Sunlight tour Hlohovec-Čerenec-Mlýnky-Rudava-BA

(11. - 14. júl 2009)

View Larger Map

Deň 1/4
Naša púť začala v Hlohovci na zastávke SAD/ŽSR o pol švrtej poobede. Kým ja som pricestoval vlakom do Leopoldova. PJ mal v krutú rannú hodinu povinnosti na Piešťanskom trhovisku, kde predávali nadbytky úrody ovocia, hlavne marhúľ. Máme pred sebou smelo odhadnutú trasu, bez zbytočných rečí a poslancov vyrážame. Asfaltka je našťastie menej frekventovaná, dediny pôsobia pekne, sem-tam sa pobavíme nad miestnymi oznamami a milými kresbami detí z materských škôl. Netrvalo dlho a sme na Sĺňave. PJ spravil menšiu inšpekciu autokempu, kde však žiaden bufet nenašiel. Stojíme až v Piešťanoch v bufete v tvare lode. Po pauze musím ešte dokúpiť poživeň. Zamierime aj na vyľudnené trhovisko, kde ráno PJ hrdo predával ony prebytky a hor sa na Vrbové.



Z hlúčikov nedbalo oblečenej mládeže a neskôr aj z doliehajúcich zvukov sme pochopili, že sa tu koná festival Vrbovské vetry. To nás už ale viac zaujímala zmrzlina, ktorej sme si dopriali v spomienke na stredoškolské posedenia v Ružinove.



Vydávame sa smer Autocamp Čerenec. Nachádzame jazero, rybárov, žiadna stopa po nejakom oficiálnom vstupe. Po menšej porade sa vydávame hľadať miesto pre stan. Nachádzame ho až na opačnom konci jazera, teda jeho začiatku. Delíme si práce - ja staviam stan, PJ zháňa drevo, ja zakladám oheň, PJ ide po pivo. Tým máme všetky "chores" za sebou a čakajú nás už iba príjemné veci - opekanie za doliehajúcich skladieb takých hudobných skvostov ako "Analýza dokázala hovno" od Slobodnej Európy alebo Zóny A. To sme nevedeli s istotou určiť, za čo sa autorovi tohto a iných hymnusov s nejedným skrytým posolstvom ospravedlňujeme. Po dopití piva, prebratí tém od jeho teploty po novú Javu zaliezame do stanu. Chvíľu pozorujeme mesiac odrážajúci sa od hladiny a za neutíchajúcej aktivity vystupujúcich skupín na festivale Vrbovské vetry usíname, len občas sa budiac kvôli chladu.

Deň 2/4
Kým PJ si riešil iné veci, stihol som usušiť a zbaliť stan i seba. Prechádzame cez Prašník, kde sme kedysi v trojici s Axelom strávili pár dní na chate. PJ odhadzuje plechovky z včerajšieho piva, kým ja svoje - čoby ekologicky silnejšie cítiaci jedinec - trepem až do Myjavy. Asfaltky, ktorými prechádzame, sú autami navštevované veľmi riedko a i počasie praje vychutnávaniu letného pokoja tohto kraja. Dlhšiu pauzu dávame až v Krajnom, a to hneď dve. Najprv v prístrešku vybudovanom s pomocou EÚ, akých je na myjavských kopaniciach vidno dosť. A potom v STOP reštaurácii, kde sa ozviežime čapovanou Vineou. V kraji, ktorým ďalej prechádzame, panuje pokoj. Kochám sa chalupami, zvlnenou slnečnou krajinou a sadmi, čím mi PJ miestami dosť uniká. Po prekonaní tiahleho stúpania a užití si zjazdu prichádzame do starej známej krásavici na Myjave. V Myjave stojíme najprv v Lidli, kde PJ dokupuje hlavne chlieb, nakoľko pri včerajších lukulských hodoch sa trochu viac rozšupol. Ja zas registrujem, že Lidl má nejaké nové low-end pivo s neznámymi tepšami - v BA ho budem musieť ísť pozhánať. Nakoľko sme pri ťažení celým mestom nenašli žiadnu bike-friendly reštiku, na obed sa zastavíme aj v Bille. Takúto tvár majú naše cyklovýlety - namiesto po pamiatkach chodíme po supermarketoch.

Pokračujeme do Vrboviec. Osviežujeme sa kofolou a pivom v najškaredšom hostinci, aký som kedy videl. Vnútri bol len PJ, ale interiér vraj tiež vyhrával hustotou dymu. Dokonalý dojem okrem nevoľnosťou znečisťenej lavičky, na ktorej sme sedeli (jediná vonku), dotvoril aj do pol pása nahý tučný štyridsiatnik s blbými rečami ale vysokým sebavedomím. Ešteže sa nám neprihovoril. Každá pauza raz skončí a koniec tejto bol pomerne náročný. Zvolili sme výstup s opustením asfaltky cez pole lemované zanedbaným ovocným sadom. Slnko pražilo najsamviac, v očakávaní psychickej záťaže vyberám hudobný prehrávač a rezký Stormwarrior mi dodal nových síl. PJ to šťastie nemal. V jeho výbave, kde nechýbali také prepotrebnosti ako fastum gel, krém na ruky, krém proti vráskam, pomáda, dáždnik, pilník na nechty - jednoducho plno balzamov na telo, nemyslel na balzam na psychiku, ktorý mám overený aj z rôznych pretekov. Našťastie sa to obišlo iba s frflaním a dobojovali sme to až nahor stúpania končiaceho pod vykrývačom. Tam sme sa napojili na asfaltku, ktorou sme to mohli prejsť s menším reptaním, ale čo už.



Prechádzame ďalej poslednými polokopanicami a terén sa pomaly mení na lesný. Sme na hraniciach s ČR i lesnou oborou Radějov. Po chvíli tlačenia nás prekvapil dlhočizný zjazd. A ako to v zjade býva, človek si užíva, nehľadí na značky. Zrazu sme sa len ocitli uprostred poutě. Kolotoče, plno ľudí, áut a priehrada. Po menšom prieskume zisťujeme kde vlastne sme - rekreačný areál Lučina patriaci k Tvarožnej lhote. Vedľa hrala štvorica mladých Čechov kenta, ktorého majstrom je práve PJ. K rybníku Mlynky, ktorý sme si stanovili za dnešný cieľ sme prešli ešte cez náučný chodník. Medzi drevenými sochami medveďa, krokodíla a hada vynikala skulptúra Viláka skalného ukrytého v lesnej nore. PJ sa ponáhľal a prepásol ho, čo sa mu na tomto výlete podarilo viackrát (-:

Poslednýkrát opúšťame asfaltku a cez kopec sa terigáme do spomínaných Mlynkov. Tlačíme až po rozľahlú lúku pozývajúcu na nocovanie, ale volíme strmý zjazd. Prechádzame okolo destkého tábora, kde mali práve čosi ako ukážku zásahu proti páchateľovi v aute, poňatú však humorne. Nad areálom prelietaval rogalista s tým veľkým ventilátorom - názov tohto športu neviem. Prichádzame k jazeru a hľadáme miesto na stanovanie. Rýchlo vylučujeme núkajúce sa možnosti (o.i. i prestanovanie na terase t.č. opustených chatiek). Obchádzame teda jazero až - opäť na jeho opačnom konci - nachádzame vhodné miesto. Vidno na ňom síce znaky obývanosti i nedávneho stanovania, ktoré ja osobne radšej nevidím, ale inak je ideálne. PJ konečne plní jednu z vecí, ktorou sa večne plano vyhrážal - a to že sa okúpe v jazere. Ponoril sa teda do vody s intenzívnym hnedastým povlakom. Nasledoval už len večerný rituál - opekanie, pivo - tentoraz nie z plechoviek ale z plastovej fľaše od koly vyfasovanej v bufete, v ktorej bola predtým tekutina s názvom končiacim na -lka alebo -lko. Asi je dobre, že sme to nerozlúštili. Znovu o polnoci sa poberáme do stanu, tentoraz bez nepríjemného budenia zimou.



Deň 3/4
Po neskorom vstávaní a dlhočiznom balení naberáme smer Zlatnícka dolina. Krátke stúpanie nás vypľulo na asfaltke. Tej sme sa držali s výnimkou, kedy nás značka zviedla smerom dole aby sa po 100 metroch oblúkom znovu vrátila na tú istú asfaltku. Šikovné značenie - potom sme už naň kašľali. Chvíľu sme ešte posedeli na lúke s výhľadom a potom sme sa unášať až dolu.



V Kolibe práve otvárali, na mojej strane padli halušky, PJ zatiaľ otáľal a zvolil len bažantí vývar. Nablízku bolo príjemné kúpalisko, minimum ľudí, ale odolali sme. Pokračujeme do Skalice. Mesto je z tých krajších, má viacero pekných ulíc so starými nízkymi domami. V potravinách nakupujeme hlavne vodu a potom stojíme na obed v malej krčme s neuveriteľne vyhriatym dvorom. Rezané pivo zmierňuje utrpenie, kým čakáme na prípravu PJ-ovej pizze. V krčme končíme v čase najväčšieho tepla - okolo druhej - a vydávame sa smer Holíč. Po hlavnom cestnom ťahu veru nič moc. Holíč, na rozdiel od Skalice, zaujal len kúpaliskom, inak mesto nepôsobilo vôbec príjemne. Možno mimo hlavnej cesty je to lepšie. Nedlho za týmto mestom sa konečne napájame na moravskú cyklomagistrálu. Povrch bol horší než sme čakali, najprv tráva, ktorá sa neskôr mení na nekvalitný, štrkovitý, na kolesá sa lepiaci, asfalt. No jo, predstava petržalskej hrádze bola nemiestna. To čo nás čakalo, bolo čisté utrpenie. Strašne páliace Slnko (bez opaľovacieho krému, v mojom prípade 30ky, by to bola samovražda), monotónna trasa bez konca, žiaden tieň. (Ešte teraz keď to píšem sa musím odbehnúť napiť. Mmt pls. Ok som späť, poriešil som to marhuľami.) Takže v takýchto podmienkach sme sa doplížili k jazeru Adamov pri Gbeloch. Už cestou k bufetu (najlacnešiemu na našej púti - tvrdé za dvacku, ale to sme samozrejme nevyužili) na nás jazero žmurkalo všetkými vlnkami. Po občerstvení sme už "volaniu mora" nevzdorovali. Minimum ľudí, čistá voda a čľapkanie sa. V mojom prípade po asi troch rokoch, ale na základe tejto skúsenosti pôjdem čoskoro zas. Teda, už v bezpečí na brehu som vo vode videl statného hada lezúceho po hladine, takže možno to ešte prehodnotím.



Chtiac-nechtiac sme ale museli späť na otupnú hrádzu. Našťastie, takto povzbudeným nám to šlo o niečo ľahšie.



Cestou zisťujeme, že na hrádzi sa vôbec nedá zastaviť kvôli beštiálnej koncentrácii komárov (to sme ešte netušili, že je to len súčasný stav kvôli nedávnym povodniam a v BA už začali s postrekmi). Cez Malé Leváre (strašne škaredá dedina) s pomocou miestnych nachádzame dnešný cieľ - Rudavu. Prehliadame si miestny autokemp a za 3€/osobu ostávame. Areál by som charakterizoval ako čiastočne nový (sprchy, wc, detské ihrisko, prístrešok na grilovanie, vrátnica) a čiastočne schátralý (staré bungalovy, zrúcaniny budov neznámeho účelu). Okrem nás tu bolo tak to 10 ďalších hostí, hádam budú mať lepšiu tržbu počas blížiaceho sa festivalu Summerbeach Rudava. Bajky sme si odložili v chatke u ochotného "zřízence" a po využití hygienických zariadení, postavení stanu a posilnení sa večerou a repelentom vydávame sa na pivko do neďalekého baru.

Deň 4/4
Ranná klasika, kým ja som vysušil a zbalil stan i seba, PJ ledva zvládol svoje obriadenie :-P V Gajaroch dopĺňame zásoby vody a putujeme ďalšími dedinami. Tento kraj je v skutku ničím neatraktívny. Je tu záhorský kanál, ktorý by som si na člne prešiel, ale dediny pôsobia chudobne a nudne, cestu skrášľujú rozvaliny domov a poľnohospodárskych budov i malé vojenské bunkre, ktorých je v oblasti pri Morave nespočet. Kofolu dávame až v bufete na štadióne.



Na hrádzi sa stále zastaviť kvôli komárom nedá a akákoľvek rýchlosť pod 12km/h znamená povoliť im pristávanie na nekrytých častiach tela. Kdesi cestou stretávame nemeckého turistu, ktorému dávame krycie meno Günther. Za bicyklom vlečie 26kg vážiaci vozík. Cestuje od Neusiedler See, kde dovolenkuje jeho manželka, ale inak je zo St. Poltenu (na tie trafené nemecké názvy treba doplniť dvojbodky, ale odmietam). V zmiešanine angličtiny a nemčiny chvíľami komunikujeme, no hlavne rýchlo šľapeme do pedálov, nakoľko cestovania už máme dosť a chceme byť čo najskôr doma. Poslednýkrát s Güntherom odpočívame pri Devínskom jazere, potom sa ešte míňame pod Devínom (časť cesty je ešte zaliata bahnom). Tam dávame posledné občerstvenie výletu, s deťmi vymením v rámci ich výmennej hry vreckovky za samolepku a po starej známej bratislavskej hrádzi prichádzam konečne domov, do tieňa odkiaľ si dávam záväzok že na Slnko nevyleziem aspoň do konca týždňa :)

Druhý výlet roku 2009 nesie právom prívlastok slnečný. Za 4 dni sme prešli asi 280 kilometrov a hádam prvýkrát sme splnili celý plán cesty. Pravda, trasa bola prevýšením a terénom nenáročná a ani počasie nám nepripravilo zvyčajné prekážky. Tento výlet bol hlavne o oddychu, hoci v závere nám teplo a monotónna trasa uberali hlavne z psychických síl. Termín ďalšieho výletu sme predbežne stanovili o tri týždne. Pozrieť by sme sa chceli do Štiavnických vrchov.


Epilogue by PJ:
Čo sa týka epickej aj lyrickej stránky s reportom súhlasím, takže k priebehu nebudem nič dopĺňať. Za zmienku už stojí snáď len to, že trasa výletu bola tentokráte určená veľmi vágne (prejsť z Hlohovca cez Piešťany, Myjavu a moravskú cyklomagistrálu do BA), a asi aj preto sa nám ju podarilo splniť. Možno práve takáto laxná príprava je správnym spôsobom, ako sa vyhnúť následnému sklamaniu z nedodržania stanovených cieľov ;-)