22 augusta 2009

KELLY'S Greenbike Tour Bratislava 2009



Report by PJ
Celý pracovný týždeň pred maratónom bolo extrémne horúco, na viacerých miestach Slovenska padali teplotné rekordy. V sobotu sme sa však prebudili do daždivého rána. Už počas cesty k Miguelovi som si premočil tenisky a nič nenaznačovalo, že by sa malo počasie zmeniť. Našťastie teploty sa držali okolo 20°C, takže sa nešlo na miesto štartu (Železná studnička) úplne najhoršie. Po prezentácii sme prevzali prezenty, Miguel dokonca uvažoval, že sa obráti a pôjde domov. Dážď našťastie utícha, a tak Miguel štartuje o 10:00 na dlhú trať (71 km). Ja čakám ešte pol hodinu do štartu krátkej (31 km), pričom si hľadám vhodné miesto. Tentokrát sa nezaraďujem až na úplný koniec štartového poľa ako na Stupavskom maratóne, ale niekde do prvej polovice.

Začiatok trate bol veľmi príjemný. Cesta viedla po širokej asfaltke popri jazerách. Potom sa ale stočila prudko doľava a nasledovalo prvé stúpanie. Hoci som to očakával, po chvíľke som musel zosadnúť zo sedla kvôli nedostatku miesta. Ďalej nasledoval takmer rovinatý terén, len mierne stúpania a klesania. Potom začalo stúpanie na Biely Kríž, kilometre na tachometri však pribúdali a blížila sa občerstvovačka, takže som to zvládal v pohode.

Na Bielom Kríži som do seba nalial dva jonťáky a natlačil tretinu horalky. S vedomím, že mám za sebou už polku trate som sa pustil ďalej. Nasledovalo dlhé klesanie, ktoré sa zmenilo na ďalší fajný rovinatý úsek. Asi 5 km pred cieľom sme ale museli vystúpať na Kolibu, odkiaľ zákonite musel nasledovať zjazd na Železnú. Stúpanie som celkom zvládal, obával som sa však zjazdu, keďže mi vypovedali poslušnosť brzdy - aj pri maximálnom stlačení brzdili len veľmi pozvoľna. Zjazd bol prudký, a tak som musel brzdy stláčať naplno, z čoho ma dosť boleli ruky a bál som sa, že v kritickej chvíli prsty nebudú vládať brzdiť.

Moje obavy sa našťastie nenaplnili a prichádzam do cieľa. Podľa priebežného času, priemernej rýchlosti aj nie príliš ťažkému profilu trate som si počas preteku stanovil limit 2 hodiny. Tesne (o pár sekúnd) som ho ale prekročil. Čo už, aspoň mám dôvod sa sem o rok vrátiť.

V cieli musím čakať na Miguela, ktorý sa zrejme v tomto čase fláka niekde na Pezinskej Babe ;-) Čas si krátim jedením cestovín, umývaním bajku a počúvaním skupiny Whatever. Cestoviny môžem iba pochváliť, výborne padli po vyčerpávajúcom závode. Umývanie bajku tentokrát netrvalo tak dlho ako na Stupavskom maratóne. Každému bajku chlapci venovali asi polovicu času v porovnaní so Stupavou. Priama úmera ale ostala zachovalá, takže bol bajk po umytí aj o polovicu špinavší ako v Stupave ;-) Aj tak to samozrejme bolo neporovnateľné so stavom pred umytím. A skupina Whatever - do jej repertoára patria známe slovenské, české a anglické hitovky. Kapela pozostáva zo speváka (o.i. pôsobiaceho vo formácii Taktici), gitaristu a violončelistu. Už si presne nepamätám čo zahrali, ale bol tam aj Dnes, odviazali sa pri Cotton Eyed Joe a nakoniec, ako odkaz pre všetkých účastníkov maratónu, dali The Best od Tiny Turner.

Až po odohratí koncertu sa do cieľa dostal totálne vyčerpaný Miguel. Na šťastný dojazd sme si pripili pivkom, zajedli ho bagetami, pozreli výsledky a zatlieskali víťazom. Na nás sa opäť neusmialo šťastie ani v tombole, a tak sme sa na našich starých strojoch odteperili domov.

Narozdiel od Stupavského maratónu som si tento náramne užíval. Môže za to určite takmer o polovicu kratšia trasa, ale aj miernejší profil trate. O rok sa opäť veľmi rád zúčastním, avšak o presedlaní na dlhšiu trať zatiaľ neuvažujem, to by vyžadovalo dôkladný tréning. Veď Miguel o tom vie svoje...



Report by Miguel
Môj štvrtý a druhý spoločný maratón ma nemal už ničím prekvapiť. V rámci prípravy bajku som doplnil na zadnom kolese 4 vylámané špice a bicyklu som tým pádom naplno veril. Počasie bolo také aké bolo, ale pred štartom sa umúdrilo. Keby pre nič iné, oplatilo sa dôjsť kvôli darom od sponzorov. Fľašu som hneď osadil na bajk. To, že som stojan najprv namontoval dolu hlavou si PJ dúfam nechá pre seba. Nechýbalo trochu doťahovania kvôli rozhodne krajším farbám mojej fľaše a bežím na štart. Začínam skoro skonca dlhej trate, aj keď závodníkov nie je veľa. Ďurkovského, ktorý sa pasuje sa dákeho garanta, supervízora, mecenáša či iného nímanda tejto akcie som našťastie nevidel a tak som si mohol ušetriť ústne tekutiny pre vlastnú potrebu.

Prvé stúpanie som si pamätal ešte z minulého ročníka, preto som sa snažil nezosadnúť. Žiaľ, starší pán predo mnou to neustál a tak som voľky-nevoľky zosadal aj ja. Po prvú občerstovvačku na Bielom kríži sa nič moc nedialo, predbiehal som a bol predbiehaný, ale nebudem sa o tom rozpisovať aby to neznelo ako Rimmerov príbeh o hádzaní kociek.

Chvíľu som sa refreshoval, padol banán, padol druhý, k tomu nápoj, keksík tuhý a ide sa ďalej. K ceste na Pezinskú babu mám rešpekt od čias keď som sa tam kedysi na výške trepal bez vody, jedla a na dajakom Carrefour bajku s vyplazeným jazykom. Odvtedy som tam šiel niekoľkokrát, ale musím povedať, že s každým stupáčikom som sa skamarátil.

Míňam jazdca tlačiaceho bicykel a na občerstovačke na Babe sa chýria zvesti, že padol a má nejaké zranenie. No v tej chvíli ma zaujímajú hlavne broskyne, od ktorých som nevedel odtrhnúť zrak ani ruky. Do tohto momentu šlo všetko v pohode. Následný zjazd do Limbachu som šiel po svojom - pomaly a isto, takže ma všetci predbiehali. Asi by som mal v zjazdoch pridať, len vždy pri tom uvažujem nad ich rizikom a predstava, že sa domov povlečiem ako "koza rohatá do pol boka odratá" má prinúti zakaždým stlačiť brzdy.

Nuž čo, zjazd bol príjemný, ale tu kdesi sa to začalo. Najprv letmé pohľady na tachometer akýsi zaseknutý na 40 kilometroch. Prejazdom cez Limbach zjazd pozvoľna prešiel v stúpanie. Ako vtipy zneli informácie od usporiadateľov pri trati o strate na vedúceho pretekára typu "hodina 26 minút". Treba poznamenať, že na trati som pretekárov stretával len zriedka. Oproti minulému roku ich štartovalo oveľa menej. Stúpanie tak bolo veľmi monotónne, ani hudobný výber
(zobraz) nezaberal podľa očakávania.

Do tretej občerstvovačky, opäť na Bielom kríži, som sa strašne trápil. Bolel ma chrbát, ľavé koleno, pravá ruka, dych mi stačil, ale vôbec som nemal energiu - fyzickú ani psychickú. Predstava ďalších 20km bola zničujúca, čo tam po tom že 50 som mal už takmer za sebou. Ako skúsenosť si to však cením nesmierne - jednak nemať veľké oči a jednak fakt že som to nakoniec zvládol. Nuž ale poporiadku. Na vysnenú tretiu občerstvovačku som sa v zúfalstve pýtal navigátorov v teréne. Čakal som ju za každou zákrutou, za každým stúpaním. Sviňucha si ale kempila ďalej než som myslel. Na tachometri som už mal nejakú 60ku km. Vysmädnutý som doplnil ionťák do fľaše a do žalúdka ďalšie pripravené dobroty, s broskyňami opäť v hlavnej úlohe.

Poslednú etapu som jazdil bez kontaktu s inými jazdcami. Odstupy už boli priveľké. Našťastie depresia ma prešla. Z minulého ročníka som si pamätal kritické pasáže, ktoré ma ešte čakali. Pred hlavnou z nich - stúpaním na Kolibu - sú dva zjazdy. V druhom z nich, úplne na konci, som veru zoskakoval za jazdy z bajku nechajúc ho vbehnút do výmoľa na ceste. Usporiadateľ dobre vedel, prečo hneď za týmto vŕškom čakala sanitka na svojich zákazníkov. Koliba na príjemné prekvapko nebola až taká dlhá a posledné kilometre som si už aj trochu užíval. Cieľová rovinka (rozumej zjazd) ma videla už len bezpečne brzdiaceho a zakrátko na to som rozozvučal aj cieľovú časomieru.

V cieli som vyfasoval nejaké to občerstvíčko, ale oveľa radšej som videl PJa, ktorý tam čakal už 3 hodiny. Zvalili sme sa do amfíka, ale nevládal som ani sedieť na tých laviciach, nuž som vyskúšal polohy na zemi i ležmo. Postupné dávkovanie občerstvenia: pivka, bagiet (cestoviny som nestihol - pri dojazde boli, ale kým som sa zotavil pošli) a horalky ukorystenej z občerstvovačky, ako i sprievodný program mi dodali dostatok síl na cestu domov.

Zhodnotenie: ako som tušil, oproti minulému roku som mal čas skoro o polhodinu horší. Neviem čím to je. Starnem, menej jazdím alebo kieho čerta. Nad tým sa ešte budem zamýšľať, ale inak účasť neľutujem.

05 augusta 2009

Štiavnické vrchy


(1. - 5. august 2009)

V prekonávaní našich cyklistických schopností sme chceli postúpiť do ďalšieho levelu, a tak sme sa rozhodli, že na cyklovýlet do Štiavnických vrchov si rezervujeme päť dní. Tento región je prešpikovaný turistickými značkami, takže sme si nestanovili trasu vopred, ale rozhodovali sme sa až na mieste. Plánovali sme navštíviť Banskú Štiavnicu, vyštverať sa na vrch Sitno a vykúpať sa v zopár jazerách, ktoré tu vybudovali v minulosti banníci ako zásobárne vody pre banské účely. Jazerá, nazývané v tejto oblasti tajchy, dnes slúžia na rekreáciu. Prezradím, že základné ciele sa nám tak ako na minulom výlete podarilo splniť, nasleduje podrobnejší opis udalostí jednotlivých dní.

Deň 1/5
Vyrazili sme v sobotu skoro ráno rýchlikom Horehronec, ktorým sme po minulé roky cestovali do Stratenej. Pôvodne sme mali v pláne vystúpiť v Novej Bani a ísť navštíviť bývalého spolužiaka Vikina, ktorého rodina v neďalekej dedinke Bohunice chová kone. V piatok večer mi ale Vikino oznámil, že tam ešte v sobotu ráno nebude, takže sme museli zmeniť plán. Kúpili sme si lístky až do Žarnovice, odkiaľ sme sa vydali do Voznice a popri Richnavskom potoku smerom na Štiavnicu. Túto trasu nám odporučili dvaja bajkeri, ktorých sme pred rokom stretli na chate na Veľkom Inovci. Je to asfaltka, na ktorú majú autá zakázaný vjazd, smerom na Štiavnicu mierne stúpa, takže je pre cyklistov ideálna. Miguel však nebol v ideálnej forme, takže si túto časť cesty príliš neužíval. Ďalej sme vystúpali po prudkom kopci do Kopaníc, kde sme sa zastavili v šenku, ktorý síce ešte nebol otvorený, hostinská nám ale aj tak ochotne načapovala. Prvý (a rozhodne nie posledný krát) sme ochutnali tmavé pivo značky Steiger. Pivo nám zachutilo, a tak sme si dopriali ešte dva chody.



Potom sme sa ale príliš na bajkovanie necítili, tak sme si šli oddýchnuť na neďalekú lúku. Bolo ale práve okolo obeda a polehovanie na slnku o takomto čase asi nie je najvhodnejší program, tak sme pokračovali v ceste. Inak Kopanice sú pekná dedina, ktorá ozaj pôsobí kopanicovým charakterom, hoci je tu viac domov po hromade ako býva na pravých kopaniciach zvykom. Chceli sme pokračovať po červenej turistickej značke, ale odpojili sme sa z nej a išli sme po cyklistickej, na ktorej sme aj s horskými bicyklami mali najmä kvôli hustému porastu problémy. Križovali sme aj trasu nejakého cyklomaratónu a pozreli sme si zopár pretekárov. Miguel mal ešte štartovné číslo zo Stupavského maratónu spred týždňa, a tak sa ho jeden miestny občan v Štiavnici pýtal, ako sa mu jazdilo. Myslím, že s cyklotaškami by to prílišná zábava nebola ;-)

V Štiavnici sme si dali neskorý obed a vyrazili sme smerom k tajchom, kde sme chceli prenocovať. Kúsok nad Štiavnicov je tajch Klinger, bolo tam ale dosť ľudí a v okolí nebolo miesto na stanovanie, tak sme išli ďalej. Prešli sme okolo Vinšachtského tajchu a zastavili sa až pri Richnavskom. Tu sme sa zastavili v bufete a uvažovali sme aj o rozložení stanu pri jazere. Na jednej strane však už boli najlukratívnejšie miesta obsadené a na druhej (pri bufetoch) by sa síce miesto dalo nájsť, ale len blízko pri ceste. Keď sme uvideli, že sa k jazeru začínajú schádzať skupinky mladíkov so zjavným úmyslom rušiť nočný kľud, rozhodli sme sa prenocovať na lúke nad jazerom. Večer k nám doliehal mierny hluk zdola, nie však od Richnavského, ale od Počúvadlianskeho jazera, ktoré bolo tiež len kúsok pod nami.



Deň 2/5
Ráno nás prebudili zvonce a začudované pohľady oviec a kôz, ktoré sa prišli k nášmu stanu pásť. Zaujali ma dva pastierske psy, ktoré sa až nápadne podobali na tvory, ktoré strážili. Jeden mal huňatý kožuch podobne ako ovce pred ostrihaním, druhému zas trčali veľké cecíky podobne ako kolegyniam kozám (aby som bol rodovo korektný, minimálne v druhom prípade sa zrejme jednalo o suku).



Po neplánovanom budíčku sme teda zišli k tajchu Počúvadlo. Ja som sa okúpal v jazere s priezračnou vodou, iba kúsok od hotela Topky, ktorý, ako sme sa s Miguelom zhodli, sa zjavne zameriava na klientelu rakúskych dôchodcov. Od Počúvadla sme si to namierili na Bohunice navštíviť Vikina. Najprv sa nám s ním nedarilo spojiť, nakoniec sme sa ale dohodli, že môžeme prísť. Išli sme cez obec Počúvadlo, Jabloňovce a skratkou cez pole do Bohuníc. Touto skratkou sme opäť až toľko neušetrili, keďže sme zišli z cesty, ale vďaka GPS a akej-takej orientácii v teréne sme sa do Bohuníc dostali. Prišli sme práve v čase kŕmenia koní, Miguel vypomáhal a ja som robil fotodokumentáciu.



Vikinova mama nám pripravila výborný obed, ktorý bol pri tradičnom jedle pozostávajúcom z chlebu, paštét, klobás, syrov a suchých salámov kulinárskym zážitkom. Obed sme zapili fľašou červeného, prisľúbili sme, že sa ešte ukážeme a vydali sme sa smerom k vodnej nádrži Bátovce. Hľadali sme vhodné miesto na kúpanie, pláž ani rybárske stanoviská sa nám nepáčili, tak sme zavítali na súkromný pozemok na druhej strane jazera. Ako sme začali skladať zvršky oblečenia, objavilo sa na pozemku auto. Našťastie to bol iba rybár, ktorý podobne ako my prišiel na cudzí pozemok. Voda bola síce kalná, ale keďže bol hic, schladili sme sa v nej, tentokrát už obaja.

Z Bátoviec sme Pokračovali cez Pečenice do Jabloňoviec. Už bolo podvečer, tak sme sa chceli občerstviť v miestnej krčme a pohľadať vhodné miesto na prenocovanie. Sadli sme si na opustenú lavičku pri krčme pod kostolom a dali si pivo s chrumkami. Miestne námestíčko sa začalo postupne zapĺňať, na našej lavičke dimenzovanej pre maximálne štyroch ľudí sme sa tlačili až šiesti, ďalší ľudia posedávali na schodoch do svätostánku alebo postávali pri ceste. Zistili sme, že viacero miestnych je pôvodne z Bratislavy. Miestny obyvateľ, ktorý si k nám prisadol ako prvý, nám odporučil návštevu krčmy jeho kamaráta v neďalekej dedinke Dekýš. Okrem iného sme sa od neho dozvedeli aj také kuriozity z ríše zvierat, že mravec je tvor, ktorý nikdy nespí a pelikán naopak dokáže spať aj počas letu. Po druhom pive s chrumkami sme sa však museli rozlúčiť, keďže už bolo dosť neskoro a museli sme nájsť miesto na stan.



Smerovali sme teda do Dekýšu. Dedinku sme našli, spomínanú krčmu už žiaľ nie, takže sme nezohnali ani pivká na večer. Vyšli sme po asfaltke nad dedinu a kúsok od cesty rozložili stan. Našli sme pekné miesto s výhľadom na Dekýš. Keďže sme nemali žiadny lepší program na večer, išli sme spať pomerne skoro.



Deň 3/5
Hovorí sa, že tretí deň býva kritický, a tak sme nenechali nič na náhodu a naplánovali sme výstup na najvyšší bod Štiavnických vrchov - Sitno (1009,2 m). Z Dekýša sme prešli opäť k Počúvadlu, odkiaľ by to malo podľa turistických smerovníkov trvať na Sitno asi 45 minút. Stúpanie je ale náročné a na bicykli nezjazdné, takže sme museli bicykle takmer celú trasu tlačiť. Až kúsok pod vrcholom sme obišli Sitno a poslednú etapu prešli po asfaltke, čím sme sa vyhli skalistému terénu. Ja som na asfaltke po prvý raz počas výletu pocítil slabé nahustenie zadnej pneumatiky. Nevedel som, či ide o defekt alebo duša len trochu povolila, ale keďže na vrchol zostával už len kúsok, rozhodol som sa vytlačiť bajk hore a až tam sa problému venovať.

Na vrchole som očakával chatu A. Kmeťa. Tá je však toho času vo výstavbe, a ako ma Miguel informoval, je vo výstavbe už od revolúcie. Na Sitne je ale aspoň bufet v budove rozhladne. Ja som sa ale musel najprv venovať zadnému kolesu. Našťastie to nebol defekt, snažil som sa koleso dofúkať, ale moja pumpička plní skôr úlohu nepotrebnej záťaže ako funkčného doplnku, tak sa mi koleso dohustiť nepodarilo. Nebolo to však až také zlé, dalo sa na bicykli pokračovať. Na Sitne sme ešte obzreli rozhladňu s expozíciou šutrov a toho času nefunkčnou multimediálnou prezentáciou.



Zo Sitna sme zjazdovali najprv po asfaltke, potom po lesných cestách. Ja som musel venovať zjazdu zvýšenú pozornosť kvôli podhustenej zadnej duši. Prešli sme cez obec Ilija až do Svätého Antona. Tam sme sa zastavili na obed v reštaurácii pod orechom. Z reštiky sme mali Antona ako na dlani, videli sme miestne cvičisko pre kone, rozľahlý cintorín, kostol a kaštieľ s 365 oknami.



Keďže sme už dlho neboli pri žiadnom tajchu, smerovali sme na Banský Studenec. Studenské tajchy nás ale sklamali, od chatiek sme videli len trocha vody na dne tajchu, takže sme ani nešli bližšie. Zo Studenca sa dá ísť po červenej značke smerom na Štiavnicu, my sme sa ale vydali cez miestnu časť Zvotle k Halčianskemu jazeru. Zvotle sme našli úspešne a spýtali sme sa na cestu, keďže tadiaľto nešla žiadna značka. Miestny obyvateľ nám cestu opísal, samozrejme sme z nej po chvíli zišli a tak na scénu opäť prišlo GPS-ko. S jeho pomocou sme dostali až k Halčianskemu tajchu. Cesta bola prekvapivo celkom príjemná, hoci šla kopcovitým terénom. Pri jazere sa mi podarilo dohustiť pneumatiku vďaka kompresoru, ktorý mala v aute rodinka na výlete. Z telesa hrádze jazera je vidno viadukt železničnej trate mládeže.



Nebolo tu ale vhodné miesto na stanovanie. Podľa mapy ale malo byť Belianske jazero vzdialené len pár kilometrov, tak sme pokračovali ďalej.

Belianske jazero sa tiež vyznačuje čírou vodou, tak sme sa v ňom okúpali. Po telesnej očiste bolo už dosť neskoro, bufet bol už zavretý, tak sme znova šlapali bez občerstvenia do kopca nad jazero hľadať miesto na stanovanie. Našli sme výborné miesto s výhľadom na Štiavnickú kalváriu. Večer prebiehal spočiatku tradične - rozložili sme stan a navečerali sme sa. Miguel sa potom začal venovať aukčným povinnostiam, keďže prebiehali posledné hodiny aukcie počítačov, ktorých sa účastnil. Ja som čas trávil fotografovaním nočnej kalvárie osvetlenej mesiacom. Urobil som asi 50 fotiek, aby som našiel tie správne nastavenia.



Noc bola celkom teplá a nevyzeralo to ani na dážď, tak som sa rozhodol, že skúsim prenocovať mimo stanu. Vytiahol som si karimatku, spacák, nastriekal som sa repelentom a zaliezol som do spacáku. Priamo pod hviezdami sa mi zaspávalo vynikajúco. Okolo jednej v noci začalo popŕchať, čo ma natoľko vyplašilo, že som sa okamžite schoval do stanu. Bolo to ale len pár kvapiek, tak som sa ešte pohrával s myšlienkou vrátiť sa von. Našťastie som ale ostal v stane, pretože neskôr v noci asi hodinu výdatne pršalo. Môj pokus prespať pod hviezdami teda nevyšiel, zistil som ale, že nebyť dažďa by sa to dalo zrealizovať.

Deň 4/5
V predposledný deň sme sa museli dostať od Štiavnice do Bohuníc, kde sme chceli prespať u Vikina. Čakala nás celkom dlhá štreka, ktorá prechádzala kopcovitým terénom po turistických značkách. Pokračovali sme v objavovaní tajchov. Najskôr sme sa len na chvíľku zastavili pri Štiavnickom jazere, kde bol ale vstup zakázaný, keďže je to zdroj vody. Ďalej sme šli do dedinky Banky a Bančianskemu jazierku. Na konci dediny sme sa osviežili v prameni, v tajche sme sa ale nekúpali, lebo voda mala zelený nádych. Miestny chatár nám hovoril, že ešte pred asi dvoma týždňami bola voda čistá. Hrádzu tajchu opravovali asi pred 10 rokmi, vraj to ale sfušovali. Okrem toho do jazera v lete voda nepriteká ani z neho neodteká, takže sa nemá ako prečistiť. Nasmeroval nás ešte na turistickú trasu na Hodrušské jazero, aj keď nám odporúčal ísť po asfaltke. My sme sa ale napriek tomu vydali cez les, hneď sme ale aj pochopili, prečo nás od toho odhováral. Cesta bola veľmi strmá, a tak sme zasa tlačili. Na dôvažok začalo hrmieť. Podarilo sa nám dostať až na vrchol stúpania, kde začalo pršať, tak sme sa schovali na verande opusteného domu v osade Hadová.



Dážď po pár minútach ustal, tak sme pokračovali po zelenej značke dole. Klesanie bolo tiež dosť strmé. Značku sme stratili, nevedeli sme ju nájsť ani pomocou GPS-ka, tak sme šli po lesnej ceste. Tá bola dosť zarastená, miestami pripomínala močiar, šla zlým smerom a nakoniec sa úplne stratila. Museli sme sa teda vrátiť k odbočke, ktorú by sme v inej situácii určite zamietli, teraz nám ale nič iné nezostávalo. Samozrejme aj táto cesta bola dosť zarastená, ale šla aspoň dobrým smerom. Nejak sa nám podarilo dostať na asfaltku. Zakrátko sme uvideli odbočku na na Hodrušské jazero, blúdením sme síce stratili dosť času, napriek tomu sme sa rozhodli, že tento tajch nemôžeme vynechať. Pri štôlni Zlatý stôl sme sa očistili od blata a vodou schladili nohy trápené boliestkami spôsobenými žihľavou, bodliakmi a šípovými tŕňmi.

V reštike pri jazere sme sa naobedovali a osviežili rezaným pivom. Pokračovali sme do Hodruše-Hámre, ktorá je zrejme nadlhšou obcou na Slovensku. Zastavili sme sa v prvých potravinách. Teta predavačka nepôsobila príliš vľúdne, po vycvičení v čítaní názvov paštét jej však spadol hrebienok a začala sa k nám ako svojim zákazníkom správať úctivejšie. Na sídlisku sme navštívili ešte aj supermarket a dali si nanuky. Odtiaľ sme sa museli kúsok vrátiť k závodu Sandrik, kde začína modrá značka smerom na juh. Hodruša-Hámre je tak dlhá, pretože je z oboch strán lemovaná kopcami, takže sme vedeli, že nás čaká náročné stúpanie. Po náročnom stúpaní však ako už tradične nasledovalo aj ťažké klesanie, takže sme si tu príliš nezabajkovali. Klesanie vyústilo až k asfaltke popri Richnavskom potoku, ktorou sme šli už v prvý deň putovania. Od Richnavského potoka sme sa odpojili a šli sme popri Starej Voznici. Bolo to neustále stúpanie, ale kvalita cesty bola dobrá. Mňa však zasa začala trápiť nedohustená zadná duša a slabá kondícia, tak som znova kusisko cesty tlačil. Na ceste bola aj studnička, kde sme sa mohli osviežiť. Pred koncom stúpania sme sa museli od Starej Voznice odpojiť a pokračovať do strmého kopca. Netrvalo to ale dlho a dostali sme sa do sedla Lachtriská.



Na slnkom zaliatom poli sme si dali pauzu, konečne sa nám podarilo spojiť s Vikinom a dohodnúť čas príchodu do Bohuníc. Z obce Uhliská sme zjazdili tiahlym klesaním na hlavnú cestu do Pukanca. V Pukanci v krčme na námestí medzi dvoma kostolmi sme podstúpili ešte jedny chrumkové orgie a dali si cyklistické preteky na ceste do Bohuníc. U Vikina sme rozložili stan, osprchovali sa a opäť okúsili miestnu pohostinnosť v podobe výbornej večere a vínka.

Deň 5/5
Posledný deň nás už čakala len cesta do Levíc a odtiaľ vlakom do Bratislavy, takže sme si mohli dlhšie pospať. Na raňajky sme si dali chlieb s paštétou, doplnili sme zásoby vody a rozlúčili sa s hostiteľmi. Do Levíc je to necelých 20 km a vlak mal ísť až o nejaké dve hodiny, tak sme sa príliš nehnali. V Leviciach sme nakúpili nejaké občerstvenie na cestu, v staničnom bufete sme si dali kofolu a pomaly sme šli na vlak. Ten však meškal asi štvrť hodinu, hoci mal mať za sebou len asi hodinu cesty. Pri príjazde vlaku sme najskôr nevedeli, kam máme dať bajky, lebo chýbal klasický batožinový vozeň, ale jeden vozeň bol upravený tak, že mal namiesto niekoľkých kupé stojany na bicykle. Cestu sme trávili podriemkávaním, popíjaním piva a jedením pol kilového balíka falošných chrumiek z Kauflandu.



Summa summarum
Osobne hodnotím cyklovýlet veľmi pozitívne. Prešli sme nemalú časť Štiavnických vrchov, pričom sme sa zameriavali na testovanie chuti miestneho piva a hodnotenie čistoty vody v tajchoch. Moje subjektívne výsledky expedície:

Kategóriu Najlepšie pivo vyhráva rezaný Steiger pri Hodrušskom jazere, na druhom mieste tmavý Steiger z Kopaníc, na treťom Starobrno z Pukanca a zemiakovú medajlu získava plechovkový Corgoň vylovený z vodnej nádrže Bátovce.

V kategórii Mister Tajch zvíťazilo Belianske jazero, na druhom mieste je Počúvadlo. Obe jazerá sa môžu pýšiť krištáľovo čistou vodou. Na delené tretie miesto by som umiestnil Bančianske jazierko a Halčianske jazero. Voda tam síce už nebola veľmi čistá, v okolí týchto tajchov je ale krásna scenéria. Na nepopulárnom štvrtom mieste sa opäť umiestnila vodná nádrž Bátovce. Voda bola síce mútna, neskôr sme dokonca od miestnych zistili, že aj znečistená splaškami z priľahlých dedín, napriek tomu nás však dobre osviežila počas horúceho popoludnia.

25 júla 2009

GIANT Stupavský MTB maratón 2009



Report by PJ
Po minuloročných dvoch Miguelových štartoch na MTB maratónoch som sa aj ja rozhodol rozšíriť už aj tak celkom početnú rodinu súťažiacich. Ja som si však neprišiel zmerať sily s ostatnými (nad ich schopnosťami som nepochyboval), ale chcel som si overiť, či zvládnem 52 km v horskom teréne bez výraznejšej ujmy.

Štart bol stanovený na 11:00 v Stupave, ktorá je vyše 20 km vzdialená od Bratislavy. S Miguelom sme šli vlakom, aby sme ušetrili zopár kilometrov. Vystúpili sme na zastávke Devínske jazero, odkiaľ sme sa vydali po poľných cestách do Stupavy. Pripojil sa ku nám jeden Brňan (inak slovenského pôvodu), ktorý to mal tiež namierené na maratón. Cesta bola zablatená, pole miestami pripomínalo močiar, takže to bola vhodná rozcvička pred pretekom. Medzi nami a Stupavou bola diaľnica, ktorú sme sa ja s Miguelom rozhodli prekročiť po opustenej železničnej trati do Stupavy, Brňan radšej umne využil blízku asfaltku, na ktorú sme sa aj my následne pripojili.

Do miesta štartu sme sa teda dostali zablatení, ja som mal aj nejaké krvavé šrámy po blízkom stretnutí s malinčím. Na štarte sme však boli v dostatočnom predstihu, s prehľadom sme si stihli prevziať štartovné číslo a nejaké upomienkové predmety, ja som do seba natlačil dva vysoko energetické (rozumej klobásové) rožky, nastriekali sme sa repelentom (Miguel v kombinácii s opaľovacím krémom) a zaujali sme bezpečné miesto niekde na konci štartovného poľa.

Hneď po štarte nasledovalo stúpanie. Keďže predchádzajúcu noc výdatne popršalo, terén bol rozmočený a po prejazde bajkov bolo na viacerých miestach blato na šírku celej trate. Hoci sa pri blate často tvorili zápchy, osvieženia v podobe pádu nejakého cyklistu do blata som sa tu nedočkal.

Zo začiatku som mal ešte dostatok síl a dostal som sa do úniku pred Miguelom. Ten ma však približne na 14. km dobehol. Mal však problém so zadnou brzdou, takže som sa opäť dostal pred neho. Na tiahlom stúpaní na Kolibu som tlačiac bajk do kopca zas uvidel Miguelov chrbát. Na Kolibe bola prvá občerstvovačka, po pauze sa išlo výborne, keďže nasledovalo klesanie. Miguel však dostal defekt na zadnom kolese, tak sme sa to snažili opraviť. Ja som vytiahol náčinie, Miguel svoju náhradnú dušu. Treba podotknúť, že duša bola už asi 10 krát lepená a Miguelovi sa na dôvažok aj pokazila pumpa. Pokúšali sme sa to dofúkať mojou, ale bez väčšieho úspechu. Miguel ešte chvíľu pokračoval na mäkkom zadnom kolese, ale usúdil že takto to ďalej nepôjde, odstavil to vedľa trate a ja som (aj s jeho požehnaním) pokračoval. Na moje veľké prekvapenie ma po pár kilometroch zasa (a tentokrát nadobro) predbehol. Nejakí ďalší maratónci mu požičali pumpu a jeho koleso to kupodivu vydržalo až do cieľa.

Ja som ďalej pokračoval svojim tempom, napredoval som zväčša opustene, keďže drvivá väčšina štartového poľa bola ďaleko predo mnou. Za zmienku stojí môj pád na strmom zablatenom kopci, keď som precenil svoje schopnosti a snažil sa ho zjazdiť, aj keď som pred sebou videl človeka tlačiť bajk dole. Okrem vrstvy blata a odrenín na mne našťastie pád nezanechal iné stopy. Druhú občerstvovačku niekde nad Račou som si výrazne užil, dal som si dva poháre energy drinku, dva banány a horalku. V ponuke bolo aj pivečko, ale to som si ako motiváciu nechával až do cieľa.

Posledná kontrola pred cieľom bola na Bielom kríži, odkiaľ som sa vybral nesprávnym smerom. Po pár desiatkach metrov som ale zastavil a zakričal na usporiadateľa, či idem správne. Nešiel som, cesta sa stáčala o 180 stupňov a šla kúsok po asfaltke, povedľa ktorej sme prišli. Do cieľa ostávalo nejakých 15 km, cesta bola pustá a ja unavený, ale kilometre aj tak postupne ubúdali. Tesne pred cieľom bol ešte výrazne vyjazdený zjazd po blatovom podklade, videl som aj jeden pád, tak som radšej išiel pomaly. Pred cieľom som si checkol čas a bol som zhrozený. Víťazoslávne gestá, ktoré som mal pripravené na prejazd cieľovou páskou som si radšej odložil na nejaký z ďalších pretekov ;-)

V cieli sme si s Miguelom zagratulovali, že sme to zvládli, ja som si doprial sľúbené pivečko a najedol som sa cestovín. Využili sme aj možnosť umytia bajkov, ale keďže sa tam dlho čakalo, striedali sme sa s Miguelom, pričom ten druhý bol vždy pod pódiom v očakávaní výhry v tombole. Chlapík, ktorý bajky umýval ma zaujal precíznosťou, s akou k tejto práci pristupoval. Každý bajk poriadne ostriekal z oboch strán, veľkú pozornosť venoval kolesám, rámu a všetkým miestam, kam sa mohlo blato dostať. Musím uznať, že môj bajk nemal od kúpy takú jasne striebornú farbu. Po očiste bajkov sme ešte raz opravovali Miguelov defekt - tentokrát sme už použili novú dušu zakúpenú v cieli.

Cesta domov bola pohodová, šli sme po hlavnej ceste zo Stupavy do BA. Zvyčajne síce takúto frekventovanú trasu nevyhľadávame, po absolvovaní maratónu sme ňou ale prefrčali ani nevieme ako. Zastavili sme sa ešte pri ZOO, kde Miguel dojedol zásoby a potom v bufete pri PKO na jedného čapáka.

Ďalšie putovanie za cyklodobrodružstvami by nás malo zaviať už nasledovný víkend do Štiavnických vrchov. Chceli by sme tam pobudnúť nejakých 4-5 dní, tento región zatiaľ nemáme vôbec preskúmaný, ale poskytuje veľa zaujímavých cyklostesiek, takže presnú trasu si stanovíme až na mieste.


View Larger Map

Report by Miguel
Ako už skúsený účastník som venoval dostatočný čas príprave. Tentoraz som nebol nakúpiť potravín ako na Vianočnú hostinu. Zameral som sa na prípravu bicykla po technickej stránke a nabalenie nástrojov na jeho opravu. Akoby som tušil, že ich budem niekoľkokrát potrebovať. Bicykel som strarostlivo umyl, nastavil brzdy a namazal (nie brzdy) nad čím som sa neskôr len usmieval.

Kedže tentoraz sa rozhodol podstúpiť toto dobrodružstvo aj PJ, na hlavnej stanici sme si dali zraz o pol deviatej. Bajky sme umiestnili do na to určenej časti vlakovej chodby. Našli sa dvaja dedkovci, ktorým sa ani toto nepáčilo a ich uskladnenie častovali nevyberaným slovníkom. Asi preto, že im (ozaj mierne) ubrali z komfortu pri ich honbe za usadením sa v ošumelom vagóne, o ktorom sú vďaka svojmu veku tak veľmi presvedčení, že si ho zaslúžia. Na druhej strane, nie všetci sú takí samoľúbi a iný dôchodca mi pridržal bajk v momente keď sa už definitívne rozhodol spradnúť. Pohojdával sa celú cestu vlakom - nijako sa v tom priestore totiž nedal uchytiť.

Popri príbehu bajkov sa iný príbeh odohrával obďaleč. Hoci sme lístky mali až do Zohora, PJ na svojej mape v mobile, ktorá už nejeden raz ukázala svoje nekvality, našiel zázračnú skratku poľnými cestami už z Devínskeho jazera. I vystúpili sme teda o zástavku skôr. Rýchlo sa k nám pridal ešte jeden jazdec - Slovák z Brna. Čoskoro nás však rozdelili strasti onej zázračnej cesty.

Začalo to kalužami z včerajšieho dažďa. Ako to už býva, sprvu sme sa im urputne vyhýbali. Neskôr už vôbec. Pridalo sa blato a razom bolo po včerajšej údržbe. Terén sa z rozbahnenej cesty pozvoľna zmenil na rozbahnené pole. Po slame v ňom hojne prítomnej to našťastie celkom šlo. Prechádzame na lúku a v diaľke zbadáme násyp. Z očakávanej cesty bola železnica. Brnoslovák sa medzitým odpojil hľadajúc šťastie (teda cestu do Stupavy) inde. Vychádzame na násyp železnice. Presnejšie vychádzam sám, PJ čaká na to čo tam uvidím. Tento železničný ťah je dlhšie odstavený, čo sa podpísalo na jeho značnom zozelenaní. Jazdím po podvaloch vyhýbajúc sa rôznym zeleným spoločenstvám i slimákom. Na cestnom nadjazde, ktorý som vtedy postrehol na pravej strane asi 100 metrov od nášho železničného som posledný krát videl kolegu Brnoslováka. Schádzame zo železnice, predierame sa bujnou prízemnou zeleňou popri diaľnici až na asfaltku. Prvá časť útrap je za nami, nejak intuitívne dochádzam na námestie, kde štartuje maratón, nasledovaný PJom s niekoľkominútovým odstupom.

Hodinka do štartu ubehla ako voda. Dokúpil som sladkosti, skontroloval bajk, hlavne zadné koleso, na ktorom mi chýbajú tri špice, nasadili sme časomeracie čipy (Jašteri z vesmíru vás všetkých očipujú) na prednú vidlu, nahodili štartové číslo na riaditká a odložili veci do úschovne. Tesne pred štartom som ešte zbaštil energy gél odkladaný od minuloročného Greenbiku a zapil ho nealko pivom. Chutil síce ako istý hnusný kvázidžem z Anglicka, ktorý čaká nedojedený v chladničke na svoj ďalší smutný osud, zato okamžite zafungoval jeho placebo efekt a nevedel som sa dočkať výstrelu. Postavili sme sa úplne na koniec štartového poľa.

Hneď po výstrele sa PJ odpojil. Nechal som ho ísť, maximalizujúc tak snahu nedostať sa to nejakej kolízie. Trať síce oproti minulému ročníku organizátori museli meniť kvôli nejakej autorallye, ale začiatok ostal rovnaký. Úporne som preto sledoval tachometer očakávajúc 5. kilometer, kde som mal minulý rok nehodu. Blata bolo ešte viac a k tomu som krátko po štarte s hrôzou zistil, že mi úplne prestala fungovať zadná brzda. Nevedel som čím to je, šliapal ďalej do pedálov a hrozil sa každého zjazu. Brzdenie len prednou na blate je totiž takpovediac larválne štádium pádu. Keď som predbehol PJa, ten ma upozornil, že mám ľavý klátik úplne uvoľnený. Zrátal som si dve a dve a bolo mi jasné, že včerajšia údržba bola odfláknutá. Zastal som, čo okamžite upútalo spŕšku komárov, ale i pár cyklistov, ktorý ma popri predbiehaní častovali súcitnými výrokmi. Kupodivu, ono to je celkom príjemné. Rýchlo som upevnil klátik, skúsil či veľmi nešúcha o ráfik a hor sa ďalej. Psychická pohoda sa mi tým obnovila, brzdil som zadnou opravenou brdzou od radosti aj v stúpaní.

Od začiatku závodu som mal na ušiach slúchatká s pripraveným výberom podporných skladieb (zobraz)


Aj vďaka nim som PJ zas dobehol v stúpaní na občerstvovačku pod Kolibou. Stúpania som si celkovo veľmi užíval, skoro vôbec som netlačil. V najlepšej pohode pri zjazde za Kolibou som si uvedomil, že akosi príliš cítim nerovnosti terénu. Pozerám na zadný plášť, vyzerá mäkký. Len nezastať a radšej to nekontrolovať - zjazdujem ďalej. Otrasy silnejú, pridáva sa aj zmena zvuku pneumatiky :-( Je to jasné - zosadáme a skúšame aj s PJom dofúkať pneumatiku. Najprv svojou pumpou, ktorá sa však pri prvom zábere aj vplyvom mojej nervozity rozpadá. Quality guaranteed by Tesco. Skúšame aj PJovu pumpu, ale tá nevyniká práve dofukovacími kvalitami, navyše ani nemá správu koncovku na galuskový ventil. Po krátkej porade volíme výmenu plášťa. Mal som so sebou svoj starý, niekľokokrát plátaný. PJ statočne bez reptania pomáha, ZA ČO SOM A BUDEM MU VĎAČNÝ - sám by som to nezrobil. Po výmene pokračujeme pomaly ďalej, ale plášť je an figu - príliš mäkký. Po chvíli trápenia, kedy sa PJ trpezlivo viezol pomaly za mnou v závese sa rozhudujem zastať a skúsiť opraviť pumpu. PJa posielam ďalej.

Cítil som zúfalosť, nikto nás už neobiehal, myslel som, že som snáď posledný. Po chvíli úplnej samoty sa však vynorila skupina jazdcov. Hneď som na nich vypľul otázku, či nemajú vhodnú pumpu. Týmto ďakujem Dávidovi so štartovým číslom 297 a jeho dospelému sprievodcovi za ochotné požičanie pumpy a gratulujem k dojazdu do cieľa! Vďaka ich pomoci som opäť cítil radosť z jazdy a zakrátko zas dobehol Pja :-P Štartové pole bolo veľmi roztoiahnuté a jazda o to pokojnejšia a bezpečnejšia - užíval som si ju. Najmä občerstvovačka v Rači a následný vyšľap boli ozajstné gurmánske zážitky. V tomto stúpaní, kedy som na začiatku hádam jedinýkrát dlhšie tlačil ma jeden pretekár púšťal pred seba s vtipným komentárom: "ty aj tlačíš rýchlejšie ako ja".

Stúpanie končilo na Bielom kríži, kde bola zriadená podivná provizórna občerstvovačka. Tu však robili usporiadatelia chybu, nebolo jasné kadiaľ pokračovať. Ponúkali banány miesto ukazovania cesty, musel som sa ich dôrazne na smer opýtať. Zjazd z Bieleho - paráda. Ale opäť sa prihlásili technické problémy - zase známe nárazy v zadnom kolese. Omg, wtf? Ďalší defekt? Idem ďalej, koleso púšťa pozvoľna, ale i tak musím jazdiť v stoji. Ako ďalší dar z nebies je dvojica, z ktorej žiaľ jeden leží v tráve s kŕčmi v nohe. Druhého jazdca, ktorý s ním čaká - opäť úspešne - žiadam o požičanie pumpy. Nasleduje záverečných 8 kilometrov. Ako začiatok, aj koniec je poznačený ťažko blatovými úsekmi, miestami korunovanými smradom. Jazdcov je tu minimum, úsek je technicky náročný, popadané stromy vytvárajú trialovú dráhu. So skracujúcou sa vzdialenosťou k cieľu priamo úmerne klesal tlak v pneumatike. S obavami, pomaly a na istotu som však dosiahol Stupavu a posledné kilometre, predbiehaný technicky šťastnejšími kolegami, dorazil i do cieľa.



Zvyšok je už história ako ju popísal PJ. Maratón hodnotím úspešne - úspešne som sa dostavil na štart, úspešne prevzal prezenty pripravené pri prezentácii, úspešne obehal občerstvovacie stanovištia a vyjedol niekoľko banánov a napokon došiel do cieľa a úspešne sa v ňom občerstvil. ďakujem ešte raz všetkým za pomoc, hlavne PJovi a tým aj za to, že na toto podujatie budem mať len tie najlepšie spomienky. Teším sa už na greenbike tour, dúfam, že opäť (minimálne) vo dvojici!

14 júla 2009

Sunlight tour Hlohovec-Čerenec-Mlýnky-Rudava-BA

(11. - 14. júl 2009)


View Larger Map

Deň 1/4
Naša púť začala v Hlohovci na zastávke SAD/ŽSR o pol švrtej poobede. Kým ja som pricestoval vlakom do Leopoldova. PJ mal v krutú rannú hodinu povinnosti na Piešťanskom trhovisku, kde predávali nadbytky úrody ovocia, hlavne marhúľ. Máme pred sebou smelo odhadnutú trasu, bez zbytočných rečí a poslancov vyrážame. Asfaltka je našťastie menej frekventovaná, dediny pôsobia pekne, sem-tam sa pobavíme nad miestnymi oznamami a milými kresbami detí z materských škôl. Netrvalo dlho a sme na Sĺňave. PJ spravil menšiu inšpekciu autokempu, kde však žiaden bufet nenašiel. Stojíme až v Piešťanoch v bufete v tvare lode. Po pauze musím ešte dokúpiť poživeň. Zamierime aj na vyľudnené trhovisko, kde ráno PJ hrdo predával ony prebytky a hor sa na Vrbové.



Z hlúčikov nedbalo oblečenej mládeže a neskôr aj z doliehajúcich zvukov sme pochopili, že sa tu koná festival Vrbovské vetry. To nás už ale viac zaujímala zmrzlina, ktorej sme si dopriali v spomienke na stredoškolské posedenia v Ružinove.



Vydávame sa smer Autocamp Čerenec. Nachádzame jazero, rybárov, žiadna stopa po nejakom oficiálnom vstupe. Po menšej porade sa vydávame hľadať miesto pre stan. Nachádzame ho až na opačnom konci jazera, teda jeho začiatku. Delíme si práce - ja staviam stan, PJ zháňa drevo, ja zakladám oheň, PJ ide po pivo. Tým máme všetky "chores" za sebou a čakajú nás už iba príjemné veci - opekanie za doliehajúcich skladieb takých hudobných skvostov ako "Analýza dokázala hovno" od Slobodnej Európy alebo Zóny A. To sme nevedeli s istotou určiť, za čo sa autorovi tohto a iných hymnusov s nejedným skrytým posolstvom ospravedlňujeme. Po dopití piva, prebratí tém od jeho teploty po novú Javu zaliezame do stanu. Chvíľu pozorujeme mesiac odrážajúci sa od hladiny a za neutíchajúcej aktivity vystupujúcich skupín na festivale Vrbovské vetry usíname, len občas sa budiac kvôli chladu.

Deň 2/4
Kým PJ si riešil iné veci, stihol som usušiť a zbaliť stan i seba. Prechádzame cez Prašník, kde sme kedysi v trojici s Axelom strávili pár dní na chate. PJ odhadzuje plechovky z včerajšieho piva, kým ja svoje - čoby ekologicky silnejšie cítiaci jedinec - trepem až do Myjavy. Asfaltky, ktorými prechádzame, sú autami navštevované veľmi riedko a i počasie praje vychutnávaniu letného pokoja tohto kraja. Dlhšiu pauzu dávame až v Krajnom, a to hneď dve. Najprv v prístrešku vybudovanom s pomocou EÚ, akých je na myjavských kopaniciach vidno dosť. A potom v STOP reštaurácii, kde sa ozviežime čapovanou Vineou. V kraji, ktorým ďalej prechádzame, panuje pokoj. Kochám sa chalupami, zvlnenou slnečnou krajinou a sadmi, čím mi PJ miestami dosť uniká. Po prekonaní tiahleho stúpania a užití si zjazdu prichádzame do starej známej krásavici na Myjave. V Myjave stojíme najprv v Lidli, kde PJ dokupuje hlavne chlieb, nakoľko pri včerajších lukulských hodoch sa trochu viac rozšupol. Ja zas registrujem, že Lidl má nejaké nové low-end pivo s neznámymi tepšami - v BA ho budem musieť ísť pozhánať. Nakoľko sme pri ťažení celým mestom nenašli žiadnu bike-friendly reštiku, na obed sa zastavíme aj v Bille. Takúto tvár majú naše cyklovýlety - namiesto po pamiatkach chodíme po supermarketoch.

Pokračujeme do Vrboviec. Osviežujeme sa kofolou a pivom v najškaredšom hostinci, aký som kedy videl. Vnútri bol len PJ, ale interiér vraj tiež vyhrával hustotou dymu. Dokonalý dojem okrem nevoľnosťou znečisťenej lavičky, na ktorej sme sedeli (jediná vonku), dotvoril aj do pol pása nahý tučný štyridsiatnik s blbými rečami ale vysokým sebavedomím. Ešteže sa nám neprihovoril. Každá pauza raz skončí a koniec tejto bol pomerne náročný. Zvolili sme výstup s opustením asfaltky cez pole lemované zanedbaným ovocným sadom. Slnko pražilo najsamviac, v očakávaní psychickej záťaže vyberám hudobný prehrávač a rezký Stormwarrior mi dodal nových síl. PJ to šťastie nemal. V jeho výbave, kde nechýbali také prepotrebnosti ako fastum gel, krém na ruky, krém proti vráskam, pomáda, dáždnik, pilník na nechty - jednoducho plno balzamov na telo, nemyslel na balzam na psychiku, ktorý mám overený aj z rôznych pretekov. Našťastie sa to obišlo iba s frflaním a dobojovali sme to až nahor stúpania končiaceho pod vykrývačom. Tam sme sa napojili na asfaltku, ktorou sme to mohli prejsť s menším reptaním, ale čo už.



Prechádzame ďalej poslednými polokopanicami a terén sa pomaly mení na lesný. Sme na hraniciach s ČR i lesnou oborou Radějov. Po chvíli tlačenia nás prekvapil dlhočizný zjazd. A ako to v zjade býva, človek si užíva, nehľadí na značky. Zrazu sme sa len ocitli uprostred poutě. Kolotoče, plno ľudí, áut a priehrada. Po menšom prieskume zisťujeme kde vlastne sme - rekreačný areál Lučina patriaci k Tvarožnej lhote. Vedľa hrala štvorica mladých Čechov kenta, ktorého majstrom je práve PJ. K rybníku Mlynky, ktorý sme si stanovili za dnešný cieľ sme prešli ešte cez náučný chodník. Medzi drevenými sochami medveďa, krokodíla a hada vynikala skulptúra Viláka skalného ukrytého v lesnej nore. PJ sa ponáhľal a prepásol ho, čo sa mu na tomto výlete podarilo viackrát (-:

Poslednýkrát opúšťame asfaltku a cez kopec sa terigáme do spomínaných Mlynkov. Tlačíme až po rozľahlú lúku pozývajúcu na nocovanie, ale volíme strmý zjazd. Prechádzame okolo destkého tábora, kde mali práve čosi ako ukážku zásahu proti páchateľovi v aute, poňatú však humorne. Nad areálom prelietaval rogalista s tým veľkým ventilátorom - názov tohto športu neviem. Prichádzame k jazeru a hľadáme miesto na stanovanie. Rýchlo vylučujeme núkajúce sa možnosti (o.i. i prestanovanie na terase t.č. opustených chatiek). Obchádzame teda jazero až - opäť na jeho opačnom konci - nachádzame vhodné miesto. Vidno na ňom síce znaky obývanosti i nedávneho stanovania, ktoré ja osobne radšej nevidím, ale inak je ideálne. PJ konečne plní jednu z vecí, ktorou sa večne plano vyhrážal - a to že sa okúpe v jazere. Ponoril sa teda do vody s intenzívnym hnedastým povlakom. Nasledoval už len večerný rituál - opekanie, pivo - tentoraz nie z plechoviek ale z plastovej fľaše od koly vyfasovanej v bufete, v ktorej bola predtým tekutina s názvom končiacim na -lka alebo -lko. Asi je dobre, že sme to nerozlúštili. Znovu o polnoci sa poberáme do stanu, tentoraz bez nepríjemného budenia zimou.



Deň 3/4
Po neskorom vstávaní a dlhočiznom balení naberáme smer Zlatnícka dolina. Krátke stúpanie nás vypľulo na asfaltke. Tej sme sa držali s výnimkou, kedy nás značka zviedla smerom dole aby sa po 100 metroch oblúkom znovu vrátila na tú istú asfaltku. Šikovné značenie - potom sme už naň kašľali. Chvíľu sme ešte posedeli na lúke s výhľadom a potom sme sa unášať až dolu.



V Kolibe práve otvárali, na mojej strane padli halušky, PJ zatiaľ otáľal a zvolil len bažantí vývar. Nablízku bolo príjemné kúpalisko, minimum ľudí, ale odolali sme. Pokračujeme do Skalice. Mesto je z tých krajších, má viacero pekných ulíc so starými nízkymi domami. V potravinách nakupujeme hlavne vodu a potom stojíme na obed v malej krčme s neuveriteľne vyhriatym dvorom. Rezané pivo zmierňuje utrpenie, kým čakáme na prípravu PJ-ovej pizze. V krčme končíme v čase najväčšieho tepla - okolo druhej - a vydávame sa smer Holíč. Po hlavnom cestnom ťahu veru nič moc. Holíč, na rozdiel od Skalice, zaujal len kúpaliskom, inak mesto nepôsobilo vôbec príjemne. Možno mimo hlavnej cesty je to lepšie. Nedlho za týmto mestom sa konečne napájame na moravskú cyklomagistrálu. Povrch bol horší než sme čakali, najprv tráva, ktorá sa neskôr mení na nekvalitný, štrkovitý, na kolesá sa lepiaci, asfalt. No jo, predstava petržalskej hrádze bola nemiestna. To čo nás čakalo, bolo čisté utrpenie. Strašne páliace Slnko (bez opaľovacieho krému, v mojom prípade 30ky, by to bola samovražda), monotónna trasa bez konca, žiaden tieň. (Ešte teraz keď to píšem sa musím odbehnúť napiť. Mmt pls. Ok som späť, poriešil som to marhuľami.) Takže v takýchto podmienkach sme sa doplížili k jazeru Adamov pri Gbeloch. Už cestou k bufetu (najlacnešiemu na našej púti - tvrdé za dvacku, ale to sme samozrejme nevyužili) na nás jazero žmurkalo všetkými vlnkami. Po občerstvení sme už "volaniu mora" nevzdorovali. Minimum ľudí, čistá voda a čľapkanie sa. V mojom prípade po asi troch rokoch, ale na základe tejto skúsenosti pôjdem čoskoro zas. Teda, už v bezpečí na brehu som vo vode videl statného hada lezúceho po hladine, takže možno to ešte prehodnotím.



Chtiac-nechtiac sme ale museli späť na otupnú hrádzu. Našťastie, takto povzbudeným nám to šlo o niečo ľahšie.



Cestou zisťujeme, že na hrádzi sa vôbec nedá zastaviť kvôli beštiálnej koncentrácii komárov (to sme ešte netušili, že je to len súčasný stav kvôli nedávnym povodniam a v BA už začali s postrekmi). Cez Malé Leváre (strašne škaredá dedina) s pomocou miestnych nachádzame dnešný cieľ - Rudavu. Prehliadame si miestny autokemp a za 3€/osobu ostávame. Areál by som charakterizoval ako čiastočne nový (sprchy, wc, detské ihrisko, prístrešok na grilovanie, vrátnica) a čiastočne schátralý (staré bungalovy, zrúcaniny budov neznámeho účelu). Okrem nás tu bolo tak to 10 ďalších hostí, hádam budú mať lepšiu tržbu počas blížiaceho sa festivalu Summerbeach Rudava. Bajky sme si odložili v chatke u ochotného "zřízence" a po využití hygienických zariadení, postavení stanu a posilnení sa večerou a repelentom vydávame sa na pivko do neďalekého baru.

Deň 4/4
Ranná klasika, kým ja som vysušil a zbalil stan i seba, PJ ledva zvládol svoje obriadenie :-P V Gajaroch dopĺňame zásoby vody a putujeme ďalšími dedinami. Tento kraj je v skutku ničím neatraktívny. Je tu záhorský kanál, ktorý by som si na člne prešiel, ale dediny pôsobia chudobne a nudne, cestu skrášľujú rozvaliny domov a poľnohospodárskych budov i malé vojenské bunkre, ktorých je v oblasti pri Morave nespočet. Kofolu dávame až v bufete na štadióne.



Na hrádzi sa stále zastaviť kvôli komárom nedá a akákoľvek rýchlosť pod 12km/h znamená povoliť im pristávanie na nekrytých častiach tela. Kdesi cestou stretávame nemeckého turistu, ktorému dávame krycie meno Günther. Za bicyklom vlečie 26kg vážiaci vozík. Cestuje od Neusiedler See, kde dovolenkuje jeho manželka, ale inak je zo St. Poltenu (na tie trafené nemecké názvy treba doplniť dvojbodky, ale odmietam). V zmiešanine angličtiny a nemčiny chvíľami komunikujeme, no hlavne rýchlo šľapeme do pedálov, nakoľko cestovania už máme dosť a chceme byť čo najskôr doma. Poslednýkrát s Güntherom odpočívame pri Devínskom jazere, potom sa ešte míňame pod Devínom (časť cesty je ešte zaliata bahnom). Tam dávame posledné občerstvenie výletu, s deťmi vymením v rámci ich výmennej hry vreckovky za samolepku a po starej známej bratislavskej hrádzi prichádzam konečne domov, do tieňa odkiaľ si dávam záväzok že na Slnko nevyleziem aspoň do konca týždňa :)

Druhý výlet roku 2009 nesie právom prívlastok slnečný. Za 4 dni sme prešli asi 280 kilometrov a hádam prvýkrát sme splnili celý plán cesty. Pravda, trasa bola prevýšením a terénom nenáročná a ani počasie nám nepripravilo zvyčajné prekážky. Tento výlet bol hlavne o oddychu, hoci v závere nám teplo a monotónna trasa uberali hlavne z psychických síl. Termín ďalšieho výletu sme predbežne stanovili o tri týždne. Pozrieť by sme sa chceli do Štiavnických vrchov.


Epilogue by PJ:
Čo sa týka epickej aj lyrickej stránky s reportom súhlasím, takže k priebehu nebudem nič dopĺňať. Za zmienku už stojí snáď len to, že trasa výletu bola tentokráte určená veľmi vágne (prejsť z Hlohovca cez Piešťany, Myjavu a moravskú cyklomagistrálu do BA), a asi aj preto sa nám ju podarilo splniť. Možno práve takáto laxná príprava je správnym spôsobom, ako sa vyhnúť následnému sklamaniu z nedodržania stanovených cieľov ;-)


25 júna 2009

Expedícia Nízke Tatry 22-25.6.2009

Netradične pridávam report z pešieho výletu na nízkotatranské končiare zahalené hmlou. Pôvodne vznikol len v mailovej forme, ale tak prečo ho nedať aj sem? PJa netoraz nahradili ďalší dvaja horali, takže zostava bola nasledovná:
- Rišo alias "Kamzík"
- Maťo alias "Madvaď"
- Mišo alias Miguel, teda ja.

Uvádzam svoj report nasledovaný Maťovým videním udalostí oných dní.


Report by Miguel

Deň 1
Prší už v BA. Odliepam sa od PC a teplého kakaa čoby terapie po dvoch dňoch v premočenom oblečení na poslednom cyklovýlete. Vo vlaku medzi rečou zisťujem, že nejdeme do Fatry ale Nízkych Tatier. V Banskej Bystrici vystupujeme o zástavku skôr (BB mesto). Je to však len chvíľa chôdze a už sa kocháme nedostavaným kolosom autobusového nástupišťa. Za túto chvíľku však začalo pršať, čo vo mne cestou do Kauflandu vyvolalo na chvíľu odpor a chuť kúpiť lístok naspať domov. Napokon Kafuland neobchádzam a plním mikroténové sáčky paštékami a sladkosťami. Na zahnanie primárneho hladu kupujeme minipizzu. Nič tak suché sme dlho nejedli, ale s pivom v staničnom bufáči to celkom išlo. Do dochodu busu na Donovaly sme mali len 10 minút, čo nás trochu zaskočilo, ale všetko sa stihlo. Hneď na Donovaloch začína pršať čomu prisbôsobujeme svoje kostýmy. S menším zablúdením je cesta bezproblémová. Z8krátko sme na hrebeni, všade hmla ale darí sa nám zbadať "hbytého" rysa. Premočení nachádzame aj nocľažisko - nový zrub. Asi hodinu zakladáme oheň, papier na založenie otrháva Maťo z konzerv, napokon najlepšie poslúžil obal z Enciánu. Na večeru je opekaná Rišova slanina a Frankova - cítime sa ako v raji a debatíme až do tmy. Presun do stanu postavenom pod strechou zrubu na počiatku sprevádza pocit dusna v stane. Prijaté opatrenia sa neskôr v noci ukážu ako prehnané, keď nás pre zmenu drví zima a vietor prefukujúci cez škáry medzi doskami, ako i klaustrofobické záchvaty z nedostatku priestoru.


Deň 2
Balíme sa v riadnej kose, raňajky vynechávame. Na začiatku máme strmé stúpanie, ktoré nás rozohreje. Zbadáme prvý raz slnko a dávame raňajky. Dosahujeme pásmo kosodreviny a za stáleho slnkasvitu postupujeme ďalej. Horským vodcom je Maťo, ktorý úspešne zažehnal všetky vzbury z dlhého pochodu. Zdolávame vrchol prvého kopca a až na hmlu na jednej strane svahu sa kocháme aj výhľadmi. Keďže sme vstávali už 5:30, v čase obeda prichádzame na chatu pod Chabencom. Je prázdna a aj keď sme mali zavolať správcovi podľa odkazu na dverách jeho kanclu, túto námahu sme si ušetrili. Ponevierame sa po priedomí chaty čítajúc nájdené časopisy a vyhrievajúc sa na slnku, ak práve nebolo skryté oblakmi. Vodu máme z blízkeho prameňa, ktorý obzvláštňuje lyrická výzva návštevníkom: "Zákaz srať a šťať v okolí prameňa" preloženom aj do angličtiny. Na večer sa ukladáme spolu s časopismi na horné poschodie chaty obložené hliníkom. Našu idylku náhle narúša vpád českých oneskorencov. Zakladajú oheň, ktorý na noc zmenil hornú miestnosť na vyhňu.

Deň 3
Vstávame pred Čechmi, vonku dávame raňajky pri vychádzajúcom Slnku. Na začiatok máme stúpanie na Chabenec, spríjemnené slzením oka, ktorého príčine som neporozumel. Ešte sme ani nedošli hore, a už sa prihnala hmla a dážď, ktoré nás s meniacou sa intenzitou sprevádzali po zvyšok putovania. Z výhľadov sme nič nemali, kopce sme brali bez väčších prestávok rad za radom. Nálada v tíme nebola veľmi nadšená, chvíľami sme boli dosť premočení, Madvaď sa stále prezliekal zatiaľčo menej vybavený zvyšok tlupy trpel v tom čo mal na sebe. Fádny pochod oživovali stretnutia s Kamzíkmi a Rišove pády. Naším šťastím bol tiež chodník vyskladaný z obrovských kameňov, ktorého pôvod sme zadatovali kamsi do predchádzajúcej červenej éry a mládežníckych brigád, ale ktovie...


Na Chopku nás milo prekvapila otvorená Kamenná chata. Dokonca mali aj všetky jedlá z fastfood menu a tak sa náš sen - guláš a pivo stáva sa protihodnotu 6€ skutočnosťou. Vonku stále leje, púšťame sa do čítania tunajších kníh - obrázková kniha zeme a kniha tragédií, ktorej autorom bol člen Horskej služby. Na bar medzi množstvo iných lepím nálepku Unicorn. Z podstatnejších vecí stanovujeme ďalší program - zísť do doliny. V doline nás čakalo slnečné počasie, výrub lesa na stavbu novej zjazdovky a po krátkom oddychu pod kopcom aj hľadanie hotela. V SNP nám po zhliadnutí zablateného výzoru a otázke, či sú k prezentovanej cene 43€ aj raňajky doporučili lacnejšie ubytovanie. Obrovsky nepekný hotel Junior obchádzame a na zjazdovke vyludzujúc ľudové cimbalovky, týči sa náš hotel Družba. Napriek starému názvu ide o dôkladne zrekonštruovaný a rozšírený hotel s množstvom služieb.

Po vybalení sa na izbe a tým zároveň aj jej zamorením dymovým smradom z opekania ešte z prvého dňa navštevujeme reštauráciu. Zanadávame si na akcie ŽSR a Štátneho pedagogického ústavu, ktorý sa napchávajú bravčovou hlavou a pod. a dávame halušky s pivom a pivom. Úslužnému čašníkovi nechávame za jeho služby na účte za 15€ nulové prepitné a rýchlo sa vytrácame na izbu pozrieť pár seriálov pred spaním.

Deň 4
Po vyplienení bufetových stolov na raňajkách opúšťame zamorenú izbu a vydávame sa na našu poslednú túru. Trasu sme chceli zvoliť rekreačnejšiu s cieľom dostať sa k nejakej MHD. Zvolili sme myslím dobre a konečne sme si užili aj pekný výhľad. Prehánky síce nemali dovolenku, ale aspoň pri nich zostávalo svietiť slnko. Išli sme teda cez sedlo Javorie, pod Krakovou hoľou, sedlo pod Kúpeľom, Poludnicu dole do Iľanova. Náš dvorný kamzík Rišo si v náročnom teréne vyvrtol členok. Ako jediný mal poistenie, ale našťastie po fixácii sťahujúcim obväzom hrdinsky pokračoval. Pochod sa nám zdal nekonečný, ale predsa len sme dorazili do údolia vedúceho do dediny Iľanovo. Tu sme pozreli zvláštny spôsob ťažby dreva z kopca pomocou traktora a lán naťahaných asi v 10 metrovej výške. Nasledoval jednotvárny pochod do dediny. Možno sme mohli využiť odvoz okoloidúceho lesného robotníka, ale nenabrali sme odvahu opýtať sa ho. Cestou sme dojedali zásoby a priebežne monitorovali stav otlakov na nohách. Tie sa hlásili k slovu hlavne po pauzách. Na prvej zástavke SADky v dedine sme sa hromadne poprezúvali a poprezliekali. Do najbližšieho spoja sme sadli v krčme. Jej pokrokovosť nás príjemne šokovala - nemohlo sa v nej fajčiť. Padli nejaké pivká a v rámci už dobrej nálady i čipsy, originál MIVA chrumky a kešu oriešky.

Autobus nás na stanici vyhodil asi 20 minút pred odchodom posledného vlaku do BA - predraženého ICčka. Pri príležitosti mojich narodiek sme teda ešte narýchlo v blízkom bare kúpili fľašu vína a čokolády. Pre istotu som potom zbehol ešte po jednu, pre dvojnásobnú radosť našich spolusediacich v kupé. Cesta vďaka tejto výbave i súťaži v lúštení Sudoku na čas (2:1 na sety - stredne ťažké vyhral Rišo na čas, ťažké a veľmi ťažké som vyhral kotnumačne ja, kedy Rišo spravil chybu a nedokončil) ubehla rýchlo a so slzou v oku sa na hlavnej stanici lúčime.

P.S. To pivo s krycím názvom "mop a chlap" bolo pred či po tomto výlete?



Report by Maťo
Po prečítaní si Mišovho reportu, ako i navnadení z Mišových cyklistických reportov som sa rozhodol prekonať lenivosť a pasivitu, sprevádzajúcu celý môj život, s tým že sa pokúsim o vlastný pohľad na spoločný tohtoročný počin Riša, Miša a mňa Madvaďa v Nízkych Tatrách. Kedže som prv vzhliadol report už ostrieľaného reportéra Miga, nedalo mi s neho čo to skopírovať, takže ak by mal niekto dojem, že číta 2x to isté, nech ani na okamžik nezapochybuje, že môj je ten originál. Takže pome nato...

Deň 0-nultý
Nášmu spoločnému výletu, predchádzala samozrejme, ako si bezpochyby vyžaduje každá náročná expedícia do neprebádaných končín Zeme, dôkladná porada a spoločná príprava. Ako priestory najvhodnejšie na túto činnosť bolo v náročnom konkurze vybrané moje súčasné obydlie, resp. nora... môj hlas si získala najmä blízkou polohou. Na úvod sme začali riešiť samotný cieľ našej spoločnej exkurzie. O plnohodnotnosti vzájomnej diskusie svedčí najmä neskoršie prekvapenie Miša, ked vo vlaku zistil, pri podrobnom študovaní mapy Veľkej Fatry, že cieľom našej výpravy je dobitie neschodných terénov Nízkych Tatier, kam ľudská noha ešte nevkročila. Pri riešení spôsobu dopravy do Banskej Bystrice, ktorá sa mala stať naším zakladným východiskovým bodom, začínajú prvé konflikty, nakoľko Rišo so svojou nadmorskou výškou 1,90 m kategoricky odmietol trlákanie sa busom. Ostalo nám teda využiť služby ŽSR. Cesta je naplánovaná. BA-BB-Donovaly. Ostáva poradiť sa kto si čo berie na oblečenie a stravu. Vymeníme si zopár bezradných pohľadov, kde každému je vopred jasné že paštiky nesmú chýbať. Musím dodať, že do poslednej chvíle bola naša expedícia neistá, do odchodu nebolo jasné či sa vôbec pôjde a v akej zostave...a navyše po predchádzajúcich rokoch, kde po dôkladnom plánovaní s Rišom ostalo len spoločné spoznávanie krás divočiny bratislavských pajzlov, musím uznať že mal som i trochu obavy... a k tomu všetkému sa pridávala neprajná predpoveď počasia i empirické vystríhanie ešte nie celkom vyschnutého Miša z predchádzajúceho blatového cyklovýletu. No ale nastáva...

Deň 1
Zraz si dávame na hlavnej stanici. Dávam na chrbát ťažký ruksak, kde po vopchatí stanu a karimatky neostalo moc miesta a poberám sa na stanicu, cestou stretávam Miša a už spoločne čakáme pred kúpou lístkov na oneskorenca Riša. Cesta vo vlaku ubieha rýchlo. Sledujeme míňajúce sa stanice spoza okna i na mape a rovnako meniace sa počasie. Pribúdajú mraky i spoločné obavy. S blížiacim sa miestom výstupu z pekelného stroja badať na nás napätie. Nikto z nás v BB ešte z vlaku nevystupoval, aspoň sa k tomu zábudlivec nepriznal, tak sme si neni celkom istí kde to vlastne máme vystúpiť. Naše rozpaky naplno prepuknú na zastávke BB-zastávka, kde vystupujeme a po rozhliadnutí a zistení že sa v podstate nachádzame uprostred ničoho sa Rišo opätovne rozhodol do vlaku nastúpiť...expedícia je vážne ohrozená...ale vidiac naše bezradné postávanie sa uvedenej stanici radšej zase vystúpil a bezradne sa pridal ku nám. Z krás BB spoznávame len malebnú autobusovú stanicu s dominujúcimi bufetmi a nie príliš vzdialený Kaufland, kam avšak doraziť v hustnúcom daždi nebolo už až také príjemné. Zásobený proviantom, sedíme v staničnom bufáči a občerstvujeme sa. Rišo obkukáva podpivníky a podchvíľou ich už je v bufete o niečo menej. Pochybujem že zákazníkom, aktuálne tam sedeli postarší pár notorikov v bufetovom kroji, odcudzené podpivníky budú chýbať. Do autobusu nastupujem prvý, v dobrej nálade som sa nezdržal hlasitého smiechu pri platení cestovného i za svoj ruksak, keď bol skúseným okom šoféra označený za nadrozmerný, kdežto Rišov i Migov ruksak bol v norme. Ako merítko na jeho nadrozmernosť stačil letmý dotyk s náznakom, aby som sa otočil a po rontgenovom pohľade o opodstatnenosti šoférovho tvrdenia nemohlo byť pochýb. V autobuse sedíme už teda štyria, môj ruksak, ( teda vlastne Dominikin, ako i spacák a alobalová podložka) sa stáva plnohodnotným členom expedície. V autobuse pociťujem potrebu vyprázdnenia močového mechúra, ale prírodná scenéria meniaca sa za oknom moje nutkavé pocity načas zaháňa. Vystupujeme na Donovaloch, čomu predchádazala opätovná diskusia kde to vlastne má byť a EXPEDÍCIA začína. Rovnako hustne oblačnosť a prichádzajú prvé kvapky. Prezrieravo si nechávam nohavice, v ktorých som cestoval (moje jedniné slušné rifle..na všetky príležitosti) a obliekam si na ne nepremokavý komplet z roboty. ( potné mapy na rifliach po vyzlečení svedčili o mojom dobrom úsudku). Našlápneme tempo po vytýčenej trase, ktoré mierne zbrzdil len Mišov špeciálny nepremokavý upgrade na topánkach... mikroténové sáčky, celá expedícia sa ostatne niesla i v ich duchu .. (nabudúce ich treba zobrať viac, čo sa odzrkadlilo na Mišovej nevôli pri tom ako mi podával dokonca Tesco tašku, neskôr pri balení po prvom nocľahu). Napredujeme slušne, nohy odpočinuté, entuziazmus z pohodlia našich príbytkov ešte značný. Tempo si snažíme vylepšiť spoločným chorálom...ale pre neznalosť textov ostáva len pri Tři čuníci jdou, jdou, jdou.. Nezbrzdili nás ani prvé úskalia v podobe odklonenia sa od pôvodnej trasy na nejakú drevorubačskú čistinku. Počasie sa postupne zhoršuje, začína husto pršať. Cestou na hrebeň sa pridáva silnejúci vietor a padá rozhodnutie odísť z nekrytého hrebeňa miernou okľukou. Nakoľko som si pri stúpaní dal dolu spodnú nepremokavú časť kompletu, začal som po chvíle chôdzi pociťovať sprvu príjemné chladenie na nohách...po úplnom premočení z bujnej vegetácie zasahujúcej našu stezku o príjemných pocitoch nemohlo byť ani „slichu“. Konečne dorážame do základného tábora...ako skúsení zálesáci rozkladáme oheň z vopred nachystaného papiera, ani milimetrové útržky navlhnutého papiera nahádzajúceho sa na zemi sa pred nami nemôžu za súčasnej situácie cítiť bezpečne. Oheň horíííííí, stálo ma to síce pľuzgierik na ukazováku...ale sálajúce plamienky mi dávajú zabudnúť na boliestku. Nepríjemne štípajúci dym, je len malá daň za sušenie mokrých vecí a opekanie Rišovej slaninky, ktorú sme bezostychu od neho mámili hlasitým mľaskaní. Tento gurmánsky teplý pokrm, ako i celkovú atmosféru už len znásobila červená frankovka...ako inak z Rišovho ruksaku. Zároveň rozkladáme v podkroví zrubu stan a s husťujúcou sa tmou sa ukladáme na nočný odpočinok. Po vyplnení vnútra stanu tromi dospelými ľudmi...vzniká podchvíľou panika, avšak únava ma postupne zmáha a tak nechávam panikáriacich druhov a ustieľam si spať. Zobúdza ma hlasný zvuk neutíchajúceho dažďa a drkotanie vlastných zubov z nastalšej zimy. Premýšľam o prázdnom gauči, ktorý si ostal doma hovieť v teple bytu a o mega deke..ale bolestné myšlienky zaháňam a urputne sa snažím zaspať. Nastáva ráno a s ním aj...

Deň 2
Balenie, základy rannej hygieny v studenom ráne a už sa aj skrehnutí poberáme v ústrety ďalším dobrodružstvám. Po občerstvení uprostred strmého kopca smerom na hrebeňovku NT badáme slnečné lúče ... teplo je na koži i na duši ... nastáva prvé používanie opaľovacích krémov, teda všetci sa svorne mažeme tým Mišovým...a s chuťou ukrajujeme metre zo strmého stúpania. Občasné zastávky, kochanie sa pohľadmi...ale zažehnávam i prvé osobné krízy.


K záveru mi síl ubúda...Rišo napreduje najrýchlešie, až ostáva z neho len deprimujúca silueta v ďialke a na zemi spadnutá šiltovka. Dobiehame ho pred naším druhým nocľažiskom chatou pod Chabencom. Rozložili sme sa pred ňou a využívame teplo Slnka na sušenie vecí...je to omnoho účinnejšie ako dym z predchádzajúce večerného ohňa. Sušenie si krátime občerstvovaním sa, kde zo zásob nám utešene ubúda a čítaním starých časopisov (niektoré z uplynulého týždňa). Blízky prameň nás výdatne osviežil chutnou vodou a s blížiacim sa večerom si vyberáme miesto odpočinku..opäť v podkroví. Večernú pohodu narúšajú hlasy z dolnej časti chaty, ako i skutočnosť že prítomnosť chatára sme si vskutku neželali. Po spoznaní že sa jedná o podobných dobrodruhov ako sme my... českých turistov sa ukladám k spánku. Budí ma neskutočné teplo, žeby deficit z predchádzajúcej noci... nepomáha ani vylezenie zo spacáku...a druhú noc sprevádzajú pocity úzkosti z tepla a vlastný pot. Svitá, spoločne vstávame...začína

Deň 3
Opäť rýchle balenia, raňajky ( opať nikoho nezvábila fazuľa ako ani kukurica v objemnej konzerve, ktoré s prízvukovaným údivom, že čo všetko sú ľudia schopní zobrať ako poživeň, „ochotne“ zobral Mig do svojho dožívajúceho ruksaku..ono zicherka a izolepa rozhodne nie je všeliek). Doplňujeme zásoby vody a vyrážame. Stúpame na priľahlý kopec, na ktorý som deň predtým vyčerpaný s úctou pozeral ako na niečo nezdolateľné. Slnečné ráno sa ale čoskoro, verné tradícii mení na upršaný a hmlistý deň. Výhľady sú v nedohľadne a na klzkých kameňoch človek pozerá radšej pod nohy. Pri rázcestiach si Mig a Rišom fotia a prezerajú časovníky, kdežto ja verný svojej aktuálnej prezývke radšej volím vyvalenie sa na mokrastú trávu, či oválny kameň. Vstávanie je ťažké, pomáhajú motivačné tik-taky. Z hustej hmly sa vynárajú kamzíky v našej tesnej blízkosti. Obraciam sa na Riša zahaleného v kapucni a šiltovke a naznačujem mu, aby tichšie našľapoval. Rišo súhlasne prikývne, príde na moju úroveň a zvučným hlasom šťavnato opisuje jeden zo svojich predchádzajúcich pádov, otŕčajúc mi svoje doráňané ruky. Vysvetľujem mu čo som myslel predchádzajúcim gestom, načo ma húževnato sprdne, že či si myslím že v tej kapucni aj niečo počuje...kamzíky miznú nenávratne v hmle.


Padne Mila, padne sójový rez...glgám vodu..pokračujeme. Narážame na širočizný chodník z pekne usporiadaného kamenia, tempo sa zvyšuje i moje zaostávanie. Pod Chopkom chata. Zisťujeme že otvorená. Vidina tepla a chutného pokrmu zapríčinuje, že Chopok ostáva nepokorený v hmle. Pivo, guláš, pivo... čučoriedková čokoláda (Migov nevrlý pohľad nakoľko za obeť mala padnúť obyčajná mliečna...ale fialovastý obal s výraznou modrou farbou mi čiastočne zatemnil rozum...no proste madvaď). Chvíľa dohadovania..zmena plánu...smer dolina. Pri zostupovaní nás opäť pookrejú slnečné lúče. V Demänovskej Doline vyberáme vhodný hotel na zrekreovanie síl, nakoľko domov sa nám ešte ísť nechce. Vyhráva Družba, sympatický penzión. Ubytovávame sa, sušíme...Niekoľko krát využívam splachovací záchod, dokonca pri tejto vymoženosti odbieham aj od chutnej večere...(ale na svoju obhajobu uvádzam, že zákys a pivo nejdú dokopy i keď tlmené slušnou porciou chutných halušiek). Dvere na chodbách penziónu sa otvárajú kartou, čo zapríčinilo moje viacnásobné ztrápnenie. Večer pozeráme seriály a ide sa spať. Ako večer skončil, ráno začína...

Deň 4
...seriály, hygiena, výdatné raňajky...seriály...a odchádzame. Izba s nepeknou arómou ostáva bezpochyby celodenným zamestnaním upratovačky. Ako opustíme penzión začína pršať. Mišo ešte na schodoch penziónu siaha po sáčkoch, ktoré majú zachrániť to čo prasknutá podrážka nemôže. Úvodná dezorientácia... následne už pokračujeme po predom vytýčenej trase. Opäť dážď striedajúci sa s vykukujúcim slnkom, prezliekam sa častejšie než kedykoľvek doteraz. Cestu sťažuje všadeprítomný výrub stromov. Zásoby potravín sú už kritické, nakoľko sa nám ich nepodarilo doplniť a za obeť padli, už i objemné konzervy fazole a kukurice na radosť vláčucého ich Miša. ( ale boli chutným predjedlom večere v penzióne...i bez lyžičky). Po trase sa vyskytujú objemné kôpky akýchsi fekálií, ukľudňujem svojich druhov neustálym opakovaním, že určite ide o hladného medveďa, ktorý sa neštíti ani napadnúť a rozžuť turistu. Volíme zarastenú, mokrú šmýkajúcu sa cestu. Zákerne prenechávam prvenstvo v chôdzi iným, s tým aby mi otriasli mokrotu z bujnej vegetácie...a opájam sa tým že v takomto neschodnom teréne máme dobré tempo. Z omylu ma vyvedie postrašia dvojica českých turistov, ktorý nás obehnú a zmiznú kdesi v ďialy. Rišo utŕpa ďalšie zranenie...pozeráme naňho s obavami...po ošetrení pokračujeme zvolnejším tempom. Otlaky sa ozývajú čoraz hlasnejšie, časovku podľa rozcestníka zvládame s takmer 30 minútovým oneskorením.


Prichádzame na asfaltku, ktorej tvrdý povrch znásobuje utrpenie spôsobované otlakmi. Napredujem pomaly. Rišo ukrajuje posledné kolieska salámy, pričom to určené pre mňa padá na zem a kotúľa sa hodnú chvíľu po ceste. Pomaly ho dobiehame, pofúkanie...a už aj mizne mastná obživa v mojich útrobách. Rišo dostáva krízu, sadáme na blízke kmene, pripravené na odvoz. Padajú posledné tik-taky. Pri myšlienke na pokračovanie dostávam krízu ja. Vpred ma ženú len spomienky na chutné jedivá z predošlých dní, ale moja chôdza je značne neohrabaná. Prichádzame k vodnému dielu...priľahlá lúčina nabádala moju myseľ na rozloženie stanu a zalomenie v ňom, ale kritický stav našich zásob...mal som už len pepermitové žuvačky ma donútil túto myšlieknu rýchlo odohnať. Vykúkajú prvé domy, neskôr zisťujeme že sa jedná o JRD. Komunikácia s kravami vychádza nazmar. Musím na svojom Múúúú ešte popracovať. Iľanovo, časť LM, zastávka MHD ostáva načas našou ambasádou. Prezliekanie, balenia...hľadanie krčmy. V miestnej krčme sa vracia dobrá nálada, rekapitulujeme expedíciu, popíjame pivká a vyjedáme krčmárove zásoby pochutín. MHD v LM je spoľahlivé, autobus prichádza načas, nastupujeme a človek zabúda na otlaky i krízy a už pomaly nostalgicky spomína na zážitky, ktoré ho budú hriať v robote, či všednom BA živote. Prichádzame na železničnú stanicu v LM, kupujeme lístky a narýchlo zháňame nejakú obživu do Icčka. Podujmeme sa nato spoločne s Migom, nakoľko Rišo sa stáva už čiastočne imobilným, nechávame ho strážiť batožinu v priestoroch stanice. V neďalekej krčme oslovujeme výčapníka, ktorý ochotne po ukončení súkromného hovoru predostrel ponuku lahodných vín. Vyberáme obe z jeho „rozmanitej“ ponuky, i keď po to druhé sa Mig vracal v pokluse. Prichádza vlak...k vymoženostiam Icčka patrí ako sme sa presvedčili i mierne meškanie, avšak nikomu to neprekáža. Bolestné otlaky, ako i vypnutie časových údajov ( akonáhle nechodím do roboty strácam pojem o čase) zapríčinili, že som si nespomenul na Migové práve prebiehajúce výročie narodenia, hoci som mal preňho už dlhšie odložený doma darček. Takže ešte raz opať dodatočne: „ Všetko najlepšie“. Vo vlaku panuje dobrá nálada. Robím časo merača a rozhodcu pri súboji Miša s Rišom v sudoku. Samozrejme som objektívny začo ma Rišo častuje častými buchnátmi a nepekným častovaním expresívnymi výrazmi. Nepáči sa mu ani keď mu v rýchlom slede za sebou nahlas hovorím rozmanité čísla. Neviem prečo. Padá lahva za lahvou...pár kúskov čokolády...driemem...kupé sa napĺňa. V BA sa lúčime, každý sa teší na sprchu a posteľ. Každopádne expedícia a vydarila...ostávajú pekné spomienky a chuť opäť podniknúť spoločne niečo podobné...

P.S. To pivo s krycím názvom "mop a chlap" bolo pred či po tomto výlete?
Hehe...to bolo až potom...v Pizza grille... s Prifukou...pamätám sa nato preto že mi živo utkvela v pamäti Rišova dokaličená päta, ktorú v krčme s chuťou otŕčal.