(14. - 23. august 2015)
Po viacerých výletoch organizovaných vo vlastnej réžii resp. vo dvojici som pre svoj asi posledný tohtoročný výlet zvolil síce drahšie ale komfortnejšie využitie služieb cestovky. Opäť to bola Alpina, a opäť MTB zájazd so zaistenou dopravou, ubytkom, raňajkami a sprievodcom. Z viacerých zvažovaných krajín na začiatku leta to vyhrala Čierna hora pre cenovú a jazykovú dostupnosť ako i to, že sa tu platí eurom, hoci nie sú v menovej únii.
Deň 1 a 2 - cesta
Nástup je klasicky na pumpe OMV Polianky. Oproti minulosti jedna zmena - na pumpu sa už nedá dostať cez zanedbaný pozemok. Vyrástla na ňom totiž predajňa BMW, hneď vedľa Audi centra neúspešného pretekára a úspešného korupčníka Malchárka. Idem teda bajkom na pumpu po diaľnici, našťastie len kúsok.Klasické je aj meškanie busu, cca 45 minút, BA tak opúšťame niekedy po ôsmej. Rýchlo sa zoznamujem s malou skupinkou cyklistov - bude nás len 8+1. Panuje klasická alpiňácka atmosféra - popíja sa i klikuje v uličke za hlučnosť. Sprievodcovia púšťajú balkánsky film Balkankán v srbčine a taliančine, so zvukom, ktorý dobre nepočujem a titulkami v azbuke, na ktoré nedovidím. Pri ďalšom filme v poradí sa mi po pive a kolujúcej vodke a víne darí na chvíľu zaspať. Medzi zastávkami na pumpách a hraniciach občas driemem a celkom to ubehne. Ráno prichádzame do Čiernej Hory, no ďalší postup je len pomalý - cesty sú kľukaté. Na obed sa však už kocháme kaňonom rieky Tara. Ako atrakcia je tu ZipLine - za 10€ sa možno previesť ponad kaňon po lane.
Je zjavné, že bratislavské štyridsiatky na teplomeri sa nekonajú. Popŕcha a preto sa aj program obmedzuje na ubytovanie v kempe nad Žabljakom. Kým ostatní skončili v murovaných chatách, mne sa ušla vzdialenejšia drevená minichatka v dolnej časti kempu. Ale niet sa čo sťažovať - bola útulná a čistá a pre jedného človeka stačila. Dvaja by sa tam pomestili už ťažšie - veci nebolo veľmi kam dať. Nasledoval relax a neskôr podvečerná návšteva mesta a jeho reštaurácií. Časť z nás skončila v jednej z názvom Duga. Interiér i jedlo vyzeralo strašne socialisticky a smutne, no hlad sme zahnali.
Deň 3 - prvý výlet na Zimničko jezero a prvé zmoknutie
Zoznamovací výlet s krajinou úplne nedopadol. Začiatok bol v pohode - videli sme kostol, jazero a krajinu riedko roztrúsenými domcami i pásmi lesov. Do sedla sme vystúpali ešte za sucha, no pri zjazde z neho sa mrholenie premenilo na lejak s krúpami. Do toho udierali blesky zo všetkých strán - podľa odstupu blesku od hromu väčšinou vo vzdialenosti okolo jedného kilometra. Neostávalo než dumať nad tým, či aj jazdec na bicykli spadá do neideálnej Faradayovej klietky alebo nie. Keďže sa nebolo kde schovať, pokračovali sme v jazde do kempu. Miestami sa pri ceste nakopili súvislé pásy ľadu z napadaných krúp. Okolo obeda tak náš výlet skončil po cca 35 kilometroch - neviem presne lebo tachometer a ani jeden z mobilov dážď nezvládli a vypovedali poslušnosť (našťastie, spamätali sa po vysušení).
Snažím sa sušiť veci ale v malom priestore chatky to ide pomaly - vlhkosť vzduchu by jej mohla závidieť nejedna jaskyňa. Večer, keď sa počasie na chvíľu umúdrilo, vyrážam do mesta a zanedlho stretávam našu partiu, s ktorou končíme na pive v Plzeňskej krčme. Vonku sa opäť rozbesní dážď a nám je fajn. Kým sme dopili druhé pivo, dážď prestal a cesta nahor do kempu tak nebola ani veľmi agonická.
Deň 4 - Cerne jezero, Momčilov Grad
Počasie stále celkom neposlúcha, padá voľba na menší výlet k Čiernemu jazeru v NP Durmitor. Ideme najprv k stredisku s lanovkou na nejaký Kuk (kopce tu volajú kuky, napr. Bobotov Kuk). Cesta sa ale stratí a tak pokračujeme cez les i ostnatým drôtom obohnané pasienky. Mne to veľmi nevadí, som zvyknutý na onakvejšie blúdenia a predierania sa divočinou, no prvé reptanie na trasu už počuť. Onedlho aj tak triafame očakávanú trasu smerom k jazeru, ale aby nebolo všetko ideálne Alči sa roztrhne reťaz a začína tiež pršať. Oboje sa vyrieši a hurá konečne k jazeru. Pôsobí pekne, ako naše plesá. Okolo neho sa vinie chodník, no ten sa ukáže ako úplne nevhodný pre bicykle. Miestami je tu veľa koreňov, no i kamenných schodov, kde by to ani bez bicykla nešlo úplne ľahko. Šomrania na trasu pribúda...
Po zaplatení vstupného 3€, paradoxne až pri odchode z parku, obedujeme v pekárni a pokračujeme výstupom k reštaurácii Momčilov Grad. Po predraženom troj-eurovom pive väčšina z nás volí náročnejší zjazd popod lanovku. Následne pokračujeme opäť k Cernemu jezeru a potom sa dlhým tlačenie-vyžadujúcim stúpaním s kratučkým zjazdom dostávame až k nášmu kempu. Večer prebieha pri erárnom víne až do neskorých hodín.
Deň 5 - zo Žabljaku do Kolašinu
Nekonečná púť po bezlesných pláňach, zozačiatku pod príjemnými mrakmi a po práve budovanej asfaltke, neskôr pod páliacim slnkom a po trasúcich kameňoch. Podarilo sa mi vytriasť PET fľašu z vodou a tak som stratil svoju sebestačnosť. Vodu sme naberali aj u jednej pani, ktorá ju skladovala od zimy ešte vo forme snehu v čomsi ako mraziaci box. Odmenou za námahu bol scénický zjazd najprv serpentínami, ktoré prešli do krásneho zeleného údolia až k ceste, ktorá nás doviedla do nášho nového ubytka v Kolašine - hotelu Chile.
Deň 6 - Mojkovac
Výstup najprv po 10-kilometrovej asfaltke k lyžiarskemu stredisku Bjelasica a potom ďalej cez Katun Vranjak, kde sme na Planinarskom dome dali vodou chladené pivo či dve. Kôň priviazaný o rovnaký plot ako som mal opretý bajk sa pustil od oblizovania riaditok, čo si vyžiadalo ich dekontamináciu vodou, Výstup pokračoval k vysielaču na kopci Zekova Glava, kde bol zákaz fotenia. Niekoľko lemravých Asirusov (asi to boli rusi) sa sem hore dostalo o niečo lenivším spôsobom - na kolóne terénnych áut. Po krátkom strmom zostupe cez čučoriedkové pole sa chvíľu vlníme popod hrebene, potom pekným pozvoľným zjazdom pokračujeme až po prestávku na vyhliadke Bendovac a v pohostinstve tesne pod ňou. Zjazd pokračuje, no preruší ho defekt, ktorý dostávam na zadnom mierne podhustenom kolese - ako neskôr zisťujem, dušu som mal prerezanú z oboch strán. Zjazd pokračoval cez les s možnosťou skratiek, ktoré z nás využíval jedine sprievodca Pitel.
Tu bolo možné výlet ukončiť alebo pokračovať cez kopec do vedľajšieho mesta Mojkovač. Väčšina z nás si zvolila túto možnosť a väčšina z tejto väčšiny to potom ľutovala. Cesta cez les bola technicky náročnejšia, navyše na nej boli často popadané stromy a ani najväčší šliapači sa nevyhli zosadaniu. Zjazd nebol o nič lepší, strmý a kamenistý terén. Ten som si síce vychutnal viac, no niektorí tlačili ako hore, tak aj dole. Našťastie aspoň záver išiel po asfaltke až do mesta, kde nás už čakal autobus a pohodlný odvoz s pivkom do nášho hotela.
Deň 7 - Rikavačko Jezero, Podgorica
Etapa začína neveľmi zaujímavým pozvoľným stúpaním po asfaltke v dĺžke cez 30 kilometrov. Pokračuje už menej pozvoľným stúpaním po šotoline hore do sedla neďaleko albánskych hraníc, kde sú len skaly, neduživá tráva a pastierske domce. Odmenou je serpentínový zjazd k Rikavačko jezeru o 500 výškových metrov. Trestom za odmenu potom ďalšie dlhé stúpanie o 800 výškových metrov do ďalšieho sedla. Spestrila nám ho najprv búrka, potom malinové občerstvenie. Od sedla nás čakal zväčša zjazd k "reštaurácii", kde sme sa deviati najedli za 40€. Servíroval sa hrniec sáčkovej polievky hrdo zvanej kuracia, výborný domáci syr a chlieb a k tomu čosi silné pálené. V tejto cene sa niektorým ušlo aj pivo či káva. Odtiaľ to už bolo až na zopár nedlhých stúpaní len parádny zjazd do večernej Podgorice, odkiaľ nás bus odviezol naspäť do Kolašinu.
Deň 8 - zo sedla Trešnevik do Kolašinu
Okrem troch statočných, ktorý si výstup do sedla Trešnevik odšlapali sami, nás ostatných zaviezol len o niečo rýchlejšie autobus. Hore bolo dosť chladno, sadáme si do miestneho pohostinstva na kávu servírovanú automaticky s cukrom. Táto etapa mala mať prevýšenie nahor len "200 maximálne 300 metrů", no keď tachometer ukazoval cez 600 tušili sme, že ideme zase skratkou. Táto etapa bola čo do krásy dosť chudobná, lesy ako v Karpatoch a bez výhľadov. Aspoň zjazd do Kolašinu bol slušný - široká kamenistá cesta, kde sa to dalo celkom rozbehnúť.
Skončili sme celkom zavčasu a ostalo dosť priestoru na relax, posilnenie sa v meste i večerné rozlúčkové posedenie postupne na rôznych izbách v hoteli.
Deň 9, 10 - motanie sa po Kolašine, cesta domov
Do odchodu autobusu o 14:00 sme sa tak nejak každý občas osve, občas spolu motali po meste či pri hoteli. Cestu busom ešte znepríjemnilo 6 či 7 hodinové čakanie na srbsko-maďarskej hranici. Nevedno či to bolo kvôli utečencom alebo vracajúcim sa dovolenkárom, no ak kontrola dokladov pre celý bus zabrala sotva minútu, je to dosť hlúpy pocit.
Do BA tak prichádzame až skoro na obed. Po rozlúčke som skočil ešte umyť bajk na Partizánsku lúku. Kým som našiel stojan, potom prevádzkara, ktorý mi povedal ako pustiť vodu (nestačí ju pustiť na hadici a v uzávere pod hadicou, treba ísť za plentu a uvoľniť aj uzáver pod sprchou. Logické, že?), bajk umyl a doterigal sa domov, ubehla ďalšia hodina. Až potom som mohol vyhlásiť "Už som tu z výletu".
