(21. - 28. augusta 2012)
Internetovú reklamu zvyknem ignorovať, no niečo na cielených inzerátoch bude. Na FB sa mi objavil inzerát cestovky Alpina ponúkajúci MTB v exoticky znejúcom Rumunsku. V tejto krajine som bol naposledy v "škole v prírode", keď sme ňou prechádzali do Bulharska. Bolo to pred asi 17 rokmi a čo mi utkvelo v pamäti boli deti žobrajúce pri autobuse a nespočet antén na bytových domoch. Medzitým krajina vstúpila do EÚ a tak som bol zvedavý, aké dojmy a spomienky ponúkne dnes.
Vďaka ústretovému prístupu CK som zájazd objednal len deň pred odjazdom a večer som sa naložený ako nikdy predtým vybral smerom na OMV Polianky, kde bola druhá nástupná stanica linky štartujúcej z Brna. Nachádzam prvého podobne nabaleného cyklistu - Jara z Košíc - a s radosťou zisťujem, že má rovnaký dôvod pobytu na pumpe. Onedlho objavujeme aj Janku a Miša z Bystrice, čím sa štvorica nastupujúca v BA uzatvára.
Bratislava - Stâna de Vale
Bus má menšie meškanie, ale napokon o pol desiatej po naložení bajkov a menšom chaose v zasadacom poriadku úspešne vyrážame z BA. Okrem filmu Román pre ženy je cesta aspoň pre mňa len v znamení márnej snahy zaspať. Za Oradeou sa mi to podarí aspoň na hodinu a krátko nato už vystupujeme v Stâna de Vale.
Stâna de Vale - Cabana Padis
Hneď úvodný výstup je pomerne intenzívny, najmä vzhľadom na zničenosť dlhým pobytom v autobuse a nevyspatosť. Ale postupne to ide a prvými pohľadmi skúmam pohorie rumunského krasu. Terén je dosť náročný, mnoho skál a rigolov na nespevnených cestách. Po "svačine" na hrebeni nasleduje zjazd a veru, na skalách vidno kvapky krvi. Žeby cyklista prechádzajúci tadeto pred nami?
Privykám si na skaly a postupne zvyšujem rýchlosť. Za jedným zo salašov prichádza vytriezvenie. Začujem náraz na ráfik, 3 sekundy ticho , potom sekundové "pfffffff" a zadná duša úplne prázdna. Pri výmene za náhradnú sa vyskytli komplikácie - najprv to bolo zistenie, že je nepoužiteľná kvôli ulomenému ventilu. Ešteže sa pristavil posledný Slovák Tomáš z 13 členov MTB skupiny (13 vrátane sprievodcu Honzu). Tomáš je z Holíča, preto nastupoval v Brne. Pomohol mi zo zalepením diery a následne aj druhej, keďže sme zistili, že ide o defekt z oboch strán duše. Kým sa nám to podarilo dať dokopy, stihol sa Honza vrátiť zistiť, kde toľko trčíme. K cieľu našej cesty viedol už len ľahší terén, z veľkej časti dokonca tvorený asfaltkou. Asfaltka mala byť cez celé sedlo dokončená do augusta 2012, ale mali z nej tak 1/5. Ešteže v Rumunsku na horiace termíny poznajú jednoduchý recept - prepísanie roka v dátume dokončenia na informačnej tabuli, ako sme to videli neskôr v inom sedle. Čo na to EÚ, ktorá z veľkej časti rozvoj krajiny podporuje, nevedno. Po ubytovaní v kempe na Padisi nasledovali už len príjemné povinnosti - oboznamovanie sa s miestnym pivom, polo-fastfoodom v hostinci a programom na ďalší deň.
Padis - Boga - Cheile Galbenei - Cetatile Ponorului - Padis
Výlet do Galbeni začal asi 16 kilometrovým zjazdom, najprv po asfaltke ktorou sme predošlý deň prišli na Padis a neskôr cez už spomínanú cestu vo výstavbe. Míňame stavebné mechanizmy, kravy, kone. Cez Bogu ešte pár kilometrov ideme po prúde rieky a potom sranda končí. Meníme smer o 179° a tiahle stúpanie nás hodinu či dve vedie do Cheile Galbenei. Tu nám Honza dáva rozchod a vrháme sa na prieskum krasového údolia. Symbolicky sa tu vyskytujú aj reťaze a rebríky a menšia jaskyňa. V závere údolia nasleduje strmý výstup nahor. Netriafame celkom želaný smer do správneho údolia, namiesto toho sa vydávame na vyhliadku na (odhadom) stometrovej, takmer kolmej stene. Prudký zostup nás dovedie naspäť do údolia, ktorým sme vystupovali. Nasleduje obed pri bicykloch a pokračovanie mierneho stúpania do sedla Saua Ponita. Na kmeňoch si dávame oddych pred prudkým stúpaním, kde aj najväčší borci museli bicykle tlačiť. Odmenou bod technicky náročný zjazd lesom k hostincu nad Cetatile Ponorului. Pivo a polievka dodali potrebné sily, no nepríjemne prekvapilo vyfučané zadné koleso, ako inak opäť na mojom bajku. Po oprave nasledovala cesta bez prestávky cez kemp na Canton Glavoi na križovatku Saua Scarita a odtiaľ už len po známej asfaltke do kempu.
Padis - hrebeň Vladeasa - vodopád - cigánska osada - Padis
Nádherný výlet, aspoň z prvých dvoch tretín. Po vyteriganí bicyklov do sedla, kde sme v prvý deň "svačili" nás cesta viedla hrebeňom s prevažne trávnato-hlineným povrchom, skál bolo prijateľne a terén len mierne zvlnený s výhľadmi na obe strany. Ani neviem ako a už sme obedovali pri kríži, ktorý bol jedným z hlavných orientačných bodov na ceste. Tu sme sa rozhodovali, či pokračovať kratšou cestou do údolia alebo zvoliť dlhšiu trasu ku skalám na obzore. Väčšina sa rozhoduje pre pokračovanie, bola by škoda zísť dole, keď hore to šlo tak ťažko :) Nechýbalo trochu blúdenia pri hľadaní správnej cesty a žiaľ i malý, ale nepríjemný úraz, ktorý sa prihodil Janke - narazenie prsta pri páde blata. Defektová smola sa preniesla na druhého Miša v našej zostave - najprv dostal navlas rovnaký durch defekt ako som mal ja v prvý deň, a po pár kilometroch ďalší.
Po občerstvení v "hospode u baťohu" (tak nejak Honza nazýval hodovanie z vlastných zásob) na skalách, ktoré sa z obzoru priblížili na možno sto metrov nasledoval dlhočizný zjazd. Najprv popri salaši a cez pastviny, potom cez les až do údolia s bielym vápencovým pieskom. Ten som absoloval len s Tomášom, skupinka nám trochu ušla až sme strácali istotu či ideme správne. Všetci sme sa stretli až pri vodopáde. Okrem samotnej prírodnej atrakcie ma zaujal aj kríž s menom kohosi, kto zrejme namiesto vodopádu zažil pád do vody. Odtiaľ sa už takmer po rovine mierne klesá do dediny, kde prepadávame mixt obchod obklopený z dvoch strán potokom a na jeho dvore sa občerstvujeme. A tým sa pekná časť výletu končí. Nasleduje totiž takmer 10-kilometrové stúpanie do sedla po prašnej ceste. Aby prachu nebolo málo, kvalitne ho pomáhajú víriť stavebné i civilné autá.
V sedle na seba musíme dlhšie čakať, defektová smola tentoraz postihla Tomáša a to už začínalo zaváňať diskrimináciou Slovákov. Zjazd je v rovnakých podmienkach. Už sa veľmi nezdržujeme, predsa len je podvečer. Prefrčíme cigánskou osadou, mimochodom mimoriadne čistou, jedine tie domčeky boli z dreva svojsky jednoduchej architektúry. Popri niekoľkých opustených budovách sa trmácame ďalších odhadom 10, možno viac, kilometrov až do sedla nad Padisom, odkiaľ to už bolo len asi kilometer zjazdu po asfaltke. Toto bol jediný deň, kedy som mal toho fakt plné zuby a bol som značne unavený z neustáleho natriasania.
Peší výlet na Ponorné hrady
Sobota bol voľnejší deň a vydali sme sa pozrieť ponorné hrady, ktoré sme včera len míňali. Zbehli sme teda smerom dole, cez kemp a následne asi pol hodinu šliapali dole k vstupu do jaskyne. Ten bol vskutku impozantný, portál bol vraj až 70 metrov vysoký. Jaskyňou tiekol po celej dĺžke potok, našťastie vďaka suchu s nízkou hladinou, ale i tak sa celý prechod ňou niesol v znamení opatrného preliezania kameňov, preskakovania potoka a to všetko pri svetle baterky, keďže denné svetlo bolo len pri vstupe a potom asi pri dvoch "oknách" na povrch.
Z jaskyňe sa vychádzalo na mieste, kde bolo možné pokračovať do vraj 700 metrov dlhého slepého úseku. Na to sme sa podujali len ja a Tomáš. Tu už denné svetlo nesiahalo vôbec. Len tma krotená baterkami a hluk potoka. Na konci boli tri asi 4-metrové kamene, cez ktoré sa už bez lana nedalo pokračovať. Vychutnali sme si na chvíľu abolútnu tmu zhasnutím bateriek a vydali sa naspať. Ostatní nás čakali na rozcestí ku kempu. kam sme sa vydali aj na výborný obed z grilovaných špecialít a samozrejme, piva a radlera. Honza vybral bufet, kde mal z minulosti dobré skúsenosti, a treba povedať, že majiteľ sa vedel obracať. Ako bonus doniesol "prkýnko" zo zeleniny a slaniny grátis.
Počas hodovania sa kempom prehnala najprv sanitka, neskôr aj policajné auto. Ako sme neskôr zistili, v ponorných hradoch sa stal smrteľný úraz. Podľa vygooglených informácií išlo o asi 30-ročného turistu z Oradey, ktorý prepadol jedným z otvorov do jaskyne (viac info napr. tu). Návrat do kempu sa natiahol kúpaním časti skupiny v potoku a obdivovaním stáda koní. V kempe mi Honza prišiel oznámiť, že mám zase defekt, tak sme aj s Tomášom lepili a nastavovali bicykle. Večer bola tzv. porada pred nasledujúcou dlhou etapou, podporená miestnym ekrazitom. Keďže nie všetci boli ochotný vypiť svoj decák, akosi sme sa o osirelé poháriky museli postarať zase len Tomáš a ja, čo som cítil aj na druhý deň.
Padis - Girda - Arieseni - Padis
O hodinu skôr ako obyčajne vyrážame do sedla nad Padisom a ďalej okolo salašov na hrebeň. Počet "šliapačov" a "tlačičov" je v niektorých úsekov vyrovnaný a to ako v stúpaniach tak aj v niektorých zjazdoch. Dobre padlo posedenie v bufete nad drevárskou osadou. Prívlastok osade ozaj patrí, v mnohých domoch vidno píly na spracovanie dreva, zrejme na dieslový pohon lebo elektrina v osade vraj nie je. Obchod je však zásobený obdivuhodne, ovocím aj zeleninou, jedine banány už stratili žltú farbou a nevábne sa venovali hnitiu, ale ani tým na seba neupriamili pozornosť predavačky. Pokračujeme miernym stúpaním a cez dedinu sa dostávame na križovatku, kde sa delíme na dve skupinky - jedna ide do Girdy náročnejšou cestou cez hrebeň, druhá po betónke nekonečným klesaním. Na dnešok som bol rozhodnutý pre stratégiu najmenšieho odporu a volím betónku. Cestou zastavujeme pri jaskyni Cabana Scarisoara. Má sprístupnených len asi 200 metrov, ale zato tu vyberajú vstupné. Treba však uznať, že za 7 lei človek dostal protihodnotu v podobe výkladu a netopierov. Výkladu v rumunčine i ultrazvuku netopierov som rozumel rovnako, takže výhodnosť investície tým získava trhliny. Informačne obohatení pokračujeme do Girdy, kde stretávame našu odčlenenú skupinku. Pokus o obed v hostinci narazil na to, že v inak poloprázdnej krčme bolo všetko rezervované. Čašník s čašníčkou nás preháňali jeden na poschodie, druhý na prízemie, sami nevediac čo vlastne rezervované je a čo nie. Vynález tabuliek "reservé" sem ešte nedorazil. Pochodili sme v ďalšej reštaurácii o nejaký kilometrík ďalej po ceste. Ak sa teda pochodením dá nazvať nekonečné čakanie na obsluhu.
Odpájam sa od stolujúcich a pokračujem na Arieseni. Cesta je asfaltová, ale približne jedno auto za minútu je znesiteľné. V Arieseni v strede obce prebiehajú trhy a za nimi je odbočka po žltom trojuholníku (turistické značky sú odlíšené nielen farbou ako u nás ale aj symbolom). Nakupujem nápoje (kvôli uzáverom do zbierky), vylievam jednu fľašu z vodou, ktorá sa ukázala ako zbytočná a navyše sa akosi prederavila a pozvoľna vylievala do cyklobrašny. Stúpanie do sedla Saua Ponita, kde sme už raz boli, ubiehalo príjemne. Akurát skrývalo zádrheľ, keď niektorí prehliadli na rozdvojke šípku doľava a vydali sa vpravo. (Tomáš toto prehliadnutie dotiahol do dokonalosti a po návrate z akého kopca, na ktorom nemal byť, pokračoval naspäť do Arieseni a odtiaľ po asfaltke zháňal na noc ubytko kdesi v penzióne. Na druhý deň nás však elegantne stretol v Boge, kde sme nakladali bicykle na cestu domov). Po dosiahnutí sedla nás už čakala len známa cesta okolo hostinca nad ponornými hradmi, kempu a po asfaltke do Padisu.
Padis - Boga (MTB), Boga - Oradea - Bratislava (bus)
O druhej v noci prichádza búrka, blesky, dážď a chvíľu aj krúpy. Do rána to znamenalo mokro v stane a potôčik pod ním. Skočím na posledné plačenty, no z výletu na neďalekú vyhliadku, ktorý som plánoval celý pobyt nebude nič vďaka hustej hmle i stálemu popŕchaniu. Nuž prečkáme nejako čas do 11, rozlúčime sa so štamgastom a samozvaným horským vodcom a ideme pretrpieť 16 kilometrový zjazd v zime a blate do Bogy. Umyjeme a naložíme bicykle, pokusy o návštevu z hostinca zlyhávajú a dokonca prerastajú do slovného až mierne fyzického konfliktu jedného z trampíkov z nášho busu z hostinským. K napätiu sa pridáva pani z penziónu, pri ktorom bus parkoval a niečo s chuti kričí temperamentne gestikulujúc rukami. Konečne odchádzame a trmácame sa nespevnenou cestou dolu údolím.
V Oradei odstávame na 5 hodín rozchod, naša slovenská partia to využíva na obed v kebabárni (neznajúc rozmerov tamojších jedál som si objednal gigantický hamburger a k tomu nemenej veľký arabský chlieb plnený viac-menej tým istým ako hambáč). Po návšteve obchodu so suvenírmi sa odpájam a zvyšný čas využívam na prebehnutie mestom a zbavenie sa zvyšných lei.
Potom už len utrpenie v autobuse, opäť takmer bez spánku, rozlúčka s ostatnými bikermi na Slovnaft pumpe Polianky a odprevadenie Jara na rýchlik do Košíc nočnou Bratislavou. O 4 ráno sa vcelku dobre jazdí aj po cestách.
Sumarizácia
Zájazd ako celok bol perfektný, prekvapila ma pohodovosť ostatných účastníkov, nikto tu neprišiel s potrebou ukazovať, aký je borec. Naopak, ak bolo treba vzájomne si pomohli. Čo sa týka Rumunska, tak zatiaľ čo Oradea je mesto podobné slovenským, s kontajnermi na separovaný zber, množstvom zelene ale i činžiakov, nemeckých limuzín i dácií, tak vidiek - povestný svojimi nekvalitnými cestami - disponuje stále aj konskými povozmi. No kým napríklad v dedine Girda bola úroveň obsluhy v reštaurácii žalostná, v odľahlejších častiach (babka plačenta, kemp nad ponornými hradmi) sme sa mohli stretnúť s pohostinným prístupom, aký ani na Slovensku nie je. Peniaze zjavne kazia charakter aj v Rumunsku.
Všetky fotky nájdete v tomto mojom albume a v albumoch ďalších účastníkov Helči a Milana.
Hneď úvodný výstup je pomerne intenzívny, najmä vzhľadom na zničenosť dlhým pobytom v autobuse a nevyspatosť. Ale postupne to ide a prvými pohľadmi skúmam pohorie rumunského krasu. Terén je dosť náročný, mnoho skál a rigolov na nespevnených cestách. Po "svačine" na hrebeni nasleduje zjazd a veru, na skalách vidno kvapky krvi. Žeby cyklista prechádzajúci tadeto pred nami?
Privykám si na skaly a postupne zvyšujem rýchlosť. Za jedným zo salašov prichádza vytriezvenie. Začujem náraz na ráfik, 3 sekundy ticho , potom sekundové "pfffffff" a zadná duša úplne prázdna. Pri výmene za náhradnú sa vyskytli komplikácie - najprv to bolo zistenie, že je nepoužiteľná kvôli ulomenému ventilu. Ešteže sa pristavil posledný Slovák Tomáš z 13 členov MTB skupiny (13 vrátane sprievodcu Honzu). Tomáš je z Holíča, preto nastupoval v Brne. Pomohol mi zo zalepením diery a následne aj druhej, keďže sme zistili, že ide o defekt z oboch strán duše. Kým sa nám to podarilo dať dokopy, stihol sa Honza vrátiť zistiť, kde toľko trčíme. K cieľu našej cesty viedol už len ľahší terén, z veľkej časti dokonca tvorený asfaltkou. Asfaltka mala byť cez celé sedlo dokončená do augusta 2012, ale mali z nej tak 1/5. Ešteže v Rumunsku na horiace termíny poznajú jednoduchý recept - prepísanie roka v dátume dokončenia na informačnej tabuli, ako sme to videli neskôr v inom sedle. Čo na to EÚ, ktorá z veľkej časti rozvoj krajiny podporuje, nevedno. Po ubytovaní v kempe na Padisi nasledovali už len príjemné povinnosti - oboznamovanie sa s miestnym pivom, polo-fastfoodom v hostinci a programom na ďalší deň.
Padis - Boga - Cheile Galbenei - Cetatile Ponorului - Padis
Výlet do Galbeni začal asi 16 kilometrovým zjazdom, najprv po asfaltke ktorou sme predošlý deň prišli na Padis a neskôr cez už spomínanú cestu vo výstavbe. Míňame stavebné mechanizmy, kravy, kone. Cez Bogu ešte pár kilometrov ideme po prúde rieky a potom sranda končí. Meníme smer o 179° a tiahle stúpanie nás hodinu či dve vedie do Cheile Galbenei. Tu nám Honza dáva rozchod a vrháme sa na prieskum krasového údolia. Symbolicky sa tu vyskytujú aj reťaze a rebríky a menšia jaskyňa. V závere údolia nasleduje strmý výstup nahor. Netriafame celkom želaný smer do správneho údolia, namiesto toho sa vydávame na vyhliadku na (odhadom) stometrovej, takmer kolmej stene. Prudký zostup nás dovedie naspäť do údolia, ktorým sme vystupovali. Nasleduje obed pri bicykloch a pokračovanie mierneho stúpania do sedla Saua Ponita. Na kmeňoch si dávame oddych pred prudkým stúpaním, kde aj najväčší borci museli bicykle tlačiť. Odmenou bod technicky náročný zjazd lesom k hostincu nad Cetatile Ponorului. Pivo a polievka dodali potrebné sily, no nepríjemne prekvapilo vyfučané zadné koleso, ako inak opäť na mojom bajku. Po oprave nasledovala cesta bez prestávky cez kemp na Canton Glavoi na križovatku Saua Scarita a odtiaľ už len po známej asfaltke do kempu.
Padis - hrebeň Vladeasa - vodopád - cigánska osada - Padis
Nádherný výlet, aspoň z prvých dvoch tretín. Po vyteriganí bicyklov do sedla, kde sme v prvý deň "svačili" nás cesta viedla hrebeňom s prevažne trávnato-hlineným povrchom, skál bolo prijateľne a terén len mierne zvlnený s výhľadmi na obe strany. Ani neviem ako a už sme obedovali pri kríži, ktorý bol jedným z hlavných orientačných bodov na ceste. Tu sme sa rozhodovali, či pokračovať kratšou cestou do údolia alebo zvoliť dlhšiu trasu ku skalám na obzore. Väčšina sa rozhoduje pre pokračovanie, bola by škoda zísť dole, keď hore to šlo tak ťažko :) Nechýbalo trochu blúdenia pri hľadaní správnej cesty a žiaľ i malý, ale nepríjemný úraz, ktorý sa prihodil Janke - narazenie prsta pri páde blata. Defektová smola sa preniesla na druhého Miša v našej zostave - najprv dostal navlas rovnaký durch defekt ako som mal ja v prvý deň, a po pár kilometroch ďalší.
Po občerstvení v "hospode u baťohu" (tak nejak Honza nazýval hodovanie z vlastných zásob) na skalách, ktoré sa z obzoru priblížili na možno sto metrov nasledoval dlhočizný zjazd. Najprv popri salaši a cez pastviny, potom cez les až do údolia s bielym vápencovým pieskom. Ten som absoloval len s Tomášom, skupinka nám trochu ušla až sme strácali istotu či ideme správne. Všetci sme sa stretli až pri vodopáde. Okrem samotnej prírodnej atrakcie ma zaujal aj kríž s menom kohosi, kto zrejme namiesto vodopádu zažil pád do vody. Odtiaľ sa už takmer po rovine mierne klesá do dediny, kde prepadávame mixt obchod obklopený z dvoch strán potokom a na jeho dvore sa občerstvujeme. A tým sa pekná časť výletu končí. Nasleduje totiž takmer 10-kilometrové stúpanie do sedla po prašnej ceste. Aby prachu nebolo málo, kvalitne ho pomáhajú víriť stavebné i civilné autá.
V sedle na seba musíme dlhšie čakať, defektová smola tentoraz postihla Tomáša a to už začínalo zaváňať diskrimináciou Slovákov. Zjazd je v rovnakých podmienkach. Už sa veľmi nezdržujeme, predsa len je podvečer. Prefrčíme cigánskou osadou, mimochodom mimoriadne čistou, jedine tie domčeky boli z dreva svojsky jednoduchej architektúry. Popri niekoľkých opustených budovách sa trmácame ďalších odhadom 10, možno viac, kilometrov až do sedla nad Padisom, odkiaľ to už bolo len asi kilometer zjazdu po asfaltke. Toto bol jediný deň, kedy som mal toho fakt plné zuby a bol som značne unavený z neustáleho natriasania.
Peší výlet na Ponorné hrady
Sobota bol voľnejší deň a vydali sme sa pozrieť ponorné hrady, ktoré sme včera len míňali. Zbehli sme teda smerom dole, cez kemp a následne asi pol hodinu šliapali dole k vstupu do jaskyne. Ten bol vskutku impozantný, portál bol vraj až 70 metrov vysoký. Jaskyňou tiekol po celej dĺžke potok, našťastie vďaka suchu s nízkou hladinou, ale i tak sa celý prechod ňou niesol v znamení opatrného preliezania kameňov, preskakovania potoka a to všetko pri svetle baterky, keďže denné svetlo bolo len pri vstupe a potom asi pri dvoch "oknách" na povrch.
Z jaskyňe sa vychádzalo na mieste, kde bolo možné pokračovať do vraj 700 metrov dlhého slepého úseku. Na to sme sa podujali len ja a Tomáš. Tu už denné svetlo nesiahalo vôbec. Len tma krotená baterkami a hluk potoka. Na konci boli tri asi 4-metrové kamene, cez ktoré sa už bez lana nedalo pokračovať. Vychutnali sme si na chvíľu abolútnu tmu zhasnutím bateriek a vydali sa naspať. Ostatní nás čakali na rozcestí ku kempu. kam sme sa vydali aj na výborný obed z grilovaných špecialít a samozrejme, piva a radlera. Honza vybral bufet, kde mal z minulosti dobré skúsenosti, a treba povedať, že majiteľ sa vedel obracať. Ako bonus doniesol "prkýnko" zo zeleniny a slaniny grátis.
Počas hodovania sa kempom prehnala najprv sanitka, neskôr aj policajné auto. Ako sme neskôr zistili, v ponorných hradoch sa stal smrteľný úraz. Podľa vygooglených informácií išlo o asi 30-ročného turistu z Oradey, ktorý prepadol jedným z otvorov do jaskyne (viac info napr. tu). Návrat do kempu sa natiahol kúpaním časti skupiny v potoku a obdivovaním stáda koní. V kempe mi Honza prišiel oznámiť, že mám zase defekt, tak sme aj s Tomášom lepili a nastavovali bicykle. Večer bola tzv. porada pred nasledujúcou dlhou etapou, podporená miestnym ekrazitom. Keďže nie všetci boli ochotný vypiť svoj decák, akosi sme sa o osirelé poháriky museli postarať zase len Tomáš a ja, čo som cítil aj na druhý deň.
Padis - Girda - Arieseni - Padis
O hodinu skôr ako obyčajne vyrážame do sedla nad Padisom a ďalej okolo salašov na hrebeň. Počet "šliapačov" a "tlačičov" je v niektorých úsekov vyrovnaný a to ako v stúpaniach tak aj v niektorých zjazdoch. Dobre padlo posedenie v bufete nad drevárskou osadou. Prívlastok osade ozaj patrí, v mnohých domoch vidno píly na spracovanie dreva, zrejme na dieslový pohon lebo elektrina v osade vraj nie je. Obchod je však zásobený obdivuhodne, ovocím aj zeleninou, jedine banány už stratili žltú farbou a nevábne sa venovali hnitiu, ale ani tým na seba neupriamili pozornosť predavačky. Pokračujeme miernym stúpaním a cez dedinu sa dostávame na križovatku, kde sa delíme na dve skupinky - jedna ide do Girdy náročnejšou cestou cez hrebeň, druhá po betónke nekonečným klesaním. Na dnešok som bol rozhodnutý pre stratégiu najmenšieho odporu a volím betónku. Cestou zastavujeme pri jaskyni Cabana Scarisoara. Má sprístupnených len asi 200 metrov, ale zato tu vyberajú vstupné. Treba však uznať, že za 7 lei človek dostal protihodnotu v podobe výkladu a netopierov. Výkladu v rumunčine i ultrazvuku netopierov som rozumel rovnako, takže výhodnosť investície tým získava trhliny. Informačne obohatení pokračujeme do Girdy, kde stretávame našu odčlenenú skupinku. Pokus o obed v hostinci narazil na to, že v inak poloprázdnej krčme bolo všetko rezervované. Čašník s čašníčkou nás preháňali jeden na poschodie, druhý na prízemie, sami nevediac čo vlastne rezervované je a čo nie. Vynález tabuliek "reservé" sem ešte nedorazil. Pochodili sme v ďalšej reštaurácii o nejaký kilometrík ďalej po ceste. Ak sa teda pochodením dá nazvať nekonečné čakanie na obsluhu.
Odpájam sa od stolujúcich a pokračujem na Arieseni. Cesta je asfaltová, ale približne jedno auto za minútu je znesiteľné. V Arieseni v strede obce prebiehajú trhy a za nimi je odbočka po žltom trojuholníku (turistické značky sú odlíšené nielen farbou ako u nás ale aj symbolom). Nakupujem nápoje (kvôli uzáverom do zbierky), vylievam jednu fľašu z vodou, ktorá sa ukázala ako zbytočná a navyše sa akosi prederavila a pozvoľna vylievala do cyklobrašny. Stúpanie do sedla Saua Ponita, kde sme už raz boli, ubiehalo príjemne. Akurát skrývalo zádrheľ, keď niektorí prehliadli na rozdvojke šípku doľava a vydali sa vpravo. (Tomáš toto prehliadnutie dotiahol do dokonalosti a po návrate z akého kopca, na ktorom nemal byť, pokračoval naspäť do Arieseni a odtiaľ po asfaltke zháňal na noc ubytko kdesi v penzióne. Na druhý deň nás však elegantne stretol v Boge, kde sme nakladali bicykle na cestu domov). Po dosiahnutí sedla nás už čakala len známa cesta okolo hostinca nad ponornými hradmi, kempu a po asfaltke do Padisu.
Padis - Boga (MTB), Boga - Oradea - Bratislava (bus)
O druhej v noci prichádza búrka, blesky, dážď a chvíľu aj krúpy. Do rána to znamenalo mokro v stane a potôčik pod ním. Skočím na posledné plačenty, no z výletu na neďalekú vyhliadku, ktorý som plánoval celý pobyt nebude nič vďaka hustej hmle i stálemu popŕchaniu. Nuž prečkáme nejako čas do 11, rozlúčime sa so štamgastom a samozvaným horským vodcom a ideme pretrpieť 16 kilometrový zjazd v zime a blate do Bogy. Umyjeme a naložíme bicykle, pokusy o návštevu z hostinca zlyhávajú a dokonca prerastajú do slovného až mierne fyzického konfliktu jedného z trampíkov z nášho busu z hostinským. K napätiu sa pridáva pani z penziónu, pri ktorom bus parkoval a niečo s chuti kričí temperamentne gestikulujúc rukami. Konečne odchádzame a trmácame sa nespevnenou cestou dolu údolím.
V Oradei odstávame na 5 hodín rozchod, naša slovenská partia to využíva na obed v kebabárni (neznajúc rozmerov tamojších jedál som si objednal gigantický hamburger a k tomu nemenej veľký arabský chlieb plnený viac-menej tým istým ako hambáč). Po návšteve obchodu so suvenírmi sa odpájam a zvyšný čas využívam na prebehnutie mestom a zbavenie sa zvyšných lei.
Potom už len utrpenie v autobuse, opäť takmer bez spánku, rozlúčka s ostatnými bikermi na Slovnaft pumpe Polianky a odprevadenie Jara na rýchlik do Košíc nočnou Bratislavou. O 4 ráno sa vcelku dobre jazdí aj po cestách.
Sumarizácia
Zájazd ako celok bol perfektný, prekvapila ma pohodovosť ostatných účastníkov, nikto tu neprišiel s potrebou ukazovať, aký je borec. Naopak, ak bolo treba vzájomne si pomohli. Čo sa týka Rumunska, tak zatiaľ čo Oradea je mesto podobné slovenským, s kontajnermi na separovaný zber, množstvom zelene ale i činžiakov, nemeckých limuzín i dácií, tak vidiek - povestný svojimi nekvalitnými cestami - disponuje stále aj konskými povozmi. No kým napríklad v dedine Girda bola úroveň obsluhy v reštaurácii žalostná, v odľahlejších častiach (babka plačenta, kemp nad ponornými hradmi) sme sa mohli stretnúť s pohostinným prístupom, aký ani na Slovensku nie je. Peniaze zjavne kazia charakter aj v Rumunsku.
Všetky fotky nájdete v tomto mojom albume a v albumoch ďalších účastníkov Helči a Milana.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára