Poľana (Sám vonku II.)

(9. - 13. augusta 2012)

Upozornenie: v tomto článku nevystupujú kolesá, defekty ani zjazdy. A to preto, že v ňom nevystupuje bicykel - išlo o výlet peší. Napriek tomu si zaslúži krátky článok.


1. deň (Bratislava, Detva, Horský hotel Poľana)

Po 10 dňovom vysedávaní doma som sa konečne zmobilizoval a vyrazil na výlet. Zvažoval som destináciu i dopravný prostriedok. Prostriedok som už prezradil a ako destinácia zvíťazila Poľana a okolie. Vo štvrtok ráno sa teda naloďujem do vlaku smer Detva. Pre spestrenie bolo v úseku Nová Baňa - Žarnovica nutné prestúpiť kvôli akejsi výluke do autobusov a potom zas naspäť. Následne ešte vo Zvolene na vlak do Detvy - no nerád by som to absolvoval s bajkom. Železničná stanica je úplne na juhu mesta, preto ma čakal pochod cez celé mesto smerom ku kopcom na severe. Prerušený bol obedom v reštaurácii Pri studni. Obsluha bola nejaká zvädnutá, už ma táto slovenská špecialita unavuje.

Cez lazy Skliarovo sa dostávam do lesa. S veľkým batohom obsahujúcim stan, spacák, karimatku, oblečenie, poživeň a nejaké "gadgety" na chrbte si začínam uvedomovať, že to bude nad očakávanie namáhavé. Ako prvá odmena prichádza Melichova skala. Neodolám a dám si na nej grepového radlera (no, nedostal sa ďaleko, ale hneď pol kila dole z ruksaku). Pekným lesom plným húb (ako na potvoru rastú keď nemôžem zbierať a naopak) pokračujem po modrej značke až po horsdký hotel Poľana. Trochu zmagorený povedačkami o medveďoch si občas čosi zabručím aby som potenciálnych macov na seba upozornil. Stretávam však len líšku, leňošiacu na slnečnom rúbanisku. Po prekonaní asi 700 výškových metrov dorazím k horskému hotelu Poľana. Nikde žiadne auto, nebyť hlasov z časti označenej ako bufet by som povedal, že hotel postihol osud mnohých zariadení, ktorých sláva odišla zo starým režimom a zatiaľ nenašli tú svoju finančnú skupinu. Vnútri to však kupodivu celkom žije, u tentoraz príjemnej obsluhujúcej (pani v stredných rokoch) si objednávam fľaškové tmavé pivo (Urpiner), ktoré sa stáva aj minitradíciou na ďalšie dni. Spokojne popíjam, nálada sa zlepšuje, veď pre dnešok námaha skončila, nocľažisko nájdem niekde na priľahlej lyžiarskej lúke pod Poľanou. V telke beží ženský basket z olympiády - USA vs Austrália, a to bol aj jediný prenos ktorý som z Londýna videl.

Podvečer opúšťam príjemné vysedávanie a idem hľadať nocľah. Výstup pozdĺž vleku vhodné miesto nepriniesol, kúsok po značke som však našiel rozľahlú lúku. Odrádzali tabule o zákaze všetkého možného, keďže išlo o územie CHKO Poľana a neskôr v noci i rôzne zvuky. Jeden neutíchajúci až do rána by som pripísal neznámemu vtákovi, no druhý, z väčšej diaľky som zaradiť nevedel. Určite šlo o nejakú príšeru. V noci bola nečakane zima, v stane klesla teplota na 10 °C, preto som vstával už o piatej a pred šiestou som sa už štveral na Poľanu.

2. deň (Poľana, Vepor, Hrb, Tri vody, rybník Hronček, senník pod Zákľukami)

6:30 som už na nej, nasleduje zápis do vrcholovej knihy a raňajky na blízkej skalke. Výhľad nič moc, kto mohol vedieť že o pár minút ďalej boli parádne výhľady na obe strany. V sedle Jasenová som sa rozhodol pokračovať po kopcoch na Vepor a Hrb. Z Hrbu bol pekný výhľad na sever a západ, dojem som ešte umocnil čokoládou. Kúsok pred ním som stretol aj prvých ľudí v ten deň (ak nerátam drevorubačov, ktorých som viac počul ako videl o kus skôr). Po krátkom zostupe (mierne spomalenom okrádaním lesných obyvateľov o maliny) na Chatu pod hrbom sa chatári nechali zlomiť a uliali mi parádnu polievku určenú zrejme pre ubytovaných. Hustá zemiakovo-cícerovo-hubová poctivá domáca polievka vydala za celý obed. K tomu dve pivká - ako inak tmavé (tentoraz Corgoň) a príjemné posedenie pred chatou sa stalo dokonalým.

Pokračujem zostupom na Tri vody ideálnou cestou pre bajk, menej už pre peších. Našťastie v dobrej nálade po tmavom dopingu si púšťam Kryla a pospevujem po lese. Chvíľami to vyzerá na dážď. Pri Troch vodách absolvujem povinné fotenie vysokej pece. Dobieha ma tu aj cyklista s troma deťmi, ktorých som stretol hore na chate. Hor sa ďalej, žiaľ stále po širokej ceste vhodnej aj pre MTB. Ach jo, keď je človek pešo chcel by bajk, a keď má bajk namiesto šliapania do pedálov by radšej len kráčal. Na Štompe nič zaujímavé, zato kus ďalej pri horárni Endreska som uvažoval o prenocovaní. Horáreň ako mnoho ďalších ktoré som videl neskôr bola opustená, no odomknutá. Samozrejme, väčšiu výzvu na prieskum som nepotreboval a vzniklo aj video. Čudné zvuky, možno myší, ako i nepokosené okolie chaty ma však primäli pokračovať ďalej. To sa mi už z fotenia a hľadania signálu vybil mobil, takže ďalší priebeh je bez fotodokumentácie. Horáreň Hronček sa skladala z dvoch zrkadlových častí a senníka. Taktiež opustená, no na rozdiel od Endresky vnútri už nebol ani nábytok. Ako som sa neskôr dočítal, tieto horárne slúžili lesným pracovníkom na týždňovkách. S rozvojom automobilizmu však začali dochádzať denne z väčších vzdialeností a horárne zostali na pospas prírode.

Rybník Hronček hodnotím ako najzaujímavejší objekt na ceste. Postavený bol ešte v minulom storočí a pred desiatimi rokmi rekonštruovaný. Teraz bol úplne vypustený, čím vynikla výška hrádze. 10 metrov priestoru bez zábradlia pôsobilo odstrašujúco. No nie tak ako točité kamenné schody kamsi dolu k hučiacej vode. Aj som sa po nich vydal, po niekoľkých špirálach som postupoval už len s pomocou baterky ale nekončiace schody a ten hluk na ich konci ma primäli otočiť sa pred ich koncom. Ak nejaký koniec vôbec mali...

Na brehu rybníka som videl udržiavanú ale momentálne prázdnu chatku. Dlho predlho som uvažoval, že si tam spravím stanový tábor s ohníkom, ale hrozba vymáknutia nasrdeným lesníkom ma napokon donútila pokračovať strmým výstupom. Z asfaltky sa červená značka prudko otáčala do kopca v takom uhle, že napriek výraznému upozorneniu o odbočke po 50 metroch som ju prehliadol. Ale konečne aspoň turistika ako sa patrí. Je už dosť hodín, toľko že o takom čase ma už prepadá mierna stiesnenosť z toho, kde prenocujem.Zatiaľ to však vždy nejako dopadlo...

Cestou teda hľadám "checkpointy" v podobe akceptovateľných miest na stan. Skúšam aj jeden senník, ale nebolo v ňom veľmi čisto a i seno bolo nahádzané krivoľako. Ten môj senník totiž stál až o kus cesty ďalej, tesne pod vrcholom kopca Zákľuky, na ktorom boli podľa mapy lúky. Po rebríku som vyliezol hore a bola to láska na prvý pohľad. Až po podkrovie bol naplnený zarovnaným senom. Cez medzery v štíte strechy svietilo zapadajúce slnko. Radosť rozkladať stan. Pre lepší pocit som ešte vytiahol rebrík a otvor čiastočne prekryl dvierkami, ktoré boli vo voľne pohodené v sene. Doprial som si večeru a na ideálnom sennom matraci (bez irónie, nebol ani tvrdý ani príliš mäkký) ma čakal spánok až do siedmej, kedy som mal nastavený budík.Teplota v stane bola asi 15 °C, čiže na rozdiel od predchádzajúcej noci priam ideálna. Na mape bolo pri tomto mieste napísané "Cintorín", no nezistil som prečo.


3. deň (Zákľuky, Obrubovanec, Čierny Balog)

Snídaně v trávě, alebo v sene, každopádne idylka. Tá pokračovala aj na ceste. Zachvíľu som sa cez rozľahlé lúky dostal na Zákľuky. Ozaj škoda, že som nemohol spraviť fotky, pretože tento kopec mi učaroval. Pod zamračenou oblohou sa lúky rozprestierali k lesom, kde-tu širokánsky buk, ktorý vďaka svojej osamelosti nemusel rásť do výšky ale do veľkoleposti. Až po kopec Malé zákľuky bola scenéria rovnaká, niekoľko ráz som si sadol pod jeden z bukov a kochal sa. Nikde nikoho a ticho až na zvýšky doliehajúci krik dravého vtáctva. Na tomto mieste som si prvýkrát povedal, že by som sa sem chcel vrátiť. Ďalej smerom na Obrubovanec sa scenéria zmenila, opäť viedla cesta cez les. Našiel som tu mnoho bedlí, no vnem z nich zostal len vizuálny. Vysmažiť ich neviem ani doma, nieto kdesi na cestách-necestách.

Z Obrubovanca ma čakal zostup do vydrovskej doliny. Išlo o klasickú širokú lesnú cestu, bez väčších zaujímavostí. Dorazil som po nej do lesníckeho skanzenu. Začínalo popŕchať a vláčiť ten ruksačisko po rozsiahlom areáli sa mi už ozaj nechcelo, preto som exponáty prezrel len zbežne a počkal si na parný vláčik čiernohorskej úzkorozchodnej železnice, ktorý ma za púhe 4 éčka odviezol do Čierneho Balogu. Aspoň že vstupné do skanzenu som mal zdarma, keďže pri príchode z hrebeňa lístky nekontrolujú. Stále popŕcha, preto som sa rozhodol nájsť ubytko v Balogu. Lenže v penzióne Zelený dom i na priváte mali obsadené. Aspoň že mi ochotne odporučili lyžiarske stredisko 2 km od obce. V informáciách som vybavil mapu na plánovaný úsek cesty do Tisovca, keďže moja mapa bola len po Balog. Po tomto informačnom zabezpečení a dobrom pocite z vybavenia aspoň toho čo sa vybaviť dalo (napr. potraviny už boli zatvorené) som sadol na tmavého Corgoňa do krčmy Gól. Nefajčiarska miestnosť bola až ako tretia miestnosť v poradí. Obsahovala biliardový stô a staré kreslá, ale bolo v nej príjemne. Pustil som sa teda do štúdia novej mapy a popíjania pív, zatiaľčo vonku stále mrholilo.

Druhé pivo došlo a ja som musel ďalej. Kolibu v lyžiarskom stredisku Urbanov vrch som našiel pomerne ľahko a našťastie aj ubytko mali voľné a to za viac než prijateľných 10 EUR. Akurát ma upozornili, že tam majú svadobnú hostinu, ale to mi bolo jedno. Na izbe som sa dal dokopy, zdriemol pri telke a jedinej stanici, ktorá sa dala naladiť. Na súmraku som skočil na prechádzku po dedine, šiel som až na západný koniec v zaujímavej večerno-podažďovej atmosfére. V Malej Kolibe, kde sa pre svadobčanov na roštoch točili kurence a bravčové, som si vyprosil pirohy, pivko a ako bonus i nabíjačku na skapatý telefón. Vo všetkom ochotne vyhoveli, personál tu bol našťastie veľmi fajn. Spokojný som sa pobral na izbu zaspávať pri americkom vesmírnom sci-fi. O tretej ma zobudil hluk zo svadby, no po vypočutí pár hitov všetko utíchlo a hostina asi skončila.


4. deň (Čierny Balog, Machniarka, Tisovec, Brezno)

Už neprší, ale mrakov neubudlo. Koliba je ako vymretá, personál zrejme dospáva náročnú noc. Nechávam kľúče vo dverách a šup naspäť do centra Balogu. Vláčik do Dobroča ide až o hodinu, preto prechádzam celou dedinou pešky. Za dedinou počas oddychu v prístrešku sa ku mne pridal hubár z Brezna. Pokecali sme o svojich osudoch a motiváciách na pobyt v tejto časti sveta a pokračovali každý svojou cestou. Nasledujúce 2 hodiny ma trmácali po asfaltke vhodnej pre bajky, no už menej pre mňa. Naokolo nič extra zaujímavé, len mršina asi kozľaťa (akýsi francúzsky básnik mal o mršine poému, ktorú mi to pripomenulo) a na konci Jilemnického horáreň. Opäť opustená, takže prieskumu nič nestálo v ceste. Rovnako nezaujímavá bola cesta aj ďalej, akurát nespevnená a hodne strmo stúpajúca. V sedle Machniarka bola zatvorená chatka, s príjemným stolom, žľabom s vodou i lanovou hojdačkou. Posedel som, pookrial a pokračoval prudkým zostupom na sedlo Bánovo. A za ním sa to začalo kaziť...

Najprv začali miznúť značky. Boli len sporadicky, takže som často kráčal v neistote či idem správne. K tomu sa pridalo mrholenie. Tak som došiel k horárni Martalúska. Veď to poznáte - opustená, chátrajúca, vybrakovaná. Zaujímavosťou všetkých spomínaných horární je relatívne nová plechová strecha. Vďaka nej sa ich agónia rozpadu predĺži - radšej keby to mali rýchlo za sebou. Je to zvláštne vidieť úsilie asi dávno nebohých ľudí zanikať vo víre času. Asi 20 minút ďalej po ceste prišla ďalšia rana. Na jednom z menších výhľadov som videl šedivú stenu sprevádzanú rastúcim šumom až hlukom. Neklamným znakom konca hry na mrholenie a príchodu riadneho lejaku. Rozbehol som sa pod najbližší strom a chvatne vyťahoval pršiplášť. Štvrťhodinku som tam stál čakajúc či to náhodou neprejde. Ja i ruksak boli pred vodou chránené, no moje deravé tenisky (na výlet inak výborné, neviem si predstaviť ísť to celé v ťažkých botách) by boli po okamihu kráčania premočené. V tejto situácii, kedy som ani nevedel či idem správne som sa rozhodol pokračovať. Tenisky boli v okamihu mokré, ale aspoň som sa nemusel vyhýbať kalužiam a potôčikom tečúcim teraz už priamo po ceste. k tomu sa mi podarilo šmyknúť sa tak šikovne, že som sedel rozčapený na mokrej tráve ani neviem ako. Neskôr som vyrušil som stádo vysokej, za čo sa im touto cestou ospravedlňujem. Zostup od Rovne bol rovnako nudný, ale aspoň tu už boli značky neponičené. V Dolnej Pohorelej, kde sa značka napájala na okresnú cestu, som potešený tým, že prestalo pršať a vyšlo slnko vyliezol na priľahlú lúku, kde mapa sľubovala nejakú budovu. I našiel som ju, dokonca ma zaujala tak, že som na jej terase chcel prenocovať. Dokonca som zakladal oheň, no akosi to nebolo ono. Po vyhotovení fotiek a nástenných fresiek som zanechal odkaz na stene (áno, je to asi vandalizmus ale na takom chátrajúcom objekte možno odpustiteľný. Ak by nie, dávam verejný prísľub prísť pomôcť pri jeho obnove ak sa na ňu niekto podujme). Rozlúčim sa s nádejným nocľažiskom a idem na najnepochopitelnejšiu časť cesty po modrej značke. Tá videla hodinu a dvadsať minút oficiálne po danej okresnej ceste. Na čo do paroma niekto toto značí ako turistickú cestu? Z mapy nevidno, či ide priamo po ceste alebo je porpi nej nejaký chodník, ale toto je ozaj nebezpečné, zvlášť keď premávka tu bola cca 5 vozidiel za minútu.

Uhýbajúc do jarku pred autami som sa nejako doterigal do Tisovca. Telefonát do jediného hotela, ktorý som na šiel na info tabuli mi dal akurát informáciu, že majú plno. Pri otázke, či mi vedia odporučiť niečo iné v "meste" som dostal len odpoveď v zmysle "a prečo by som to mala vedieť". Koza no. Padlo teda rozhodnutie ísť o hodinu busom do Brezna. To je predsa len ozajstné mesto. Na zdanlivo odľahlom mieste som si aspoň dal suché ponožky (samozrejme pred vložením do mokrých tenisiek aspoň trochu chránené aplikovaním mikroténových sáčkov). Keď som túto bezdomovecky pôsobiacu operáciu dokončil, všimol som si, že sedím priamo pod kamerou mestskej polície. No hádam bola pod lampo najväčšia tma, inak sa asi nájdem niekde na YouTube ako humusák roka v Tisovci. Inak, našiel som si tu aj kamaráta. Róm idúci oproti, tmavý priam rovníkovo, ma pozdravil a samozrejme som mu odzdravil. Neskôr sa pri mne zastavil na zastávke SAD a chcel 30 centov, lebo "chýba mi". Tento dokonale absurdný dôvod ma obmäkčil, hoci inak zásadne nikomu nič nedávam. Neskôr sa zastavil ešte raz a ponúkal mi na predaj čosi, čo som nerozumel. Z ďalšej konverzácie, kde sa o tejto tajomnej matérii vyjadroval, že ju ešte treba usušiť a že v autobuse si môžem dať lebo ma nikto nebude kontrolovať súdim, že šlo o marihuanu alebo nejaký lišajník, ktorý tu asi húlia. Neodolateľnej ponuke som odolal a rozlúčili sme sa.

"Autobus, plechu kus, odvezie ma do Brezna". Aj takýto veršík by som možno zložil konečne usadený v teplom buse, nebyť vínka a oštiepka, ktorým som sa namiesto skladania eposov venoval. Tma v skoro prázdnom autobuse i vonku zakryla tieto lukulské hody. Išli sme cez tmavé lesy, kde tu ošperkované svetlom z chalúpok. Postupne nastupovali a vystupovali ľudia, až som vystúpil i ja na železnično-autobusovej stanici v Brezne. Pokusy o komunikáciu z ľudmi na zastávkach neviedli k nájdeniu spoja do BA, tak ma aspoň taxikár nasmeroval na ubytovňu pri hokejovej aréne. Pred desiatou som pristál na recepcii a nechal recepčnú veľavýznamne pozrieť na hodiny akože "to kedy sa chodí". Doprial som si lepšiu izbu so sprchou a telkou za 12 EUR a popri večernom TV vysielaní a sušení vecí dopil víno.


5. deň a sumarizácia (Brezno, každá vŕba, Bratislava)

Koniec výletu, sadám na bus, ktorým nechcem ísť nikdy viac. 7 a pol hodiny z Brezna do BA, bez jedla a s nedostatkom miesta na nohy. A nechápem ich cenovú politiku - stálo to o 4 eurá viac ako vlak. To si asi nechávajú zaplatiť za kilometre a človek teda na každú zachádzku dopláca finančne i časovo. No poučím sa a týmito bus-osobákmi viac nejdem. Posledné dva dni výletu teda stáli za figu. Celkovo som prešiel cca 100 km aj s blúdeniami. Smutným hrdinom výletu bola polkilová konzerva diabolskej fazule, ktorú som otvoril až v Brezne a teda inak povedané, vláčil ju zbytočne.


Všetky fotky z výletu nájdete v tomto albume.