Deň prvý
8:30 vyrážame z centra. Cesta prebieha nerušene až po Jednotu pod Peknou cestou, kde dopĺňam zásoby. Na Dolnom červenom kríži sme zaregistrovali novopostavenú repliku pôvodného kríža, ktorý len nedávno dokonal. Prvá väčšia pauza na Bielom kríži, dávame kofolku z neuveriteľne škaredej bufetárni menom Včelín, ktorej maskotom lákajúcim smädných pútnikov bola nemenej poľutovaniahodná osovčela. PJ ju vypapparazzoval priamo pri tomto ohavnom čine. Osviežení pokračujeme v ceste, hoci s prvým zídením z cesty, ktoré predviedol posilnený Piťuke. V podstate plynulý priebeh prerušila zástavka na Somárovi (a malinovočernicová aj pred ním), ktorú som inicioval s cieľom skonzumovania prvej paštéky. Počas toho, ako PJ fotil zábery okolia som bojoval s vetrom neúnavne váľajúcim moju poživeň po zemi. Pezinská baba nás pohostila kofolou, myšlienky na kapustnicu boli zahnané skromným jedálnym lístkom ponúkajúcim párky, ktoré mal PJ čírou náhodou aj na raňajky. Nasledoval prvý úsek, ktorý mal byť predzvesťou nášho ďalšieho trápenia - dosiaľ nepoznané stúpanie na sedlo Javorina. Ozvláštnené bolo hromžením na motorizovaných "turistov" a tajomnými vojenskými objektmi. Úsek od sedla po Čermák som išiel v krátkom čase už druhý krát, preto som nešetril hrôzostrašnými opismi strmých stúpaní a ešte strmších zjazdov. No PJ sa nie a nie zľaknúť, vďaka čomu bola aj Skalnatá úspešne zdolaná. Padli nejaké keksíky, jabĺčko, PJ ukojil seba i fotoaparát početnými zábermi. Po zostupe k Modranskej babe sme doplnili fľaše do plna, takže 4 litre z mojej batožiny bola len voda. Ďalší úsek bol pokrytý kamenivom, ktoré patrí na železnicu a nie turistickú značku, čo som mu aj patrične vysvetľoval. Chvíľu sa cesta niesla v pokojnom tempe pozdĺž oplotenia zvernice, keď sme dorazili na skaly s pekným výhľadom na kameňolom. Tzv. Taricové skaly nám ale vzápätí vysvetlili pôvod spojenia "kameň úrazu". Načo písať o vynaloženej námahe, na tú nezabudneme. Postačí spomenúť PJ-ove rozbité okuliare, ktoré dokonali keď si ustlal na skalách a prikryl sa bicyklom. Sumár: TOTO NIE JE CESTA PRE NALOŽENÝ BAJK.
Až po Skalku, kde sme červenú značku opustili, nás prekvapil už len hustý porast, striedavo zložený z malinčia, žihľavy a dokonca aj desaťmetrových lián. Chvíľu sme uvažovali, či stan nezložiť už tu, bolo po 20-tej hodine. Namiesto toho sme sa zahryzli do posledného úseku - bežkárskej trate do Sklenej huty. Cesta to je pekná, bez veľkých výškových rozdielov, no únava, zapadajúce slnko a do toho otrasy bicykla spôsobené nepodareným kameňom alebo kusom dreva
rezultovali do mojich občasných výbuchov hnevu. Úsek sa mi jednoducho zdal pridlhý na pár centimetrov na mape. Príchod na rázcestie, o ktorom sme tušili, že je cieľom našej cesty (áno, viem, cesta je cieľ, ale cieľ je v niektorých prípadoch tiež cieľ :-)) ma nabádal ihneď postaviť stan. PJ mal na vec iný názor, šiel ešte pozrieť pár stoviek metrov po žltej cyklotrase, zatiaľ čo ja som čakal na mieste a pozeral do mapy. PJ sa vrátil so zvesťou o lúke, kde je tráva pokosená a terén rovný. Bujná vegetácia môjho pôvodne vyhliadnutého miesta na stanovanie ma primäla odpedálovať posledných niekoľkosto metrov. Po obhliadke lúky to už išlo rýchlo - stan, prikrytie bajkov slamou a už sa šera - VEČERA. Klobása, paprika, parenica, paštéka - doma jedlo z nutnosti, tu gurmánsky zážitok. V noci ma budili rôzne lesné zvuky a šrobovanie fľaše s vodou, ktorým sa realizoval PJ. Snívalo sa mi, že nám kradnú bajky. Stále som na ňe vykukoval zo stanu, no jediný, kto sa o ne zaujímal bol vietor, zbavujúci ich postupne senovej pokrývky.
Hádam to chce len zvyk a nabudúce to nebudem už tak prežívať.
Deň druhý
Ráno, 7:00. Idem pozrieť okolie, pretože včera sa nám už nechcelo hľadať %ako sa volá ten stojan s turistickými značkami%. Pri lúke, kde som chcel stanovať, parkovalo auto so spiacim šoférom. Nevšimol si ma, no keď som pri návrate chcel pozrieť ešte na jednu cestu, o ktorej som súdil, že skrýva prameň zatrúbil. Šiel som k autu, že nech mi k tomu niečo aj povie, reči klaksónov nie vždy rozumieť, hoci mi bolo jasné, že tam nemám čo liezť. Tváril sa ochotne, keď mi vysvetľoval, po akej cyklotrase mám ísť a ja som sa zas tváril, že po nej pôjdem. Ozaj som rád, že sme nezostali stanovať tu, chlapík by z toho spravil kauzu Malinová (lúka) II. PJ-a som neváhal zobudiť a do desiatej sme mali stan zbalený a raňajky odškrtnuté. Príjemný zjazd údolím pokazilo zistenie, že síce frčíme, ale nie po značke. Návrat netrval dlho, ale celý deň sme strácali a hľadali značky znovu a znovu. Výstupy nám vôbec nešli, ani písať sa mi o nich nechce. Skrátka, dorazili sme na Uhliská, kde sa stretávala naša modrá obchádzka Vápennej so Štefánikouvou magistrálou. Skúšal som nájsť Jaskyňu pri kríži, ale trepať sa cez maliny, v ktorých to šuchotalo som ochotný nebol. Presun na Amonovu lúku sa tiahol cez pekné slnečné stráne, no ožil som až po jej dosiahnutí. Ku Plaveckému hradu boli cestou tri zaujímavé body: krasové jamy, výhľad z Báborskej a studnička, s bohatou faunou. Tú faunu PJ po objavení vo svojej fľaši vypustil hneď na mieste - na stanici v Malackách. Ale nepredbiehajme, čaká nás najprv hrad. Za ten najviac povedia fotky, spomeniem len, že tu už bolo ľudí nadostač. Nechýbal rogalista (nie celkom rogalista, lietaj na nejakej oválnej látke), ktorému zas nechýbala odvaha. Dedinou pod hradom sme prešli do Sološnice, kde sme konečne pili niečo iné ako čistú vodu a síce kofolu a tzv. hrozno (obdoba Viney). To bolo posledné osvieženie pred cestou do Rohožníka a hneď do Malaciek. Cesta je obklopená vojenským priestorom, tabule odstrašujú zákazom zastavenia a fotografovania. Ak mám hovoriť za seba, do Malaciek som dorazil rozstrasený. V reštaurácii sme mali šťastie na menu rezeň + zemiakový šalát, no už aj vývar nás neopísateľne potešil. Ako nepochopiteľný zo strany obsluhy hodnotím pokus o odňatie PJ-ovho nedojedeného taniera s polievkou ;). Pred odchodom sme ešte posedeli v parku, kde som dôkaz o svojej návšteve navždy zaznamenal výberom z bankomatu. Vo vlaku bolo strašne horúco. Okrem toho zaujal už len chytrák cestujúci na WC. V Bratislave sme čírou náhodou na Mierku stihli míting proti lesnému zákonu. Vystúpili aj Ľuboš Micheľ a Miki, no to podstatné - tričká - sme zmeškali.
Nuž, oproti pôvodnému plánu nocovania v Bukovej a cieľa v Brezovej pod Bradlom sme značne poľavili, ale výlet dopadol k spokojnosti a ako naznačil naše ďalšie plány PJ: "ak si borec, poď na kopec"
8:30 vyrážame z centra. Cesta prebieha nerušene až po Jednotu pod Peknou cestou, kde dopĺňam zásoby. Na Dolnom červenom kríži sme zaregistrovali novopostavenú repliku pôvodného kríža, ktorý len nedávno dokonal. Prvá väčšia pauza na Bielom kríži, dávame kofolku z neuveriteľne škaredej bufetárni menom Včelín, ktorej maskotom lákajúcim smädných pútnikov bola nemenej poľutovaniahodná osovčela. PJ ju vypapparazzoval priamo pri tomto ohavnom čine. Osviežení pokračujeme v ceste, hoci s prvým zídením z cesty, ktoré predviedol posilnený Piťuke. V podstate plynulý priebeh prerušila zástavka na Somárovi (a malinovočernicová aj pred ním), ktorú som inicioval s cieľom skonzumovania prvej paštéky. Počas toho, ako PJ fotil zábery okolia som bojoval s vetrom neúnavne váľajúcim moju poživeň po zemi. Pezinská baba nás pohostila kofolou, myšlienky na kapustnicu boli zahnané skromným jedálnym lístkom ponúkajúcim párky, ktoré mal PJ čírou náhodou aj na raňajky. Nasledoval prvý úsek, ktorý mal byť predzvesťou nášho ďalšieho trápenia - dosiaľ nepoznané stúpanie na sedlo Javorina. Ozvláštnené bolo hromžením na motorizovaných "turistov" a tajomnými vojenskými objektmi. Úsek od sedla po Čermák som išiel v krátkom čase už druhý krát, preto som nešetril hrôzostrašnými opismi strmých stúpaní a ešte strmších zjazdov. No PJ sa nie a nie zľaknúť, vďaka čomu bola aj Skalnatá úspešne zdolaná. Padli nejaké keksíky, jabĺčko, PJ ukojil seba i fotoaparát početnými zábermi. Po zostupe k Modranskej babe sme doplnili fľaše do plna, takže 4 litre z mojej batožiny bola len voda. Ďalší úsek bol pokrytý kamenivom, ktoré patrí na železnicu a nie turistickú značku, čo som mu aj patrične vysvetľoval. Chvíľu sa cesta niesla v pokojnom tempe pozdĺž oplotenia zvernice, keď sme dorazili na skaly s pekným výhľadom na kameňolom. Tzv. Taricové skaly nám ale vzápätí vysvetlili pôvod spojenia "kameň úrazu". Načo písať o vynaloženej námahe, na tú nezabudneme. Postačí spomenúť PJ-ove rozbité okuliare, ktoré dokonali keď si ustlal na skalách a prikryl sa bicyklom. Sumár: TOTO NIE JE CESTA PRE NALOŽENÝ BAJK.
Až po Skalku, kde sme červenú značku opustili, nás prekvapil už len hustý porast, striedavo zložený z malinčia, žihľavy a dokonca aj desaťmetrových lián. Chvíľu sme uvažovali, či stan nezložiť už tu, bolo po 20-tej hodine. Namiesto toho sme sa zahryzli do posledného úseku - bežkárskej trate do Sklenej huty. Cesta to je pekná, bez veľkých výškových rozdielov, no únava, zapadajúce slnko a do toho otrasy bicykla spôsobené nepodareným kameňom alebo kusom dreva
rezultovali do mojich občasných výbuchov hnevu. Úsek sa mi jednoducho zdal pridlhý na pár centimetrov na mape. Príchod na rázcestie, o ktorom sme tušili, že je cieľom našej cesty (áno, viem, cesta je cieľ, ale cieľ je v niektorých prípadoch tiež cieľ :-)) ma nabádal ihneď postaviť stan. PJ mal na vec iný názor, šiel ešte pozrieť pár stoviek metrov po žltej cyklotrase, zatiaľ čo ja som čakal na mieste a pozeral do mapy. PJ sa vrátil so zvesťou o lúke, kde je tráva pokosená a terén rovný. Bujná vegetácia môjho pôvodne vyhliadnutého miesta na stanovanie ma primäla odpedálovať posledných niekoľkosto metrov. Po obhliadke lúky to už išlo rýchlo - stan, prikrytie bajkov slamou a už sa šera - VEČERA. Klobása, paprika, parenica, paštéka - doma jedlo z nutnosti, tu gurmánsky zážitok. V noci ma budili rôzne lesné zvuky a šrobovanie fľaše s vodou, ktorým sa realizoval PJ. Snívalo sa mi, že nám kradnú bajky. Stále som na ňe vykukoval zo stanu, no jediný, kto sa o ne zaujímal bol vietor, zbavujúci ich postupne senovej pokrývky.
Hádam to chce len zvyk a nabudúce to nebudem už tak prežívať.
Deň druhý
Ráno, 7:00. Idem pozrieť okolie, pretože včera sa nám už nechcelo hľadať %ako sa volá ten stojan s turistickými značkami%. Pri lúke, kde som chcel stanovať, parkovalo auto so spiacim šoférom. Nevšimol si ma, no keď som pri návrate chcel pozrieť ešte na jednu cestu, o ktorej som súdil, že skrýva prameň zatrúbil. Šiel som k autu, že nech mi k tomu niečo aj povie, reči klaksónov nie vždy rozumieť, hoci mi bolo jasné, že tam nemám čo liezť. Tváril sa ochotne, keď mi vysvetľoval, po akej cyklotrase mám ísť a ja som sa zas tváril, že po nej pôjdem. Ozaj som rád, že sme nezostali stanovať tu, chlapík by z toho spravil kauzu Malinová (lúka) II. PJ-a som neváhal zobudiť a do desiatej sme mali stan zbalený a raňajky odškrtnuté. Príjemný zjazd údolím pokazilo zistenie, že síce frčíme, ale nie po značke. Návrat netrval dlho, ale celý deň sme strácali a hľadali značky znovu a znovu. Výstupy nám vôbec nešli, ani písať sa mi o nich nechce. Skrátka, dorazili sme na Uhliská, kde sa stretávala naša modrá obchádzka Vápennej so Štefánikouvou magistrálou. Skúšal som nájsť Jaskyňu pri kríži, ale trepať sa cez maliny, v ktorých to šuchotalo som ochotný nebol. Presun na Amonovu lúku sa tiahol cez pekné slnečné stráne, no ožil som až po jej dosiahnutí. Ku Plaveckému hradu boli cestou tri zaujímavé body: krasové jamy, výhľad z Báborskej a studnička, s bohatou faunou. Tú faunu PJ po objavení vo svojej fľaši vypustil hneď na mieste - na stanici v Malackách. Ale nepredbiehajme, čaká nás najprv hrad. Za ten najviac povedia fotky, spomeniem len, že tu už bolo ľudí nadostač. Nechýbal rogalista (nie celkom rogalista, lietaj na nejakej oválnej látke), ktorému zas nechýbala odvaha. Dedinou pod hradom sme prešli do Sološnice, kde sme konečne pili niečo iné ako čistú vodu a síce kofolu a tzv. hrozno (obdoba Viney). To bolo posledné osvieženie pred cestou do Rohožníka a hneď do Malaciek. Cesta je obklopená vojenským priestorom, tabule odstrašujú zákazom zastavenia a fotografovania. Ak mám hovoriť za seba, do Malaciek som dorazil rozstrasený. V reštaurácii sme mali šťastie na menu rezeň + zemiakový šalát, no už aj vývar nás neopísateľne potešil. Ako nepochopiteľný zo strany obsluhy hodnotím pokus o odňatie PJ-ovho nedojedeného taniera s polievkou ;). Pred odchodom sme ešte posedeli v parku, kde som dôkaz o svojej návšteve navždy zaznamenal výberom z bankomatu. Vo vlaku bolo strašne horúco. Okrem toho zaujal už len chytrák cestujúci na WC. V Bratislave sme čírou náhodou na Mierku stihli míting proti lesnému zákonu. Vystúpili aj Ľuboš Micheľ a Miki, no to podstatné - tričká - sme zmeškali.
Nuž, oproti pôvodnému plánu nocovania v Bukovej a cieľa v Brezovej pod Bradlom sme značne poľavili, ale výlet dopadol k spokojnosti a ako naznačil naše ďalšie plány PJ: "ak si borec, poď na kopec"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára