(25. - 28. júna 2015)
Rišo na tohtoročný štvordňový trip načrtol ambicióznu 75 kilometrovú trasu. Ako obyčajne, prešli sme z nej tak polovicu. Ale poďme postupne.
Deň 1 - vlaky BA->Vrútky->Strečno, túra Strečno->sedlo Prašivé
Vo štvrtok ráno nasadáme do preplneného vlaku, našťastie máme miestenky ku ktorým je ako bonus pribalená možnosť kicknúť dovtedajších okupantov našich miest. Rišo sedí kúsok od nás, keďže prišiel neskoro a ja s Maťom sme už lístky mali kúpené. V Trnave sa pridáva Paľo, bez miestenky. Pridal sa tak k celej triede ZŠ idúcej do Trenčína a stojacej v chodbičke medzi sedadlami. Už je to po predošlých tohtoročných skúsenostiach škoda písať ale vlak samozrejme meškal a nestihli sme prípoj vo Vrútkach. Tak dávame v typickom štamgast podniku neďaleko stanice pivá Martiner, poniektorí aj poldecká. Scénka sa opakuje aj po príjazde do Strečna tmavým Martinusom. Rišo ledva odolal a nevzal zo sebou najväčší podpivník aký kedy videl. Prechádzame cez most ponad rieku a po dlhom, asi minútovom pochode, ideme opäť na Pivo - tentoraz Šariš v penzióne Irenka, kde sme (v inej zostave) prebývali počas túry opačným hrebeňom Malej Fatry.
Takto posilnení sme začali reálnu turistiku výstupom smerom k hradu. Hore šiel len Maťo s Rišom. Paľo a ja sme čakali v skanzene stredovekej dediny. Tamojšie chyže vyzerali veľmi útulne, škoda, že nie sú určené aj na prespávanie. Výstup samotný bol pre nás dosť náročný, po toľkom pive to chcelo len niekam zaľahnúť a nie sa stúpať celý výškový kilometer. Lesné jahody sa snažili pomôcť ale i tak sme za denným plánom hlboko zaostali.
Miesta od sedla Okopy cez Minčol ponúkali výhľady na Martin a na jednom z nich, lúke s posedom neďaleko sedla Prašivé sme sa utáborili. Fúkalo tu menej než hore, ale bez ohníka by to nebolo ono. Bolo tu už staršie ohnisko, mierne zapustené v zemi, množstvo spílených a už suchých smrečkov na kúrenie a dobrý výhľad. Jednoducho ideálne podmienky. Postavili sme stany a pustili sa do opekania, hodovania a áno, aj popíjania vína a medoviny až do neskorých hodín, príjemne rozvalí v tráve a čučoriedí.
Deň 2 - sedlo Prašivé -> sedlo pod Hnilickou Kýčerou
Prechádzame Martinské hole so svojimi vysielačmi a výhľadmi na všetky strany. Spomínam si, že pred piatimi rokmi som tu bol na okružnej túre z Rajeckých Teplíc. Nasleduje trochu otupná hrebeňovka, kde sa chvíľami rozchádzame, každý idúc svojím tempom. Zaostávam najmä v zostupoch, kvôli pichaniu v kolenách. Na Hornej lúke si počas spoločnej pauzy aj chvíľu zdriemnem. Po ďalších hodinách zdolávame Hnilickú Kýčeru, kopec ktorý si z jedného cyklovýletu pamätám ako najstrmšie miesto kam som kedy tlačil bajk. Na vrchole, kde sme predtým stanovali, teraz len krátko ležíme a čakáme sa. Následný zostup po jeho južnej strane bol nemenej náročný, preto padá rozhodnutie nepokračovať a v sedle pod kopcom sa utáboriť, hoci boli len tri či štyri hodiny. Miesto ponúkalo príjemnú trávu pre stany i vcelku civilizované ohnisko z lavicami. taktiež tu bol veľký a udržiavaný kríž, ale pre ten sme využitie nenašli. Neďaleko sa nachádzal prameň pitnej vody. Nasledovali opäť hody, tentoraz podporené fľašou Jaggermajstra až do tmavej noci.
Deň 3 - zostup do Kláštora pod Znievom, Znievsky hrad, kopec Zniev
Túru končíme, Kľak zostáva nezdolaný, hoci aj na ňom som už bol v rámci stredoškolského bezsnehového lyžiarskeho pobytu v Rajeckej Lesnej. Zostup viedol chvíľu lesom a potom už len po asfaltke. Smradľavý prameň si názov zaslúžil, ale voda (ľudovo zvaná vajcovka) bola čudne návyková. Z cesty do Valče sme sa odpojili na cyklochodník do Kláštora pod Znievom. Po nájazde na potraviny a konzumácii nakúpených vecí na námestí sme pobudli ešte v krčme na dve rezané. Tu sa zrodil plán na nevinne vyzerajúci výstup na hrad Zniev. Spestrila nám ho aj dažďová prehánka. Aj tu vraj prebieha rekonštrukcia, vidno ju bolo len na nových lavičkách a výpílených stromoch, takže výhľad z hradu plus neďalekého vrchola kopca Zniev bol dokopy 360 stupňový. Stanovať sa tu však nedalo, tak sa vraciame do chaty nad dedinou, pracovne nazvanou Chata Fórum. Pri nej je niekoľko ohnísk (to hlavné pre jeho špinavosť nevyužijeme) i miesto na stany. Klasický priebeh večera pri opekaní a lacnom víne brzdí akýsi čulý ruch po boch stranách vyvýšeniny, na ktorej sa rozprestiera chata. Dochádza nám, že asi súvisí s pálením Jánskych ohňov, o ktorom sme čítali na letákoch v dedine. Po západe slnka zbadáme vatru len asi 5 minút chôdze od nás, tak sa tam vydávame a chvíľu posedíme s miestnymi pri 20-metrovej pagode horiacej pod dozorom požiarnikov. Podobné fatry vidno aj na iných kopcoch v údolí, zrejme medzi sebou dediny bojujú, kto má väčšiu... Aby bol svatojánsky večer dokonalý, poletujú aj rovnomenné svietiace mušky. Večer je mimoriadne teplý a tak ani nočný dažď nevadí.
Deň 4 - cesta domov
Záver výletu sa nepodaril. Pri čakaní na autobus o 8:10 do Martina si Rišo zabudol na zastávke nelacný foťák. Snaha o jeho nájdenie na diaľku prostredníctvom PZ nebola úspešná - už tam nebol. Takže fotiet bude asi len pár z mobilu a Paľovho foťáku i vláčenie statívu sa tým ukázalo ešte o niečo zbytočnejšie. Ak sa nenájde nálezca a nevráti ho. Zbytok cesty nestojí za reč, klasická únavná cesta meškajúcim vlakom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára