Hnilecká cyklomagistrála

(cyklovýlet, 15. august 2007)

Na tento deň sme si naplánovali celkom jednoduchú cyklotúru popri riečke Hnilec. Prvá časť bola zhodná s Hnileckou cyklomagistrálou, cestu späť sme chceli absolvovať po červenej turistickej značke.
Na začiatok sme si dopriali stúpanie po asfalke na bod zvaný ktovie prečo Pod Čižmou, odtiaľ sme klesli po poľnej ceste k Dobšinskej Maši. Tu sme sa napojili na magistrálu a prešli sme asi cez 10 dediniek, ktoré vo svojom názve obsahovali Mlynky (Prostredný Hámor, Mlynky, Rakovec, atď.). Po odjazdení asi 5km začal mať Milan problémy s pedálom - nemohol ním točiť. Zistili sme, že keď ho odtočí na druhú stranu (proti smeru pohybu), tak opäť funguje, žiaľ len na chvíľu, kým znova nezadrhne. Ak si dobre spomínam, tak v Prostrednom Hámore sa situácia zopakovala. Odstavili sme bajky na parkovisku a snažili sme sa problém odstrániť. Anglicko-slovenská dvojica, ktorá tam stála so svojim karavanom, nám ponúkla pomoc. Požičali sme si nejaké náradie, rozmontovali pedál a snažili sa ho opraviť. Keď sme mysleli, že to už bude OK, pokračovali sme ďalej. Po chvíli ale Milanov bajk opäť štrajkoval, tak sa Milan rozhodol, že nemá cenu pokračovať a že pôjde vlakom späť do Stratenej.
Milan bol schopný sa s nami ešte previezť do Hnilca, táto časť cesty bola ale dosť náročná, pretože bola značne zarastená trávou a museli sme čeliť rôznym nástrahám, či to boli bodliaky útočiace zboku, výmoly nenápadne číhajúce zospodu, prípadne strašlivé Axelove výkriky a psí brechot prichádzajúce vzduchom.
Dominantou Hnilca je kostol týčiaci sa na kopci pri cintoríne, ktorý je vidieť zo širokého okolia. Zastavili sme sa v krčme, chceli sme si dať kofolku, ktorú žiaľ nemali, tak sme si dopriali pivko. Odtiaľ sme už pokračovali len traja, Milan pomaličky šiel na stanicu počkať na vlak.
Z Hnilca sme pôvodne plánovali pokračovať ešte zopár kilákov po magistrále, kvôli časovému sklzu sme sa však vydali po asfaltke smerujúcej k sedlu Súľová. Stúpanie bolo dosť náročné, s viacerými serpentínami. Ja som šiel konštantným tempom 12km/h, Axel s Miguelom sa vliekli kdesi za mnou. Na vrchole som ich musel asi štvrť hodiny čakať, čo mi ale kvôli únave príliš nevadilo.
Zo sedla sme mali pokračovať po červenej turistickej značke na vrch Smrečinka, značku sme ale hneď na začiatku stratili, tak sme sa orientovali podľa slnka a mapy, a snažili sme sa tak dostať na Smrečinku. Objavili sme žltú značku, ktorá sa mala po čase križovať s červenou, istý úsek žltej značky bol ale podľa nápisov na stromoch neprístupný, nemali sme však na výber, tak sme týmito miestami rýchlo prešli. Po ceste nás potešila ešte studnička, ktorá bola osadená len nejaké dva roky dozadu.
Konečne sme sa dostali na červenú značku, tento úsek bol veľmi príjemný, zjazd sa striedal s rovinatým terénom, s peknými výhľadmi na okolité hory. Na križovatke, z ktorej vychádzalo asi päť ciest sme značku ale opäť stratili, tak sme sa vydali po jednej z ciest. Stretli sme tam miestneho pastiera kráv, ktorého som sa pýtal na cestu. Vedel som, že červená značka má ísť smerom na obec Rakovec, ktorou sme prechádzali opačným smerom, tak som sa pýtal na cestu, pomáhajúc si mapou. On nám iba potvrdil, že ideme správne, že tou cestou sa dostaneme do Rakovca. Ešte nás upozornil, že po ceste sa práve presúvajú kravy, nech si dáme pozor.
Vyšli sme v Rakovci, samozrejme sme neboli na červenej, Axel na dôvažok dostal osmičku na zadnom kolese. Keďže už bolo šero, vydali sme sa späť po cyklomagistrále. Šliapali sme do pedálov zo všetkých síl, po necelej hodine sme sa v úplnej tme konečne dotrepali naspäť na chatu.