Sám vonku III. - Východné Karpaty

(9. - 12. jún 2015)

Do tretice som sa vydal na ďaleký východ s cieľom zabiť pár dní na slovensko-poľskej hranici so začiatkom v bode, z ktorého sme sa pred tromi rokmi vydávali smerom na východ, no tentoraz s plánom pustiť sa opačným smerom.

Deň 1: BA -> Palota, Palota - Laborecký priesmyk

Ako to už býva, prvý deň padol skoro celý na cestovanie. Prvý krát som šiel RegioJetom (ráno 5:50) a okrem priaznivej dotovanej ceny 9€ až do Košíc ma očarili ceny občerstvenia. Napr. pivo Bernard za 80 centov, čo je cena podobná tej v Tescu. Nabudúce vlastnú poživeň neberiem. Žiaľ, do KE nabral vlak asi 15 min. meškanie a tak celý môj cestovný plán padol a do cieľa cesty som sa musel dostať troma ďalšími busmi s prestupmi v Stropkove a Medzilaborciach.

Po celodennom trmácaní v MMHD som niečo po piatej konečne v Palote - tichej, naoko opustenej, no upravenej dedine -  s tankom. Na úvod ma čaká 1:30 trvajúca trasa k Lupkovskému tunelu, ktorú sme minule išli s PJ-om na bajkoch. Stretávam na dlhší čas posledných ľudí - športovo oblečený pár vo vyššom strednom veku vracajúci sa z túrky. Pred tunelom je prameň vody - odporúčam. Na mieste, kde sme predtým  popíjali Tatra Tea, tentoraz aspoň večeriam a pokračujem hore na hrebeň. V sedle sa nachádza malý núdzový stan pre tri kratšie osoby alebo jednu ako ja. Chvíľu aj zvažujem, že by som ostal, ale boli v ňom kadejaké hávede a aj času ešte ostávalo. Sedlo je inak dosť zarastené a na prvý pokus som ani nezbadal ten správny chodníček.

Za ten čas, čo som tu bol naposledy som aj zabudol, aké sú hrebene v Bukovských vrchoch miestami blatové. To isté platí aj pre Východné Karpaty ležiace opačným smerom. Keď som dorazil k ďalšiemu drevenému  núdzovému stanu, po obhliadke a zvážení, či rozložiť vedľa vlastný stan alebo použiť stojaci, hoc aj obývaný niekoľkými mravcami, pavúkmi a jedným slimákom menšieho vzrastu, rozhodol som sa pre kompromis - rozprestrieť stan čoby podstieľku. Proti údajným medveďom to bol predsa len lepší pocit, hoci nejaký čas mi trvalo, kým som prestal myslieť na to, čo asi tak tie chrobáky budú robiť počas môjho spánku. Len raz som sa zobudil a jedného pavúka pohybujúceho sa nebezpečne blízko hlavy presunul.

 

Deň 2: Laborecký priesmyk - Čertižské sedlo

Celý deň idem len po hrebeni. Laboreckým priesmykom prechádza cesta do Poľska a tu som stretol jediného človeka za celý deň, aj to sedel v aute. Za niekoľko minút, čo som v priesmyku študoval informačné tabule, to bol jediný vehikeľ idúci okolo. Toto je na tunajších kopcoch skvelé - skoro nikoho nestretnete, a hoci som tu nikdy nebol v sezóne (júl-august), ani v nej to o veľa horšie asi nebude.

Za zmienku z tohto úseku stoja minimálne tri veci:
- vojenská rozhľadňa z prvej svetovej vojny. Môj zámer vyliezť hore stroskotal na kombinácii jej otázneho technického stavu a môjho strachu z výšok.

- Haburské rašelinisko - krásne miesto, najmä teraz na jar. Kombinácia rozkvitnutej lúky a atmosféry Mordorských bažín.

- vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny - sú na poľskej aj slovenskej strane. Z môjho smeru najprv dva väčšie a potom ešte zopár menších.

Za posledným z nich som našiel fajn lúku, ktorá sa stala mojím penziónom. Kľudné zaspávanie pri čítaní trojročných novín na zakurovanie a počúvaní lesného vtáctva na chvíľu prerušil brechot z miest, kde približne mohli ležať cintoríny. Najmä preto, že som tu neočakával ľudí ma znepokojil, ale po chvíli utíchol a viac sa neozval.

Deň 3: Čertižské sedlo, Čertižné, Dukla, Vyšný Komárnik

Stan som sa snažil postaviť tak, aby naň čo najskôr ráno svietilo slnko. No na moje prekvapenie, to nevychádza na východe ale na SVV, čiže môj zámer nevyšiel a dosť dlho bolo za stromami a v stane zima.

Sťa nejaký zabudnutý amazonský kmeň, v tento deň som sa rozhodol kontaktovať civilizáciu. Dôvodom bola prekvapivá bolesť v ľavom kolene z predchádzajúceho dňa. Najmä dolu kopcom som sa ledva šuchtal. Okrem toho bol čas dokúpiť potraviny. Zo sedla - kde som mimochodom stretol líšku s korisťou v papuli - do obce, kde sa čerti ženia, viedla asfaltka, ale pre zmenu som ju celkom privítal. V rámci rekonvalescencie som strávil tri pivá a dva balíky chrumiek v krčme. Hneď po otvorení sem nabehli aj štamgasti, ale ku cti im slúži, že hneď ako sa namazali - niektorí do bľabotava, iní len decentne - vrátili sa späť k poctivej práci. Aspoň teda predpokladám!

Cesta hore na hrebeň mi pripomínala bajkovanie v Rumunsku - samé lajno a rozrytý povrch od pasenia kráv. Po dosiahnutí hranice lesa bolo navyše značenie také neprehľadné kvôli všelijakým výrubovým značkám na stromoch, že bez GPS by som netrafil. Keď som po chvíli pobehovania po lese našiel smer, narazil som na skupinku diviakov. Prvá myšlienka spraviť video vyprchala v momente, keď sa dvaja z nich s krochkaním pustili do úteku. Fajn, tých by sme mali, ale čo zvyšok stáda? Vyliezol som na peň, aby som sa cítil bezpečnejšie, a búchaním a pískaním som sa ich snažil odplašiť z cesty. Veľmi sa im síce nechcelo, stále som jedného videl pobehovať  a ďalších počul lomoziť. Až po chvíli ticha som sa odhodlal pokračovať. Po hrebeni to už potom bola klasika - nikde nikoho okrem týpka, čo došiel na kopec Kút, kde som olovrantoval. Spýtal sa, či tam nebola biela igelitka a po negatívnej odpovedi sa vybral naspäť. Nuž ktovie, čo bolo vo v(r)eci.

Po niekoľkohodinovom pochode som plánoval stan postaviť pri rozhľadni Dukla, netušiac, že namiesto jednoduchej drevenej konštrukcie tu je megalomanská železobetónová rozhľadňa s múzeom. Privítali ma dva psy vynoriace sa z lesa, ale našťastie rovnako ako diviaky sa pobrali opačným smerom. Stanovať na takomto civilizovanom mieste som nechcel, poniže na lúke to tiež nebolo ono, tak som pokračoval na Vyšný Komárnik, kde som objavil povyše nefungujúcej reštaurácie Beriozka vhodný plácok.

Deň 4: Vyšný Komárnik -> BA

Kvôli zdravotným okolnostiam som výlet predčasne ukončil, stihol som si pozrieť ešte drevenú cerkev v dedine a dukliansky pamätník s novo umiestnenou sochou. V buse o 9:00 som bol najprv sám, neskôr sa ako v staršom americkom filme zaplnil - vzadu sedeli "čierni" a ja, bieli vpredu. Ale všetci boli oblečení vari slušnejšie nie ja, čiže nemôžem sa sťažovať. Možno len na jedného, ktorý využil chvíľu, kedy bus kvôli početnejším rozkopávkam na ceste musel stáť na červenú a musel si ísť zapáliť, vyfukujúc svoje splodiny dnu do autobusu.

Vo Svidníku som videl asi najsmutnejšiu stanicu. Skoro celá ponurá a opustená, fungovala tu len lekáreň a jedna zúfalo prázdna predajňa medu. Inak samé oznamy o priestoroch na prenájom. Prešiel som sa aj po panelákovom sídlisku, zamrzel fakt, že aj tu ľudia zhadzujú lastovičie hniezda. Zatiaľ ich tu ale lietalo hojne. Lastovičiek, nie ľudí. V Košiciach som opäť tesne zmeškal rýchlik, ďalší šiel o 45 minút. Teda mal ísť, len si to nejaký ťuťko hodil pod vlak do Košíc v ťahanovskom tuneli, takže môj a viacero ďalších vlakov meškali už na štarte hodinu. Info o udalosti v článku http://kosice.korzar.sme.sk/c/7856118/mlady-kosican-skocil-pod-vlak-v-tahanovskom-tuneli.html. Do BA sa meškanie vyšplhalo na 130 minút. Stráviť toľko v času vo vlaku, kde jedinou službou je niekoľkonásobná kontrola lístkov, nie je príjemné. Domov som dorazil o desiatej večer, unavenejší ako po celodňovom turistikovaní.

Mapa prejdenej trasy na hiking.sk.