Jednoducho ideálne podmienky. Postavili sme stany a pustili sa do opekania, hodovania a áno, aj popíjania vína a medoviny až do neskorých hodín, príjemne rozvalí v tráve a čučoriedí.

Deň 2 - sedlo Prašivé -> sedlo pod Hnilickou Kýčerou

 

Prechádzame Martinské hole so svojimi vysielačmi a výhľadmi na všetky strany. Spomínam si, že pred piatimi rokmi som tu bol na okružnej túre z Rajeckých Teplíc. Nasleduje trochu otupná hrebeňovka, kde sa chvíľami rozchádzame, každý idúc svojím tempom. Zaostávam najmä v zostupoch, kvôli pichaniu v kolenách. Na Hornej lúke si počas spoločnej pauzy aj chvíľu zdriemnem. Po ďalších hodinách zdolávame Hnilickú Kýčeru, kopec ktorý si z jedného cyklovýletu pamätám ako najstrmšie miesto kam som kedy tlačil bajk. Na vrchole, kde sme predtým stanovali, teraz len krátko ležíme a čakáme sa. Následný zostup po jeho južnej strane bol nemenej náročný, preto padá rozhodnutie nepokračovať a v sedle pod kopcom sa utáboriť, hoci boli len tri či štyri hodiny. Miesto ponúkalo príjemnú trávu pre stany i vcelku civilizované ohnisko z lavicami. taktiež tu bol veľký a udržiavaný kríž, ale pre ten sme využitie nenašli. Neďaleko sa nachádzal prameň pitnej vody. Nasledovali opäť hody, tentoraz podporené fľašou Jaggermajstra až do tmavej noci.

Deň 3 - zostup do Kláštora pod Znievom, Znievsky hrad, kopec Zniev

Túru končíme, Kľak zostáva nezdolaný, hoci aj na ňom som už bol v rámci stredoškolského  bezsnehového lyžiarskeho pobytu v Rajeckej Lesnej. Zostup viedol chvíľu lesom a potom už len po asfaltke. Smradľavý prameň si názov zaslúžil, ale voda (ľudovo zvaná vajcovka) bola čudne návyková. Z cesty do Valče sme sa odpojili na cyklochodník do Kláštora pod Znievom. Po nájazde na potraviny a konzumácii nakúpených vecí na námestí sme pobudli ešte v krčme na dve rezané. Tu sa zrodil plán na nevinne vyzerajúci výstup na hrad Zniev. Spestrila nám ho aj dažďová prehánka. Aj tu vraj prebieha rekonštrukcia, vidno ju bolo len na nových lavičkách a výpílených stromoch, takže výhľad z hradu plus neďalekého vrchola kopca Zniev bol dokopy 360 stupňový. Stanovať sa tu však nedalo, tak sa vraciame do chaty nad dedinou, pracovne nazvanou Chata Fórum. Pri nej je niekoľko ohnísk (to hlavné pre jeho špinavosť nevyužijeme) i miesto na stany. Klasický priebeh večera pri opekaní a lacnom víne brzdí akýsi čulý ruch po boch stranách vyvýšeniny, na ktorej sa rozprestiera chata. Dochádza nám, že asi súvisí s pálením Jánskych ohňov, o ktorom sme čítali na letákoch v dedine. Po západe slnka zbadáme vatru len asi 5 minút chôdze od nás, tak sa tam vydávame a chvíľu posedíme s miestnymi pri 20-metrovej pagode horiacej pod dozorom požiarnikov. Podobné fatry vidno aj na iných kopcoch v údolí, zrejme medzi sebou dediny bojujú, kto má väčšiu... Aby bol svatojánsky večer dokonalý, poletujú aj rovnomenné svietiace mušky. Večer je mimoriadne teplý a tak ani nočný dažď nevadí.

Deň 4 - cesta domov

Záver výletu sa nepodaril. Pri čakaní na autobus o 8:10 do Martina si Rišo zabudol na zastávke nelacný foťák. Snaha o jeho nájdenie na diaľku  prostredníctvom PZ nebola úspešná - už tam nebol. Takže fotiet bude asi len pár z mobilu a Paľovho foťáku i vláčenie statívu sa tým ukázalo ešte o niečo zbytočnejšie. Ak sa nenájde nálezca a nevráti ho. Zbytok cesty nestojí za reč, klasická únavná cesta meškajúcim vlakom.

Sám vonku III. - Východné Karpaty

(9. - 12. jún 2015)

Do tretice som sa vydal na ďaleký východ s cieľom zabiť pár dní na slovensko-poľskej hranici so začiatkom v bode, z ktorého sme sa pred tromi rokmi vydávali smerom na východ, no tentoraz s plánom pustiť sa opačným smerom.

Deň 1: BA -> Palota, Palota - Laborecký priesmyk

Ako to už býva, prvý deň padol skoro celý na cestovanie. Prvý krát som šiel RegioJetom (ráno 5:50) a okrem priaznivej dotovanej ceny 9€ až do Košíc ma očarili ceny občerstvenia. Napr. pivo Bernard za 80 centov, čo je cena podobná tej v Tescu. Nabudúce vlastnú poživeň neberiem. Žiaľ, do KE nabral vlak asi 15 min. meškanie a tak celý môj cestovný plán padol a do cieľa cesty som sa musel dostať troma ďalšími busmi s prestupmi v Stropkove a Medzilaborciach.

Po celodennom trmácaní v MMHD som niečo po piatej konečne v Palote - tichej, naoko opustenej, no upravenej dedine -  s tankom. Na úvod ma čaká 1:30 trvajúca trasa k Lupkovskému tunelu, ktorú sme minule išli s PJ-om na bajkoch. Stretávam na dlhší čas posledných ľudí - športovo oblečený pár vo vyššom strednom veku vracajúci sa z túrky. Pred tunelom je prameň vody - odporúčam. Na mieste, kde sme predtým  popíjali Tatra Tea, tentoraz aspoň večeriam a pokračujem hore na hrebeň. V sedle sa nachádza malý núdzový stan pre tri kratšie osoby alebo jednu ako ja. Chvíľu aj zvažujem, že by som ostal, ale boli v ňom kadejaké hávede a aj času ešte ostávalo. Sedlo je inak dosť zarastené a na prvý pokus som ani nezbadal ten správny chodníček.

Za ten čas, čo som tu bol naposledy som aj zabudol, aké sú hrebene v Bukovských vrchoch miestami blatové. To isté platí aj pre Východné Karpaty ležiace opačným smerom. Keď som dorazil k ďalšiemu drevenému  núdzovému stanu, po obhliadke a zvážení, či rozložiť vedľa vlastný stan alebo použiť stojaci, hoc aj obývaný niekoľkými mravcami, pavúkmi a jedným slimákom menšieho vzrastu, rozhodol som sa pre kompromis - rozprestrieť stan čoby podstieľku. Proti údajným medveďom to bol predsa len lepší pocit, hoci nejaký čas mi trvalo, kým som prestal myslieť na to, čo asi tak tie chrobáky budú robiť počas môjho spánku. Len raz som sa zobudil a jedného pavúka pohybujúceho sa nebezpečne blízko hlavy presunul.

 

Deň 2: Laborecký priesmyk - Čertižské sedlo

Celý deň idem len po hrebeni. Laboreckým priesmykom prechádza cesta do Poľska a tu som stretol jediného človeka za celý deň, aj to sedel v aute. Za niekoľko minút, čo som v priesmyku študoval informačné tabule, to bol jediný vehikeľ idúci okolo. Toto je na tunajších kopcoch skvelé - skoro nikoho nestretnete, a hoci som tu nikdy nebol v sezóne (júl-august), ani v nej to o veľa horšie asi nebude.

Za zmienku z tohto úseku stoja minimálne tri veci:
- vojenská rozhľadňa z prvej svetovej vojny. Môj zámer vyliezť hore stroskotal na kombinácii jej otázneho technického stavu a môjho strachu z výšok.

- Haburské rašelinisko - krásne miesto, najmä teraz na jar. Kombinácia rozkvitnutej lúky a atmosféry Mordorských bažín.

- vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny - sú na poľskej aj slovenskej strane. Z môjho smeru najprv dva väčšie a potom ešte zopár menších.

Za posledným z nich som našiel fajn lúku, ktorá sa stala mojím penziónom. Kľudné zaspávanie pri čítaní trojročných novín na zakurovanie a počúvaní lesného vtáctva na chvíľu prerušil brechot z miest, kde približne mohli ležať cintoríny. Najmä preto, že som tu neočakával ľudí ma znepokojil, ale po chvíli utíchol a viac sa neozval.

Deň 3: Čertižské sedlo, Čertižné, Dukla, Vyšný Komárnik

Stan som sa snažil postaviť tak, aby naň čo najskôr ráno svietilo slnko. No na moje prekvapenie, to nevychádza na východe ale na SVV, čiže môj zámer nevyšiel a dosť dlho bolo za stromami a v stane zima.

Sťa nejaký zabudnutý amazonský kmeň, v tento deň som sa rozhodol kontaktovať civilizáciu. Dôvodom bola prekvapivá bolesť v ľavom kolene z predchádzajúceho dňa. Najmä dolu kopcom som sa ledva šuchtal. Okrem toho bol čas dokúpiť potraviny. Zo sedla - kde som mimochodom stretol líšku s korisťou v papuli - do obce, kde sa čerti ženia, viedla asfaltka, ale pre zmenu som ju celkom privítal. V rámci rekonvalescencie som strávil tri pivá a dva balíky chrumiek v krčme. Hneď po otvorení sem nabehli aj štamgasti, ale ku cti im slúži, že hneď ako sa namazali - niektorí do bľabotava, iní len decentne - vrátili sa späť k poctivej práci. Aspoň teda predpokladám!

Cesta hore na hrebeň mi pripomínala bajkovanie v Rumunsku - samé lajno a rozrytý povrch od pasenia kráv. Po dosiahnutí hranice lesa bolo navyše značenie také neprehľadné kvôli všelijakým výrubovým značkám na stromoch, že bez GPS by som netrafil. Keď som po chvíli pobehovania po lese našiel smer, narazil som na skupinku diviakov. Prvá myšlienka spraviť video vyprchala v momente, keď sa dvaja z nich s krochkaním pustili do úteku. Fajn, tých by sme mali, ale čo zvyšok stáda? Vyliezol som na peň, aby som sa cítil bezpečnejšie, a búchaním a pískaním som sa ich snažil odplašiť z cesty. Veľmi sa im síce nechcelo, stále som jedného videl pobehovať  a ďalších počul lomoziť. Až po chvíli ticha som sa odhodlal pokračovať. Po hrebeni to už potom bola klasika - nikde nikoho okrem týpka, čo došiel na kopec Kút, kde som olovrantoval. Spýtal sa, či tam nebola biela igelitka a po negatívnej odpovedi sa vybral naspäť. Nuž ktovie, čo bolo vo v(r)eci.

Po niekoľkohodinovom pochode som plánoval stan postaviť pri rozhľadni Dukla, netušiac, že namiesto jednoduchej drevenej konštrukcie tu je megalomanská železobetónová rozhľadňa s múzeom. Privítali ma dva psy vynoriace sa z lesa, ale našťastie rovnako ako diviaky sa pobrali opačným smerom. Stanovať na takomto civilizovanom mieste som nechcel, poniže na lúke to tiež nebolo ono, tak som pokračoval na Vyšný Komárnik, kde som objavil povyše nefungujúcej reštaurácie Beriozka vhodný plácok.

Deň 4: Vyšný Komárnik -> BA

Kvôli zdravotným okolnostiam som výlet predčasne ukončil, stihol som si pozrieť ešte drevenú cerkev v dedine a dukliansky pamätník s novo umiestnenou sochou. V buse o 9:00 som bol najprv sám, neskôr sa ako v staršom americkom filme zaplnil - vzadu sedeli "čierni" a ja, bieli vpredu. Ale všetci boli oblečení vari slušnejšie nie ja, čiže nemôžem sa sťažovať. Možno len na jedného, ktorý využil chvíľu, kedy bus kvôli početnejším rozkopávkam na ceste musel stáť na červenú a musel si ísť zapáliť, vyfukujúc svoje splodiny dnu do autobusu.

Vo Svidníku som videl asi najsmutnejšiu stanicu. Skoro celá ponurá a opustená, fungovala tu len lekáreň a jedna zúfalo prázdna predajňa medu. Inak samé oznamy o priestoroch na prenájom. Prešiel som sa aj po panelákovom sídlisku, zamrzel fakt, že aj tu ľudia zhadzujú lastovičie hniezda. Zatiaľ ich tu ale lietalo hojne. Lastovičiek, nie ľudí. V Košiciach som opäť tesne zmeškal rýchlik, ďalší šiel o 45 minút. Teda mal ísť, len si to nejaký ťuťko hodil pod vlak do Košíc v ťahanovskom tuneli, takže môj a viacero ďalších vlakov meškali už na štarte hodinu. Info o udalosti v článku http://kosice.korzar.sme.sk/c/7856118/mlady-kosican-skocil-pod-vlak-v-tahanovskom-tuneli.html. Do BA sa meškanie vyšplhalo na 130 minút. Stráviť toľko v času vo vlaku, kde jedinou službou je niekoľkonásobná kontrola lístkov, nie je príjemné. Domov som dorazil o desiatej večer, unavenejší ako po celodňovom turistikovaní.

Mapa prejdenej trasy na hiking.sk.

Moon Run 2015 Cross Night

Ako zvyčajne bez tréningu, pridal som sa k PJ-ovi a jeho kolegom na štart 14km dlhého behu pri splne Mesiaca z Devína na Bratislavský hrad. Vyzbrojený povinnou čelovkou a bonusovou baterkou som spolu s niekoľkými stovkami ďalších bežcov o deviatej vyrazil na trasu cez Devínsku kobylu, a Dlhé Diely dolu na dunajské nábrežie a cez Strmé schody naspäť hore na Bratislavský hrad. Značenie a tma spôsobili, že sa bežalo cez niekoľko rôzne dlhých trás. Väčšina ľudí vrátane mňa sa v lese vydala po trase dávnejšieho Štefánikovho trailu, ktorý bol dobre značený odrazkami. To viedlo k tomu, že sme nešli cez občerstvovačku a celú trasu tak bolo nutné absolvovať bez dopingu. Napriek tomu beh ubiehal dosť rýchlo. Škoda, že sa nedalo viac vychutnávať spln mesiaca - beh v tmavom lese si vyžadoval plné sústredenie kvôli prekážkam (koreňom, kameňom, mlákam) alebo v prudkých klesaniach.

V cieli som ani nebol nejak strašne zničený. Nepripravenosť sa prejavila bolesťou nôh v nadchádzajúcich dňoch. Inak som bol s časom spokojný a celkom príjemne prekvapený, že za PJ-om som zaostal len nejakých 7 minút.

Linky: výsledky, udalosť na FB.