(7. - 11. máj 2014)
Streda
Predĺženo-víkendová hrebeňovka Malej Fatry ako začala tak i skončila dažďom - našťastie len počas cesty autom. V stredu večer po práci sa narýchlo balím a pripíjam sa k skupinke PJ a Mirka+Andrej. Peší výlet bol plánovaný bez stanov, len so spacákom a ubytovaním po penziónoch a horských chatách. Keďže som sa pridal na poslednú chvíľu a všetky rezervácie boli na tri osoby, jarmo neistého nocľažiska sa so mnou nieslo počas celého prechodu. Nočný príchod do Strečna a ubytovanie v inak prázdnom penzióne Irenka na brehu Váhu ešte skončilo len na neskoršie pomery luxusnou prístelkou. K večeru patrilo pivo a chrumky v taktiež prázdnej reštauračnej časti penziónu.
Štvrtok
Ráno sme začali ľahkým výbehom na nádvorie hradu Strečno a dumaním nad fungovaním miestnej kompy, ktorá prepravuje turistov i autá bez akéhokoľvek pohonu, len vďaka prúdu rieky a to obojsmerne. Potom nás už čakal výstup po červenej značke na hrebeň Malej Fatry. Cestou stojíme na menej známom, ale strmosťou impozantnom Starom hrade. Dokonca má zachovanú aj jednu celú klenbovú miestnosť.
Na Chatu pod Suchým prichádzame asi tesne po obede a po vyžobraní prístelky trávime poobede pri jedle a pive. Aby sme nemali pocit, že len zaháľame, podujali sme sa aspoň na menší výlet po žltej značke naľahko do sedla Brestov s návratom po zelenej. Na večer sme si obsadili stôl v reštaurácii a venovali sa hre Človeče, potom pokusu o akýsi variant monopoly, ktorý zlyhal pre chýbajúci návod s pravidlami, a napokon Scrabble. Potom nás už čakal prvý z dvoch luxusných nocľahov. Aby nás nepostretlo hneď to najhoršie, tak teraz v miestnosti len s 15 ľudmi a jedným psom. Poschodová posteľ vŕzgala, ľudia chrápali a zaspať bolo umenie.
Piatok
Ráno je teplota len tesne nad nulou ale úvodný výstup na Suchý nás aspoň trochu rozohrial.
No ďalej na hrebeni bolo veterno a podľa toho, na ktorej strane hrebeňa sme práve prechádzali a či práve svietilo Slnko bolo človeku chvíľu zima, chvíľu teplo. Hrebeňom tejto Fatry sme putovali už v roku 2005 (týždeň v kempe v Trusalovej) a snažili sme sa pospomínať si, ktorú časť prechádzame znovu a ktorú len prvý krát. (Po neskoršej konzultácii s itinerárom dávneho výletu to bola časť od Suchého po Chatu pod Chlebom.)
Z kopcov, ktorými prechádzame, som si pamätal akurát pekelník a trochu Veľký Kríváň. Na ten sa vystupuje po asi 10 minútovej slepej odbočke z hrebeňovky. Napriek tam panujúcej úplnej hmle sme naň vystúpili a odmenili sa kalíškom Becherovky, ktorú vláčil PJ. Po krátkom šantení v snehových poliach nás už čakal len zostup ku spomínanej Chate pod Chlebom.
Keďže na Chleb premáva lanovka, bolo tu viac ľudí ako by bolo milé. Značná časť z nich turistov pripomínala len kusmi odevu.
Ubytovanie na chate sa aj pre mňa podarilo zohnať, v niečom čo nazývali kója. Šli sme sa teda pozrieť na povalu a to čo sme videli.... Miestnosť v podkroví, v najvyššom bude som sa dotýkal hlavou stropu, v najnižšom by sa hlavou stropu dotýkal aj priemerný hlodavec. Žiadne okná, len matrace na zemi a kóje pre celkovo asi 30 plánovaných ľudí a neobmedzený počet neplánovaných. Veď platiacich ľudí sa všade veľa zmestí. A to stál nocľah 8 € na osobu, bez ohľadu na to, či sa tiesnia v priestore pre troch ľudí štyria alebo hoc aj desiati.
Pred tým, než sme si šli tento komfort vychutnať naplno, nás čakal pokus o výlet na Mojžišove pramene, ktorý ale skončil kvôli lenivosti celej výpravy kdesi na štvrťceste, a potom večer pri spoločenských hrách. Opäť dominovalo človeče a k tomu pustený zápas z hokejových MS Slovensko:Česko ozvláštnený aj prítomnosťou mnohých Čechov na chate. Pokus o spánok bol pre viacerých z nás niekoľko hodín márny. Až príchod búrky neskôr v noci sprevádzaný vetrom a príjemných ochladením tejto trestaneckej vyhne dáva aký taký priestor na spánok.
Sobota
Prebudili sme sa do slnečného aj keď chladného rána.
Po nočnej búrke je terén blatistý a výstup na sedlo za Chlebom, ktorý sme týmto obišli, získava na zaujímavosti. Hore fúka rovnako ako včera a kým na záveternej strane je príjemne, exponovaná strana je neprívetivo mrazivá.
Pri zostupe na Poludňový grúň sa mi podarí vyváľať sa v blate. Koleno sa mi pri páde dostalo pod zvyšok padajúceho mňa, ale vydržalo.
Padá rozhodnutie neísť už dole, ale vyliezť ešte na Stoh, ktorý sa impozantne týči smerom na východ.
Dole je teplo a blato, hore vietor a mráz ale postupne sa dostávam do formy a cestou k vrcholu zrýchľujem. Teleskopické palice v tomto teréne sú výraznou pomocou. Ľaháme si do závetria pod kosodrevinu a nasleduje najpríjemnejšia časť výletov - obed a leňošenie občas sa schovávajúcom slnku.
Cesta na Veľký Rozsutec je kvôli ochrane prírody uzavretá no mnoho ľudí zákaz porušuje.
My nie, preto pokračujeme zostupom do sedla Medziholie. S PJ-m dostávame rozumný nápad spestriť si cestu pretekmi v najblativejšom úseku. Túto nepochybne chvályhodnú myšlienku však predčasne ukončila rozhodcovská jury pozostávajúca z nás dvoch a to po tom, čo sa PJ-ovi podaril exportný šmyk a pád chrbtom napred. Po zostupe nás čaká cesta po modrej cez Jánošikové diery, kde som bol v posledných rokoch minimálne dva krát. Ale rebríky sú vždy zaujímavé.
Oproti minulosti sa na lúke uprostred cesty dalo vychutnať čapované pivo. Z časti Biely Potok prechádzame pešo priamo do Terchovej a autobusom do Varína. Tam v krčme, kam sa pomalý zbieha miestna mládež na hokej proti tuším Kanade, dáme pivo a potom nás čakajú posledné dva kilometre na druhú stranu rieky do Strečna a dobre známej izby číslo 6 v penzióne Irenka. Pozeráme záver hokeja a pri obvyklom pivno-chrumkovom menu uzatvárame turistickú časť výletu.
Nedeľa
Posledný deň a žiaden veľký program. Ľahký výstup na mohylu francúzskym obetiam v druhej svetovej vojne, potom presun kompou aj s autom na druhý breh a za začínajúceho lejaku cesta domov do BA.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára