Gamarjoba Gruzínsko - 2. časť - z horského Svaneti k prímorskému Ureki

(3. - 17. júl 2015)

Deň 6 (8.7.)

Ráno nám Geňa ponúka sladké víno, ktoré ale potrebuje najmä on, keďže blahodárne pôsobí proti opici. Pripojí aj prípitok na gruzínsko-slovenské priateľstvo a zaželá šťastnú cestu. Nabalí nám aj vynikajúci domáci chlieb a syr a my máme konečne pozitívnu skúsenosť s gruzínskou pohostinnosťou :) Ráno svieti slnko a prvýkrát vidíme zasnežené kaukazské hory.

Asi 5km od Tsany narazíme na železitý prameň, kde sa osviežujeme.

Odtiaľ už cesta stúpa prudšie, zhoršuje sa počasie, hrmí a začína pršať. Krajina miestami pripomína scény z Pána Prsteňov. Na Zagaro Pass prichádzame v daždi. Schovávame sa v búdke pri ruskej pohraničnej stanici s tým, že tu možno aj prenocujeme. Počasie sa veľmi rýchlo mení - chvíľu je slnečno, chvíľu hmla alebo prší. Vidíme, ako sa k nám blíži pohraničník, a je teda celkom možné, že sa naše pokojné chvíle v búde skončili. Nevadí mu však, že sa tu schovávame, len sa nesmieme dotýkať čiernej škatule, ktorá vyzerá ako server. Zrejme slúži na meteorologické merania.

Keď sa ukázalo slnko, tak sa na Zagaro aj opaľujeme. Vyzerá, že počasie sa už nebude zhoršovať, tak o 6 večer pokračujeme. Stále svieti slnko na kopce, ale cesta je už miestami v tieni, takže je chladno. Nie je tu ale žiadne rovné miesto na stan, jedine ak tesne pri ceste. Vždy radi stanujeme aspoň trochu v zákryte. Pri spomienke na to, ako v predošlú noc išlo po tejto ceste auto z Tsany s podguráženým vodičom, sa javí stanovanie hneď vedľa cesty ešte nebezpečnejšie.
Naľavo pri rieke vidíme údolie, je ale hlboko pod cestou. Nakoniec nachádzme miesto presne pre náš stan, varíme vifon a večeriame korbáčiky s chlebom.

Deň 7 (9.7.)

Ráno pri balení stanu nás prekvapia kravy, rýchlo nakladáme batožinu na bajky. Ja si chcem urobiť unikátnu fotku z tohto blízkeho stretnutia, z čoho však Miguel nie je veľmi nadšený a vraví, že som sa mal radšej starať o naše veci. Pravdupovediac, situáciu som trocha podcenil a tiež mi nie je všetko jedno, keď sa k nám až príliš na tesno priblížili poltonové hovädá.

Raňajkujeme opodiaľ na skale, už klasicky rybičky s chlebom. Za chvíľu prichádzame do Uschguli. Zastavujeme sa v reštike s parádnym výhľadom na najvyšší vrch Gruzínska (Šchara) a obrannú vežu. Inak po celom Uschguli je rozosiatych veľa takýchto vežičiek. Niekde som sa dočítal, že Uschguli je najvyššie položená dedina v Európe.

Dnešným cieľom je mesto Mestia. Pokračujeme po poľnej ceste, ktorá sa vlní hore-dole. V jednej dedine sme mali menší incident, keď po Miguelovi na bicykli hodili nejaké deti prázdnu pivovú fľašu. Prešli sme ale túto udalosť iba s nepochopením :) Nasleduje dlhé úmorné stúpanie na priesmyk pred Mestiou, ktoré absolvujeme práve v najväčšom úpeku. Z priesmyku sa dá pokračovať vedľajšími cestami ku kostolom. Na vrchole začína betónová cesta a my konečne klesáme serpentínami dole.

Na jednom mieste tečie rieka cez cestu. Hladina je plytká, ale prúd je dosť silný. Ja prechádzam na bajku, ale voda mi špliecha až po kolená a mám mokré boty. Miguel teda radšej obúva barefooty a brodí rieku naboso.

V Mestii hľadáme ubytko. V prvom guest house najskôr nikoho nevidíme, potom nám pani odporučí, nech radšej ideme preč. Je to Ruska, asi sa s mužom hádajú, čo usudzujeme podľa toho, že naznačuje škrtenie. Nechceme sa zapájať do tejto rodinnej záležitosti a tak ideme ďalej. Skúšame ešte luxusný Svaneti hotel, kde majú izbu pre dvoch za 90GEL, čo je veľa peňazí. Nakoniec nájdeme ubytko za 30GEL pre obidvoch. Je to veľká izba vybavená normálnymi posteľami, s plávajúcou podlahou. WC a sprcha sú na chodbe. Konečne máme v Gruzínsku normálne ubytko :) Keď majiteľovi povieme, že sme prišli z Uschguli, tak nám na znak uznania ponúkne apfel vodku. Tento trik potom ešte viackrát zopakujeme, keď na otázky odkiaľ ideme odpovedáme slovami: "Svaneti, Uschguli" :)
Večeriame v penzióne Uschba, ktorého kuchyňu môžeme len odporučiť. Dávame si šašlik a gruzínske pirohy. Na spríjemnenie večera si chceme zakúpiť fľašu vína. Pýtame si červené suché, predavačka nám ale dá sladké, z ktorého ma potom v noci aj ráno bolí hlava. Tak ako sme nutne potrebovali kúpiť víno, tak sme akosi zabudli na kúpu pitnej vody. Voda z vodovodu sa neodporúča piť v Gruzínsku. My sme ale v noci už zúfalí, tak pijeme z vodovodu, čo nám spôsobí menšie žalúdočné problémy.
Mestia je mesto, kam zavíta dosť turistov. Dá sa tu nájsť bankomat, mnoho možností ubytovania a stravovania. Mesto poskytuje výhľad na zasnežené hory. Sú tu tiež obranné veže, ktoré sme už videli aj v Uschguli resp. po celom Svaneti, v Mestii sú to ale teraz už bašty na turistov.

Deň 8 (10.7.)

Na raňajky sa zastavíme v už odskúšanom penzióne Uschba. Ja si dávam Kubdari, čo je koláč plnený mäsom. Miguel volí Tashmujab, ktoré do angličtiny prekladajú ako boiled potatoes and cheese. Je to niečo ako zemiaková kaša so syrom.

Cez deň je horúco, cesta je striedavo betónová a asfaltová, prevažne klesavého charakteru, ale aj so zopár stúpaniami.
Máme aj ďalšiu vtipnú príhodu v magazíne. Chceli sme si kúpiť chlieb, ktorý ale nemali, tak kúpime len nejaké občerstvenie a jeme len samotný syr. Predavačka obchod po našej návšteve hneď zavrela, zrejme sme jej privodili dostatočný zárobok na tento deň ;)
Na obed sme sa zastavili v reštike pri kaňone, ktorá je postavená na pilieri neexistujúceho mostu. Kúsok odtiaľ je kamenná lavína. Cesta vedie popri rieke a zosuvy kameňov možno badať na viacerých miestach. Prechádzame aj niekoľko tunelov. Ponad rieku vedú labilné mosty, ktoré našťastie nemusíme použiť.

Priamo pri rieke na hlavnej ceste nenachádzame vhodné miesto na stan, tak odbočujeme a po asi 100 výškových metroch nájdeme pekné miesto. Fúka silný vietor a vidíme ako padá kmeň stromu, sme ale našťastie mimo miesta dopadu. Prekvapuje nás, že kým ideme spať, prejde okolo zopár áut, aj keď netušíme, kam sa tam trepú.

Deň 9 (11.7.)

Cesta sa oproti predošlému dňu príliš nemení. Opäť prechádzame cez niekoľko tunelov. Scenériu spestrujú úle popri ceste, pri niektorých predávajú med.

Zaujala nás tu aj veľká priehrada, ktorú sme si boli bližšie pozrieť.

Po prechode jednej dediny sa na nás zavesila policajná hliadka. Prenasledujú nás a pri prechode z jedného okresu do druhého si nás policajti preberajú. Je to celkom zvláštne, hlavne keď nevieme, prečo nás takto sprevádzajú. Doposiaľ sme sa v Gruzínsku cítili bezpečne, takže nepociťujeme potrebu takejto zvýšenej pozornosti. Zrejme to ale súvisí s tým, že sme kúsok od hraníc s Abcházskom, čo je jedna z dvoch (spolu s Južným Osetskom) autonómnych oblastí Gruzínska. Suverenita Abcházska je dodnes nevyjasnená, uznáva ju prevažne Rusko a zopár dalších autonómnych oblastí. Spojené štáty, krajiny Európskej únie ako aj samotné Gruzínsko považujú Abcházsko za gruzínsku autonómnu republiku. Turistom sa neodporúča do tejto oblasti cestovať.
Počasie nám počas dňa nepraje. Viackrát zastavujeme, pretože začína mrholiť. Zastihol nás však poriadny lejak a my sa nemáme kde schovať. Zastavujeme pod stromami, tie ale moc vody nezadržia. V najväčšom daždi pokračujeme a ukrývame sa v opustenej škole. Striedavo popŕcha, leje, ale aj svieti slnko. Máme mokré veci, tak sa rozhodneme tu prenocovať. V jednej miestnosti sušíme veci a rozkladáme stan. Zberáme dažďovú vodu na varenie. V ďalšej miestnosti rozkladáme oheň a varíme si vifonku a čaj. Energiu dopĺňame sušeným mäsom. Stmieva sa, ideme spať.

Deň 10 (12.7.)

Ráno vyrážame skoro, už o 8. V dedine v magazíne nakúpime potraviny - ryby, polievky, koláčiky a vodu. Ide sa super, udržujeme priemernú rýchlosť 25-30kmh. Po 20km sme v meste Zugdidi. Stretávame tu cykloturistov, ktorí stanovali priamo v meste. Prehodíme zopár slov, ale oni majú namierené tam, odkiaľ my prichádzame, teda do Mestie. V Zugdidi je veľké námestie a široké ulice. Chceli sme ísť do informačného centra, to je ale ako obvykle zatvorené.

Pokračujeme smerom na Khobi. V dedine pred Khobi obedujeme šunku, chlieb a pivo. Znova začína pršať a zas sa pri nás pristavia policajti. Na striedačku šlapeme a skrývame sa pred dažďom, policajti sú nám stále v pätách. Ďalšia hliadka nám ponúkne odvoz. Nakladáme teda bajky a vezieme sa policajným autom až k prístavnému mestu Poti. Idú dosť rýchlo, pred Poti je rozbitá cesta, samá jama. Kupodivu to ale naše bajky prežili. Vysádzajú nás pred Poti. Mohli by sme si myslieť, že tento odvoz bol prejavom gruzínskej pohostinnosti. Myslím si ale, že sa nás chceli policajti čím skôr zbaviť, tak nás naložili do auta a odviezli na hranicu svojho rajónu.

Tam, kde nás jedna hliadka vysadila, už samozrejme čakali ďalší policajti. Títo boli celkom milí, ochotne nám ukázali cestu do Batumi a nechali nás na pokoji. Ideme si ešte pozrieť centrum Poti, ktorému dominuje veľký park, trh a kostol so zlatou strechou.
Kúsok za Poti je reštika. Dávame si klasiku, khachapuri a šašlik, k tomu pivá a dobíjame si aj telefóny. Pri vedlajšom stole sedia traja Gruzínci. Pekne trojhlasne spievajú a spočiatku sa javia byť aj celkom milí. Jeden však začne mať blbé reči typu: "Man plus man, not OK. Woman plus woman, not OK. " Zrejme naozaj nie je vhodné pohybovať sa v Gruzínsku v tesných cyklodresoch a pestrých farbách, reštiku radšej rýchlo opúšťame.

Sme už pri mori a ideme sa pozrieť na pláž. Zahráme si futbal s miestnym Gruzíncom, čo znamená kopanie do lopty, aby sme zostrelili fľašu stojacu na kameni. More je tu ale špinavé, pretože sa do neho vlieva rieka, na pláži je veľa odpadkov.

Pokračujeme do Ureki, ktoré je známe svojim magnetickým pieskom. Cestou sa ešte pripravujeme na večer a kupujeme víno. V Ureki na železničnej stanici je síce informačné centrum, ale je samozrejme zatvorené. Križujeme železnicu, prichádzame až na promenádu pri mori. Chceme rozložiť stan na pláži, tu je ale veľa ľudí. Ďalej nachádzame stanový tábor, miesto vhodné pre nás. Konečne sa kúpeme v mori. Fúka vietor, vďaka čomu sú veľké vlny. Voda je super, piesok tmavý, takmer čierny. Pozorujeme západ slnka, pijeme víno, dve, tri...