Report by PJ
Po minuloročných dvoch Miguelových štartoch na MTB maratónoch som sa aj ja rozhodol rozšíriť už aj tak celkom početnú rodinu súťažiacich. Ja som si však neprišiel zmerať sily s ostatnými (nad ich schopnosťami som nepochyboval), ale chcel som si overiť, či zvládnem 52 km v horskom teréne bez výraznejšej ujmy.
Štart bol stanovený na 11:00 v Stupave, ktorá je vyše 20 km vzdialená od Bratislavy. S Miguelom sme šli vlakom, aby sme ušetrili zopár kilometrov. Vystúpili sme na zastávke Devínske jazero, odkiaľ sme sa vydali po poľných cestách do Stupavy. Pripojil sa ku nám jeden Brňan (inak slovenského pôvodu), ktorý to mal tiež namierené na maratón. Cesta bola zablatená, pole miestami pripomínalo močiar, takže to bola vhodná rozcvička pred pretekom. Medzi nami a Stupavou bola diaľnica, ktorú sme sa ja s Miguelom rozhodli prekročiť po opustenej železničnej trati do Stupavy, Brňan radšej umne využil blízku asfaltku, na ktorú sme sa aj my následne pripojili.
Do miesta štartu sme sa teda dostali zablatení, ja som mal aj nejaké krvavé šrámy po blízkom stretnutí s malinčím. Na štarte sme však boli v dostatočnom predstihu, s prehľadom sme si stihli prevziať štartovné číslo a nejaké upomienkové predmety, ja som do seba natlačil dva vysoko energetické (rozumej klobásové) rožky, nastriekali sme sa repelentom (Miguel v kombinácii s opaľovacím krémom) a zaujali sme bezpečné miesto niekde na konci štartovného poľa.
Hneď po štarte nasledovalo stúpanie. Keďže predchádzajúcu noc výdatne popršalo, terén bol rozmočený a po prejazde bajkov bolo na viacerých miestach blato na šírku celej trate. Hoci sa pri blate často tvorili zápchy, osvieženia v podobe pádu nejakého cyklistu do blata som sa tu nedočkal.
Zo začiatku som mal ešte dostatok síl a dostal som sa do úniku pred Miguelom. Ten ma však približne na 14. km dobehol. Mal však problém so zadnou brzdou, takže som sa opäť dostal pred neho. Na tiahlom stúpaní na Kolibu som tlačiac bajk do kopca zas uvidel Miguelov chrbát. Na Kolibe bola prvá občerstvovačka, po pauze sa išlo výborne, keďže nasledovalo klesanie. Miguel však dostal defekt na zadnom kolese, tak sme sa to snažili opraviť. Ja som vytiahol náčinie, Miguel svoju náhradnú dušu. Treba podotknúť, že duša bola už asi 10 krát lepená a Miguelovi sa na dôvažok aj pokazila pumpa. Pokúšali sme sa to dofúkať mojou, ale bez väčšieho úspechu. Miguel ešte chvíľu pokračoval na mäkkom zadnom kolese, ale usúdil že takto to ďalej nepôjde, odstavil to vedľa trate a ja som (aj s jeho požehnaním) pokračoval. Na moje veľké prekvapenie ma po pár kilometroch zasa (a tentokrát nadobro) predbehol. Nejakí ďalší maratónci mu požičali pumpu a jeho koleso to kupodivu vydržalo až do cieľa.
Ja som ďalej pokračoval svojim tempom, napredoval som zväčša opustene, keďže drvivá väčšina štartového poľa bola ďaleko predo mnou. Za zmienku stojí môj pád na strmom zablatenom kopci, keď som precenil svoje schopnosti a snažil sa ho zjazdiť, aj keď som pred sebou videl človeka tlačiť bajk dole. Okrem vrstvy blata a odrenín na mne našťastie pád nezanechal iné stopy. Druhú občerstvovačku niekde nad Račou som si výrazne užil, dal som si dva poháre energy drinku, dva banány a horalku. V ponuke bolo aj pivečko, ale to som si ako motiváciu nechával až do cieľa.
Posledná kontrola pred cieľom bola na Bielom kríži, odkiaľ som sa vybral nesprávnym smerom. Po pár desiatkach metrov som ale zastavil a zakričal na usporiadateľa, či idem správne. Nešiel som, cesta sa stáčala o 180 stupňov a šla kúsok po asfaltke, povedľa ktorej sme prišli. Do cieľa ostávalo nejakých 15 km, cesta bola pustá a ja unavený, ale kilometre aj tak postupne ubúdali. Tesne pred cieľom bol ešte výrazne vyjazdený zjazd po blatovom podklade, videl som aj jeden pád, tak som radšej išiel pomaly. Pred cieľom som si checkol čas a bol som zhrozený. Víťazoslávne gestá, ktoré som mal pripravené na prejazd cieľovou páskou som si radšej odložil na nejaký z ďalších pretekov ;-)
V cieli sme si s Miguelom zagratulovali, že sme to zvládli, ja som si doprial sľúbené pivečko a najedol som sa cestovín. Využili sme aj možnosť umytia bajkov, ale keďže sa tam dlho čakalo, striedali sme sa s Miguelom, pričom ten druhý bol vždy pod pódiom v očakávaní výhry v tombole. Chlapík, ktorý bajky umýval ma zaujal precíznosťou, s akou k tejto práci pristupoval. Každý bajk poriadne ostriekal z oboch strán, veľkú pozornosť venoval kolesám, rámu a všetkým miestam, kam sa mohlo blato dostať. Musím uznať, že môj bajk nemal od kúpy takú jasne striebornú farbu. Po očiste bajkov sme ešte raz opravovali Miguelov defekt - tentokrát sme už použili novú dušu zakúpenú v cieli.
Cesta domov bola pohodová, šli sme po hlavnej ceste zo Stupavy do BA. Zvyčajne síce takúto frekventovanú trasu nevyhľadávame, po absolvovaní maratónu sme ňou ale prefrčali ani nevieme ako. Zastavili sme sa ešte pri ZOO, kde Miguel dojedol zásoby a potom v bufete pri PKO na jedného čapáka.
Ďalšie putovanie za cyklodobrodružstvami by nás malo zaviať už nasledovný víkend do Štiavnických vrchov. Chceli by sme tam pobudnúť nejakých 4-5 dní, tento región zatiaľ nemáme vôbec preskúmaný, ale poskytuje veľa zaujímavých cyklostesiek, takže presnú trasu si stanovíme až na mieste.
View Larger Map
Report by Miguel
Ako už skúsený účastník som venoval dostatočný čas príprave. Tentoraz som nebol nakúpiť potravín ako na Vianočnú hostinu. Zameral som sa na prípravu bicykla po technickej stránke a nabalenie nástrojov na jeho opravu. Akoby som tušil, že ich budem niekoľkokrát potrebovať. Bicykel som strarostlivo umyl, nastavil brzdy a namazal (nie brzdy) nad čím som sa neskôr len usmieval.
Kedže tentoraz sa rozhodol podstúpiť toto dobrodružstvo aj PJ, na hlavnej stanici sme si dali zraz o pol deviatej. Bajky sme umiestnili do na to určenej časti vlakovej chodby. Našli sa dvaja dedkovci, ktorým sa ani toto nepáčilo a ich uskladnenie častovali nevyberaným slovníkom. Asi preto, že im (ozaj mierne) ubrali z komfortu pri ich honbe za usadením sa v ošumelom vagóne, o ktorom sú vďaka svojmu veku tak veľmi presvedčení, že si ho zaslúžia. Na druhej strane, nie všetci sú takí samoľúbi a iný dôchodca mi pridržal bajk v momente keď sa už definitívne rozhodol spradnúť. Pohojdával sa celú cestu vlakom - nijako sa v tom priestore totiž nedal uchytiť.
Popri príbehu bajkov sa iný príbeh odohrával obďaleč. Hoci sme lístky mali až do Zohora, PJ na svojej mape v mobile, ktorá už nejeden raz ukázala svoje nekvality, našiel zázračnú skratku poľnými cestami už z Devínskeho jazera. I vystúpili sme teda o zástavku skôr. Rýchlo sa k nám pridal ešte jeden jazdec - Slovák z Brna. Čoskoro nás však rozdelili strasti onej zázračnej cesty.
Začalo to kalužami z včerajšieho dažďa. Ako to už býva, sprvu sme sa im urputne vyhýbali. Neskôr už vôbec. Pridalo sa blato a razom bolo po včerajšej údržbe. Terén sa z rozbahnenej cesty pozvoľna zmenil na rozbahnené pole. Po slame v ňom hojne prítomnej to našťastie celkom šlo. Prechádzame na lúku a v diaľke zbadáme násyp. Z očakávanej cesty bola železnica. Brnoslovák sa medzitým odpojil hľadajúc šťastie (teda cestu do Stupavy) inde. Vychádzame na násyp železnice. Presnejšie vychádzam sám, PJ čaká na to čo tam uvidím. Tento železničný ťah je dlhšie odstavený, čo sa podpísalo na jeho značnom zozelenaní. Jazdím po podvaloch vyhýbajúc sa rôznym zeleným spoločenstvám i slimákom. Na cestnom nadjazde, ktorý som vtedy postrehol na pravej strane asi 100 metrov od nášho železničného som posledný krát videl kolegu Brnoslováka. Schádzame zo železnice, predierame sa bujnou prízemnou zeleňou popri diaľnici až na asfaltku. Prvá časť útrap je za nami, nejak intuitívne dochádzam na námestie, kde štartuje maratón, nasledovaný PJom s niekoľkominútovým odstupom.
Hodinka do štartu ubehla ako voda. Dokúpil som sladkosti, skontroloval bajk, hlavne zadné koleso, na ktorom mi chýbajú tri špice, nasadili sme časomeracie čipy (Jašteri z vesmíru vás všetkých očipujú) na prednú vidlu, nahodili štartové číslo na riaditká a odložili veci do úschovne. Tesne pred štartom som ešte zbaštil energy gél odkladaný od minuloročného Greenbiku a zapil ho nealko pivom. Chutil síce ako istý hnusný kvázidžem z Anglicka, ktorý čaká nedojedený v chladničke na svoj ďalší smutný osud, zato okamžite zafungoval jeho placebo efekt a nevedel som sa dočkať výstrelu. Postavili sme sa úplne na koniec štartového poľa.
Hneď po výstrele sa PJ odpojil. Nechal som ho ísť, maximalizujúc tak snahu nedostať sa to nejakej kolízie. Trať síce oproti minulému ročníku organizátori museli meniť kvôli nejakej autorallye, ale začiatok ostal rovnaký. Úporne som preto sledoval tachometer očakávajúc 5. kilometer, kde som mal minulý rok nehodu. Blata bolo ešte viac a k tomu som krátko po štarte s hrôzou zistil, že mi úplne prestala fungovať zadná brzda. Nevedel som čím to je, šliapal ďalej do pedálov a hrozil sa každého zjazu. Brzdenie len prednou na blate je totiž takpovediac larválne štádium pádu. Keď som predbehol PJa, ten ma upozornil, že mám ľavý klátik úplne uvoľnený. Zrátal som si dve a dve a bolo mi jasné, že včerajšia údržba bola odfláknutá. Zastal som, čo okamžite upútalo spŕšku komárov, ale i pár cyklistov, ktorý ma popri predbiehaní častovali súcitnými výrokmi. Kupodivu, ono to je celkom príjemné. Rýchlo som upevnil klátik, skúsil či veľmi nešúcha o ráfik a hor sa ďalej. Psychická pohoda sa mi tým obnovila, brzdil som zadnou opravenou brdzou od radosti aj v stúpaní.
Od začiatku závodu som mal na ušiach slúchatká s pripraveným výberom podporných skladieb (zobraz)
Aj vďaka nim som PJ zas dobehol v stúpaní na občerstvovačku pod Kolibou. Stúpania som si celkovo veľmi užíval, skoro vôbec som netlačil. V najlepšej pohode pri zjazde za Kolibou som si uvedomil, že akosi príliš cítim nerovnosti terénu. Pozerám na zadný plášť, vyzerá mäkký. Len nezastať a radšej to nekontrolovať - zjazdujem ďalej. Otrasy silnejú, pridáva sa aj zmena zvuku pneumatiky :-( Je to jasné - zosadáme a skúšame aj s PJom dofúkať pneumatiku. Najprv svojou pumpou, ktorá sa však pri prvom zábere aj vplyvom mojej nervozity rozpadá. Quality guaranteed by Tesco. Skúšame aj PJovu pumpu, ale tá nevyniká práve dofukovacími kvalitami, navyše ani nemá správu koncovku na galuskový ventil. Po krátkej porade volíme výmenu plášťa. Mal som so sebou svoj starý, niekľokokrát plátaný. PJ statočne bez reptania pomáha, ZA ČO SOM A BUDEM MU VĎAČNÝ - sám by som to nezrobil. Po výmene pokračujeme pomaly ďalej, ale plášť je an figu - príliš mäkký. Po chvíli trápenia, kedy sa PJ trpezlivo viezol pomaly za mnou v závese sa rozhudujem zastať a skúsiť opraviť pumpu. PJa posielam ďalej.
Cítil som zúfalosť, nikto nás už neobiehal, myslel som, že som snáď posledný. Po chvíli úplnej samoty sa však vynorila skupina jazdcov. Hneď som na nich vypľul otázku, či nemajú vhodnú pumpu. Týmto ďakujem Dávidovi so štartovým číslom 297 a jeho dospelému sprievodcovi za ochotné požičanie pumpy a gratulujem k dojazdu do cieľa! Vďaka ich pomoci som opäť cítil radosť z jazdy a zakrátko zas dobehol Pja :-P Štartové pole bolo veľmi roztoiahnuté a jazda o to pokojnejšia a bezpečnejšia - užíval som si ju. Najmä občerstvovačka v Rači a následný vyšľap boli ozajstné gurmánske zážitky. V tomto stúpaní, kedy som na začiatku hádam jedinýkrát dlhšie tlačil ma jeden pretekár púšťal pred seba s vtipným komentárom: "ty aj tlačíš rýchlejšie ako ja".
Stúpanie končilo na Bielom kríži, kde bola zriadená podivná provizórna občerstvovačka. Tu však robili usporiadatelia chybu, nebolo jasné kadiaľ pokračovať. Ponúkali banány miesto ukazovania cesty, musel som sa ich dôrazne na smer opýtať. Zjazd z Bieleho - paráda. Ale opäť sa prihlásili technické problémy - zase známe nárazy v zadnom kolese. Omg, wtf? Ďalší defekt? Idem ďalej, koleso púšťa pozvoľna, ale i tak musím jazdiť v stoji. Ako ďalší dar z nebies je dvojica, z ktorej žiaľ jeden leží v tráve s kŕčmi v nohe. Druhého jazdca, ktorý s ním čaká - opäť úspešne - žiadam o požičanie pumpy. Nasleduje záverečných 8 kilometrov. Ako začiatok, aj koniec je poznačený ťažko blatovými úsekmi, miestami korunovanými smradom. Jazdcov je tu minimum, úsek je technicky náročný, popadané stromy vytvárajú trialovú dráhu. So skracujúcou sa vzdialenosťou k cieľu priamo úmerne klesal tlak v pneumatike. S obavami, pomaly a na istotu som však dosiahol Stupavu a posledné kilometre, predbiehaný technicky šťastnejšími kolegami, dorazil i do cieľa.
Zvyšok je už história ako ju popísal PJ. Maratón hodnotím úspešne - úspešne som sa dostavil na štart, úspešne prevzal prezenty pripravené pri prezentácii, úspešne obehal občerstvovacie stanovištia a vyjedol niekoľko banánov a napokon došiel do cieľa a úspešne sa v ňom občerstvil. ďakujem ešte raz všetkým za pomoc, hlavne PJovi a tým aj za to, že na toto podujatie budem mať len tie najlepšie spomienky. Teším sa už na greenbike tour, dúfam, že opäť (minimálne) vo dvojici!
.jpg)
