Štiavnické vrchy

(1. - 5. august 2009)

V prekonávaní našich cyklistických schopností sme chceli postúpiť do ďalšieho levelu, a tak sme sa rozhodli, že na cyklovýlet do Štiavnických vrchov si rezervujeme päť dní. Tento región je prešpikovaný turistickými značkami, takže sme si nestanovili trasu vopred, ale rozhodovali sme sa až na mieste. Plánovali sme navštíviť Banskú Štiavnicu, vyštverať sa na vrch Sitno a vykúpať sa v zopár jazerách, ktoré tu vybudovali v minulosti banníci ako zásobárne vody pre banské účely. Jazerá, nazývané v tejto oblasti tajchy, dnes slúžia na rekreáciu. Prezradím, že základné ciele sa nám tak ako na minulom výlete podarilo splniť, nasleduje podrobnejší opis udalostí jednotlivých dní.

Deň 1/5
Vyrazili sme v sobotu skoro ráno rýchlikom Horehronec, ktorým sme po minulé roky cestovali do Stratenej. Pôvodne sme mali v pláne vystúpiť v Novej Bani a ísť navštíviť bývalého spolužiaka Vikina, ktorého rodina v neďalekej dedinke Bohunice chová kone. V piatok večer mi ale Vikino oznámil, že tam ešte v sobotu ráno nebude, takže sme museli zmeniť plán. Kúpili sme si lístky až do Žarnovice, odkiaľ sme sa vydali do Voznice a popri Richnavskom potoku smerom na Štiavnicu. Túto trasu nám odporučili dvaja bajkeri, ktorých sme pred rokom stretli na chate na Veľkom Inovci. Je to asfaltka, na ktorú majú autá zakázaný vjazd, smerom na Štiavnicu mierne stúpa, takže je pre cyklistov ideálna. Miguel však nebol v ideálnej forme, takže si túto časť cesty príliš neužíval. Ďalej sme vystúpali po prudkom kopci do Kopaníc, kde sme sa zastavili v šenku, ktorý síce ešte nebol otvorený, hostinská nám ale aj tak ochotne načapovala. Prvý (a rozhodne nie posledný krát) sme ochutnali tmavé pivo značky Steiger. Pivo nám zachutilo, a tak sme si dopriali ešte dva chody.



Potom sme sa ale príliš na bajkovanie necítili, tak sme si šli oddýchnuť na neďalekú lúku. Bolo ale práve okolo obeda a polehovanie na slnku o takomto čase asi nie je najvhodnejší program, tak sme pokračovali v ceste. Inak Kopanice sú pekná dedina, ktorá ozaj pôsobí kopanicovým charakterom, hoci je tu viac domov po hromade ako býva na pravých kopaniciach zvykom. Chceli sme pokračovať po červenej turistickej značke, ale odpojili sme sa z nej a išli sme po cyklistickej, na ktorej sme aj s horskými bicyklami mali najmä kvôli hustému porastu problémy. Križovali sme aj trasu nejakého cyklomaratónu a pozreli sme si zopár pretekárov. Miguel mal ešte štartovné číslo zo Stupavského maratónu spred týždňa, a tak sa ho jeden miestny občan v Štiavnici pýtal, ako sa mu jazdilo. Myslím, že s cyklotaškami by to prílišná zábava nebola ;-)

V Štiavnici sme si dali neskorý obed a vyrazili sme smerom k tajchom, kde sme chceli prenocovať. Kúsok nad Štiavnicov je tajch Klinger, bolo tam ale dosť ľudí a v okolí nebolo miesto na stanovanie, tak sme išli ďalej. Prešli sme okolo Vinšachtského tajchu a zastavili sa až pri Richnavskom. Tu sme sa zastavili v bufete a uvažovali sme aj o rozložení stanu pri jazere. Na jednej strane však už boli najlukratívnejšie miesta obsadené a na druhej (pri bufetoch) by sa síce miesto dalo nájsť, ale len blízko pri ceste. Keď sme uvideli, že sa k jazeru začínajú schádzať skupinky mladíkov so zjavným úmyslom rušiť nočný kľud, rozhodli sme sa prenocovať na lúke nad jazerom. Večer k nám doliehal mierny hluk zdola, nie však od Richnavského, ale od Počúvadlianskeho jazera, ktoré bolo tiež len kúsok pod nami.



Deň 2/5
Ráno nás prebudili zvonce a začudované pohľady oviec a kôz, ktoré sa prišli k nášmu stanu pásť. Zaujali ma dva pastierske psy, ktoré sa až nápadne podobali na tvory, ktoré strážili. Jeden mal huňatý kožuch podobne ako ovce pred ostrihaním, druhému zas trčali veľké cecíky podobne ako kolegyniam kozám (aby som bol rodovo korektný, minimálne v druhom prípade sa zrejme jednalo o suku).



Po neplánovanom budíčku sme teda zišli k tajchu Počúvadlo. Ja som sa okúpal v jazere s priezračnou vodou, iba kúsok od hotela Topky, ktorý, ako sme sa s Miguelom zhodli, sa zjavne zameriava na klientelu rakúskych dôchodcov. Od Počúvadla sme si to namierili na Bohunice navštíviť Vikina. Najprv sa nám s ním nedarilo spojiť, nakoniec sme sa ale dohodli, že môžeme prísť. Išli sme cez obec Počúvadlo, Jabloňovce a skratkou cez pole do Bohuníc. Touto skratkou sme opäť až toľko neušetrili, keďže sme zišli z cesty, ale vďaka GPS a akej-takej orientácii v teréne sme sa do Bohuníc dostali. Prišli sme práve v čase kŕmenia koní, Miguel vypomáhal a ja som robil fotodokumentáciu.



Vikinova mama nám pripravila výborný obed, ktorý bol pri tradičnom jedle pozostávajúcom z chlebu, paštét, klobás, syrov a suchých salámov kulinárskym zážitkom. Obed sme zapili fľašou červeného, prisľúbili sme, že sa ešte ukážeme a vydali sme sa smerom k vodnej nádrži Bátovce. Hľadali sme vhodné miesto na kúpanie, pláž ani rybárske stanoviská sa nám nepáčili, tak sme zavítali na súkromný pozemok na druhej strane jazera. Ako sme začali skladať zvršky oblečenia, objavilo sa na pozemku auto. Našťastie to bol iba rybár, ktorý podobne ako my prišiel na cudzí pozemok. Voda bola síce kalná, ale keďže bol hic, schladili sme sa v nej, tentokrát už obaja.

Z Bátoviec sme Pokračovali cez Pečenice do Jabloňoviec. Už bolo podvečer, tak sme sa chceli občerstviť v miestnej krčme a pohľadať vhodné miesto na prenocovanie. Sadli sme si na opustenú lavičku pri krčme pod kostolom a dali si pivo s chrumkami. Miestne námestíčko sa začalo postupne zapĺňať, na našej lavičke dimenzovanej pre maximálne štyroch ľudí sme sa tlačili až šiesti, ďalší ľudia posedávali na schodoch do svätostánku alebo postávali pri ceste. Zistili sme, že viacero miestnych je pôvodne z Bratislavy. Miestny obyvateľ, ktorý si k nám prisadol ako prvý, nám odporučil návštevu krčmy jeho kamaráta v neďalekej dedinke Dekýš. Okrem iného sme sa od neho dozvedeli aj také kuriozity z ríše zvierat, že mravec je tvor, ktorý nikdy nespí a pelikán naopak dokáže spať aj počas letu. Po druhom pive s chrumkami sme sa však museli rozlúčiť, keďže už bolo dosť neskoro a museli sme nájsť miesto na stan.



Smerovali sme teda do Dekýšu. Dedinku sme našli, spomínanú krčmu už žiaľ nie, takže sme nezohnali ani pivká na večer. Vyšli sme po asfaltke nad dedinu a kúsok od cesty rozložili stan. Našli sme pekné miesto s výhľadom na Dekýš. Keďže sme nemali žiadny lepší program na večer, išli sme spať pomerne skoro.



Deň 3/5
Hovorí sa, že tretí deň býva kritický, a tak sme nenechali nič na náhodu a naplánovali sme výstup na najvyšší bod Štiavnických vrchov - Sitno (1009,2 m). Z Dekýša sme prešli opäť k Počúvadlu, odkiaľ by to malo podľa turistických smerovníkov trvať na Sitno asi 45 minút. Stúpanie je ale náročné a na bicykli nezjazdné, takže sme museli bicykle takmer celú trasu tlačiť. Až kúsok pod vrcholom sme obišli Sitno a poslednú etapu prešli po asfaltke, čím sme sa vyhli skalistému terénu. Ja som na asfaltke po prvý raz počas výletu pocítil slabé nahustenie zadnej pneumatiky. Nevedel som, či ide o defekt alebo duša len trochu povolila, ale keďže na vrchol zostával už len kúsok, rozhodol som sa vytlačiť bajk hore a až tam sa problému venovať.

Na vrchole som očakával chatu A. Kmeťa. Tá je však toho času vo výstavbe, a ako ma Miguel informoval, je vo výstavbe už od revolúcie. Na Sitne je ale aspoň bufet v budove rozhladne. Ja som sa ale musel najprv venovať zadnému kolesu. Našťastie to nebol defekt, snažil som sa koleso dofúkať, ale moja pumpička plní skôr úlohu nepotrebnej záťaže ako funkčného doplnku, tak sa mi koleso dohustiť nepodarilo. Nebolo to však až také zlé, dalo sa na bicykli pokračovať. Na Sitne sme ešte obzreli rozhladňu s expozíciou šutrov a toho času nefunkčnou multimediálnou prezentáciou.



Zo Sitna sme zjazdovali najprv po asfaltke, potom po lesných cestách. Ja som musel venovať zjazdu zvýšenú pozornosť kvôli podhustenej zadnej duši. Prešli sme cez obec Ilija až do Svätého Antona. Tam sme sa zastavili na obed v reštaurácii pod orechom. Z reštiky sme mali Antona ako na dlani, videli sme miestne cvičisko pre kone, rozľahlý cintorín, kostol a kaštieľ s 365 oknami.



Keďže sme už dlho neboli pri žiadnom tajchu, smerovali sme na Banský Studenec. Studenské tajchy nás ale sklamali, od chatiek sme videli len trocha vody na dne tajchu, takže sme ani nešli bližšie. Zo Studenca sa dá ísť po červenej značke smerom na Štiavnicu, my sme sa ale vydali cez miestnu časť Zvotle k Halčianskemu jazeru. Zvotle sme našli úspešne a spýtali sme sa na cestu, keďže tadiaľto nešla žiadna značka. Miestny obyvateľ nám cestu opísal, samozrejme sme z nej po chvíli zišli a tak na scénu opäť prišlo GPS-ko. S jeho pomocou sme dostali až k Halčianskemu tajchu. Cesta bola prekvapivo celkom príjemná, hoci šla kopcovitým terénom. Pri jazere sa mi podarilo dohustiť pneumatiku vďaka kompresoru, ktorý mala v aute rodinka na výlete. Z telesa hrádze jazera je vidno viadukt železničnej trate mládeže.



Nebolo tu ale vhodné miesto na stanovanie. Podľa mapy ale malo byť Belianske jazero vzdialené len pár kilometrov, tak sme pokračovali ďalej.

Belianske jazero sa tiež vyznačuje čírou vodou, tak sme sa v ňom okúpali. Po telesnej očiste bolo už dosť neskoro, bufet bol už zavretý, tak sme znova šlapali bez občerstvenia do kopca nad jazero hľadať miesto na stanovanie. Našli sme výborné miesto s výhľadom na Štiavnickú kalváriu. Večer prebiehal spočiatku tradične - rozložili sme stan a navečerali sme sa. Miguel sa potom začal venovať aukčným povinnostiam, keďže prebiehali posledné hodiny aukcie počítačov, ktorých sa účastnil. Ja som čas trávil fotografovaním nočnej kalvárie osvetlenej mesiacom. Urobil som asi 50 fotiek, aby som našiel tie správne nastavenia.



Noc bola celkom teplá a nevyzeralo to ani na dážď, tak som sa rozhodol, že skúsim prenocovať mimo stanu. Vytiahol som si karimatku, spacák, nastriekal som sa repelentom a zaliezol som do spacáku. Priamo pod hviezdami sa mi zaspávalo vynikajúco. Okolo jednej v noci začalo popŕchať, čo ma natoľko vyplašilo, že som sa okamžite schoval do stanu. Bolo to ale len pár kvapiek, tak som sa ešte pohrával s myšlienkou vrátiť sa von. Našťastie som ale ostal v stane, pretože neskôr v noci asi hodinu výdatne pršalo. Môj pokus prespať pod hviezdami teda nevyšiel, zistil som ale, že nebyť dažďa by sa to dalo zrealizovať.

Deň 4/5
V predposledný deň sme sa museli dostať od Štiavnice do Bohuníc, kde sme chceli prespať u Vikina. Čakala nás celkom dlhá štreka, ktorá prechádzala kopcovitým terénom po turistických značkách. Pokračovali sme v objavovaní tajchov. Najskôr sme sa len na chvíľku zastavili pri Štiavnickom jazere, kde bol ale vstup zakázaný, keďže je to zdroj vody. Ďalej sme šli do dedinky Banky a Bančianskemu jazierku. Na konci dediny sme sa osviežili v prameni, v tajche sme sa ale nekúpali, lebo voda mala zelený nádych. Miestny chatár nám hovoril, že ešte pred asi dvoma týždňami bola voda čistá. Hrádzu tajchu opravovali asi pred 10 rokmi, vraj to ale sfušovali. Okrem toho do jazera v lete voda nepriteká ani z neho neodteká, takže sa nemá ako prečistiť. Nasmeroval nás ešte na turistickú trasu na Hodrušské jazero, aj keď nám odporúčal ísť po asfaltke. My sme sa ale napriek tomu vydali cez les, hneď sme ale aj pochopili, prečo nás od toho odhováral. Cesta bola veľmi strmá, a tak sme zasa tlačili. Na dôvažok začalo hrmieť. Podarilo sa nám dostať až na vrchol stúpania, kde začalo pršať, tak sme sa schovali na verande opusteného domu v osade Hadová.



Dážď po pár minútach ustal, tak sme pokračovali po zelenej značke dole. Klesanie bolo tiež dosť strmé. Značku sme stratili, nevedeli sme ju nájsť ani pomocou GPS-ka, tak sme šli po lesnej ceste. Tá bola dosť zarastená, miestami pripomínala močiar, šla zlým smerom a nakoniec sa úplne stratila. Museli sme sa teda vrátiť k odbočke, ktorú by sme v inej situácii určite zamietli, teraz nám ale nič iné nezostávalo. Samozrejme aj táto cesta bola dosť zarastená, ale šla aspoň dobrým smerom. Nejak sa nám podarilo dostať na asfaltku. Zakrátko sme uvideli odbočku na na Hodrušské jazero, blúdením sme síce stratili dosť času, napriek tomu sme sa rozhodli, že tento tajch nemôžeme vynechať. Pri štôlni Zlatý stôl sme sa očistili od blata a vodou schladili nohy trápené boliestkami spôsobenými žihľavou, bodliakmi a šípovými tŕňmi.

V reštike pri jazere sme sa naobedovali a osviežili rezaným pivom. Pokračovali sme do Hodruše-Hámre, ktorá je zrejme nadlhšou obcou na Slovensku. Zastavili sme sa v prvých potravinách. Teta predavačka nepôsobila príliš vľúdne, po vycvičení v čítaní názvov paštét jej však spadol hrebienok a začala sa k nám ako svojim zákazníkom správať úctivejšie. Na sídlisku sme navštívili ešte aj supermarket a dali si nanuky. Odtiaľ sme sa museli kúsok vrátiť k závodu Sandrik, kde začína modrá značka smerom na juh. Hodruša-Hámre je tak dlhá, pretože je z oboch strán lemovaná kopcami, takže sme vedeli, že nás čaká náročné stúpanie. Po náročnom stúpaní však ako už tradične nasledovalo aj ťažké klesanie, takže sme si tu príliš nezabajkovali. Klesanie vyústilo až k asfaltke popri Richnavskom potoku, ktorou sme šli už v prvý deň putovania. Od Richnavského potoka sme sa odpojili a šli sme popri Starej Voznici. Bolo to neustále stúpanie, ale kvalita cesty bola dobrá. Mňa však zasa začala trápiť nedohustená zadná duša a slabá kondícia, tak som znova kusisko cesty tlačil. Na ceste bola aj studnička, kde sme sa mohli osviežiť. Pred koncom stúpania sme sa museli od Starej Voznice odpojiť a pokračovať do strmého kopca. Netrvalo to ale dlho a dostali sme sa do sedla Lachtriská.



Na slnkom zaliatom poli sme si dali pauzu, konečne sa nám podarilo spojiť s Vikinom a dohodnúť čas príchodu do Bohuníc. Z obce Uhliská sme zjazdili tiahlym klesaním na hlavnú cestu do Pukanca. V Pukanci v krčme na námestí medzi dvoma kostolmi sme podstúpili ešte jedny chrumkové orgie a dali si cyklistické preteky na ceste do Bohuníc. U Vikina sme rozložili stan, osprchovali sa a opäť okúsili miestnu pohostinnosť v podobe výbornej večere a vínka.

Deň 5/5
Posledný deň nás už čakala len cesta do Levíc a odtiaľ vlakom do Bratislavy, takže sme si mohli dlhšie pospať. Na raňajky sme si dali chlieb s paštétou, doplnili sme zásoby vody a rozlúčili sa s hostiteľmi. Do Levíc je to necelých 20 km a vlak mal ísť až o nejaké dve hodiny, tak sme sa príliš nehnali. V Leviciach sme nakúpili nejaké občerstvenie na cestu, v staničnom bufete sme si dali kofolu a pomaly sme šli na vlak. Ten však meškal asi štvrť hodinu, hoci mal mať za sebou len asi hodinu cesty. Pri príjazde vlaku sme najskôr nevedeli, kam máme dať bajky, lebo chýbal klasický batožinový vozeň, ale jeden vozeň bol upravený tak, že mal namiesto niekoľkých kupé stojany na bicykle. Cestu sme trávili podriemkávaním, popíjaním piva a jedením pol kilového balíka falošných chrumiek z Kauflandu.



Summa summarum
Osobne hodnotím cyklovýlet veľmi pozitívne. Prešli sme nemalú časť Štiavnických vrchov, pričom sme sa zameriavali na testovanie chuti miestneho piva a hodnotenie čistoty vody v tajchoch. Moje subjektívne výsledky expedície:

Kategóriu Najlepšie pivo vyhráva rezaný Steiger pri Hodrušskom jazere, na druhom mieste tmavý Steiger z Kopaníc, na treťom Starobrno z Pukanca a zemiakovú medajlu získava plechovkový Corgoň vylovený z vodnej nádrže Bátovce.

V kategórii Mister Tajch zvíťazilo Belianske jazero, na druhom mieste je Počúvadlo. Obe jazerá sa môžu pýšiť krištáľovo čistou vodou. Na delené tretie miesto by som umiestnil Bančianske jazierko a Halčianske jazero. Voda tam síce už nebola veľmi čistá, v okolí týchto tajchov je ale krásna scenéria. Na nepopulárnom štvrtom mieste sa opäť umiestnila vodná nádrž Bátovce. Voda bola síce mútna, neskôr sme dokonca od miestnych zistili, že aj znečistená splaškami z priľahlých dedín, napriek tomu nás však dobre osviežila počas horúceho popoludnia.