Gamarjoba Gruzínsko - 1. časť

(3. - 17. júl 2015)

Myšlienka navštíviť Gruzínsko skrsla v mojej hlave potom, ako som objavil relatívne lacné letenky s WizzAirom z Budapešti. Predtým som o tejto krajine veľa nevedel. Náhodou som sa dostal ku knihe Ak je na zemi raj, ktorá sa venuje skôr gruzínskym umelcom ako prírode, ale aj tak vo mne vzbudila túžbu Gruzínsko navštíviť. Miguel mal práve voľno, takže sa ku mne ochotne pridal. Pravdupovediac už si nespomínam, či a ako dlho som ho musel presviedčať ;) V rámci prípravy som naštudoval nejaké mapy a navrhol trasu. Boli sme tiež na jednej prednáške, z ktorej sme si odniesli zopár rád a už sme sa nevedeli dočkať, kedy na vlastnej koži okúsime povestnú gruzínsku pohostinnosť :)

Tento príspevok píšem s takmer poldruharočným odstupom, takže mnoho spomienok už v mojej mysli vybledlo. Našťastie mám svoj denník s množstvom zápiskov a kopec fotografií, ktoré moje spomineky rozjasňujú. Výhodou neskoršieho návratu k téme je aj to, že zaznamenané zážitky by mali byť zbavené prvotnej eufórie aleo nebodaj sklamania z výletu, ktoré by sa mohli nevdojak preniesť na papier, ak by som to spisoval ešte za horúca. No a keďže som sľúbil, že o našom výlete v Gruzínsku napíšem a ja nehovorím len tak do vetra, tak tu to je :)

Deň 1 (3.7.)

Najprv sme zvažovali, že sa odvezieme z Bratislavy do Budapešti vlakom. Spojenia medzi týmito mestami ale nie sú úplne ideálne a bol by aj problém s prevozom krabíc, do ktorých sme potrebovali zabaliť bicykle pred odletom. Preto sme sa rozhodli ísť autom. Natrepali sme bajky, tašky aj krabice do zadnej časti môjho Forda a o 6 večer sme vyrazili. Do Budapešti sme dorazili cca 21:30, našli sme aj najlacnejšie parkovisko v rámci letiska. Už sme boli v časovom strese, tak sme rýchlo zbalili bajky do krabíc a tie sme spoločne preniesli do budovy letiska. Miguel s bajkami počkal, ja som sa vrátil pre batožinu. O 23 sme mali check-in za sebou, lietadlo malo odlietať 23:45, nakoniec sme ale odleteli až neskôr kvôli problémom v tureckom leteckom priestore.

Deň 2 (4.7.)

Meškanie pri odlete nám v podstate vyhovovalo. Vďaka tomu sme prileteli do Kutaisi nie uprostred noci, ale v skorých ranných hodinách. Hoci je Kutaisi len malé letisko, o 5 ráno tam práve pristáli 2 lietadlá. Pred letiskom už čakalo viacero miestnych, ktorí ponúkali odvoz. My sme ale teraz potrebovali pokoj na poskladanie našich bajkov, čo sa nám aj úspešne podarilo.

Potom si nás odchytil Karlo, ktorý nám ponúkol, že nám odloží krabice, ktoré nám aj pred spiatočným letom privezie. My sme ale chceli u neho aj jednu noc prespať. Boli sme z letu pomerne unavení, chceli sme sa trochu zorientovať v novej krajine a nechceli sme hneď vyrážať na cestu. Komunikoval som s ním s mojimi skromnými znalosťami ruštiny, ale nijako som mu nevedel vysvetliť, že u neho chceme dnes prespať. Všetkému rozumel, ale slovo "dnes" jednoducho nepoznal. Dnes už viem, že "dnes" sa po rusky povie "segodnya" :D
Nakoniec sme sa ale nejak dohodli a doviezol nás k sebe domov. Býval v polorozpadnutom dome so svojou mamou, jeho žena a deti bývajú v Kutaisi. Dozvedeli sme sa, že je bývalým plukovníkom a velil bataliónu, čo je zhruba 600 mužov. Je celkom smutné, že takýto človek nevyžije z dôchodku a musí si privyrábať taxikárčinou.

Karlo nám spravil raňajky pozostávajúce z chleba, vajec, uhoriek a rajčín. Všetko to boli domáce produkty. Na privítanie nás ponúkol aj čačou - domácou 52% vodkou. Bola ozaj silná, nasledoval aj ďalší pohárik. Neznalí miestnych pomerov sme sa báli odmietnuť, tak sme sa radšej poponáhľali s raňajkami a išli sme si zdriemnuť.

Keď sme si trochu oddýchli, tak sme sa vybrali smerom do Kutaisi, reku si vyberieme peniaze, niečo nakúpime a pozrieme mesto. Na ceste ale bola ohromná premávka, tak sme si prachy vybrali na letisku a vydali sa opačným smerom, do obce Samtredia. Sadli sme si na pivo a aklimatizovali sme sa :) Poľnými cestami pomocou navigácie sme došli naspäť ku Karlovi. Ja som ešte vyskúšal palivo, ktoré som priviezol z domu, ale zistil som, že to je len podpaľač a nie tekutý lieh, proste to nehorelo. Zaujímavé, že som takéto tekuté palivo kupoval už na rôznych miestach v cudzine a vždy som kúpil správne, aj keď som nevedel prečítať etiketu, ale doma na Slovensku som kúpil niečo úplne iné.

Deň 3 (5.7.)

Na začiatok výletu sme mali naplánovanú trasu do oblasti Svaneti na severe krajiny. Vyrazili sme smerom na Tskaltubo, kde bola cesta konečne už menej frekventovaná. Počas celého našeho pobytu na nás autá často trúbili. Zrejme to robili na pozdrav a priateľsky, niekedy to ale cyklistu dosť vyplaší. Na pokojnejších cestách oddychujú kravy, a tak sú cesty pretkané lajnami.

Zisťujeme, že výber tovaru v obchodoch je dosť obmedzený, čo ovplyvní aj naše stravovacie návyky, ale o tom ešte neskôr ;)
Objavili sme odbočku na Prometeovu jaskyňu. Podzemné priestory boli dosť veľké a pekne nasvietené, takže návšteva určite stojí za to.

Na vrchole stúpania sme rozložili stan a oheň, na večeru sme si dali vifonku a nechutné hovädzie mäso z konzervy.

Deň 4 (6.7.)

Ráno sme sa prebudili do hmly, tak sme sa pobalili a pokračovali v ceste dúfajúc, že sa počas dňa vyjasní.

Cesta bola miestami asfaltová, často ale iba prašná spevnená, mosty cez rieky sa pomaly rozpadávali. Do údržby zjavne veľa neinvestujú, ktovie ako dlho to tam takto vydrží.

Čo nám ako cyklistom rozhodne imponovalo bol fakt, že áut tu jazdilo málo. Cesta patrila dobytku, ovciam, bravom a psom, pričom kúsok z nej sa podaril uchmatnúť aj nám :)

Našli sme obchod, kde skoro nič nemali, dokonca ani vodu, tak sme si dali 2 litrové pivo a rybičky v konzerve. Poznajúc sortiment miestnych obchodov som radšej šiel kúpiť ďalšie 3 konzervy rybičiek. Predavačka do kalkulačky poctivo naťukala 1,5+1,5+1,5, povedala 6, ale nakoniec chcela 6,5. Neviem, či to spravila pre svoju matematickú negramotnosť alebo nás chcela len dobehnúť, ale celkom to pobavilo. Potom sme ešte v jednom obchode chceli kúpiť salámu, ale predavačka nám ju, dodnes neviem prečo, nechcela predať.
V Lenteki sme si konečne dali na obed tradičné gruzínske jedlo. Bolo to Khachapuri, čo je akýsi syrový koláč podobný pizzy, ktorý sme spláchli pivom. Tiež sme tu platili viac, čo sa žiaľ stávalo pravidlom na týchto miestach, kam veľa turistov nezavíta, a tých zopár treba teda riadne zkasírovať.

Ďalej sme pokračovali kaňonom rieky smerom na východ. Kaňon bol úzky, bolo teda dosť ťažké nájsť miesto na stan, ktoré by bolo aspoň trochu kryté od cesty. Nakoniec sme ale nejaké miesto objavili a odmenou nám večer bola svetelná show blikajúcich svätojánskych mušiek.

Deň 5 (7.7.)

Vyrážame bez raňajok, pričom sa plánujeme najesť v najbližšom magazíne (obchod pa rusky). Začína však mrholiť až pršať, tak sa schovávame pod stodolu a jeme rybičky, ktoré nám už pomaly začínajú plávať hore krkom.

Obchod konečne nachádzame v Mele. Je vraj posledný na ďalších 35km pred Uschguli, kam máme namierené. Doplňujeme teda zásoby - ryby, korbáčiky, čokolády, chlieb, voda, víno. Tiež sa tu poriadne najeme, bohatý obed pozostával z piva, chlebu, syru, rajčín, cibule a pečených zemiakov. Za tieto hody sme zaplatili 70GEL, čo bolo približne 30EUR.

Ďalej je cesta celkom zjazdná, dokonca ani netreba tlačiť bicykle. Len na jednom mieste sme museli prebrodiť potok valiaci sa cez cestu.

Našli sme tu ale aj jeden spadnutý most, ktorý už opravovali, dalo sa tadiaľ prejsť s bicyklami, ale autom nie. Neskôr sme stretli Čechov na SUV aj 2 cyklistov (Brazílčan a Talianka), ktorí išli na bajkoch z Talianska, v nohách mali už 3000km. Robil im spoločnosť jeden pes, ktorý sa k nim vraj pred pár dňami pripojil a odvtedy je s nimi. My sme chvíľu tiež mali takúto spoločnosť, ale ten náš vydržal len pár hodín ;)

Mali sme namierené na Zagaro Pass vo výške viac než 2600mnm. Bolo už dosť neskoro, tak sa rozhodujeme nájsť miesto na prenocovanie. Zastavujeme sa v Tsana. Miguel, istotne poháňaný aj svojou vášňou v URBEX-e, išiel obzrieť nejaké opustené budovy, či sa nedajú využiť ako útočisko na noc. Zastavuje ho tam ale jeden miestny, ktorý nás pozýva k nemu domov. Volá sa Geňa, pýta si 25GEL za noc, tak to berieme.
Večer ešte opravujeme defekt. Na večeru nám Geňa pripravil vifonku, okrem toho sme mali na stole výborný chlieb, syr a čaj. Vidíme, ako majú Geňa s ďalšími obyvateľmi tejto malej usadlosti vo vedľajšom dome hostinu. Dúfame, že sa ukážu chýry o gruzínksej pohostinnosti ako pravdivé a budeme tiež pozvaní :) Ideme sa ešte prejsť ku kostolu, cestu nám ale zatarasia kravy. Keďže bez bajkov sa necítime tak bezpečne, tak sa s nimi nechceme pretláčať.
Keď sa vraciame do domu, Geňa nás volá na hostinu. Je tam asi 8 ľudí, pijú víno a čaču, jedia vajcia, mäso, ryby a zeleninu. Každý z mužov má dlhý prípitok, napr. na Svaneti, Uschguli, lásku, ženy. Pri prípitku sa chlapi postavia a stoja, až kým posledný nepovie, čo chce, potom exujú poháre a spievajú. Okolo 10 večer polovica ľudí, toho času už slušne nacenganých, odchádza autom do Uschguli. Geňa so svojim dvojúradným bratom (asi brat z druhého kolena) pokračujú v dome, kde spíme.

Dom má jednu hlavnú miestnosť, ktorá má asi 60 metrov štvorcových. Majú tu aj elektrinu z vodnej elektrárne, elektrinu spúšťajú len navečer. Žiarovky síce len sliepňajú, ale na dobitie bateriek to stačí.

Geňa nám prezradil, že chce v Tsane ostať aj v zime, hoci odtiaľ vtedy všetci odchádzajú, pretože cesty sú neprejazdné. On chce polovať na medvede a bežkovať. Predtým žil v Grécku, vo švajčiarskom Bazileji aj v Nemecku, len pred 3 mesiacmi sa vrátil do vlasti.
Treba sa nám ale poriadne vyspať, na ďalší deň pokračujeme v náročnom stúpaní do priesmyku Zagaro...